23.

„Svorka Temných prízrakov. Áno bol. Preniesol. Neviem. Vo svorke, nie od svorky," odrapoce mi skromné odpovede, pri ktorých si nie som tak úplne istá, či sú dostačujúce. Nie rozhodne nie sú.

Všimnem si, ako zatína zuby. Áno! Toto bude tá správna cesta. Nasrať ho. Pretože v zúrivosti sa jeden často preriekne. Za pokus by to stálo. Kamoši z nás i tak nebudú. Tak prečo nepodráždiť hada bosou nohou?

„A teraz trocha detailnejšie prosím. Vieš, mám dojem, že keď si ma prepadol v mojej komnate, chcel si sa rozprávať. Lenže zrazu z teba neviem dostať ani slovo," začínam opatrnejšie, kým spustím plnú paľbu.

„Už to nie je potrebné. Nakoniec rozhovor nebol nutný. Aj bez neho sme tu."

„Aha, jasné. Ale ešte si mi tak úplne neodpovedal na moje prvé dve otázky. Nie že by sa tvoje ďalšie odpovede dali považovať za plnohodnotné. Ešte sa k ním vrátim. Neskôr," rapocem ako zmyslov zbavená.

Kyren po mne šibne nespokojným pohľadom vraha.

„Si otravná. Nepotrebuješ vedieť všetko. Až príde ten správny čas, dozvieš aj to, čo nechceš," kráča tmavou krajinou, stále udržiavajúc správny smer. To je fajn, lebo ja moc nevnímam kade ideme.

„Túto odpoveď si nemyslel dúfam vážne. Práve si znel ako naša stará chlpatá kuchárka. A to mi ver, že nie je sranda mať chlpatú kuchárku! Až príde ten správny čas, príde k rozumu, šepkávala si poza môj chrbát. Lenže ja som rozumná dosť! A nepotrebujem vedieť všetko. Len chcem dostať normálnu odpoveď aspoň na niečo z toho, čo chcem vedieť," pridám do kroku a prejdem okolo neho so zaťatými päsťami.

„A ak nedostanem čo chcem, budem ešte otravnejšia," prudko zastanem ako také oduté decko, tak, aby som vlastným telom zablokovala Kyrena. Tomu z očí šľahajú blesky, keď sa zrazu premení do svojej vlčej podoby a preskočí ma.

„Ty kus psieho hovna!" zvresknem naňho. Nemožný čokel! Rozbehnem sa za ním a v dlhom skoku sa premením tiež.

Po niekoľkých metroch ma strasie a stratí sa mi. Terén je čoraz skalnatejší a tak usúdim, že sme sa konečne dostali k Pohoriu mnohých podôb. So sklonenou hlavou a ňufákom tesne nad kameňom, stopujem Kyrena. Zrazu sa jeho pach tiahne opačnou stranou. Zastavím sa a rýchlo sa poobzerám dookola. V tej tme však nevidno toľko, ako keby svietil mesiac, alebo aspoň hviezdy. Vidím len asi na tri metre pred seba a v diaľke iba nejasné obrysy. Mali sme ísť rovno až k prameňu. Je to, ako keby sa tu párkrát prešiel, kus sa vrátil a potom odbočil.

Za chrbtom sa mi ozve nepríjemné zavrčanie, až sa mi zježí srsť za ušami. Obzriem sa za seba a opatrne sa otočím, keď za sebou zbadám stáť mohutné telo vlka. Modroočko? Čo to, pri Matke, vystrája? Sadnem si a zadívam sa naňho o čosi pozornejšie. Nenávidím, keď na mňa vytiahne svoju dominanciu. A že jej z neho preteká aj za troch!

Spomedzi tesákov mu kvapkajú sliny. Pysky na papuli má vysoko nariasené tak, aby odhalili čo najviac jeho dlhých špicatých zubov. Párkrát vystrčí jazyk pomedzi predné menšie zubiská, pretože množstvo slín, ktoré sa mu tvorí v papuli je priam enormné. Oči mu jemne žiaria. Ich modrú farbu však narúšajú červené žilky, ktoré dokonale dotvárajú jeho beštiálny vzhľad. Mám taký pocit, že ma vo vlčej podobe ešte nikdy nestriaslo. Teraz sa však chvejem. Samozrejme sa to snažím zahnať po svojom, skôr ako by som stihla stiahnuť chvost a pokorne zakňučať.

Čo blbne?! Budeme sa teraz predbiehať, kto je hrozivejší? Mňa neprekoná. Varovne zavrčím.

Zrazu zaspätkuje a niekoľkokrát rýchlo zažmurká. Potrasie svojou mohutnou hlavou, až sa mu srsť okolo krku zavlní a potom skočí.

Trocha ma to prekvapí. Nezdalo sa mi, že by som ho nasrala až tak, aby ma chcel zožrať. I keď, to by bola ešte tá lepšia varianta. Zrejme...

Ale to jeho chvíľkové zaváhanie... Je mimo reality. Zrejme sa s jeho mysľou pohráva pohorie. Celkom by ma zaujímalo koho vidí, že tak vystrája. V mojej predstave som to ja, ako pred ním stojím s holým zadkom, po ktorom si plieskam a kričím zjedz ma. Myslím, že niečo také by mohlo celkom zodpovedať.

Zvalí ma na ostré skaly a pridŕža si ma prednými labami. Divoko cvaká zubami a všade naokolo prskajú jeho sliny. Keď mi jedna prskne do môjho cteného oka, podarí sa mi doňho zaprieť natoľko silno, aby som ho zo seba dokázala odhodiť. V rýchlosti zvažujem čo robiť. Napadne mi, či by na mňa nereagoval inak, keby som sa premenila. Ale toto ozaj riskovať nemienim. Celú dobu sa snažím zachytiť jeho pohľad. Nevyzýva ma do boja pohľadom do očí. Díva sa mi kamsi pod papuľu. Musím ho nejak donútiť sa na mňa pozrieť. Naozaj pozrieť.

Keď ma jeho telo prudko odmrští a ja dopadnem druhýkrát na skalu, nepostavím sa. Prevalím sa na chrbát, chvost stiahnem medzi nohy až na brucho a sklopím uši. Svoj pohľad však neodvrátim. V duchu si hovorím, že takto sa mu vzdávam prvý a poslednýkrát. Nikomu som sa ešte takto hlboko nepodriadila. I keď je to len naoko. Keď sa opäť ocitne nado mnou a mocne zavrčí, zauvažujem, či som si predsa len nemala zvoliť cestu boja. Možno by ho z toho dostala bolesť. Táto možnosť ale stále zostáva otvorená.

Poriadne sa posnažím a z môjho hrdla vysúkam to najnevinnejšie zakňučanie, aké dokážem vydať. Je to, ako keby som pred ním fňukala.

Doriti, ty idiot! Ako moc sa budem musieť ešte ponížiť? Prečo to vlastne robím? Prosím, nech sú to ešte dozvuky melaontidu, čo mi zatemnili myseľ.

Vlk nado mnou zamrká a konečne sa mi zadíva do očí. Presne si všimnem ten moment, kedy sa jeho pohľad začne vyjasňovať. A presne v tomto procese návratu do reality, mi olíže čumák.

Moje zreničky sa v panike rozšíria a ja ho znova odhodím čo najďalej od seba. Čo to, pri Matke, malo znamenať?! Nie sme z jednej svorky, nie sme rodina a nie sme ani pár. Toto gesto je niečo tak intímne, že by som ho nikdy neprijala od nikoho iného, ako od mojich rodičov. Je to ako prejav toho najhlbšieho citu. Ukázalo mu snáď pohorie niečo, alebo teda niekoho, koho tak vrúcne miluje?
Čo ma však vydesilo ešte viac, bolo to, že moja vlčica pri tom zapriadla. Ako dáka vtieravá mačka. Fuj!

V duchu prosím, aby som aj ja dostala zatmenie mozgu a videla niečo, čo ma donúti ho konečne zabiť. Každá dohoda môže padnúť, keď nemám čistú hlavu. Nie?

Obja sa pozviechame na všetky štyri. Modroočko po mne šibne pohľadom, no keď sa stretne s tým mojim, rozbehne sa. Mám chuť si tak poriadne zanadávať, ale aspoň ide správnym smerom. Myslím...

Po dlhom čase tichého skákania a lozenia cez skaly, sa ocitneme pri prameni. Aspoň dúfam, že je to on. Keď to tu vidím, mám isté pochybnosti o tom, či je tá voda ozaj pitná. Do skaly je vytesaná veľká lebka krkavca, ktorému zo zobáka vyteká malý prameň vody. Oči mu jemne svietia na zeleno. Pripomína mi to tú zelenú žiaru, ktorá vychádzala z toho mohutného krkavčieho stromu. So zeleným nádychom pôsobí všetko naokolo jedovato. Aj Kyren.