32. 

„A teraz ti ide akože o...?" zacúvam smerujúc k priľahlej stene. Potrebujem spať. Nikto mi ešte nedal najesť. Tento čokel predo mnou mi to všetko len tak odoprie, akoby o nič nešlo. Lenže toto nie sú výstrelky namyslenej vlčice. Tu ide o moje fyzické i psychické zdravie!

„Nie je bezpečné sa rozdeliť," zazrie na mňa, ako keby som to mala vedieť. A možno je to skôr výraz, ktorým sa sám seba pýta, či mi práve preskočilo.

No čo. Trocha uvoľnenia v podobe smiechu, ešte nikoho nezabilo. Nebudem tu teraz revať od zúfalstva z hladu a šialenej únavy. Smiech je vždy lepšou voľbou. Minimálne tým rozhodím okolie a to sa hodí.

„Pozri sa. Som hladná a unavená. Fakt nemám náladu na nejaké doťahovačky," prestanem sa v sekunde smiať a nahodím smrteľne vážny výraz.

„Máš snáď dojem, že som na tom inak?" odrazí sa od komody Kyren a obíde ju. „Čo takto večera v posteli?" nadhodí pri tom, ako začne odsúvať komodu.Ak si myslí, že ma obmäkčí miskou kaše... Za dverami niečo započujem. O pár sekúnd, keď ich otvorí, už tam čaká vozík plný jedla.

„Doprašivéhozadku! Nič krajšie som v živote nevidela," vydýchnem. „Jedlo," šepnem do priestoru, ako to najtajnejšie vyznanie. Ihneď skočím do postele a čakám, kým sa vozík priblíži až na môj dosah. Komoda sa ocitne opäť na svojom mieste istiac dvere a Modroočko vedľa mňa na posteli.

Tácky plné jedla si porozkladáme okolo seba po celej posteli a hádžeme do seba jedno cez druhé. Tam kúsok chrumkavej slaninky, tam kačacie stehienko, potom za hrsť škvarkov na zajedenie. Tentokrát už nepohrdnem ani chlebom. Hlavne ak je na ňom centimetrová vrstva masti. Všetko zapíjam vývarom, v ktorom by som sa najradšej okúpala. Nestíham ani dožuť a už mám v ústach ďalší kus šťavnatého čohosi. Všetky moje zmysly sa sústredia len na vôňu a chuť, každého jedného sústa. 

„Predpokladám, že takto ješ aj bežne," zašušle s plnými ústami Modroočko. Vytrhne ma tak z mojej blaženosti. Okamžite ho spražím nepekným pohľadom, spopod prižmúrených viečok.

„Uvažovala som, že by som sa vybrala do hlavného mesta. Trocha omrknúť palác," zmením tému, pretože moje stolovanie je ozaj na úrovni... no, veľmi nízkej. Chcem sa hlavne najesť a nie riešiť ktorú naleštenú vidličku si mám kedy strčiť do prdele.

„Zatiaľ radšej neuvažuj. Výprava do Pherénie, by mohla byť nebezpečná. Ak je to s kráľovským dvorom a samotnými panovníkmi tak, ako hovoril Sarren, mali by sme sa tomu miestu vyhýbať, čo najdlhšie to bude možné," pokrúti hlavou, na znak nesúhlasu s mojim plánom. Zvláštne. Nemám pocit, že by som sa pýtala na jeho názor, alebo ho dokonca žiadala o povolenie.

„Veď nechcem ísť hneď. Ešte počkáme, či sa dozvieme niečo nové zajtra," podvihnem ramená a oblížem si jeden prst za druhým.

„Pôjdem s tebou," oznámi mi po chvíľke ticha. Neviem, na čo sa to chce hrať, ale toto je naozaj zlý nápad. Ak by ho tam niekto odhalil, tak je po ňom. Podľa všetkého je jediný, kto dokáže poraziť kráľovstvo a nastoliť opäť rovnováhu v tomto svete. Znovu zaviesť systém svoriek a stať sa alfom, tej najmocnejšej. Keby ho chytili, jediná nádej tohto sveta by zhasla. Nie teda, že by ma to malo nejako trápiť. Netrápi, snažím sa presvedčiť samu seba. Prečo by malo?

„Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad. Musíš viesť svoju svorku. Nesmieš sa dať nezmyselne chytiť," zahrabem jeho návrh hlboko pod zem. Potom po ňom hodím jednu z ohlodaných kostí.

Modroočko sa zadíva na miesto medzi svojimi stehnami, kam kosť dopadla a zamračí sa na ňu. Ihneď sa však uškrnie a hodí ju on do mňa. Žmúriac ho prepichujem pohľadom a kútikmi úst, mi nenápadne cuká dohora. Nejde to zadržať.

Keď konečne všetko doslova zožerieme, spraceme všetky tácky a taniere z postele. Zvalíme sa vedľa seba do perín, každý na avoju polku postele a zostaneme nehybne ležať.
Po niekoľkých minútach ticha nadobudnem dojem, že objekt ležiaci vedľa mňa, už zaspal. Som tak prežratá, že som lenivá čo i len otočiť hlavu, aby som sa o tom mohla presvedčiť. Dýcha pravidelne a nič nevraví.

Nezostal mi ani kúsok sily na to, aby som ho vystrnadila z postele. Mám také tušenie, že tieto chvíľky pokoja medzi nami sú tak vzácne, že za chvíľu i tak samé odznejú.

V hlave si stále preberám všetko, čo som sa dnes dozvedela. O Kyrenovom pôvode, o jeho spovedi...
Som tak strašne unavená. Lenže moja hlava sa nie a nie vypnúť. Vynára sa mi v nej toľko nových otázok.

„Ako si to spravil?" šepnem si sama pre seba do ticha, mysliac si, že Modroočko už dávno spí.

„Čo ako som spravil?" zamrmle.

Prekvapene sa naňho otočím. Leží na chrbte s jednou rukou prehodedou cez brucho a s predlaktím druhej na očiach.

„V mojej komnate. Okná. Premiestnenie. Je to nejaký druh mágie?" začudujem sa. Nikdy som nepoznala nikoho okrem Dukun, kto by ovládal mágiu.

„Bola si niekedy v Mŕtvom lese, za územím Temných prízrakov?" presunie ruku z očí a položí si ju nad hlavu na vankúš.

„Zas až tak šialená nie som ani ja," nesúhlasne pokrútim hlavou, dívajúc sa na jeho profil. Ohryzok mu jemne poskočí pred tým, ako znova prehovorí.

„Ja som tam bol," otočí sa na bok a zadíva sa mi do očí.

„Blázon," neveriacky vydýchnem.
Mŕtvy les je horší, ako sto Xingov bodajúcich do môjho vnútra. To, čo tam žije, respektíve nežije, je horšie, ako akákoľvek nočná mora, ktoréhokoľvek vlka. Beštie tak šialené a tak kruté, že ďaleko presahujú nás vlkov.

„Vieš o tom, že tam funguje niečo ako svorka nemŕtvych tieňov?"

„Nechápem. Nemŕtve tiene? Mám to brať doslovne?" začudujem sa, až sa mi spraví malá vráska medzi obočím.

„Tieň nie je mŕtvy, ani živý. Môže na seba brať veľa podôb, no rovnako môže behom sekundy zmiznúť. Putuje hustou bielou hmlou, na ktorej sa vezie a v ktorej sa stráca. Ovinie sa okolo tvojich nôh a si v háji," rozpráva a ani pri tom nemrkne. Hltám každé jeho slovo a len nasucho preglgnem keď si uvedomím, že som s nimi mala zrejme tú česť. Na chvíľu sa odmlčí. Keď však nereagujem, prehovorí znova. „Trénoval som u nich."

„Čože? Nezabili ťa?" neveriacky zaklipkám očami. Modroočko sa len záhadne usmeje a jediná sviečka horiaca v izbe zhasne. Moje oči si na tmu privyknú rýchlo. Niekoľkokrát nimi zaklipkám do tmy, dívajúc sa na prázdne miesto na posteli, kde ešte pred dvoma sekundami ležal Kyren. Rukou zašmátram po teplej plachte, aby som sa presvedčila o tom, že tam naozaj nie je. Je to, ako keby sa stratil spolu so svetlom. 

Zdravíčko :)

Dúfam, že dnešná oddychovejšia časť sa vám páčila, pretože tieto naše dva vlčie bobky si svoj malý kúsok pohody zaslúžili ;)

Prečítajte, zahlasujte, komentujte, kritizujte...