30.

Modroočko sa nechápavo pozrie na Darrena a potom na kľačiaci dav robotníkov. Nezdá sa, že by to bol čakal. Som rada, že to nie som ja, komu sa klaňajú. Asi by ma tu na mieste rozsekalo od smiechu. Nie, mne sa nikdy nikto klaňať nebude. Uchechtnem sa tesne pred tým, než sa obrovským priestorom tiahnucim sa kamsi do neznáma, rozozvučí zvon. 

Všetci majú na krku zavesené zvláštne masky, ktoré sa im doteraz hompáľali na chrbtoch. Každý jeden si nasadí masku na tvár. Vlci sa vyslobodia z popruhov a utekajú do neďalekých kovových dverí, ktoré za nimi ostatní zatvoria. 

Darren nám podáva rovnaké masky. Bez reptania si ich obaja nasadíme. Cez zaprášené sklíčka, ktoré sa mi ocitnú pred očami, toho moc nevidno. V ušiach sa mi ozýva vlastné funenie. Ktosi, predpokladám, že Darren, mi chytí ruky a priloží mi ich na uši. Tlmene započujem ďalšie zazvonenie. Pritlačím si ruky ešte tesnejšie k ušiam, pretože tuším, že toto divadlo sa nedeje len tak, aby nás pobavili. V momente ako zvon stíchne sa ozve mocné zadunenie a z pravej strany sa vyvalí veľký oblak prachu a dymu.

Všetci sa dajú okamžite do pohybu a viac si nás nevšímajú. Pri kamenných stenách sú každých niekoľko metrov ťažké reťaze, za ktoré ťahajú robotníci po dvojiciach. Prach a dym sa  strácajú cez otvory, do ktorých vedú tieto reťaze. 
Darren nás vedie ďalej. Po chvíli si môžme dať dole masky. 

„Fuj, skoro som sa v tom povracala," zhnusene si tú vec dám dole z hlavy a konečne sa slobodne nadýchnem. Nie, že by sa dal okolitý vzduch považovať zrovna za čerstvý.

„No, aspoň si stále pri zmysloch," otočí sa na mňa Darren s krivým úsmevom. Kútikom oka zavadím o Kyrena, ktorý stále po očku sleduje robotníkov, okolo ktorých prechádzame. Tiež sa na nich na chvíľu zadívam. Každý jeden, okolo ktorého prejdeme, sklopí zrak v podriadenom geste.

„Ťaží sa tu melaontid. Nechcela by si sa toho nadýchať, ver mi," dodá po chvíľke náš sprievodca.

Opäť sa na seba s Kyrenom zadívame. V hlave sa mi vynorí obraz nás dvoch v modrom svetle žiariaceho melaontidu. Lenže, v tom obraze... spomienke? Som v nej uväznená medzi žiariacou skalou za mojim chrbtom a Kyrenom predo mnou. A potom som vyslovila akési slová. On vyslovil akési slová. Stalo sa to? Nie som si istá ničím z toho, čo sa tam udialo. Bola som mimo. Neviem, ktorá spomienka je pravá a ktorá nie. Ďalšou vecou je, že mi tých spomienok z tohto úseku nášho putovania, zrovna moc nezostalo.

Zamračím sa na Kyrena. Ako odpoveď prižmúri oči. Podvihnem obočie v nemej otázke. Kútiky úst mu nepatrne cuknú dohora a tým sa náš rozhovor bez slov končí.

Keby som túto našu očnú prestrelku chcela pretlmočiť, znela by asi takto: 

Ja - Pamätáš si, čo sa to tam vlastne stalo? 

Kyren - Čo si myslíš, že sa stalo?

Ja - Chcel by si, aby sa niečo stalo?

Kyren - A ty by si chcela?

V mojej hlave to má teda úplne presné znenie.

V Kyrenovom podaní by to bolo niečo ako:

Ja - Čo zazeráš, blcháč?

On - Ty si začala.

Ja - Si si tým istý?

On - Ja vždy.

Pri mojom starom ja, pred touto absurdnou výpavou, by bol bližšie pravde on. Lenže nebudem si nič nahovárať. To čo sme zažili, ma asi trocha zmenilo. Lenže ja nechcem vymäknúť. Už tu nie sme len my dvaja. Už nám nejde o život. Teda, zatiaľ nie. Už zas môžem byť sama sebou. To, že je moje vnútro nahlodané otázkou, či som naozaj bola sama sebou aj predtým, zadupem kamsi do zabudnutia. Nechcem o tom pochybovať. Prečo... Načo?

„Sme tu jedna rodina. To my sme pôvodnou svorkou Krvavého úsvitu. Pohorie nás chráni. Pre Kráľovstvo sme len spodina. Pokiaľ pre dvor ťažíme melaontid, dajú nám pokoj. Potrebujú nás," vysveľuje veľmi stručne Darren.

„Prečo vás pohorie chráni, keď doň robíte diery?" začudujem sa. Doteraz mi  táto ich skala prišla dosť nevľúdna k akémukoľvek živému stvoreniu. Alebo bolo pohorie také len k nám?

„Máme dohodu," tajomne sa usmeje. Viac sa mi nechystá povedať. „Všetko dôležité preberiete s naším dočasným vodcom Sarrenom."

Aj by som sa spýtala, prečo dočasným a akú dohodu, ale hádam, že sa to dozviem až od neho. Od Sarrena.

Konečne sa dostaneme von. Neviem prečo, ale dúfala som, že sem ešte temnota neprišla. Strasie ma od zlosti, keď vyjdeme do úplnej tmy, ktorú narúšajú iba svetlá fakieľ pozapichovaných pomedzi skaly. Neverím, že sa v tejto smrť prinášajúcej temnote, nájde jediná pozitívna myseľ. Nespokojne pokrčím nosom i obočím, pretože som o tom úplne presvedčená.

„Dnes máme krásny deň," rozhliadne sa navôkol Darren. Tleskne rukami a keď si o seba začne trieť dlane, prisala by som, že sa snáď aj... teší?

„To bol pokus o vtip?" nedá mi neopýtať sa. Predsa to nemohol myslieť vážne.

„Prečo? Nefučí, neprší... Kto bol stratený sa vrátil. Čo viac si priať?" povie s plnou vážnosťou. Naozaj? Kde to ten blcháč žije? Zdá sa mi, že pred sebou vidí úplne iný svet, ako ja. A Modroočko mi stratený neprišiel.

„Poďme už," nespokojne zavrčí Kyren. Zjavne sa mu toľká pozornosť a prejavov úcty nepozdáva. Komu by sa aj, však?

°

Darren toho po zbytok cesty moc nepovie. A ak aj povie, tak samé nepodstatné veci. Akože či spal dnes na ľavom alebo pravom boku. Jednoducho zbytočné hlúposti, ktoré nikoho nezaujímajú. Tiež by ho nezaujímalo, či si zadok utieram ľavou alebo pravou rukou.

Čím ďalej od baní sa ocitáme, tým mrzutejšia som. Potrebujem spánok a výdatné jedlo. Dúfam, že tam kam nás vedie, sa nám dostane nadostač obojeho.

Tiež nechápem, ako môže byť Modroočko tak tichý. Ja byť na jeho mieste, bombardujem Darrena jednou otázkou za druhou. Chvíľu zauvažujem, či sa ho za ten čas vôbec niečo opýtal.

°

„Tak a sme tu," oznámi nám náš sprievodca, keď sa vyhupneme na jeden zo skalnatých výbežkov. Niekoľko stoviek metrov od nás, sa nachádza akási osada vytesaná do skál. Na nižších skalnatých výbežkoch sú aj kamenné domy a v strede zrejme námestie, kruhového tvaru.

Za tú dobu nášho putovania po skalách a pohoriach, mám tohto prostredia plné zuby. Inak by som z toho pohľadu zostala možno aj užasnutá. Lenže teraz som nasratá, pretože som dúfala v lesné osídlenie.

Keď prechádzame osadou, každý jeden dvojnožec či vlk, okolo ktorého prechádzame, prv neveriacky otvorí oči do široka a ihneď na to sklopí svoj zrak k zemi, v tichej úcte, na znak podradenosti. Div, že sa mu nevrhajú k nohám. Preskočilo im. Načisto.

Je to tak zvláštny pocit, keď ma všetci ignorujú. Ako keby som tu ani nebola. Nikto sa ma nebojí. Nikto sa nevyhýba môjmu pohľadu. Všetci vidia len Modroočka. Napadne mi, či mi to chýba. Ten pocit, že som obávaná a nenávidená zároveň. Že vzbudzujem strach a každý ma obchádza. Mám také tušenie, že tu budem iba vzduchom. Neviditeľná, áno! Možno by som v tom mohla nájsť aj zopár výhod. Hm, určite.

Keď prejdeme pomedzi domy a námestie s malým trhoviskom, ocitneme sa pred skalnatou stenou. Je v nej mnoho okien a balkónov. Vchod je tu však len jeden. Nepochybujem o tom, že tu je minimálne jeden ďalší. Tajný, samozrejme. Každá pevnosť potrebuje svoje zadné vrátka. Vojdeme dnu, medzi skaly. Nevedieť kam som to práve vkročila, cítila by som sa tu ako v normálnom kamennom hrade. 

Ocitneme sa vo veľkej hale. Z vysokého stropu visí obrovský poschodový luster, ktorý ma okamžite zaujme. Na každom jeho poschodí, má do kruhu pozapichované sviečky, ktoré však nemajú žltý plameň. Ich žiara je bielo modrá.

„Je do nich primiešané malé množstvo prachu z melaontidu. Žiaria tak jasnejšie a jedna svieca vydrží horieť aj rok," popojde ku mne Darren, keď si všimne kam sa dívam.

Hneď však pokračuje ďalej a prejde na kamenné schodisko. Poslušne ho nasledujeme na prvé poschodie. Dlhou chodbou s mnohými dverami, prechádzame snáď desať minút. Možno preháňam, no naozaj sa mi zdá, že nemá konca. Nakoniec sa však predsa len konca tejto nekonečnej chodby dočkáme. Toľko čakaní a koncov, že by som si túto vetu najradšej hneď aj zapísala.

Pred nami sa ocitnú mohutné, asi tri metre vysoké dvojkrídlové drevené dvere. Je na nich ozdobné kovanie, ktoré sa trbliece v mne už tak známych farbách. Určite aj tu použili prach melaontidu.

Nikdy by som sa tým svinstvom neobklopovala. Ale ten maličký kúsok kdesi hlboko vo mne po ňom stále žadoní.

Darren zatlačí na dvere a keď sa doširoka roztvoria, vstúpime dnu. Ocitneme sa vo veľkej zdobenej miestnosti. Nie je to nič honosné, no i tak to pôsobí elegantne a možno aj trocha vznešene.

V miestnosti sa nachádzajú traja ďalší dvojnožci. Dvaja muži a jedna žena. Jeden z nich zastane uprostred nervózneho pochodu zo strany na stranu, keď vstúpime dnu. Všetky tri páry očí sa upriamia na Modroočka. Opäť som len vzduchom.

„Vitaj," venuje mu pozdrav ten, ktorý ešte pred chvíľou nervózne pochodoval po miestnosti. Teraz mieri priamo k nám. Ku Kyrenovi. 

„Kto si, chlapče?" položí mu starší muž otázku, na ktorú už pozná odpoveď. Zrejme potrebuje dôkaz. Presvedčiť sa.

„To mi povedzte vy." Modroočko odkiaľsi vytiahne malý kus látky. Všimnem si na ňom výšivku. Okamžite si spomeniem ako mi vravel o dečke, na ktorej bolo vyšité jeho meno. Je to ona?

Muž si obzrie kus látky v jeho rukách. Oči sa mu neveriacky rozšíria. Potom si k nemu pričuchne. 

Uch, no na toto by som ja žalúdok veru nemala. 

„Je to on," zašepká do ticha, svojim spoločníkom. 

V ďalšej časti sa konečne dozvieme niečo viac o tom, kto je Kyren. Tiež som zvedavá, ako dlho dokáže Taira držať jazyk za zubami :D

A ako vždy, budem nesmierne rada za každú spätnú väzbu. Hviezdičku, názor... 

Ďakujem a prajem príjemné čítanie :)