22. 

Večera, ktorá práve prebehla, nebola nakoniec až tak zlá. Hlavne preto, že som sa konečne dobre najedla. Neodvážim sa ani pozrieť na svoje preplnené brucho, keď vchádzam do malého, dvoma fakľami osvetleného jazierka uprostred lesa, kam ma zaviedol jeden z krkavcov. Voda je príjemne teplá a prostredie priam čarovné. Až mi je ľúto, že im to tu zaseriem svojou špinou. Ale po mne sa na kúpeľ chystá aj Modroočko a ten tu, verím, zanechá po sebe väčšie svinstvo.

Pri večeri sa mi konečne vrátil čuch a ja som si tak mohla naplno vychutnať každé sústo. Chreyah bola po celý čas ticho a rozprával iba Krorr. Teda Cavran. Stále je mi zaťažko nazvať ho princom. Občas mu na niečo prikývla, no to bolo tak všetko. Zrejme si na nás tvorila názor. Jej čierne oči boli pozorné. 

Zatiaľ sme toho moc neprebrali. Vravel nám len o ich krajine, ktorá je chránená Pohorím mnohých podôb. Z druhej strany pohoria, kde sa už začína územie kráľovstva, sa ťaží melaontid. Pri zmienke o tomto zvláštnom kuse kameňa ma pošteklilo v podbrušku.

Na jednej zo skál trčiacej z jazierka, pristane obrovský krkavec. Práve sa snažím zachrániť  pozliepané vlasy a rozčesať ich prstami. Zatiaľ to nevyzerá moc nádejne. Nespokojne zavrčím na zamotané chuchvalce a zaseknuté prsty v nich.

„Nemôžem uveriť tomu, že som sa pred tebou prezliekala," prehovorím bez toho, aby som sa naňho čo i len pozrela. „Liezol si mi do kúpeľne. Ešte šťastie, že si so mnou neliezol aj na záchod, keď som išla sr..." nedopoviem, pretože Krorr zatrepoce krídlami a hneď na to sa premení. Na kameni už sedí Cavran vo svojej podobe dvojnožca.

„Ak ti to pomôže, nepozeral som sa," pohodí ramenami dohora. Neveriacky po ňom šibnem pohľadom. „No dobre... za pohľad či dva si stála," pousmeje sa, „stojíš."

„Prepáč ak sa nezačervenám," zaškrípem zubami a prižmúrim oči. „Každopádne si ma zradil," pripomeniem mu.

„To nie je pravda. Pomohol som ti," nesúhlasne pokrúti hlavou.

„Odpútal si moju pozornosť hovnom na posteli!" nepekne naňho zazriem.

„Nemal som moc možností. Ešte som ti mohol urvať ten malíček na nohe, do ktorého som ťa ďobol," poklepe si zamyslene prstami pravej ruky po brade.

„Takže by som ti mala ešte ďakovať? Spolupracoval si s tým idiotom," popreskakuje mi párkrát hlas, pretože toto vnímam ešte stále ako veľkú zradu. Svojim spôsobom som si ho za tie roky obľúbila. Preto ma to zasiahlo o čosi viac, ako by som si bola ochotná pripustiť. Mala som ho rada. Predtým.

„Dám ti jednu radu, Taira, váž lepšie slová pred tým, než ich vypustíš do sveta," vrhne na mňa vážny pohľad. „Keby svietil mesiac videla by si vo vode tisíce hviezd, ktoré by okolo teba plávali. Keby svietilo slnko, mohla by si vidieť všetky farby tohto lesa. Verím, že to všetko raz uvidíš," postaví sa s úsmevom na perách a opäť sa premení.

„Je to idiot," zašomrem si popod nos sama pre seba, keď odletí.

Keď dokončím svoju očistu a preperiem si v rukách všetko oblečenie, vyleziem konečne z vody. Na brehu na mňa čaká suché a čisté oblečenie, ktoré som vyfasovala. Úzke kožené nohavice hnedej farby, voľnejšia čierna košeľa, a šnurovacia vesta s veľa vreckami a čiernymi pierkami na ramenách. Zostanem naboso, pretože čižmy chcem svoje. Počkám kým sa usušia.

-

Ráno sa prebudím do rovnakej tmy, v akej som zaspávala. Je to naozaj ubíjajúce.

„Musíte odísť. Najlepšie ihneď," oznámi nám Chreyah pri raňajkách. Na chvíľu prestanem prežúvať a zadívam sa na ňu. Pohľadom prečešem okolie hľadajúc Cavrana, no nikde ho nevidím. Chreyah je tentokrát odetá v nohaviciach, košeli a veste z lesklých pierok. Kde tu jej spod oblečenia vykúkajú rukoväte nožov a dýk.

Nad hlavami nám preletí hejno krkavcov v akejsi formácii, vytriasajúc z peria zvláštny trblietavý prach. Chreyah zatvorí oči, zhlboka sa nadýchne a popod nos si odrieka nezrozumiteľné slová. Keď oči znova otvorí, tak mnou trhne. Až v ten moment si uvedomím, že na ňu stále civím.

„Už máš zbalené?" prejde okolo mňa. Ja? Poobzerám sa a uvedomím si, že Kyren už tu nie je. Odbehnem si pre môj batoh, koženú kapsu a ostatné veci. Všetko zhrabnem a bežím tam, kde mi pred chvíľou zmizla. Kyren už je pri nej a ja ich rýchlo dobehnem.

„Matka nás ochraňuj, ak si ty tá pravá," zasyčí na mňa nespokojne Chreyah, narážajúc na moju nepripravenosť a pomalosť. Neunikne mi Kyrenov úškrn. „Pôjdete stále rovno, až narazíte na Pohorie mnohích podôb. Neverte ničomu, čo vám ukáže. Ak vám niečo ukáže. Stále pôjdete rovno cez skaliská, kým narazíte na prameň. Tam si naberte vodu, iná už nebude. Od prameňa sa vydáte po svojej pravej ruke až kým nenájdete značku, ktorú vám tam Cavran zanechá. Tam zmeníte smer a pôjdete smerom hore a stále rovno, pokým neuvidíte jaskyňu. Tá vás zavedie na druhú stranu pohoria, priamo do kráľovstva." 

Nie, že by som mala zlú pamäť, ale tak trocha sa v tomto skúsim spoľahnúť na Modroočka. Viem, že som sa zaprisahala, že už doňho nevložím ani kúsok dôvery, ale tiež viem, že za hodinu si aspoň jednu vec z toho jednoduchého opisu cesty nebudem pamätať. Rovno, pohorie, rovno, prameň, doprava, značka, hore a stále rovno. Takto to neznie zložito, no už teraz si nie som úplne istá. Nesústredím sa, pretože ma zaujíma čosi iné.

„Čo sa to tu deje?" položím jej otázku, na ktorú dúfam dostanem jasnú odpoveď. Je zrejmé, že sa niečo deje. Niečo zlé. Všetci sú v plnej pohotovosti.

„Tiene. Čoskoro sa tadeto preženú. Nezískali ste pred nimi moc veľký náskok. My náš les dokážeme ochrániť, no zvyšok sveta musíte ochrániť vy," odpovie mi s ľadovým výrazom v tvári, hľadiac stále pred seba.

„Ona," opraví ju pohotovo Kyren.

„Nie, vy," oponuje mu pevným hlasom Chreyah. „Tu sa s vami musím rozlúčiť," zastaví sa z ničoho nič na mieste, kde les začína rednúť. „Mimo nášho územia nám nie je dovolené meniť podobu," premení sa a bez toho, aby sa naozaj rozlúčila a odletí.

Keď vyrazíme, v duchu nadávam vyššej moci za to, že musíme znova blúdiť v jaskyni. Polovicu nášho predchádzajúceho putovania útrobami Zívajúcich hôr a podzemia, si skoro vôbec nepamätám. Tiež mám trocha stres z toho, že v tomto pohorí sa ťaží melaontid. Už s tým svinstvom nechcem prísť do kontaktu. Malý kúsok môjho vnútra však priam vrieska, aby som sa znova ponorila do víru jeho prachu a zažila tú krásu tancujúcich farieb.

„Prečo ti Krorr pomáhal? Prečo ťa môj brat pustil?" vychŕlim po dlhej chvíli putovania niekoľko otázok, ktoré mi nedajú spávať. Nie že by som mala moc možností na spánok.

„Pretože vidia to, čo ty nevidíš," zamrmle, nepoľavujúc zo svojho rýchleho tempa.

„Kedy mi dáš na niektorú z mojich otázok priamu odpoveď?" skúšam to ďalej. Prečo nevyužiť tento čas spoločného putovania na získanie niekoľkých odpovedí? I keď budem rada, ak dostanem čo i len jednu normálnu.

„Kto ťa prizabil ten večer, čo som ti zachránila prdel? Naozaj si bol na Temnom hrade? Preniesol si sa tam tak, ako si preniesol nás k Šepkajúcemu vodopádu? Odkiaľ máš také schopnosti? A čo tvoj bojový výcvik? Taký výcvik si určite nedostal vo vašej svorke," chŕlim naňno otázku za otázkou v nádeji, že mi odpovie aspoň na jednu z nich. Prečo to neskúsiť? Môžem sa ho takto vypytovať kľudne aj celú cestu. Aspoň nám to ubehne.

Čo si budeme... Taira je tá najlepšia spolucestujúca :D
☆