33.

„Nie," ozve sa mi pri uchu, keď sa sviečka opäť rozhorí.

„Kretén," zašomrem si vrčiac popod nos. Samozrejme tak, aby to počul.

Spokojne sa hodí späť na posteľ, ako keby sa z nej pred chvíľou nevyparil.

„Keď mi Verlin daroval čiastočnú slobodu a ja som sa dozvedel všetko čo som potreboval, našiel som si nového spojenca. Raz som sa ocitol až príliš blízko Mŕtveho lesa. Pozdĺž jeho hranice sa tiahla neprirodzene hustá hmla. Spravil som do nej krok. Iba jeden. V podstate som o ten tenký opar len zavadil drápom prednej laby, keď ma strhol a vliekol naprieč celým lesom. Keď som zrazu zostal nehybne ležať uprostred toho srmťou nasiakleho lesa, z hmly sa začali formovať vlci. Z očí im vytekali čierne tiene, ktoré sa plazili po ich bielych mlžných telách. Dokonalé stvorenia," vydýchne obdivne so zasneným pohľadom.

Okamžite si predstavím, ako asi mohli vyzerať. Pred očami sa mi objaví niečo tak krásne a hrôzostrašné zároveň, že mi až rozum zostáva stáť nad tým, či je to vôbec možné. Ak by som ich videla na vlastné oči, verím, že by som im neverila. Mojim očiam.

„Vrhli sa na mňa a skoro ma roztrhali. Keď už som sa nevládal oháňať a krv zahalila každú časť môjho tela, jeden z nich sa predo mňa postavil a zastavil útok. Vtedy ma obklopila tá biela hmla a on mi prehovoril do mysle. Bolo to, ako keby som upadol do bezvedomia a sníval. V tom sne mi rozpovedal ich príbeh," neprestáva rozprávať Modroočko.

S očami otvorenými dokorán a pootvorenými ústami ho sledujem a visím na každom jeho slove. Som ako vĺča, ktoré počúva strašidelný príbeh pred spaním. Lenže tento príbeh je tak neuveriteľný... Fascinuje ma o to viac, že je pravdivý.

Kyren mi rozpráva ešte dlho. O tom, že vlci z tejto hmly sú zblúdilé duše vlčích bojovníkov, ktoré za ich činy počas života neprijala Matka do svojej náruče. A tak bol ich dušiam odopretý kľudný odpočinok. Miesto toho zostali stratení v Mŕtvom lese, kde blúdia na večnosť. Roznášajú iba strach a smrť. A keďže sa z lesa len tak ľahko nedostanú, nemajú šancu na nápravu svojich činov. Lenže tento namyslený samec ležiaci vedľa mňa, sa stal aj ich nádejou na záchranu.

Vtedy mi napadne, že ak má naozaj zachrániť toľko duší a svoriek, tak ja musím zachrániť tento svet, aby tak mohol učiniť. Pretože inak sú tak či tak všetci v háji. Ale zjavne každa duša, aj tá najviac prehnitá, má v sebe akýsi kúsok nádeje, že bude zachránená. A tak im to možno doprajem. Aby mohli ďalej dúfať, a aby sa Modroočko mohol činiť a získať pre každého to, v čo dúfa. Lenže, v čo dúfa on?

„Uzavrel som s nimi dohodu. Oni mi povedali, ako ich zachrániť a ja som im sľúbil, že sa o to pokúsim. Vďaka tej dohode ma nie len že nechali nažive, ale ma aj..."

„A čo ak zlyháš?" skočím mu do reči.

„Zomriem a moja duša sa pridá k nim," pousmeje sa a potom sa mi pozrie do očí.

„Hovor ďalej," vyzvem ho bez toho, aby som akokoľvek reagovala na jeho odpoveď. Len by som mu musela zopakovať, že je blázon.

Začne teda rozprávať o tom, že ak pomôžu zachrániť viac životov ako ich vzali, ich duše nájdu pokoj. Ono to znie síce pekne, no nemyslím si, že by to bolo zrovna ľahké. Toto im môže trvať aj stovky rokov. Hlavne, ak sa nedostanú z Mŕtveho lesa.

Z tohto omylu ma však vyvedie Kyren. Pretože podstúpil rituál, ktorý ho k nim akýmsi spôsobom pripútal a on ich teraz môže povolať. Po tom boji ho nechali takmer vykrvácať a poloprázdne žily mu naplnila ich biela hmla. Dokáže sa teda čiastočne stať jedným z nich a používať ich schopnosti natoľko, koľko mu to jeho živé telo dovolí.

„Takže, tá hmla, ktorá ma vyhnala od Šepkajúceho vodopádu a aj tá, čo sa mi ťahala do okien a otvárala ich, to si bol ty. Zneužil si svoju moc, len aby si ma mohol vystrašiť a teraz na mňa robiť dojem?" zvraštím obočie, až mi vystrelí dohora.

„Nie je ľahké ťa vystrašiť" s podvihnutým obočím si zahryzne do spodnej pery. Môj pohľad sa zastaví na jeho predĺžených očných zuboch, zabárajúcich sa do tenkej pokožky pier.

„Ešte ťažšie je na mňa urobiť dojem. Prečo mi to teraz všetko hovoríš? Prečo si mi nič z toho nepovedal cestou sem?" pokladám ďalšie otázky. Treba využiť, že na ne konečne dostávam odpovede. Keby som však mala položiť všetky, sme tu zamknutý aj dva mesiace vkuse.

„Chcela si ma zabiť. Pamätáš? Ako by som sa ti mohol otvoriť, keď sme boli nepriatelia?" hypnotizuje ma svojim pohľadom a čaká na moju reakciu. Práve mi totiž povedal, že mi verí a považuje ma za svoju priateľku.

„No... neviem či si sa moc neunáhlil," nervózne sa zavrtím. Som si vedomá toho, že sa môj postoj k jeho osobe zmenil. Lenže moje tvrdohlavé ja, si to akosi odmieta pripustiť.

„Si tu môj jediný spojenec. A ja tvoj. Nikoho iného tu nemáme. Nie, že by som ťa podceňoval, no nezvládneš to tu sama."

Táto pravda ma zasiahne, ako blesk z jasného neba. Pretočím sa na chrbát, aby som už nemusela odolávať jeho pohľadu. Moja tvrdohlavosť mi nedovolí dať mu za pravdu. Nie nahlas.

„Dobrú noc, blcháč," šepnem do ticha a moje oči sa konečne zatvoria.

°

Po niekoľkých hodinách spánku, nás zobudí silné búšenie na dvere. Dovolím si tvrdiť, že som nestihla ani naozaj tvrdo zaspať. Toto malo od môjho regeneračného spánku na hony ďaleko. Už som to vravela a poviem to zas. Potrebujem aspoň týždeň! Mám však akési tušenie, že týždenný spánok si budem môcť dopriať, až mi k tomu na oblohe zasvieti mesiac.
Ani za nič sa mi nechce otvoriť oči. Nepohnem ani malíčkom na nohe. Pripadám si ako kedysi, keď som bola ešte šteňa a za tmy som vstávala na tréningy s bratom. Čo by som za to teraz dala.

Keďže buchot neprestáva, Modroočko vstane a prejde ku komode, aby ju odsunul a potom otvoril dvere. Rozlepím jedno oko a prvé čo zbadám, je ten trkvas bez košele, ako sa mu pri odsúvaní nábytku napínajú všetky svaly.

„Fakt si spal bez košele?" zhrozím sa a rozlepím aj druhé oko.

„Keď si mala svoju hlavu na mojom hrudníku a slintala naň, tak si sa nesťažovala," odpovie s plnou vážnosťou.

„Čože som?!" vyšteknem, už sediac na posteli.

Naše ranné zvítanie preruší Taisie Ošťatáslama. Verím, že jej druhé meno znie presne takto. Zdá sa, že práve prišla o všetok kyslík v pľúcach.

„Pri Matke, obleč sa! Veď má z teba prievan v hlave," hodím po ňom košeľu. Našťastie si ju hneď aj oblečie.

„Ja... čo? No dovoľ!" obráti svoju pozornosť na mňa hneď, ako sa znova nadýchne. „Vy dvaja," preskakuje pohľadom z jedeného na druhého, keď si uvedomí, ako nás tu našla. Spolu.

„Nie!" takmer zvresknem. Lenže ten tupec Kyren mlčí a vôbec sa jej to nesnaží vyvrátiť.

„Čo si chcela?" zazrie na ňu späť Modroočko a mňa pri tom tóne, ktorým ju obdaroval, zahreje pri srdci. Ha! Tam to máš! Mám chuť jej vyplaziť jazyk.

Taisie len nechápavo zaklipká očami, šokovaná z toho, ako s ňou jedná. Takým tónom si ju zrejme nedovolí obdarovať nikto. Lenže Kyrenovy nemôže nič. Maximálne mu tak olízať... bŕŕŕ, nie, nie, nie! Fuj, Taira!

„Prišla som vás zavolať na raňajky. Odprevadím vás," chytí kľučku na dverách a zabuchne ich, aby mohla počkať na chodbe.

„Nič im nehovor. Nikoho neuraz. Pýtaj sa až po tom, čo si otázku aspoň desaťkrát premyslíš. Najlepšie ale bude, ak necháš hovoriť mňa," začne ma dirigovať Kyren, ako keby som bola nejaká zasraná omega. Nenaznačil včera niečo v tom zmysle ako mi verí a že sme spojenci? Mali by sme si byť teda rovní, nie?

„Snívaj," odfrknem si a skôr, ako by sa so mnou začal hádať, otvorím dvere. Je mi jedno odkiaľ má, či nemá výcvik. Je mi jedno, že bude jedným z najmocnejších alfov. Pre mňa bude vždy tým namysleným prašivecom ako na začiatku. Jednoducho Modroočko. Zabiť ho predsa môžem kedykoľvek, nie? 

Krútiac nado mnou hlavou, vyjde z izby a spoločne vyrazíme do útrob vytesanej pevnosti, sledujúc žlté vlasy Taisie. Dnes už nie sú tak spľasnuté. Jemne sa vlnia a nadskakujú pri každom jej kroku. Kto vie prečo, však, milá Taisie? Potmehúdsky sa uškrniem na jej chrbát.

V hlave mi beží predstava, že som ten hmlistý vlk a práve ju sledujem, ako svoju korisť. Moja biela hmla sa okolo nej začne ovíjať. Najprv jemne, ako keby chcela polaskať každý kúsok jej tela. Lenže potom prudko trhnem a ona padne rovno na držku. Predstavím si ju ako sa rozpleští na zemi, ako žaba na lade. Z hrdla sa mi ozve chrapľavý smiech, ktroý sa mi nepodarí zadržať.

Kyren do mňa drgne a Taisie jemne pootočí hlavou, ako keby vedela, že sa smejem na nej. Samozrejme, že to vie.

°

Keď vstúpime do jedálne, všetci tam už sedia a čakajú na nás. I keď majú naložené jedlo, nikto neje. Pred nimi je na sebe poukladaných niekoľko tanierov a vedľa nich zo všetkých strán príbor, od výmyslu sveta.

Pri Matke, veď sú to len raňajky! Chce sa mi na nich zakričať. To sú tie kráľovské spôsoby? Pripadajú si takto dôležitejší? Žltovláska si hneď sadne vedľa Sarrena. Všetci sedia rovno ako pravítka. Kam som sa to dostala? Lenže celé toto divadlo prebije vôňa jedla. Zrazu mi je všetko jedno. Kyren mi odsunie stoličku. Pri úsadzaní sa, naňho hodím pohľadom, zadržiavajúc smiech. Toľké divadlo z každej strany.

Konečne sa usadíme a ja predpokladám, že nám nič nebráni v tom, aby sme začali hodovať. Okamžite sa natiahnem po ošúpanom vajci natvrdo a zakusnem sa doň. Narvala by som si ho do papule, teda pardon, do úst, aj celé, no v rámci slušného stolovania to nespravím. Verím, že moji prísediaci to patrične ocenia.
Pri ich pohľadoch si tým ale nie som až tak istá. Nevadí. Hodím si do úst aj druhú polovicu vajíčka a mrknem na nich. Oblížem si palec, na ktorom mi ostal prilepený kúsok žĺtka a načiahnem sa po kus šunky.

„Prestaň!" neprirodzene vypískne žltovláska. Na jej tvári je šokovaný, možno trocha znechutený výraz. Dobre,  viac znechutený, ako šokovaný. „Pri Matke, vezmi si aspoň vidličku," prosebne zapiští, vraštiac obočie.

Bez mrknutia na ňu zízam. S pohľadom zapichnutým do jej zúfalej tváre, sa prstami dotknem šunky na spoločnom tanieri. Och, bohyňa moja, Matka naša, ochraňuj ma pred výbuchom smiechu, ktorý mám naozaj na krajíčku. Kútikmi mi už jemne cuká dohora.
Preruší ma až vidlička zabodnutá do mojej šunky. Kyren nesúhlasne zavrtí hlavou. Vezmem si od neho vidličku s napichnutou šunkou a strčím si ju do úst.

„Ehm, no... dnes nás čaká dlhý deň," začne Sarren, keď sa situácia konečne ukľudní.

Pozriem sa na Darrena, ktorý má sklonenú hlavu tak, až si čelo máča vo svojej praženici a smeje sa. Tak nie že mi je smiešne z celého tohto divadla, ale teraz ešte aj z neho. Myslím, že si s ním nakoniec budem rozumieť. Prekrývajúc si plné ústa dlaňou, sa rozosmejem.

„Darren!," okríkne ho Sarren, ktorý zrejme začína troška strácať nervy. „Čo keby si vzal tuto slečnu bez mena a ukázal jej to tu trocha?" taktne nás oboch vyhodí, ako dve malé neposlušné deti.

Taisie sa spokojne usmeje, no Modroočko na mňa podvihne obočie, čím mi chce povedať niečo ako - čo som ti vravel?!

Keď sa začne nadychovať aby prehovoril a udržal ma tu, tak ho predbehnem so slovami: „Rada to tu lepšie spoznám. Ďakujem." Vezmem si tanier plný šunky a vajec. Prihodím aj dva krajce chleba a vypochodujem z jedálne.

Darren kráča rovno za mnou a len čo zatvorí veľké drevené dvere, nahlas sa rozosmeje.

Jedna z mojich top scén je práve z tejto časti. Ktorá? Taira pri raňajkách :D

Čítajte, hviezdičkujte, komentujte... budem sa tešiť na každú vašu reakciu 🖤