19.

Zobudím sa na ostrú bolesť hlavy. Ak by sa mi práve Modroočko snažil v spánku rozmliaždiť hlavu stokilovým balvanom, bolelo by to menej. Pošúcham si rukami tvár, na ktorej už dávno nie je šatka. Bola tam vôbec? Čo sa to tu stalo? Z mojej mysle neviem vyloviť jedinú ostrú spomienku. Tie čo sa mi tam myhnú, sú len akýmsi snom. Predstavou? I tak sú nejasné.

Prestaň myslieť, Taira, bolí to! Okríknem sa v duchu. Možno by bolo predsa len lepšie, keby mi niekto otrieskal o hlavu ten balvan. Teda naopak. To je jedno. 

Šúchajúc si spánky sa okolo seba poobzerám. Som tu sama. Po minúte sedenia v tichu a vstrebávania bolesti si uvedomím, že tu nie je úplna tma. Vidím aj bez ohňa. Vydám sa teda vpred. Kyren si tu veci nenechal, preto pochybujemo tom, že by sa mal v pláne vrátiť. Veď čo by sa aj dalo čakať od temného. 

Zaženiem tie neucelené a nič nehovoriace útržky rôznych obrazov a scén v mojej hlave. Potrebujem sa sústrediť na okolie. Treští mi hlava, bolí ma chrbát, dlane mám odrené, kotníky a zápästia boľavé. To nič. Vždy to môže byť aj horšie. Tieto povzbudivé slová ma na dlho neutešia, pretože hneď ako zašmátram po vodu, zistím, že jej je tam tak na tri hlty. Sušeného mäsa mám už len dva kusy. Ako je to možné?! Prisahala by som, že som ich tu mala naposledy ešte zo desať. Ak ma ten parchant okradol, tak... 

Zlostne zavrčím, no hneď na to bolestne zastonám. Svetla postupne pribúda. Už je to len ako šero tesne pred úplným zotmením. To je pre moje oči skoro ako jasný deň. V tejto tme určite. Chodbou preletí zvuk šplechnutia. Veľké šplechnutie, do veľkého obsahu vody. Niekde hlboko v mojom vnútry pocítim akési sklamanie, že tým svetlom nie je modrá žiara. Bola krásna. Čo to bolo? Čo sa stalo? Opäť ma preruší ostrá bolesť mojej hlavy, ktorá sa ako obrovská vlna prevalí celým mojim telom. 

Keď prejdem cez najbližšiu zákrutu, ovanie ma jemný chladivý vánok. A vtedy to zbadám. Voda. Väčšie jazierko z ktorého vychádza žiara. Zdá sa byť nekonečne hlboké a z tej nekonečnej hĺbky vychádza tá nádherná žiara. Je to ona. Po tomto akési zákutie môjho srdca túžilo. V hlbinách je modrá, no kým sa prederie na povrch, zostanie len jemné biele svetlo. Kúsok odo mňa zbadám pohodenú Kyrenovu výzbroj. Zadívam sa pozornejšie do vody, či ho tam nezbadám. Nie, nie je tam. 

Kde si, Modroočko? Poobzerám sa dookola. Keď nikde nič nenájdem, opäť zacítim ten jemný vánok. Nemá sem odkiaľ fúkať. Jedine... Vyvrátim hlavu dohora. Nado mnou sa skala otvára. A síce na konci širokej pukliny nič nevidno, viem, že je tam kdesi obloha. Mám isté tušenie, že sa na nej mesiac ani slnko nenachádza.

Vyvrátená hlava dohora viac ako päť sekúnd, bol zlý nápad. Pošúcham sa rukou na zátylku a potom ma mykne. Šplechot vody sa rozľahne veľkým priestorom a v ozvene sa stratí v chodbe za mnou. Kyren dopláva ku brehu a vyhupne sa naň.

„Dá sa tade dostať na druhú stranu," začne si baliť veci. Na krku má pár škrabancov. Pohľadom skĺznem na moje nechty a hneď potom na moje modrinové zápästia. Čo sa to, pri Matke, dialo? Boli sme mimo. Stále rovnaké útržky. Nie sú to však len moje predstavy. Naozaj sme sa klbčili ako malé vĺčatá? Nedokážem si predstaviť niekoho ako je Kyren, ako malé vĺča. A už vôbec nie hravé vĺča. Nad tou predstavou musím pokrútiť hlavou.

„Tak ideš?" letmo sa na mňa pozrie. Čo to, že je mu zrazu zaťažko sa na mňa čo i len na chvíľu zadívať? Si zbabelec ako celá vaša svorka, pomyslím si v duchu. Tuším, že za tým bude niečo iné, no tomuto sa mi lepšie verí a nebude ma to tak ťažiť. 

 Vyzlečiem sa zo všetlého zbytočného a poriadne zabalím čo treba. Tým myslím môj zápisník. Dúfam, že kožená kapsa a niekoľko vrstiev oblečenia s batohom, ho aspoň trocha ochránia. Aj by som sa spýtala ako ďaleko to je, no nechce sa mi plýtvať dychom, ani slovami na toho čokla predo mnou. 

Bez akéhokoľvek upozornenia či otázky, či som pripravená, skočí. Ako inak. Rozbehnem sa a skočím za ním. Inštinkt mi radí dávať si naozaj dobrý pozor na to, aby som sa tej vody nenalogala. Môj smäd je však obrosvký a tak ma to stojí ozaj veľa sebaovládania. Žiara za nami začína slabnúť. Prieplav sa postumne rozširuje. Cestou je niekoľko miest, kde sa dá znova nadýchnuť. 

Po pár metroch pocítim, že voda začína mať silu. Doteraz stojatá kľudná voda, nás zrazu ženie čoraz silnejším prúdom vpred. Niekoľkými otvormi v skalách sa k nám valí ďalšia a ďalšia voda. Začne nás zmietať a nechce nás pustiť. Necháme sa unášať až nás vyvrhne kamsi von. Padáme, stále padáme... 

Prečo som si myslela, že to ten kretén preskúmal? Prebleskne mi hlavou rýchla myšlienka. Nemôžem sa naňho spoliehať. Som nepoučiteľná! Nadávam si letiac vzduchom, s vodou všade naokolo, až konečne dopadnem. Dopad je to tvrdý. Ak sa mi chrbát doteraz nedolámal, tak tento náraz ho musel definitívne odrovnať. Na bolesť hlavy už som zabudla, pretože i keď je silná, udržiava si stále rovnakú intenzitu. Momentálne mám čo robiť, aby som sa zorientovala a našla správny smer. 

Keď sa mi podarí dostať zo speneného kolotoča spod vodopádu, vynorím sa nad hladinu a zalapám po dychu. Vykašliavajúc si pľúca a vodu z nich, plávam kamsi, snáď k brehu. Všade naokolo je tma, no jedno je isté. Sme vonku. Dostali sme sa von. Neviem či sa mám tešiť, alebo obávať. Doteraz bola cesta jasná no odteraz už nás nepovedie žiadna chodba. Konečne pod nohami ucítim zem a nechám moje telo padnúť do blata. Sťažka oddychujem a premýšľam, či sa ešte niekedy postavím. Kúsok odo mňa počuť chrčanie druhého tela a začvachtanie blata pri jeho dopade.

„Nevravel si, že sa tade dostaneme na druhú stranu?!" zachraptím.

„Dostali sme sa," sťažka dýcha, no zjavne nemá pocit, že spravil chybu.

„Nevedel si ani hovno!" snažím sa zvýšiť hlas no moc sa mi to nedarí.

„A buď rada. Inak by som sa po teba nevrátil. I tak to bola jediná možná cesta," zhlboka nasaje okolitý vzduch nosom a zavetrí. Má pravdu, no ani za nič to nahlas nepriznám. Predsa nás mohol aj zabiť.

 „Krorr - krror," ozve sa odkiaľsi. 

Čo to, pri Matke, ...? Zamračím sa do tmy rozpínajúcej sa nado mnou. Ak sme stále na našom kontinente, v našom svete a je to Krorr, prisahám, že tu a teraz spácham rituálnu samovraždu.