17. 

Musíme sa vrátiť o nejaký kus späť. Ešte skôr ako sa dostaneme k tajnému vchodu, nás ovanie akási zvláštna vôňa. Obaja krčíme nosmi a vetríme vzduchom. Nikdy som nič podobné necítila. Myslím, že sa to nedá k ničomu prirovnať. Ale nie je to nepríjemná vôňa, to nie.

Kyren držiaci fakľu, nás opäť vedie. Konečne sa ocitneme pred ďalšou chodbou, ktorá tu predtým určite nebola. Keď nazriem dnu, som trocha sklamaná. Ďalšia tmavá chodba tiahnuca sa do nekonečna. Neviem prečo som dúfala v nejakú zmenu.

Obaja vstúpime a Kyren zaťahá za ďalší držiak na fakle, ktorý je nad našimi hlavami. Vezme druhú fakľu a podá mi ju. Zatiaľ ju nezapalujeme. Chodba za nami sa s hrmotom uzavrie a tak sa poberieme vpred.

Kráčame nekonečne dlho. Mám pocit, akoby sme tu boli už niekoľko dní. Dúfam, že len dní. Celú dobu sa nerozprávame.  Šetríme silami. Tá vôňa, ktorú sme predtým cítili len zľahka, sa každým ďalším metrom zintenzívňuje. A aj keď mi viečka pomaly oťažievajú únavou, kráčam stále vpred, s úsmevom na tvári. Absolútne sa nad tým nepozastavujem. Len hypnotizujem Kyrenov zadok predo mnou. Vedie ma do neznáma.

Zrazu sa pán zadok zastaví a ja narazím do mohutnej postavy stojacej predo mnou. Nevládzem ani zdvihnúť hlavu, aby som sa naňho pozrela.

„Fakľa zhasína. Môžeme si pospať. Až sa zobudíme, zapálime druhú," počujem jeho hlas, akoby z diaľky. Obaja si sadneme a skôr, než by som stihla povedať 'Modroočko', zaspím.

Prebudím sa do tmy. Hlava ma bolí a mám pocit, akoby mi pulzovala. Predstavujem si, ako sa mi nafúkne a spľasne. Nafúkne a spľasne. Len čakám, kedy konečne praskne. Pri tej predstave sa rozosmejem. Smejem sa ako totálny šialenec a neviem to zastaviť. Prečo sa vlastne smejem? Aha, vlastne... nie, už neviem. Líca ma bolia, oči štípu. Popadám sa za brucho, pretože doň dostávam kŕč. Moj smiech sa veľmi pomaly začína meniť na zúfalý plač. Umriem tu. Vybuchne mi hlava a moje telo tu zhnije. Nebude ma mať ani kto zožrať. Zúfalo nariekam, pretože nechcem zhniť. Chcem, aby ma niekto zožral.

Zrazu mnou zatrasú čiesi ruky a ja si spomeniem na Modroočka. Aha, jasne, jaskyňa. Som v jaskyni. Zašmátram rukami pred sebou a nahmantám strapatú hlavu, ktorá ma cez spodnú polku tváre čosi previazané.

„Na. Toto si obviaž okolo nosa a úst," podáva mi akýsi kus látky hneď potom, čo mi treskne po rukách. Nechápavo zažmurkám do tmy a znova sa rozosmejem. Kyren nervózne zavrčí a nahmatá moju hlavu. Pevne ju uchopí a pritisne mi na nos nie zrovna čistý kus látky. Rozkašlem sa a na chvíľu mi napadne, či sa ma nechystá udusiť. Konečne sa mu to podarí a ja mám cez pol tváre previazanú handru.

„A teraz mi daj tú fakľu," zamumle už o čosi kľudnejšie.

Ups... otáčam hlavou do všetkých smerov, akoby som v tej tme mohla zbadať ten poondiaty kus dreva. Doriti!

„Vieš, ja... nemám ju," znova sa začnem smiať, no tentokrát je to z čistého zúfalstva. Nechcem zostať v tejto tme. Neviem si spomenúť, či som ju držala pred tým ako som zaspala. Posledných, no, celkom dosť metrov, som už toho moc nevnímala.

„Však si robíš srandu," zasyčí na mňa cez zaťaté zuby Kyren. Presne si viem predstaviť ako si práve zabára ruku do vlasov. Obaja začneme štvornožky prehľadávať zem. Párkrát pri tom do seba narazíme.

„Si absolútne nemožná. Nepríjemná. Namyslená," hundre si pri tom popod nos Kyren.

„Ako keby si ty bol stelesnením dokonalosti," odfrknem si. „Ja som veľký mocný vlk. Všetci sa zo mňa poserte, pretože dokážem veci, o ktorých vám nikdy nič nepoviem. Hav, hav, hav," s rukou cvakajúcou do prázdna a so zmeneným hlasom, napodobňujem Kyrena. Keby ma pri tom videl, isto ma na mieste zabije.

„Skončila si?" zavrčí na mňa.

„Mám toho viac čo povedať, ak by si chcel," vravím sediac si na kotníkoch. Už som aj zabudla čo som to vlastne robila.

„Ak by si bola ticho, mohol by som ti povedať, že som ju našiel," oznámi mi svojim stále nepríjemnejším hlasom.

„Čo?" zapištím pridusene.

„Fakľu!" zvýši na mňa hlas. Zrejme ho musí stáť veľa sebaovládania, aby mi ju neprišiel otrieskať o hlavu.

Do ticha sa ozve škrtnutie a fakľa sa rozhorí. Kyren si ju pridŕža medzi kolenami.

„Cestou sa najeme," hodí po mne moje veci. Urazene sa naňho zamračím. Kretén.

Každý si vezmeme dva kusy sušeného mäsa. Popravde, zjedla by som ich aj dvadsať. Lenže musíme šetriť vodou, aj jedlom. Ani jeden z nás netuší, ako dlho sa tu budeme túlať. Konečne sa pohneme vpred. Cestou pomaly prežúvame a nasávame tú zvláštnu vôňu, ktorá nestráca na svojej intenzite ani cez tu zaprdenú látku na nose. Počkať...

„Hej, ty tam vpredu," oslovím Kyrenov chrbát. Samozrejme, že sa na mňa ani neotočí. „Prečo musíme mať obmotané ksichty?"

„Aby sa ti do dýchacieho ústrojenstva nedostali väčšie čiastočky toho svinstva," zašušle s plnými ústami.

„Svinstva? Neviem o čom hovoríš, no zrovna mi to škrípe medzi zubami," poznamenám zamyslene. Jazykom šúcham o zuby a podnebie úst, snažiac sa preskúmať jemné zrnka piesku, prachu, jednoducho čohosi.

„Melaontid. Aspoň myslím. Neviem. Počul som o ňom len báchorky."

„Som samé ucho. Času máme dosť," zamračím sa, keď mi pohľad padne zas na jeho zadok. 'Dobrý deň, pán dokonalý. Nie tvoj pán, len ty. Opäť sme si zoči-voči.' Naozaj práve vediem vnútorný rozhovor s jeho zadkom? Jemne sa zasmejem. Hej, vediem.

„Moc toho neviem. Počul som ale, že dokáže otupiť zmysly. Navodiť akýsi stav, kedy sa odpojíľ od reality a dokážeš sa rozprávať s bohyňou. Proste niečo, čo opantá tvoje zmysly. Je to asi nejaká hornina. Ak sa nadýchneš jeho prachu, si v háji. Inak sa z neho vyrábajú veci, ktoré majú zvláštnu moc. Vraj." Chvíľku mi trvá než sa naňho začnem sústrediť, no to podstatné som snáď zachytila.

„Podľa mňa toho vieš celkom dosť," zažmúrim na jeho chrbát.

„Nemusí to byť pravda. Alebo to môžu byť neúplné informácie. Pri tvojom prebudení som si povedal, že to nemienim riskovať. Ale ak to je ono, zrejme sa tomu nevyhneme úplne," nespokojne zafuní.

„Možno by ťa to donútilo úprimne sa zasmiať. Dokážeš niečo také?" zamyslím sa nahlas. „Ako to, že ty si stále rovnako ofučaný?" Prečo sa so mnou nesmeje? Vidí tiež dvojmo?

Toto bude ešte zaujímavé, heh.

„Nie som ofučaný. Len nie si vtipná," pokrúti hlavou.

„Počkať. To bol vtip?" pobehnem k nemu, „alebo urážka?" Znova sa chechcem ako žaba pred infarktom. Jednou rukou sa musím opierať o skaly, pretože prestávam veriť svojim nohám. Kyren sa na mňa otočí a ja by som prisahala, že sa usmieva. Mohol by si to dovoliť, pretože ja to i tak nedokážem rozoznať. Ale jeho oči sa smejú.

Určite.

Myslím.

Neviem.

Putovanie Kyrena s Tairou zbožňujem!

Nezabudnite za sebou zanechať stopu v podobe hviezdy ☆ aj komenty potešia ;)