29.

°

... Potom odpadnem a svet okolo mňa, zostane ako v hmle. Vnímam len tenké nohy krkavca, ktorý stále stojí predo mnou. Jeho tenké čierne nohy niečomu uhnú. Nie, niekomu. Kto to je? Ešte som ho tu nevidela. Vlk s modrými očami. Nevidím ho dobre, no jeho oči sú ako brána do neba. Ale ja, ja patrím do pekla.
Šťuchne do mňa ňufákom.

Kto si? Chcem sa ho opýtať. Šťuchne do mňa prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát ...

°

Pomaly rozliepam viečka, keď ma čiesi ruky pustia. Vzápätí na moju tvár dopadne poriadna porcia studenej vody. S doširoka otvorenými očami, prekvapene zalapám po dychu. Moje ústa sa otvárajú a zatvárajú, ako keď sa ocitne ryba na suchu. Prudko sa posadím a pretriem si tvár oboma rukami.

„A ty si blbec, alebo len totálny idiot?!" slovne zaútočím na Modroočka držiaceho prázdne vedro.

„Nešlo ťa prebrať," začne sa okamžite brániť.

„Potrebujem aspoň tak týždeň spánku," zavrčím mrzuto. Každá bunka môjho tela priam kričí, narieka, že potrebuje viac oddychu pre úplnu regeneráciu. Rukami nespokojne udriem do zeme.

„Dva dni ti musia stačiť. Už sa tu dlhšie nemôžeme zdržiavať," odkopne zopár nevinne na zemi ležiacich kamienkov. Kamienky sa dokotúľajú k akýmsi nohám. Doteraz som nestihla venovať moc pozornosti môjmu okoliu a tak ma prítomnosť niekoho ďalšieho prekvapí. Záhadná postava zahalená v tieňoch, sa opiera o skalnatú stenu. Jednou nohou sa odrazí od steny a vyjde do svetla fakle.

„A ty si kto? Náš sprievodca?" zadívam sa mu okamžite do jeho zeleno modrých očí. Vetriac nosom si spomrniem na ten zvláštny pach, ktorý mi tozdráždil čuch po našom pristáti. To som cítila tohto samca.

„Jeho možno. Tvoj nie. Ale ak si švihneš..." prejde okolo mňa. Potom sa otočí a hodí mi kus nie zrovna čerstvého chleba. Odchádza s jedinou fakľou bez toho, aby sa presvedčil o tom, či ho nasledujeme. Modroočko mi ešte podá vodu. Našťastie mi ju tentokrát nechrstne do tváre.

„Ako to, že máš osobného sprievodcu?" zamračím sa naňho.

„Zrejme som spravil lepší dojem," mrkne na mňa a poberie sa vpred. Rezignovane si povzdychnem a následujem tých dvoch tupcov. Nerada by som tu zostala v tme. Celú cestu po malých kúskoch prežúvam ten suchý chleba. Nemôžem si ani každé sústo zapíjať. Mám také tušenie, že by ma tie dve namyslené decká predo mnou nepočkali, keby sa mi chcelo cikať. Navyše ani neviem, či treba ešte vodou šetriť alebo nie.

„Zachránil som ti kožuch," nadhodí Kyren, keď sa ho po nejakom čase rozhodnem dobehnúť.

„Trvalo ti to. Zrejme si sa dobre bavil," odfrkem nespokojne.

„Nedalo sa ťa donútiť sa na mňa pozrieť. Stále si sa dívala skrz mňa. Potom si sa okolo seba začala zaháňať. Už som tomu moc šancí nedával," pohodí pleciami dohora.

„Veď už ma nepotrebuješ. Už sme sa dostali tam, kam sme chceli," zavadím oňho pohľadom, pretože ma zaujíma jeho reakcia na tento fakt.

„Myslím, že ešte budeme jeden druhého potrebovať," uchechtne sa, s tajomným úškrnom na tvári.

„Jasné, všetko sa dozviem, až príde čas," pretočím nad ním očami dohora. „Čo vieš o tom trkvasovi pred nami?" skúsim položiť otázku, na ktorú by mi mohol dať okamžitú a priamu odpoveď.

„Minimálne toľko, že si ho získaš skôr, ak ho nebudeš volať trkvas," zasmeje sa Kyren.

„A okrem toho?" zasmejem sa spolu s ním. Mám dojem, že je to snáď prvýkrát. Naozaj sa spolu smejeme? Moment, Kyren sa vie smiať? Zaklipkám naňho očami, študujúc jeho úsmev.

„Volá sa Darren. Vraj sem bol poslaný, aby očakával náš príchod. Nechcel toho viac prezradiť. Vravel, že nás zavedie za niekym, kto nás očakáva. Teda, hovoril skôr len o mne..." poškriabe sa nervózne na zátylku.

„Takže odteraz budem ja tvoj otravný prívesok?" poviem celkom nasrato. Ako to, že očakávajú len jeho? „Kto si, že ťa vôbec poznajú?"

„No to sa dúfam dozviem," zašomre si popod nos a pridá do kroku.

Náš, teda Kyrenov sprievodca, Darren, potiahne za jeden z držiakov na fakle. Kdesi sa ozve hrmot. Presne tak isto, ako keď sme objavili tú tajnú chodbu my dvaja. Po pár metroch, sa ocitneme pri otvorenom tajnom priechode. Do uší sa mi dostane akýsi vzdialený lomoz.

„Kto vybudoval tieto chodby?" zastavím sa pri Darrenovi. „Poznáš Zívajúce hory?" pokladám mu otázku za otázkou. Nejde to zastaviť. Ale veď, prečo to aspoň neskúsiť. Raz mi niekto musí dať aspoň pár odpovedí.

Jeho zachnúrená tvár zjemnie. Vrásky sa vyhladia a pohľad zmierni. Jeho dvojfarebné oči sa na mňa zvedavo zadívajú. Ja sa iba ďalej mračím, zatiaľ čo ma skúma pohľadom. Jeho pokožka je zdá sa tmavšia. Má svetlejšie hnedé vlasy zvláštne zviazané na vrchu hlavy. Je to celkom vtipné. Čo ma však zaujme najviac je , že sa nezľakol mojich neobvyklých očí. Až si začínam pripadať akosi... obyčajne.

„Choď," pokynie mi hlavou k tajnému vchodu.

No jasne, čo som čakala? Všetci traja prejdeme na druhú stranu kamennej steny, keď nám Darren oznámi, aby sme počkali. Pred nami sú tri možné cesty. On sa vyberie tou strednou, kamsi do neznáma.

„Možno nás tu nechá," zavtipkujem do tmy. Jediná fakľa totiž odišla s našim sprievodcom.

„Možno by mal," uchechtne sa Modroočko. A je to tu znova. Opäť som sa prichytila, pri tom spoločnom úškrne. Smiechu. Pripíšem to tomu, že mi jednoducho odľahlo. Je fajn vedieť, že sme sa dostali tam, kam sme chceli a pri konci našej cesty sa môžme spoliehať na niekoho iného. Je úľavou, že nám nejde o život. A s touto úľavou prichádza radosť a smiech. Áno, to bude ten dôvod. Vidno to aj na Kyrenovi. Je akýsi uvoľnenejší.

Tajný vchod za nami, sa začne s hrmotom zatvárať. Trocha pri tom zvuku podskočím. Zo strednej uličky sa k nám opäť dostane svetlo. Darren prejde k chodbe, ktorá sa nachádza po našej ľavej ruke. Pokynie nám hlavou, aby sme ho nasledovali.

Doteraz vzdialené zvuky, sú čoraz bližšie. Ocitneme sa pred akousi hrubou dvojitou plachtou, ktorá nám bráni v ďalšom postupe. Darren zapichne fakľu do držiaka nad našimi hlavami.

„Tak teda, vitajte v pekle, v Kráľovstve krvavého úsvitu," dramaticky odhrnie ťažkú plachtu a vpustí nás ďalej. Obaja naňho zazrieme a prejdeme do... pekla?

Ocitneme sa uprostred neuveriteľného ruchu. Všade naokolo je až priveľa vlkov, v jednej alebo druhej svojej podobe. Dvojnožci sa pretĺkajú skalami, úlomky nakladajú do vozíkov, ktoré ťahajú vlci kamsi preč. Priestorom sa ozýva narážanie kovu o skaly a vŕzganie kolies vozíkov.

Asi dosť smrdíme, pretože chvíľu na to ako sa objavíme v tomto ruchu, sa na nás všetci otočia. Okamžite prestanú pracovať a všetko utíchne. A v ďalšej sekunde všetci pokľaknú. Zmätene zaklipkám očami a nechápem, čo sa to práve deje. Z môjho údivu ma vytrhne až Darrenov hlas.

„Vitaj doma," položí svoju dlaň na Kyrenovo rameno. Okamžite sa otočím na Modroočka a neverím vlastným očiam. Oni sa klaňajú... jemu?

Kto, pri Matke, si, Kyren Wraith?

Toľko záhad okolo Modroočka... Snáď nám Taira nežiarli? xD