16.

„Teraz musíme ísť," postaví sa Kyren a začne kráčať hlbšie do útrob jaskyne.
Fajn, veď čo iné aj, všakže? Aspoň sa trocha zahrejeme pohybom. Kto vie, koľko jaskýň budeme musieť preskúmať.

Tentokrát vedie Kyren. Idem za ním po čuchu. Vďakabohu, že sa od nášho prvého stretnutie stihol umyť. Jeho pach ma láka viac, ako by som si bola ochotná priznať.
Ponoríme sa do úplnej tmy, pretože sem sa už nedostane ani chvíľková žiara bleskov. Postupujeme spoliehajúc sa na náš hmat, sluch a čuch.

„Takto tu môžeme blúdiť dni, možno týždne," zasyčím nespokojne, keď schytám už štvrtú ranu do hlavy. Moja chyba. Nemôžem sa spoliehať na toho idiota predo mnou, že ma bude upozorňovať pri každom skalnatom výčnelku. Toľko rán čo schytala moja hlava za posledných pár hodín, by nezniesol ani on. Som unavená, doráňaná, mokrá a chce sa mi cikať.

„Samozrejme. A keď zistíme, že toto nie je tá pravá jaskyňa, už sa odtiaľto nevymotáme. Skysnem tu s tebou už na veky vekov," pošepká polohlasno. Prisahala by som, že sa pri tom uškŕňa.

„Príde ti to vtipné?" neveriacky sa zamračím na tmu predo mnou. Po pár krokoch narazím. Byť to skala, práve by som si rozmliaždila môj pekný nos.
„Šibe ti?!" zašmátram rukami po tele stojacom predo mnou a párkrát doň žďuchnem. Snáď som sa trafila do ramena.

„Osud nás sem zaviedol. Je to tá pravá jaskyňa. A už mlč. Potrebujeme využívať všetky zmysly. Tým myslím aj sluch," chytí ma za ruku šťuchajúcu doňho a potiahne vpred. S odutou tvárou ho nasledujem. Nemám moc na výber, pretože mi ruku stále nepustil.
Vraj osud. No jasné. O mesiac, keď budeme na prahu smrti, mu ten jeho osud pripomeniem. Kam nás to zaviedol. Naše duše tu ostanú uväznené už navždy.
'Tým myslím aj sluch,' parodujem si jeho hlas v hlave. Pritom sa naňho zaksichtím do tmy. Hah, uchechtnem sa.

Po hodine, či troch, sa ocitneme pred rázcestím. Pojem o čase som stratila už pred... vlastne ani neviem kedy. Vôbec totiž netuším, ako dlho sa tu túlame. Moje telo protestuje čoraz viac.

Prvá z dvoch podzemných chodieb sa skrúca doľava a tá druhá je nám za chrbtom, akoby sa vracala.

„Musíme si to tu niečim označiť," ozve sa Kyrenov hlas. „Počuješ to?" začuduje sa o pár sekúnd neskôr, nad zurčiacim zvukom. Potom počuť ako do pľúc naseje vzduch, keď zavetrí. Vtedy mu zrejme dojdú slová.

Postavím sa a natiahnem si nohavice. I tak už som nutne musela.
„Pozor kam stúpaš," venujem mu zbytočné upozornenie pri tom, ako vykročím do chodby na ľavej strane. Spoza mňa sa ozve tlmené zavrčanie, keď mu pod nohami niečo začľapká. Potichu sa zasmejem. Nie som z tých dám, čo sa boja si prdnúť v spoločnosti. Smola, blcháč.
A navyše, čím by si chcel inak značiť cestu? Nemôžeme si dovoliť plytvať čímkoľvek, čo máme zbalené. Ďalšia vec je, že sa musíme spoliehať na čuch, hmat a sluch. A čo sa vyčuchá lepšie ako moč?

Po ďalšom neuveriteľne dlhom blúdení tmou a pár zakopnutiach, sa ocitneme na konci.

„To si robíš..." nedopoviem, pretože si odmietam pripustiť, že sme sa dostali do slepej uličky. Nechce sa mi to celé absolvovať znova. Nechcem tu stráviť ani jednu jedinú sekundu navyše. Obaja začneme rukami skúmať skaly pred nami, akoby tam mala byť nejaká diera, cez ktorú by sme sa mohli prešmyknúť.

„Vraj osud," odfrknem si. Teraz mám chuť si dobrovoľne tresknuť hlavu o skalu predo mnou.

„Taká chodba nebude bez prekážok," zahundre Kyren, nepriznávajúc si porážku.

Keď sa otočím, aby som preskúmala aj bočné steny, moja hlava schytá snáď stú ranu.
„Doriti," zanadávam. Bohyňa ma vzala zrejme doslovne. Niekto tu má zmysel pre humor, pomyslím si, držiac sa za ľavé obočie. Je rozseknuté. Naozaj super.

Keď skončím s ratovaním svojej hrbolatej hlavy, zašmátram rukami vo výške môjho čela, aby som znova nenarazila.
„Ou..." prekvapením zo seba nedokážem vysúkať viac slov.

„Čo?" presunie sa ku mne Kyren. Jeho ruky vyhľadajú moje telo a ja mu jednu z nich chytím. Položím mu ju na akúsi vec, trčiacu zo skalnatej steny.
„Ou!" zopakuje Kyren, len o čosi radostnejšie. Odsunie ma nabok.

Počujem akési zvuky... šuchot. A potom sa objaví iskra, ktorá nás na sekundu ožiari. Druhá iskra mi odhalí Kyrena dívajúceho sa dohora. Opäť započujem šramot.

„Tu... drž to," načiahne sa po mojich rukách a keď ich nahmatá, vloží mi do nich akúsi palicu. Však je to fakľa? Radostne zadúfam.
„Takto. A nehýb sa," potlačí ju aj s mojimi rukami trocha viac dole.

Och, to vieš, že sa nepohnem. Práve v tejto chvíly, ani nedýcham. S doširoka otvorenými očami čakám. Kyren opäť škrtne a fakľa v mojich rukách sa rozžiari. Dokonalý plameň tancuje medzi nami a konečne nám doparaje luxus svetla. Ách, ako mi len odľahlo. Síce nám asi nevydrží dlho, ale i tak sa radostne zasmejem.
Potom si všimnem Kyrena, ako ma hypnotizuje pohľadom. Môj úsmen sa stratí. Intenzita jeho pohľadu sa mi nepáči. Znervózňuje ma, pretože neuhne pred mojim pohľadom.

Na jeho tvári aj tele sa miesi niekoľko farieb. Tmavomodrá, zrejme krv stvor, s ktorými sme bojovali. Čierna, tá bude patriť asi tomu monštru, ktoré nejakým zázrakom rozsekal. A červená krv, ktorá patrí jemu. Ani dážď nedokázal zmyť toľko svinstva z jeho tela.

„Tá tma ti pristala viac," poznamenám s prižmúrenými očami. Potom sa od neho odvrátim a presuniem sa ku skalnatej stene, ktorá nám bráni v ďalšom postupe. Keď tu bola fakľa, musí tu byť aj nejaký tajný vchod. Predsa by tu nebola iba tak. Ani jeden z nás už neprehovorí.

Utečie dlhá doba, kým konečne na chvíľu vzdáme naše pátranie. Prisahám, že sme celý koniec tejto slepej uličky prešli milimeter po milimetri. Lenže sme našli len jedno veľké šťavnaté nič.

Opriem sa chrbtom o stenu a odmietam si pripustiť, že by tu naozaj nič nebolo. Nechce sa mi vracať späť. Naozaj nie.

Kyren zasunie fakľu do stojana. Do toho, ktorý mi rozrazil obočie. Oprie sa oproti mne o stenu pod fakľou. Tá prekliata fakľa. Preskúmali sme každý kúsok okrem...
Prisahám, že sa na to miesto pozrieme obaja naraz.

Vždy je to to najjednoduchšie riešenie, ktoré má človek rovno pod nosom, všakže? Pretože ako prvé hľadáme tie menej uveriteľné a zložitejšie riešenia situácie. Nuž, čo už. Hlavne aby to bolo ono.

Okamžite sa načiahne po stojane s fakľou a pevne ho uchopí do rúk. Teraz len dúfať, že ho neurve. Chytím sa nervózne za boľavé čelo.
Najprv potiahne smerom nadol. Potom zatlačí dohora, do steny, na stranu... nič.
Nakoniec ho potiahne vpred a vtedy sa odkiaľsi z tmy ozve hrmot.

Nakreslila som niečo aj ku včerajšej časti a tak ma to nadchlo, že som čosi zbúchala aj k tej dnešnej.
Neviem, či to sem dávať... nech vám to nekazí dojem z čítania 🤷🏻‍♀️🤣 keď tak, viac bude v budúcnosti na mojom IG - len_lenci_wp alebo len_lenci

Šup sem hviezdu ☆ a hor sa na ďalšiu časť 😁