26.

Jeden by povedal, že sa táto úzka štrbina, ktorou sme sa vybrali, začne po nejakom čase aspoň trocha rozširovať. Lenže ja mám pocit, že sa skôr nepatrne zužuje. Nikto nám nepovedal, ako by mal vyzerať vchod do jaskyne. Preto sme automaticky rátali s tým, že bude jediný a nehľadali sme ďalší. Ono by i tak bola hlúposť hľadať iný po toľkom blúdení pohorím. Ale tento priestor ma čoraz viac presviedča o tom, že ideme zle.

Nejde mi do hlavy, že by nás poslali do niečoho takéhoto bez upozornenia. Skalnaté výčnelky nám určujú cestu a nedávajú moc možností na zmenu trasy. Tiež je tu možnosť, že nás takto krásne vedie pohorie do svojich útrob, kde sa s nami pohrá a potom nás pohltí.

Možno by som mala myslieť na niečo iné.

Predstavím si krásneho huňatého králika s nevinným pohľadom a bielym chvostíkom. Uteká predo mnou po lúke plnej bielych kvetov. Nad našimi hlavami sa vznáša obrovský polmesiac a do nosa mi vráža pach uháňajúceho králika. Keď ma už znudí tá naháňačka, skočím po ňom. Moje tesáky sa zaboria do jeho jemnej srsti a ja ucítim teplo jeho lahodnej krvy na mojom jazyku. Na dva hlty je preč.

„Hej, čo sa deje?" zaťahá Kyren nohou za nohavice, pretože zostali napnuté a on sa nemôže hýbať.

Otvorím oči a zistím, že som zrejme zadriemala. V mysli si ešte pochutnávam na úbohom zvierati.

„Nič. Môžme ísť ďalej," odpoviem po chvíľke naberania vedomia. Ani za nič sa mu nepriznám, že som bola mimo a snívala o love. Och, ako je to už dlho čo som naposledy lovila? Ako dlho od vtedy , čo som naposledy pocítila na jazyku chuť čerstvého mäsa? V bruchu mi nepríjemne zaškvrčí. Toto asi nebude zrovna dobrá téma na odvrátenie myšlienok. Cítim sa ešte horšie.

Dlane mám dorezané od skál, brucho aj stehná na tom budú čo chvíľa rovnako. V duchu ďakujem bohyni aspoň za to, že mám okolo pŕs obmotaný hodný kus látky, ktorá sa len tak neprederie. To už by som asi nedávala.

V zamyslení narazí moja tvár, do Kyrenovej podrážky. Ešte že na nej nemá nalepený kus šťastia.

„Máme problém," ozve sa jeho hlas z tmy predo mnou.

„Povedz, že sa ti len chce čúrať." Viem, že akýkoľvek iný problém bude horší.

„Nie," ozve sa znova. No a je to tu. Teraz si môžme oficiálne pogratulovať a začať cúvať von.

Dlho zostane ticho a nič sa nedeje. Nebudem klamať, celkom ma to znervózňuje. Poťahám ho za nohavicu, či nezaspal aj on. Nedivila by som sa. Ale ak by zaspal, bolo by to dobré znamenie, pretože by zrejme nešlo o až tak veľký problém, ktorý by ho vytrhol z únavy. Alebo je tým problémom to, že si potreboval zdriemnuť?

„Nespi!" zvolám naňho a zakmásam tým poondiatym kusom látky o čosi viac. Trhnúť ním ešte viac, udriem si lakeť o skalnatý výbežok.

„Rozmýšľam," sykne na mňa.

„Nad čím? Čo si dáš zajtra na raňajky? Lebo na to ti viem dať celkom jasnú odpoveď," zavrčím, už trocha nervózne.

„Poď ku mne. Po mojej ľavej nohe," zavelí Modroočko. Uhne sa na bok najviac ako mu to priestor dovoľuje a ja sa popri ňom preplazím. Pravou polkou tela nacapená na ňom zostanem nehybná nie len pre nedostatok priestoru, ale aj preto, že je pred nami prázdno.

Tu sa naša priúzka cesta končí a nech šmátrame do tmy ako šmátrame, nikde nič necítime. Dostáva sa k nám iba vlhký a chladný vzduch, odkiaľsi z neznáma.

Chcem sa otočiť na Kyrena, no sme na sebe nalepený tak tesne, že ak to spravím, môj nos skončí v jeho uchu. Asi nie je vhodná doba, aby som myslela na to, aké je to nechutné. Samozrejme mi to okamžite napadne. Trocha sa odvrátim a zafuním mu na líce. Zrejme.

„Musíme skočiť," oznámim mu s veľkým sebazaprením. Vôbec nechem skočiť. Ale nevidím inú možnosť. Neverím, že by sme dokázali vycúvať späť.

„O čo začínaš byť znesiteľnejšia, o to máš blbšie nápady," chce sa na mňa tiež otočiť, no tým pohybom natlačí moju hlavu do skaly za mnou.

„Au!" bolestne precedím cez zaťaté zuby.

Povedať mi niekto na začiatku našej výpravy, že skončíme takto, neverila by som mu. Zrejme by som ho dakam poslala a Modroočka s ním. Medzi nami nie je ani milimeter miesta. Aj dýchať musíme na striedačku.

„Dobre," ozve sa rezignovanie Modroočko. Zrejme konečne prišiel na to, že niet inej cesty. Hurá...

„Budeme padať hlavou napred," poznamenám. Nemáme sa tu kde zachytiť a už vôbec nie otočiť.

„Idem prvý," začne sa súkať vpred.

„Nie. Musíme ísť naraz." Sme tu tak natesnaný, že sa nepohne vpred bez toho, aby som sa pohla aj ja. Inak by ma to vážne bolelo.

A tak sa začneme synchronizovane drať vpred. Centimeter po centimetri sa pomaly posúvame, až sa nám obom podarí vyslobodiť ramená a trup. Zovretie skál sa uvoľní.

Pupkom ležím ešte na skale a nohami sa zapieram, aby som mohla prehmatať okolie. Pred nami stále nič nie je. Prv teda prehmatám skalu pod nami, aby som mala aspoň nejakú predstavu o tom, čo nás čaká. Samozrejme, že o pár metrov nižšie to bude s najväčšou pravdepodobnosťou inak a ja sa nabodnem na niektorú zo skál. Prehmatám aj skalu nad nami. Lenže tiež nič neobjavím. Je to len ako rovná stena. Doriti! Dúfala som aspoň v čosi. Ešte mám malú nádej, že na Kyrenovej strane sa niečo objaví. Jeho tiché funenie mi však napovedá, že je na tom rovnako, ako ja.

„Roztrieskame sa," poviem roztrasene. Začínam mať taký pocit, že sme zlyhali a teraz tu za trest umrieme.

„Roztrieskame," pritaká mi Kyren miesto toho, aby sa mi snažil dodať aspoň štipku nádeje, že to bude inak.

„Tak na tri?" navrhnem.

Nejako automaticky sa naše ruky spoja. Nikto nechce umrieť sám. Nikdy som sa neocitla tak blízko smrti. Jediné malé pozitívujem je aspoň to, že nevidím, čo nás tam dole čaká. Šanca, že by nás čakali len dva, či tri metre pádu, je minimálna. Ani jeden z nás sa neodváži ani len dúfať, že by to tak mohlo byť.

„Jeden," ľavú ruku položím na okraj skaly, aby som sa mohla zaprieť a vyslobodiť zbytok tela.

„Dva," povie Kyren a pohyb jeho tela mi napovie, že práve spravil to isté. Naše prepletené prsty sa do seba zaryjú o čosi kŕčovitejšie.

„Tr..." začneme obaja, no niečo nás preruší.