18.

Po ďalšom nekonečne dlhom čase a nekončiacich sa kŕčoch v mojich lícach, sa zastavíme. Látku na tvári som si uviazala tesnejšie okolo nosa a snažím sa nerozprávať. Je mi to však trt platné. Ak to má nejaký efekt, tak len minimálny. Kyren ide celú dobu niekoľko metrov predo mnou. Buď preto, že má už po krk môjho smiechu alebo preto, aby mi nevyzradil aj to čo nechce. Tento zvláštny melao...me... no proste ten prach, má vplyv aj naňho. Len sa to zrejme prejavuje trocha inak ako u mňa.

„Cítiš to?" prehovorí, keď sa zastaví.

„Takto voní raj?" odpoviem mu s kŕčovitým úsmevom na perách. Toho úsmevu sa už nikdy nezbavím. Zostane mi aj keď tento svet padne. Bude to vyzerať šialene. Ale mať taký výraz tváre pri tom ako sekám nepriateľov... och, áno. To by bolo tak správne šialené. Možno to začnem praktizovať.

Tá vôňa je tak silná, že už ani neviem ako voní vzduch bez nej. Dáva to zmysel? Začnem sa pridusene smiať. Už nemám silu na normálny smiech. Znova sa pohneme vpred. Tesne pred najbližšou zákrutou to zbadáme. Možno by sme si to všimli aj skôr nebyť svetla z fakle. Teda nie možno, ale určite. Spoza rohu na nás vykúka akási modrá žiara. Čo to je? Chcem sa tomu rozbehnúť naproti. Potrebujem nakuknúť za roh.

„Zbláznila si sa?!" zadrží ma Kyren.

„Do teba? Určite nie!" zhrozím sa. Jeho pohľad sa jemne rozchádza, akoby ma nevedel zamerať.

„Ani keby to mohlo zachrániť svet?" odstrčí ma a vyberie sa tam sám. Za modrou žiarou.

Som tu sama. Prečo som tu sama? Nechal ma tu v tme? To svetlo... musím ísť za svetlom. Modrá žiara ma k sebe ťahá. Poď bližšie, vábi ma hlasom bohyne. Takýto hlas má určite len bohyňa. Už neviem čo sa stalo pred chvíľou. Neviem, či ma Kyren naozaj odstrčil. Neviem ani ako dlho tu stojím, kým sa spamätám. Stojím tu minútu? Hodinu? Ako dlho už vlastne putujeme? Pokladám si milión otázok, kým svojim neistým krokom postupujem vpred.

Konečne sa dostanem tam, kam som chcela. Na chvíľu musím prižmúriť oči. Predsa len po slabom svetle faktly sa na takúto žiaru privyká len ťažko. Chodba je ešte niekoľko metrov dlhá no na jej konci zasypaná. V hornej časti je však odvalených niekoľko balvanov. Odtiaľ ide tá žiara. Išiel tam Kyren? Pedsa sa nevyparil.

„Modroočko?" ozvem sa nakúkajúc do malého priechodu. Pomaly sa preplazím na druhú stranu popadaných skál. S neustálim úsmevom na perách, sa obzerám okolo seba. Je to krása. Niečo neuveriteľné. Je to ozajstné? Musí. Niečo také by moja myseľ nedokázala vyčarovať.

Je to tu ako keby boli v stenách medzi skalamy hviezdy. Blikajú a menia farby. Pristúpim bližšie ku jednej z hviezd. Čo by mohlo byť tak krásne, ak nie hviezdy? Zo skaly trčí akýsi drahokam, ktorý žiari. On žije, napadne mi ako prvé, keď sa naň zadívam ešte o čosi pozornejšie. Takto z blízka... V jeho vnútri sa vlnia farby. Fialová, ružová a tyrkysová, vlniace sa uprostred žiarivo modrej. Je to jeho srdce? Tancuje snáď?

Možno mi po brade aj stiekla slina. Možno som sa konečne prestala usmievať. No nevnímam nič iné, len tú krásu predo mnou. Mohla by som tu byť dni, ba dokonca aj mesiace a nemala by som toho pohľadu dosť. A možno tu práve tak dlho stojím. Neviem, nemám poňatia. Pohľad sa mi začne trocha rozmazávať. Plačem. Z tej krásy. To, že to všetko vidím dvojmo, je len bonus pre moje vnútro.

„Musíš ísť," započujem jemný, mne tak známy hlas. Odtrhnem svoj zrak od malého vábivého kameňa a niekoľkokrát zbesilo zažmurkám. Okolo mňa sa trbliece rozvírený jemný prach. Odkiaľ sa to ozýva? „Utekaj!" ozve sa o čosi naliehavejšie.

„Mama?" neveriacky sa obzerám všade naokolo. Tie slová. Je to ako v ten deň... posledný deň, keď som sa bežala schovať pred Xingom a jeho svorkou. Spomínam si. Bolo to tak, ako v tom sne.

„Utekaj, Taira!" zanarieka matkin hlas. A tak sa rozbehnem. Bežím ako o život. Predo mnou zbadám postavu. S rozbehom naráža do žiariacich skál. Znova a znova.

„Nikdy ma nezlomíš!" zakričí na žiaru v skalnatej stene pred ním a znova sa rozbehne.

Vbehnem mu do cesty. Neviem či chtiac, či nechtiac. Proste sa to stane. Kyren už nedokáže zabrzdiť a tak ma strhne so sebou. Môj chrbát narazí do skalnatej steny. Našťastie sa Kyren stihne rukami zachytiť skál za mnou. Keby to nespravil, mohol zo mňa zostať už len mastný fľak. Celé telo ma bolí. Náraz bol prudký. Lenže moja hlava je úplne mimo a kašle na nejakú bolesť.

Bez slova sa na mňa zadíva. Zaostruje späť do reality. Jeho tvrdý výraz tváre trocha poľaví. Hľadí mi do očí s takou intenzitou, s akou sa ešte nikto nikdy neodvážil. Jeho modré oči dokonale splývajú s modrou žiarou, ktorá nás obklopuje.

„Bol si v mojom sne," zašepkám po dlhšom čase ticha, zhypnotizovaná jeho pohľadom.

„Ak zachrániť chceš svet, v jej očiach nájdeš opoveď. Prekliatim sama stala sa, v temnote len spolu držte sa," odrieka akési slová. Jeho oči sa o čosi viac prižmúria a jeho pohľad sa ešte zintenzívni. Prisahám, že ani jeden z nás nemrkne. Situácia nám to nedovolí. I keď sme každý v tom svojom svete, hovoriac o iných veciach, sme spolu viac, ako kedykoľvek predtým.

Čo sa to deje?Jeho ruky sú umiestnené po bokoch mojej hlavy, jeho telo tak blízko toho môjho. Čo je inak? Blúznim. Jeho pery sa obtrú o tie moje. Blúznim!

„Utekaj," ozve sa opäť ten známy hlas. Podleziem jeho ruku a vyšmyknem sa z jeho uväznenia. Môj chrbát zaprotestuje, no moja hlava tú bolesť ignoruje.

„Chyť ma," zasmejem sa a už bežím preč. Okamžite sa za mnou rozbehne. Žiarivým tunelom sa ozývam môj smiech a ja uháňam ako o život. V skutočnosti sa mi však nohy motajú a podlamujú.

V mojom ponímaní sme ako dve malé vĺčatá, ktoré sa hrajú na naháňačku. Radostná chvíľa plná smiechu a zábavy. V Kyrenovom ponímaní, to bude skôr lovec verzus korisť. Ja sa však sústredím len na svoju realitu. Som len malé vĺča, šantiace sa pod hviezdnatou oblohou.

Hore pridávam báseň o tom, ako vábil melaontid Tairu.

Schytať takú dávku záhadného melaontidu nebude žiadna sranda. Zrejme sa už nikdy nedozvieme, ako dlho putujú a budú putovať... ostane to už navždy záhadou ;P