21.

Vyjdeme na čistinku prestierajúcu sa pred tým záhadnýmobrovským stromom. Kde tu, sú zapichnuté do zeme fakle. Na pravej strane je veľké ohnisko. Zdá sa, že sa nad ním v kotlíku čosi varí. V bruchu mi opäť zaškvrčí. Ja však hľadám vodu.
Ako keby mi ten strom alebo ktosi iný čítal myšlienky, objaví sa predo mnou džbán plný čerstvej vody. Okamžite sa po ňom načiahnem.

„Však sa z toho nejdeš napiť?" otočí sa na mňa Modroočko. Jedno obočie mu vystreľuje prudko dohora. 

„Sleduj," nahnem orosený džbán a poriadne z chuti sa nalokám ľadovo osviežujúcej vody. Prisahám, že každý jeden dúšok mi spôsobí neopísateľnú rozkoš. Z môjho hrdla sa pri tom ozýva toľko rôznych zvukov, až by bolo ťažko uhádnuť čo práve robím. V poloprázdnom džbáne sa to parádne ozýva. Ja to síce nevnímam, no keď dopijem, všimnem si, že Kyren stihol nadvihnúť aj druhé obočie. Prižmúrene sa naňho zadívam a bez slova mu podám poloprázdny džbán. 

Tiež ho smädí ako prasa, pretože nečaká zrovna najdlšie na to, či neotrčím kopytá. Ako tak sledujem Kyrenovo pohybujúce sa hrdlo, padne mi pohľad o kus vyššie. Moje oči pritiahne čosi zvláštne. Stovky očí v korune toho mohutného stromu. Sledujú nás. Veľmi pozorne pozorujú každý náš pohyb. Ani sa pri tom nepohnú.

Drgnem do Kyrena a ten so spokojným zabručaním odtiahne džbán od svojich pier. V tichosti mu jemným pohybom hlavy naznačím, aby sa obzrel. Sú to desiatky, možno stovky krkavcov sediacich na vetvách stromu. Zelené svetlá žiariace z jeho vnútra a ohnivé plamene zdola, na ne vrhajú zvláštne vlniace sa tiene. Chvíľu tak na seba všetci nemo civíme, kým prehovorím.

„Zdravím vás, vzácne stvorenia," začnem opatrne. Modroočko si môj profil prejde akýmsi divným pohľadom.
„Čo? Nechem aby mi vyklovali oči. A ak tu sú krkavce, musia byť na blízku vlci," vysvetlím mu moje myšlienkové pochody. Vždy je to tak. Krkavce žijú poblíž vlčích svoriek. Pokynie mi hlavou, aby som teda pokračovala. Prečo mám pocit, že má z môjho snaženia sa srandu?
„Hľadáme kohokoľvek, s kým by sme sa vedeli porozprávať a kto by nás pri tom nezjedol," pokračujem s plnou vážnosťou. Stále sa však nič nedeje. Ani náznak pohybu, či akejkoľvek ochoty nám pomôcť. 

„Možno poznajú tvojho kamoša," pripomenie mi Modroočko Krorra. Toho prašivca zradcovského? Ako by som im ho mohla asi tak opísať? Líšia sa iba veľkosťou. 

„No dobre, skúsme to inak," začínam si pripadať ako totálny blbec, že sa tu s nimi snažím dohovoriť. Zjavne mi vôbec nerozumejú, alebo ma majú úplne na háku. „Možno poznáte Krorra. No podľa mena asi nie, ale je to tiež krkavec. Taký dosť veľký, čo mi nechcel nikdy zaspievať. Asi takto," naznačím im rukami približnú veľkosť. Jednu ruku držím na úrovni môjho pupka a druhú niekde pri špičke môjho nosa. „Najradšej má ešte teplé oči, všetko osiera, a šticuje ma za vlasy. Nerobí mu problém zrada," dokončím môj opis. Nespokojne pokrčím nosom a zažmúrim do jedného zo zelených svetiel.Kyren si medzitým sadol kúsok opodial a v tichosti ma sleduje. Snaží sa zakryť svoj pobavený výraz tváre, no moc mu to nejde. Alebo sa vlastne ani nesnaží. 

„To nemá význam," rozhodím rezignovane rukami.
V tom momente sa však konečne začne niečo diať.

Dva obrovské krkavce, asi ako bol Krorr, zletia dole. Skôr, než by však stihli pristáť na zemi, sa premenia. Vo vzduchu sa rozplýva čierny opar, z ktorého vystúpia dve zvláštne postavy. 

Ostanem stáť v nemom úžase. Myslím, že aj s otvorenými ústami. Kyren už je tiež na nohách. Po zbrani však ani jeden z nás nesiahne. Môj vlčí inštinkt mi napovedá, že to nie je nutné. Tiež nie sú ozbrojený. 

Ich podoba dvojnožcov je tak neuveriteľne nádherná. Nikdy som nič podobné nevidela. Možno by som si takto nejako vedela predstaviť našu bohyňu Matku. 

Je to žena a muž. Obaja sú vysokej postavy, s bledou, priam mŕtvolnou pleťou. Farbu ich pleti dodáva len svetlo z plápolajúceho ohňa. Čo zaujme na prvý pohľad sú však ich oči. Sú úplne čierne. V ich dokonale tmavých očiach sa odrážajú iba ohnivé iskričky tancujúcich plameňov.

Žena má kratšie vlasy, ktoré sú čierne. Lenže nie je to len taká obyčajná nudná čierna. Vrhá rôzne odlesky iných farieb. Najvýraznejšie sú tyrkysová, fialová a trocha modrej. Na pravej strane hlavy má do vlasov votkané krásne pierka v rovnakých farbách. Je to, ako keby sa jej vlasy menili na perie a padali jej voľne cez pravé plece, až na prsia. Čierne oči má orámované modrými mihalnicami a pery má krikľavo ružové. Cez ľavé plece sa jej až do stredu hrudníka tiatnu perly v podobných farbách, ako má pierka vo vlasoch. Pomedzi retiazky z perál má votkanú jemnú tyrkysovú látku. Zbytok tela aj s druhým ramenom, jej zahaľujú čierne padavé šaty siahajúce až po zem. 

Muž je štíhlej, šľachovitej postavy. Oči má rovnako čierne. Na brade má dlhšie strnisko. Jeho vlasy sú tiež čierne, no vrhajú tmavomodré odlesky. Keď pohne hlavou, vidno mu za krkom povievať tiež zopár pierok, ktoré má zrejme votkané do začesaných vlasov, rovnako ako tá žena. Ramená mu porkývajú tmavodré, až čierne pierka. Má na nich tiež pracky, pridržiavajúce čierny plášť, ktorý za ním vlaje. Jeho šedá, lemovaná košeľa má pri krku viazanie. Čierne nohavice sa mu strácajú vo vysokých čiernych čižmách. 

Ako vravím, dokonalosť sama. 

„Nemôžeš prísť na cudzie územie a všetkým povedať, že ich princ všetko osiera," zamračí sa na mňa ten tmavomodrý muž. Chvíľu mi trvá než si uvedomím, čo mi to práve povedal.

„Princ? Ten prašivý potkan je princ?" od toho šoku si nedávam pozor na jazyk. Krorr nemôže byť princ. Nemá na to spôsoby. Ktorý princ serie do postele? Sebe, či niekomu inému? To je jedno. 

„Ako sa opovažuješ nazvať môjho syna... tými slovami," ženin výraz sa zmení z jemného úsmevu na zamračený.
Ups?

Našťastie ma zachráni jej spoločník.

„Dovoľ, aby som sa vám predstavil. Som princom posledného slobodného územia tohto kontinentu, Lesa mnohých farieb. Volám sa Cavran. Pre teba dlhé roky známy ako Krorr," jemne sa ukloní a hneď aj zdvihne hlavu s malým úškrnom. Nedôverčivo sa naňho zadívam.
„Toto je moja matka, vládkyňa Lesa mnohých farieb, Chreyah," narovná sa a ustúpi kus na stranu, aby sme na seba dobre videli. Jej čierne oči ma nepríjemne skenujú. Mám pocit, akoby sa práve preberala mojim vnútrom a hodnotila ma kúsok po kúsku. Trocha sa ošijem. Toho pocitu, ani jej pohľadu sa však nestrasiem.

„Tak už mi je jasné odkiaľ sa poznáme," pristúpi ku mne Kyren s jemným úklonom. „Ospravedlňte prosím moju spoločníčku. Je trocha neokrôchaná. Pravda?" zadíva sa na mňa z boku. Potichu zavrčím. Vybavím si to s ním neskôr.

„Nuž, možno by sme sa mohli porozprávať pri miske čohosi dobrého," nahodím naoko sladký úsmev a zaklipkám očami. Som nevinnosť sama.
A teraz mi dajte preboha najesť, zakričím na nich v duchu. Aspoň že nám dali vodu. Ak to boli oni. Pretože táto Chreyah, by ma momentálne najradšej zo všetkého zakopala niekam véľmi hlboko.

Prikladám moju kresbu, ako si Cavrana a Chreyah predstavujem ja ;)
Nezabudnite komentovať a hodiť ☆ďakujem za každé prečítanie :)