14.

Keď Aura doošetruje Modroočka, vypýtam si od nej nejakú výbavu prvej pomoci. Výber nechávam na nej. Nerada by som sa spoliehala na to, že vždy nájdem správne bylinky. Dukun ma za tie roky stihla čomusi priučiť.

„Moja pani," ukloní sa Aura, držiac plné plátené vrecúško čohosi. Jej úklon je tak hlboký, že si div netreskne čelo o studenú dlážku. Vyzvem ju, aby mi ukázala obsah balíka.

Vysvetlí mi čo na čo slúži a už sa aj zberá na odchod.

„Počkaj ešte. Čo môj doprovod, ako je na tom?" neviem ako ho mám pred ňou nazvať. Keby som povedala kopa hnoja, asi by nevedela o kom je reč.

„Potrebuje odpočinok. Aspoň do súmraku," odpovie, sledujúc lem svojej šedej sukne, spod ktorého jej vykúkajú špičky topánok. Potom konečne odíde. Aj keď už je na druhom konci chodby, počujem ako si vydýchne.

Do súmraku. To je ešte niekoľko hodín. Aspoň mám viac času na to, aby som si prešla svoju výstroj a ešte raz sa prezliekla. Čo sa tohto týka, som pripravená.

O Dve hodiny mi do komnaty vtrhne zadýchaný Kyren. Nie, nie je zadýchaný pre svoje zranenie.

„Musíme ísť. Hneď!" prebehne k mojim oknám. Okamžite vyskočím na rovné nohy, zmätená jeho správaním.

„Čo sa..." nedopoviem, lebo v tom momente to započujem. Niekto zaútočil na hrad? Chcem sa rozbehnúť za Kaidenom a pomôcť s obranou môjho domova.

„Musíme ísť," zachytí ma Kyrenova ruka. Nesúhlasne sa na mňa zadíva. „Už sa to začalo." 

Vie, že ma to ťahá chrániť svorku. Môj domov.

Otvorí jedno z okien a vykukne von. Vyskočí na parapet a načiahne sa za mnou. V momente ako ho pleknem po ruke, sa mi v hlave ozve Kaidenov hlas.

'Utečte! Hneď!' Ako Alfa sa dokáže vrkadnúť do hlavy každému, no nerobieva to často. Využíva to hlavne v boji. A tak ho počúvnem a predsa len sa vyhupnem ku Kyrenovi. Ten na nič nečaká a z okna prelezie na tenkú kamennú rímsu. Znova mi podá ruku. Tentokrát ju prijmem.

Z diaľky sa k nám ženie akási čierňava. Čo to, pri Matke, je? Blíži sa k nám neuveriteľnou rýchlosťou. Temnota sama.

Vykročím za Kyrenom, držiac sa jeho ruky. Do tela sa mi zaprie nepríjemný vietor. Poslednýkrát sa zadívam dnu, keď zbadám, ako stenu prerazí mohutný biely vlk. Jeho bezvládne telo sa dokĺže až pod okná, kde narazí do steny.

Niečo zakričím, no Kyrenova ruka ma stiahne späť. Steny hradu sa začnú otriasať. Z oblohy sa spustí hustý dáž, spolu s mojimi slzami. A keď sa začnú steny rúcať, skočí a mňa stiahne so sebou.

Potom vnímam už len tmu, ktorá ma obklopí. Tmu, ktorá obklopí moje celé vnútro... moje srdce.

Mojim telom sa rozšíri prudká bolesť pri náraze do skaly. Sekundu na to dopadnem na ďalšie skaly. Vedľa mňa sa ozve zadunenie pri dopade druhého tela. Prevalím sa na chrbát a sťažka dýcham. Na mojej tvári sa miesia slzy, krv a prach. S doširoka otvorenými očami sa dívam na oblohu nadomnou. Zamrkám, keď dážď zosilnie.

Zrazu akoby bola noc. Cez tmavé mraky už nepresvitá slnko, ale ani mesiac. Táto tma je iná. Svet pohltila temnota. Je nekonečná a chladná.

Som tak zmätená. Čo sa to deje? Prečo? Kto?

Kaiden... on...

Hrad sa rúcal. Nemohol... ako by to mohol prežiť?

Bol mojou jedinou rodinou. Mojim priateľom. Poslednou jasnou črepinou v mojom temnom srdci. A tá teraz zhasla.

Kaiden! Znariekam pri tom, ako sa mi v hlave prehrá milión rôznych spomienok na môjho brata. Všetky v jednej sekunde, až ostanú len jeho oči divajúce sa na mňa. Aj tie sa však postupne stratia.

'Slnko viac pre nás nežiari' ozýva sa tichý šepot tisícich hlasov, ktorý ma vytrhne z môjho žialu. Prekvapene zažmurkám. Tie slová sa ozývajú stále dookola.

Konečne sa s ťažskosťou posadím a začnem vnímať okolie. Keď zistím, kde to som, prekvapene zalapám po dychu.

Ako...? Šepkajúci vodopád. Ani prudký dážď neprehlúši šum vodopádu. Jeho šepot. Tie slová. Kde som ich len počula? A v tom mi to dojde. Moja kliatba.

„Vstávaj!" schmatne ma Kyren. „Nesmú nás nájsť," začne ma ťahať preč. Vidno, že schytal zopár nových odrenín, no to a ani jeho predošlé zranenia, akoby zrazu nevnímal.

„Ako... ako sme sa sem dostali?" vykoktám zo seba tie slová zachrípnutým hlasom. Stále neviem spracovať všetko, čo sa práve stalo.

„Preniesol som nás. Ty si mi ukázala cestu," podá mi moju koženú kapsu a batoh, „ale teraz musíme ísť ďalej."

„Čo si nás? Ako?" nechce sa mi veriť tomu, čo mi hovorí. Zostanem stáť na mieste ako obarená.

„Teraz nie je čas na reči. Musíme vypadnúť!" chce ma donútiť k pohybu, no ani mnou nepohne.

„Kto to zaútočil? Alebo lepšie povedané... čo?" chcem vedieť na kom mám vykonať pomstu.

„Nájdu nás," začína byť značne nervózny Kyren. Moje otázky úplne ignoruje a len sa obzerá do tmy.

„Kto si? Poslal si ich na nás?!" vraždím ho pohľadom. Doslova ho kuchám zaživa.

„Nie! A teraz sa premeň. Musíme ísť," zbesilo žmurká očami pomedzi kvapky dažďa.

„Ešte sme neskončili!" vycerím naňho zuby a pohrozím mu ukazovákom. Potom sa premením na vlka a stratím v tme.

Ako vlk mám síce lepší zrak, no tma ktorá nás obklopuje je priam neuveriteľne sýta. Skaly sa mi šmýkajú a drolia pod labami. Vôbec neviem kam a kade mám ísť. Len stúpam hore a vpred. Tuším, že Kyren je mi hneď za chvostom.

Viem, že je tu niekoľko jaskýň, no tieto miesta som sa nikdy neodvážila preskúmať. Nezostáva mi teda iné, než veriť, že ma bohyňa povedie a stvory z hory sa nám vyhnú.

Prípadne obetujem Kyrena, hah...