13. 

„Ochráni ťa a pomôže nájsť spojencov," povie mi Nolan pri tom, ako mi na krk viaže naoko obyčajný prívesok. Jeden by povedal, že je to len akýsi oriešok na šnúrke. Mne je však jasné, že v malej škrupinke orech určite nie je. Aj by som sa spýtala o čom to hovorí, ale odpovede by som sa klasicky nedočkala. Už som si na to začala za tieto dva dni pomaly zvykať. Na Kyrenov návrh som ešte nekývla. Cestou mu dám priestor na to, aby ma presvedčil. Čosi v mojom vnútri ma núti robiť čoraz viac ústupkov a mne sa to vôbec nepáči. Čmuchám z toho problémy. Presne viem, ako páchnu. Ako jarný vánok a volajú sa Kyren Wraith!

Keď zlezieme na pevnú zem, Kyren mi po pár krokoch zatarasí cestu. Popravde, mám pred ním o chlp väčší rešpekt po tom, čo mi predviedol s tým nožom. Domnievala som sa, že bude dobrým bojovníkom, no zjavne som nemala úplne presnú predstavu o tom, ako moc dobrým.

„Dočasný mier?" vystrie predo mňa ruku. Jeho výraz tváre je nečitateľný a ja som ho za ten krátky čas nestihla tak dobre prečítať. Znervózňuje ma, že neviem nazrieť pod jeho schránku.

Len sa naňho nepekne zadívam a obídem ho. 

„Kto ma predbehol?" opýtam sa, keď ma dobehne. Vážne ma zaujíma čo robil za ten krátky čas, že sa nechal skoro zabiť. 

„Musel som sa po niečo vrátiť na Temný hrad."

„A teraz vážne," zavrčím. Nie je možné, aby sa dostal na Temný hrad a späť. Mal by to na päť dní cesty. Keby nezastavoval, dal by to možno za štyri dni.

„Vážne," zrýchli krok a trocha sa mi vzdiali. Neverím mu ani nos medzi očami. Ale ja to z neho vypáčim. Skôr, či neskôr. Určite.

„Fajn. Tak mi teda povedz, ako môžeš pomôcť ty mne a ako ja tebe," skúsim nadhodiť ďalšiu vec, ktorá ma zaujíma ešte o čosi viac. Moja zvedavosť ma raz privedie do hrobu.

°

„Takže si to zhrňme," zastanem uprostred lesa, po jeho nie moc obsiahlom monológu. „Chceš sa dostať do druhého sveta, aby si tam niečo, alebo niekoho našiel. O záchrane sveta si mi klamal? Takže ma necháš, aby som všetky svety zničila. Keď ale všetko zničím, načo podstupuješ tú cestu? Nemusíš nikoho hľadať, keď všetko zanikne, nie?" znova sa rozídem vpred. V diaľke už vidno vrcholky Zívajúcich hôr.

„Ty sa postaráš len o akýsi reset. Otázkou je, či sa postaráš o to, aby zmyzlo zo sveta dobro, alebo zlo," pošúcha si zranený bok a trocha zvraští tvár. 

„A to ty máš odkiaľ?" otočím sa naňho. Ihneď si všimnem jeho ubolený výraz tváre. 

„Na hrade sa toho veľa šuškalo," urobí bolestivú grimasu. Jeho hrdosť mu nedovolí, aby zastavil. Ja ale zas nie som ten typ, čo by mu z ľútosti navrhol oddych. Pekne krásne kráčaj ďalej, Modroočko. A nie, neverím mu. Stále. Ani jedno slovo. Z jeho úst vychádzajú iba klamstvá. Jedno väčšie ako druhé.

Rozhodnem sa ešte na skok zastaviť na Mesačnom hrade. Keď už sme tu. Môžem si narýchlo vziať nejakú mapu iných svetov, ak nejaké existujú. Hlavne však potrebujem môj zápisník. Bez neho by som bola stratená. Som rada, že Kyren neplýtva slovami a celou cestou je ticho. Čo na tom, že je to pre jeho dochádzajúci dych. Darmo, ešte pred chvíľou umieral. Síce ho liečiteľky pozliepali a naoko uzdravili, potreboval by ešte aspoň jeden, či dva dni na oddych. Vnútorné zranenia sa hoja o čosi pomalšie ako tie povrchové. 

Keď dorazíme, zamierim rovno do svojej komnaty, aby som sa pobalila. Je mi úplne jasné, že minimálne jeden zo strážcov ihneď utekal za Kaidenom, aby mu oznámil náš príchod. Tiež je mi však jasné, že sa tu brat neobjaví. Jeho hrdosť mu nedovolí doplaziť sa za mnou. 

„Budeš mi teraz behať za zadkom?" obzriem sa poza chrbát na Kyrena stojaceho v mojich dverách. 

„Nemôžem riskovať, že zdúchneš bezo mňa. Na tvoje slovo sa nedá spoľahnúť. Pamätáš?" obzerá si nezaujato moju komnatu, akoby sme sa spolu ani nerozprávali. Jeho znudený výraz tváre mi lezie na nervy. On mi lezie na nervy. Najradšej by som po ňom hneď teraz skočila a vyrezala mu ten jeho jazyk, aby videl, ako viem dodržať slovo. Ukludňuje ma len vedomie, že sa o tie dvere neopiera preto, že by chcel. On totižto ledva stojí na nohách. 

Otočím sa naspäť a vkladajúc si môj zápisnik do koženej kapsy zavrčím. Mimo zápisník a ceruzky si zbalím pár kusov náhradného oblečenia. Tých pár kusov, myslím presne tri kusy. Musím šetriť miestom ako sa len dá. Zbrane sú podstatnejšie.

Cestou do Kaidenovej pracovne sa stavím v komore pri kuchyni. Zbalím si niekoľko kusov sušeného mäsa a pár ich hodím aj Kyrenovi. 

°

„Potrebujem mapy," vtrhnem do Kaidenovej pracovne, akoby som nikdy neodišla. Kai na mňa vrhne akýsi neprívetivý pohľad. O sekundu neskôr jeho pohľad zablúdi na môj nový tieň. Jedného sa zbavíš, druhý ti prischne. Dovolím si tvrdiť, že Krorr bol tou lepšou variantou môjho tieňa. I keď sa z neho vykľul malý zradca.

„Takže už je všetko vyriešené?" začuduje sa Kaiden, keď si nás konečnie obzrie.

„Nie, ešte stále ma chce zabiť," jemne sa pousmeje Kyren. Kaiden naňho podvihne obočie, akoby mu chcel niečo naznačiť. 

„Ak chcete trocha súkromia, choďte do komory k metlám," prevrátim nad nimi očami dohora. Vôbec sa mi nepáči, že sú z nich zrazu... čo vlastne? Priatelia? Až tam sa za ten krátky čas dúfam nestihli dostať. Bratovi to len tak neodpustím. Mal to so mnou prv prebrať a až potom ho pustiť. Teda, možno pustiť. Teraz sa musím spoliehať na to, že ma nepodreže niekde v spánku. Alebo nenechá samu niekde uprostred ničoho. V tom inom svete.

„Ako sa dostávajú Alfovia na tú špeciálnu schôdzu? Kde sa to presne koná?" hodím do priestoru pár celkom dôležitých otázok. Je mi jedno kto z nich dvoch mi dá odpovede. Každý vie predsa viac ako ja. Lebo len ja som všade tá, čo o ničom nič nevie. Ide aj o ich zadky. Je v ich záujme, aby mi dali všetky dostupné informácie. Alebo nie? Hlavne by ma nemali nasierať, pretože keď mi zlosť zatemní myseľ, môžem spraviť zlé rozhodnutie. A možno nie len jedno.

Tak poďte, skúste ma naštvať. Nenápadne sa uškrniem.

„Vždy je to rovnaký dátum a rovnaký čas. Každá svorka má svoj portál. Ktorý sa objaví len vtedy, kedy má. Nie je šanca ho vyvolať inak," povzdychne si Kai. Síce ho pozorne počúvam, no ani sa naňho pri tom nepozriem. 

„Koná sa to v Kráľovstve krvavého úsvitu, v jeho hlavnom meste. V Pherénii," vstane a prejde k veľkému prútenému košu. Je v ňom plno obrovských zvitkov.

„Kráľovstvo?" podvihnem jedno obočie, „nefunguje u nich systém svoriek?"

„Neviem o tom svete moc," prehrabuje sa pri tom zvitkami. Všetko sú to mapy. Nakoniec vytiahne tú najviac otrhanú a zničenú. Keď ju rozvinie na veľkom stole, z môjho vnútra sa vyderie akýsi zúfalý smiech. Tá mapa je tak stará, že sa na nej polka kresieb už dávno stráca. Každopádne tam viem ale rozoznať náš celý svet. Aj jednotlivé územia v ňom. Ale to je skôr tým, že to všetko poznám. Preskúmam okolie kontinentu. Pod našim územím tečie Rieka mnohých právd. Všetky mosty vedúce cez túto rieku boli už veľmi dávno zničené. Za ňou sa totiž nachádza Krajina zabudnutia. A kto by chcel byť zabudnutý, však? Pri Krvavej planine sa od rieky oddeľuje jedno rameno. Ihneď si spomeniem, ako sa mi na jeho druhom brehu mihli čiesi modré oči. Automaticky sa otočím na Modroočka. Sedí v kresle a na čele sa mu perlí pot. Jeho pleť je nepekne bledá.

„Zavolaj Auru," precedím neochotne pomedzi zuby. Pritom by som ho tu mohla len tak nechať. Som jednoducho príliš dobrá a láskavá. 

A teraz dovoľte, aby som sa tomu zasmiala. Hahaha...

Kai dá zavolať liečiteľku. Zadívam sa späť na mapu. Za Zívajúcimi horami je Veľká voda. Je to obrovská plocha ničoho. No a tu sa moje vedomosti končia. Ostatné nákresy si neviem tak úplne domyslieť, pretože o nich nemám žiadne vedomosti. Nad Zívajúcimi horami, za Veľkou vodou je kráľovstvo. Je to obrovské územie, ktoré sa nikde nekončí. 

„Nemožné," zašepkám si popod nos pri tom, ako prstom prechádzam po mape. Vzdialenosť medzi našim svetom a kráľovstvom je obrovská. Príde mi naozaj nemožné len tak si to prejsť nejakým tunelom. Aký blázon by vôbec dokázal vykopať taký tunel? A odkiaľ o ňom Nolan vedel? V hlave mám stovky otázok bez odpovedí a najhoršie na tom je, že stále pribúdajú nové. Zbežne si prehliadnem aj zbytok mapy, no i tak mi to nič nepovie. Názvy, ktoré sa dajú ešte prečítať, sú v akomsi divnom jazyku, ktorému nerozumiem.

Otvoria sa dvere a do miestnosti vstúpi Aura, naša liečiteľka. Díva sa do zeme, čakajúc na rozkazy.