27.

Ozvenou sa k nám donesie zvuk tichého vŕzgania. Okamžite rozpletieme ruky, akoby nás vzájomný dotyk pálil. Otáčame hlavami do všetkých strán a snažíme sa zachytiť odkiaľ k nám ten zvuk dolieha. Je to podobné, ako keď u nás niektorí obchodníci tlačili svoje staré hrdzavé kovové káry na trh. Pravidelne sa opakujúci zvuk točiaceho sa kolesa, ktoré v určitom, vždy rovnakom momente, zavŕzga o čosi viac.

Zvuk stále silnie, no je veľmi ťažko určiť ten správny smer. Otvoreným priestorom jaskyne sa totiž rozlieha niekoľkonásobná ozvena.

„Približuje sa to," zašepká ostražito Modroočko.

„Ale odkiaľ?" opýtam sa celkom zbytočnú otázku. Viem, že mi na ňu nedá odpoveď. Veď predsa, kde by k nej aj prišiel, však?

Nezostáva nám teda nič iné, ako nekonečne dlhý čas čakať. Zvuk sa tiahne pomalým lenivým tempom. Neustále sa približuje, no stále nie je dostatočne blízko. Obaja sa zasunieme o kúsok späť tak, aby sme sa mohli oprieť aspoň o lakte a čakať.

„Naozaj by sme skočili," skonštatujem po ďalších minútach nekonečného čakania. Zrazu mi to príde tak neuveriteľné. Ako sen, ktorý sa vlastne ani nestal. Naozaj sme sa tak rýchlo dokázali zmieriť so smrťou? Možno naša viera v to, že by sme predsa len neumreli, nám dodala odvahu. Osud by nás predsa nemohol nechať zomrieť. Vlastne, ani nás nenechal. Potichu sa zasmejem.

„Príde ti to smiešne?" začudovane sa na mňa otočí Kyren. Ucítim jeho dych na spánku.

„Nie je nám súdené zomrieť. Možno kým trvá moja kliatba, som nesmrteľná," spokojne sa usmejem. Táto predstava sa mi celkom páči. Čo môže byť horšie, ako nesmrteľná Taira White? Nesmrteľný Kyren Wraith, napadne mi automaticky odpoveď bez toho, aby som naď ňou reálne rozmýšľala. Znova sa zasmejem.

„Na to by som sa byť tebou moc nespoliehal," drgne do mňa ramenom. Pri tom geste spozorniem.

„Nebudú z nás priatelia len preto, že sme spolu skoro zomreli. Nič sa nezmenilo," upozorním ho v plnej vážnosti.

„Nič iné by som nečakal," hlasno vydýchne Kyren a otočí sa späť do tmy. Akože podľa neho nie som schopná priateľstva? Nie je mojou chybou, že sa ma všetci stránili a ja som si tak nemala šancu nájsť nových, či udržať starých priateľov. Inak má vlastne pravdu. Toto je jedna z mála múdrych vecí z jeho strany. Že odo mňa neočakáva žiadnu zmenu. Nie že by som jej nebola schopná, len nechcem. Načo aj? A zrovna s ním. No ešte to tak.

„Pozor!" zvolá zrazu. Vrátim sa späť do reality z mojich myšlienok a prekryjem si tvár predlaktím. Toto je ten moment, kedy opäť zapochybujem o mojej nesmrteľnosti. Kyren pohotovo zachytí  dosky, hompáľajúce sa pred našimi hlavami. Teda, nie že by sa na nás rútili nejakou závratnou rýchlosťou, no v tej tme a monotónnom zvuku sa jeden zľakne aj niečoho, čo vlastne vôbec nie je nebezpečné.

Keď sa dosky bezpečne zastavia, opatrne ich prehmatáme. Je to niečo ako malá drevená plošina, visiaca na hrubých lanách. Je celkom malá. Tak pre jeden a pol človeka. Alebo jedného prerasteného čokla, ako je ten vedľa mňa.

„Choď prvý. Aspoň zistíme, akú to má približne nosnosť," pobádam ho. Tu sa naozaj netreba hrať na gentlemana. Takto by to aspoň ruplo iba pod ním. Nemusíme zletieť dole obaja. Táto chuť na spoločnú smrť ma prešla spolu s novou nádejou na záchranu.

Nepovie ani slovo a pomali sa súka spomedzi skál na plošinu. Snažím sa mu ju aspoň trocha pridŕžať, aby sa príliš nekývala. Trenie jeho tela o to moje pri tomto úkone, nie je zrovna príjemné. Celá sa chvejem od zhnusenia. Bŕŕŕ!

„Ak sa uskromníme, mohli by sme sa zmestiť obaja," zamyslí sa nahlas.

„Samozrejme, že sa zmestíme obaja. Predsa by som tu nezostala!" vypísknem neveriac vlastným ušiam. Nechal by ma tu bez mihnutia oka, ak by som sa nezmestila. Mám isté pochybnosti o tom, či by sa táto prekliata spomalená vec pre mňa ešte niekedy dokázala vrátiť.

„Zachyť sa plošiny a keď budeš vonku do pol pása, tak ti pomôžem sa pretočiť chrbtom ku mne," diriguje ma, akoby to bolo podľa neho najlepšie spraviť tak, aby sme sa pomestili. Bez reptania spravím čo mi povie. V tom istom momente ako sa s jeho pomocou na plošine pretočím, ma schmatne pod pazuchami a potiahne prudko k sebe. Sedím medzi jeho nohami, nacapená na ňom. Jednou rukou ma istí cez brucho a druhou sa drží lana. Nohami ohraničí tie moje a pevne ich zomkne. Nahnúť sa čo i len o kúsok na jednu alebo druhú stranu, tak sa isto vyklopíme do toho prázdna pod nami, kam sme sa ešte pred nie tak dlhým časom chystali skočiť. Jednou rukou sa chytím voľného lana na opačnej strane ako Kyren a druhou sa chytím jeho svalnatej ruky, ktorou drží lano on. V jemnom kŕči čakáme, čo sa stane.

Samozrejme, že sa nedeje nič. Dúfam, že to nemal byť len nejaký veľmi zlý vtip kohosi. Dať nám nádej a potom nás tu nechať visieť.

„Možno by sme mali dať nejaké znamenie?" pošepkám do tmy takmer bez dychu.

Kyren hlasno zapíska, až mnou trhne. Mohol ma aspoň upozorniť. Keby ma nedržal, už letím dole. Plošina sa pohne. Prv to nami trocha šklbne, no potom sa uvedie do plynulého pohybu. Veľmi pomalého pohybu. Podľa zvuku usudzujem, že ide asi tak o polovicu pomalšie, ako keď išla k nám. Toto bude dlhá cesta. Ostatne, naše cesty sú len dlhé.

Po asi prvých dvadsiatich minútach ma začne zmáhať únava a ja sa konečne uvoľním. Moja hlava sa položí na Kyrenovo rameno. Zrejme je na tom rovnako, pretože jeho hlava sa zas oprie o tú moju.

„Je to ako keby sme leteli," zamrmlem v polospánku. Kyren mi veselo zafuní do vlasov. Dúfam len, že ak zaspím ja, tak on nie. Musí nás istiť. Oboch.

Usalaším sa v jeho náručí a zaspím. Je to tak zvláštny pocit. Vedieť, že ma niekto ochraňuje. Od mala, od doby kedy umreli moji rodičia, sa spolieham len sama na seba. Okrem brata som nemala nikoho, kto by sa o mňa staral, či bál. A ani jemu som to zrovna neuľahčovala. Kaiden... V mojom vnútri sa rozhostí smútok a chlad.

„Hej," zafuní mi Kyren do ucha a preberie ma tak z ľahkých driemot. Od poriadneho odpočinku to malo na míle ďaleko. Niekoľkokrát v rýchlosti zaklipkám očami, i keď je to asi zbytočné, keďže tu môj pohľad nemám na čo zaostriť. Lenže...

„Svetlo," chcem nadšene vykríknuť, no moje prekvapenie je tak veľké, že sa zmôžem len na akési čudné zachrčanie. Opatrne sa skúsim obzrieť poza naše chrbty, aby som vyhľadala zdroj toho svetla. Niečo aj vidím, no je to ešte hodný kus ďaleko. Dúfam však, že už máme za sebou aspoň trištvrťku cesty na tejto vzdušnej plti.

To, že ma Kyren objíma, mi príde tak nejak prirodzené. Vôbec nemám potrebu to riešiť a pohoršovať sa nad tým. Cítim len teplo jeho tela, ktoré je mi v tejto vlhkej a chladnej jaskyni neskutočne príjemné. Naposledy som pocítila takú istotu v náručí môjho otca. Keď si uvedomím, aký silný a zvláštny pocit som si to práve uvedomila, chce sa mi vyskočiť na rovné nohy a dostať sa preč z jeho dosahu. Čo najďalej... Akékoľvek zhnusenie je preč.

Poľavujem. Stále poľavujem. Nevedomosť, vyčerpanie, hlad a smäd, otupujú všetky moje schopnosti a zmysly.

Svetlo už je konečne iba pár metrov od nás. Táto pomalá jazda sa ešte pomalšie blíži ku svojmu koncu.

„Musíme byť pripravený na všetko," povie Modroočko, keď sa jeho hlava ocitne vedľa tej mojej. Ani sa nepokúšam naňho otočiť. Presne viem ako by to dopadlo.

„Fajn," vydýchnem a začnem sa sústrediť na to, čo prichádza. Dúfam aspoň v malú akciu, ktorá by v nás trocha rozprúdila krv. Buď ich bude málo a my si s nimi ľahko poradíme, alebo nás tak či tak zajmu. A možno to budú dáke potvory z hlbín pohoria.

„Keď budeme aspoň polovicou plošiny nad pevným povrchom, premeníme sa a zaistíme priestor," navrhne Modroočko a ja len nemo prikývnem na súhlas. Premena nás síce vyšťaví až na doraz, ale budeme mať snáď väčšiu šancu sa ubrániť, ak nám bude hroziť nebezpečenstvo. A potom definitívne odpadneme do hlbokého spánku.

Tak a je to tu. Už sme len asi dva metre od skál. K pomalému vŕzgavému zvuku našej plošiny sa pridáva ešte jeden podobný zvuk.

Už len meter...

Pol metra...

V momente ako sa drevená plocha našej plošiny prekryje so skalnatým povrchom, sa spoza mňa Kyren vyslobodí a spraví kotúľ vzad z ktorého dopadne na všetky štyry ako mohutný štvorfarebný vlk. Tesne predtým ako sa na plošine podarí otočiť aj mne, nad ním prevrátim očami dohora. Na koho sa tu snaží spraviť dojem?

Zoskočím z dosiek a na skaly dopadnem vo svojej vlčej podobe. Kyren má predo mnou pár metrov náskok. Prikŕča sa a cerí tesáky. Z jeho hrdla sa derie zlovestné vrčanie. Automaticky spravím to isté.

Vo vzduchu cítiť silný pach kohosi... vlka.

Hore opäť obrázok :)