Na štvrtý deň našej cesty sme sa ocitli v hornatej oblasti, kde domce postupne vymizli a lesy boli hustejšie a temnejšie, cesty kamenisté a nebezpečne úzke. Kone museli ísť jeden za druhým, ocitla som sa tak hneď za kapitánom. Jeho biely žrebec kráčal obozretne a pritom elegantne, ako sa na kapitánovho koňa patrilo, musela som sa pousmiať.
Bolo až zarážajúce, ako sa s bratom podobali. Nebyť jeho neodmysliteľného copu, myslela by som si, že predo mnou ide Chris. Kapitán bol však mlčanlivejší, zádumčivý, a ktovie, možno tak chcel pôsobiť, možno to bol jeho spôsob, aby sa mu cudzí ľudia nedostali pod kožu. Keď boli s Chrisom zdal sa mi uvoľnenejší, dokonca som zachytila aj pár jeho vzácnych úsmevov.

Kapitán odbočil na neveľké priestranstvo, ktoré sa črtalo medzi stromami, a zastal.

„Tu sa utáboríme, dnes už Priesmykom neprejdeme," zahlásil a jeho mužstvo ho bez slova poslúchlo. Pochopila som, že ma čakala prvá noc pod holým nebom. Paráda.
Zmenu som uvítala, aspoň ma nečakala nechcená samota hostincovej izby.

„Výsosť," ponúkol mi kapitán svoju ruku, aby som mohla zoskočiť z Casey.

„Ďakujem," odvetila som a zoskočila som na zem, už mi to celkom išlo, bez úrazu či strápnenia sa. Prvýkrát som pri ňom stála takto blízko, vlastne zoči-voči. Zazdalo sa mi to, alebo sa vážne tváril mierne rozpačito?

„Muži Vám pripravia osobitný stan, dnes sme, žiaľ, nútení prespať v sťažených podmienkach, Výsosť," vysvetľoval mi. Bola to asi najdlhšia veta, akú mi za tie štyri dni vôbec povedal. Potlačila som úsmev a len som prikývla.

V skupine nastal čulý ruch, no napriek tomu, že sa mohlo zdať, že tu vládol skôr chaos, po dlhšom pozorovaní som usúdila, že je to organizovaný chaos, a každý vedel, čo má robiť. Jeden odvádzal kone, ďalší ich obriadili, chystal sa oheň, jedlo, nocľah.
V celom humbuku som sa strácala, ostala som nepovšimnutá.  Chris vošiel za bratom do stanu, ktorý rýchlo vyrástol na druhom konci provizórneho tábora, ani na mňa nepozrel. Splývala som síce svojou uniformou so zvyškom mužstva, ale moje vlasy ma predsa len nejako odlišovali, zložila som si z hlavy jazdecký klobúk. Jeho nevšímavosť ma bolela, aj keď som si stále opakovala, že to musíme zvládnuť, obaja rovnako.

Adam pomáhal rozkladať oheň, ani som nepostrehla, kedy stihli nanosiť drevo. Pripadala som si ako v mravenisku. Sledovala som všetko to dianie okolo seba, a pohľad sa mi zastavil na Tieňovi, ktorý stál ani nie desať krokov odo mňa. Ešte ho nik neodstrojil. Pohľadom som skĺzla na sedlo a kapsu, ktorú tam Chris mal a nevzal ju so sebou, pre tentokrát. Žeby znamenie zhora? Spomenula som si, čo v nej skrýval.
A ten nápad prišiel vzápätí.

Nepozorovane som sa presunula k Tieňovi a pohladila ho po pysku.

„Ahoj kamarát," prihovorila som sa mu, Tieň zastrihal ušami a štuchol ma nozdrami do dlane, akoby mi chcel naznačiť, že ma spoznal.

„Vieš byť úplne potichu a nenápadný? Pomôžeš mi, však? Viem, že mi rozumieš," šepkala som ďalej a zároveň ho vzala za uzdu. Obozretne som sa znova rozhliadla, ale nik nám nevenoval pozornosť. Pomaly som Tieňa ťahala preč, najprv za konáre najbližších kríkov, potom za prvé stromy, a keď si nás stále nik nevšimol, išla som stále vpred. Tieň poslušne klusal povedľa mňa, zdalo sa mi, že aj našľapuje rovnako potichu, ako aj ja. Srdce mi bilo ako zvon, ale kráčala som ďalej. Nechcela som si ani predstaviť Chrisov hnev, ak by mi na tento malý výlet prišiel. Verila som, že sa vrátime rovnako nenápadne, ako sme sa vyparili.

Až hodný kus od tábora som sa odvážila vysadnúť do sedla a poklusom hľadať miesto, kde by som mohla preštudovať zápisník. Tieň mi opäť pomohol vysadnúť si naňho, bol proste úžasný, a predsa len vyšší, ako moja Casey. Netušila som, ako ďaleko sme už boli od tábora, stále som pohľadom skúmala okolie a zároveň načúvala, či nezačujem poplach za nami, nič také sa našťastie nedialo.

Konečne som našla malú čistinku medzi stromami, zamierila som teda tam. Tieňa som nechala popásať sa neďaleko a ja som sa so zápisníkom v koži usadila do mäkkej trávy.

Opatrne, až s úctou, som sa k nemu sklonila, prezerala som si jemné vypracovanie kože, bola to umelecká práca. S trasúcimi sa prstami som rozviazala koženú šnúrku, čo ho držala zatvorený, a s nádychom plným očakávania som ho otvorila.
Nebol veľký, skôr šlo o nejaký zápisník. Z prednej stránky na mňa hľadela kresba pripomínajúca erb, veľmi starobylý erb. Rozvetvený strom s hrubým koreňmi, pevný a stabilný, vo svojom strede mal korunu a nad ním bolo v oblúku znázornených ešte sedem hviezd. Pod erbom bol nápis, ale nevedela som ho rozlúštiť.
Otočila som stránku ďalej, bola však prázdna. Ďalšiu už pokrývalo drobné písmo, chvíľku mi trvalo, kým som rozlúštila nejaké slová, jednalo sa skôr o dátum.
Za ním nasledovalo:

„Rozhodla som sa, po ... úvahe ..." ďalej to bolo nečitateľné.

Starý atrament už dosť vybledol, aj písmo bolo zvláštne ozdobné, aké bolo používané veľmi dávno. O niekoľko stránok ďalej sa to našťastie zlepšilo. Po pár riadkoch mi došlo, že sa jedná o nejaký denník, zachytávač myšlienok, pocitov, a možno aj reálnych udalostí.
Zaujímavé bolo, že pisateľkou bola vždy žena, a dátumy zápisov boli nepravidelné, niektoré delilo aj zopár rokov. Od dátumu, v ktorom som žila ja, to bolo vyše 100 rokov. 

Poznanie, že sa jedná o zápisky mojich predchodkýň, kráľovských dcér, ktorý sa dedí po ženskej línii, prišlo ku mne úplne nečakane. Prekvapene som vydýchla a zodvihla hlavu od listov zápisníku, navôkol plynul čas stále rovnako, Tieň sa stále popásal obďaleč. Mohlo prejsť len pár minút, všade vládol stále pokoj, nijaký zhon, nijaký poplach, ešte na môj únik neprišli.

Ak som mala o zápiskoch pravdu, znamenalo by to... znamenalo by to, že aj moja mama by tu mala niečo zapísať. Prsty sa mi triasli, ako som opatrne listovala ku koncu. Písmo sa časom menilo, aj počet a štruktúra zápiskov. Konečne som nalistovala poslednú stránku, bola datovaná pred 4 mesiacmi. Spoznala som mamine písmo. Srdce sa mi zachvelo, ostala som ako zmrznutá na mieste.

Kedy mi chcela mama o zápisníku povedať? Prečo to preto mnou tajila?

Vracala som sa stránku po stránke, aby som zistila, koľko zápisov urobila moja mama.

Bolo to len 5 stránok s rôznym dátumom, ale aj bez neho.
Zapísala si aj citáty, ako: „Stratiť lásku je strašné. Klame, kto vraví, že smrť je horšia." – Bob Marley

alebo: „Keď stretneš v živote naozajstnú lásku, nezavrhni ju, lebo keď ju stretneš druhýkrát, vyhne sa ti." – Marcus Aurelius

Boli tu úryvky z jej obľúbených piesní, básní či filmov. Keď som ich čítala, znova som ju mala pred sebou, ako si ich pospevuje či mi ich šepká, keď zaspávam. Stiahlo mi hrdlo, hrozilo, že ma premôže smútok, spomienky boleli.

„Viem, že raz ti to budem musieť prezradiť, a už teraz sa toho desím," zapísala si, keď som mala asi tri roky. „Najradšej by som bola, keby si nič nevedela a ani sa nikdy nedozvedela. Prečo by si sa mala dozvedieť o mieste, ktoré vlastne ani neexistuje? O ktorom vie len hŕstka vyvolených? Je len dobre, že som sa odtiaľ dostala, aj s tebou... on je... krutý... je to zviera, keď bez mihnutia oka nechá zabiť..."

Zatajila som dych, vytušila som, že píše o Robovi, mojom otcovi. Predsa vravel Chris pravdu.
Kto je však on?

Otočila som posledný list, posledný zápis. Bol datovaný týždeň pred mojimi 18. narodeninami. Bála som sa čítať ho, oblieval ma chlad a teplo zároveň. Čo ak tam nájdem niečo, čo ma presvedčí, že tu nemám vôbec byť?

„Tess," oslovila ma už priamo. „Moja milovaná, dozrel čas, aby si sa dozvedela pravdu, ktorú som pred tebou tajila skoro 18 rokov. Musela som, bolo to tak lepšie. Hádam mi raz dáš za pravdu.

Mám však tušenie, že aj napriek mojej snahe ostať v  skrytosti, nás predsa len našli. Neviem nič naisto, sú to len moje domnienky. Ak to je však pravda, zlomí mi to srdce a ublíži to aj tebe...

Si kráľovská dcéra, Tess. Dedička titulu, a raz aj trónu.

Nedes sa, prosím! Ak nám budú hviezdy naklonené, nikdy sa tak nestane a budeš si žiť spokojný život tu, na tejto strane. Utekám pred nimi už celý tvoj život. Zápisky pred tými mojimi, ti prezradia viac. Niektoré sú už nečitateľné, ale som vďačná Clarisse, mojej pra-pra-pra (neviem koľko pra) starej matke, že mala ten skvelý nápad a vytvorila ho.

Zistíš niečo viac, a čo nevyčítaš tu, spýtaj sa pokojne mňa. Už nijaké tajnosti. Zaslúžiš si poznať pravdu. A, sama sa rozhodneš, ako so všetkým budeš žiť ďalej.

Jedno nech je pre teba istotou - že nech budú tvoje ďalšie cesty akékoľvek, vždy tu budem pre teba.

Ľúbim ťa, Tess!

Mama."

Koniec. Ďalej už stránky zívali prázdnotou. Čakali na môj rukopis...

Ruky sa mi chveli, keď som prstami hladila mamine písmo. Tak mi chýbala! Chcela som ju opäť objať, pritúliť sa k nej, vdýchnuť jej vôňu. Spýtať sa, prečo je to také zložité... mala som toľko otázok bez odpovedí!

Vždy tu budem pre teba, zopakovala som si mysli. Oči sa mi zahmlili slzami, nebolo to už možné, jej sľub zmazala zákerná smrť, nebrala ohľady na sľuby či sny.

Z myšlienok ma vytrhol dupot konských kopýt.
Zápisník som prudko zatvorila a trasúcimi sa prstami bojovala s viazaním, keď kôň dobehol skoro ku mne. Na poslednú chvíľu sa mi ho podarilo strčiť za pás nohavíc na chrbte, nesmeli o ňom vedieť! Stačilo, že o ňom vedel Chris... a nič mi nepovedal!
Zasiahol ma spravodlivý hnev, snažila som sa však zostať pokojnou.

„Tess, si v poriadku?" spoznala som Adamov hlas. Odľahlo mi, že nemusím čeliť Chrisovi, avšak, vzala som jeho koňa, takže nemal na čom prísť, našťastie.

„V úplnom," odvetila som a vstala z trávy, na ktorej som sedela.

„Čo ti to napadlo, prosím ťa? Celý tábor je na nohách!" v jeho hlase som začula výčitku. Zoskočil z koňa a vykročil ku mne. Asi by malo byť trestné, že Strážcovia boli takí príťažliví, vlastne, všetci z môjho sprievodu akoby pobrali všetku mužskú krásu sveta. Aspoň sa bolo na čo pozerať, pousmiala som sa nenápadne.

„Chcela som sa vrátiť rovnako nenápadne, ako som sa vytratila, ale asi to už nebude možné," pokúsila som sa o vtip.

„Veľmi by som nežartoval, lebo keď sem pricvála tvoj Strážca, rýchlo ťa to prejde," poznamenal úplne vážne.
Nestihla som mu odpovedať, lebo moje slová prerušil dupot ďalšieho koňa a pri Adamovi zastal Chris. Tieň zodvihol hlavu od šťavnatej pastvy a odfrkol si, asi pozdravil svojho pána. Chris v okamihu zoskočil z koňa a dvoma krokmi bol pri mne. Necúvla som ani o krok, toľko radosti by som mu nedopriala!
Prižmúrila som oči a čakala na jeho výbuch.

„Počúvam vysvetlenie, a daj si veľmi záležať," precedil pomedzi zuby, týčil sa nadomnou ako búrkový mrak.
Nadvihla som spýtavo obočie.

„Chcela som byť sama, úplne sama," odvetila som s kľudom Angličana. Adam sa snažil potlačiť zasmiatie, nie veľmi úspešne. Chris mlčal a čakal, čo na svoju obhajobu poviem ďalej, mlčala som však tiež.

„Tess, to si si nedala vôbec záležať," zavrčal, videla som, že je nesmierne nahnevaný, viac než to. Nasratý by bolo výstižnejšie.

„A čo chceš počuť? Možno sú určité," zamyslela som sa. „Hm, záležitosti, keď chcem byť len sama..."

Adam si odkašľal, maskoval smiech. Príliš ma mal prekuknutú, na moju škodu.

„Mlč už, Tess!" zahriakol ma Chris.

Adam za ním vysadol do sedla svojho koňa a vzal za uzdu toho, čo si požičal Chris.

„Nechám vás, nech ti to Tess dovysvetľuje," podpichol ho. „Aj keď by som sa veľmi rád dozvedel pointu."

Chris zavrčal, ja som sklopila zrak.

„A, postarám sa, nech vás nerušia," dodal so smiechom a pohol sa do tábora.
Osameli sme.

„A teraz pravdu, Tess," ozval sa Chris. Stále stál predomnou, tak blízko, a predsa taký vzdialený. Stačilo by pohnúť rukou, vziať ho za tú jeho, dotknúť sa ho... znovu... nie, stačilo! Striasla som doterné predstavy a zodvihla bojovne hlavu.

„Povedala som pravdu, chcela som byť sama," zopakovala som.

Pokrútil hlavou, neveril mi. „Stále si sama, nie?"

Au, to zabolelo.

„Keď sa na teba pozriem, samota z teba doslova kričí, Tess," šepol zvláštne zastreným hlasom. „Ničí ma to, a nemôžem s tým nič urobiť, len sa prizerať."

Zadržala som dych. Prečo mi tie slová vraví?

Niekde v diaľke zahúkala sova, na les dosadal súmrak. A my sme len stáli a mlčali. Nebola som schopná mu odpovedať, načo? Pohol rukou a pohladil ma prstami po mojich. Jemne, opatrne. Z toho miesta mi vyšla do tela vlna chvenia, malinké čiastočky tepla mi prúdili pokožkou. Vzhliadla som mu do tváre. Badala som na ňom únavu, smútok, no jeho oči, tie práve na mňa pozerali s takým citom a životom, až ma to prekvapilo. V tej chvíli som bola stratená. Pohla som sa k nemu a privlastnila si jeho pery. Prekvapene sa nadýchol, kým mi odpovedal s rovnakou intenzitou. Bolo to, akoby moje srdce spalo, a teraz sa naplno prebralo k životu.

„Panebože, Tess," šepkal pomedzi bozky. „Tak si mi chýbala."

Za sebou som zacítila kmeň stromu, ako sme spolu zacúvali až k nemu.

„Klamár," povedala som, keď sme sa na pár sekúnd od seba odtiahli. „Ignorovať ma ti ide naozaj skvelo!"

„Ani nevieš, čo ma stojí úsilia tváriť sa, že si pre mňa nik, Tess!"

„Áno, vyhral by si určite Oscara!" zasmiala som sa.

„Prestaň," zahriakol ma nežne, a znovu pobozkal, jeho ruky boli pátravé, dotyky nedočkavé...
Tieň sa našťastie decentne odvrátil.

   „Čo to má znamenať?"

Strelila som pohľadom od úpravy uniformy k Chrisovi. V ruke držal kožený zápisník. Sakra!
Musel mi vypadnúť, keď ma oprel o strom, v návale vášne a túžby.

„To by som sa mala spýtať ja teba, nemyslíš?"

Dokončila som úpravu svojho odevu, aby nič z toho, čo sa pri kameni stromu odohralo, nebolo na mne poznať, a pozrela som naňho. V nohách som nachádzala stratenú rovnováhu, v srdci pravidelný rytmus. Obrnila som sa proti odcudzeniu, ktoré malo medzi nami znova nastať, a to už s najväčšou pravdepodobnosťou cestou do tábora.

„Ako si k nemu prišla?"

„Prečo si ho predomnou skryl?"

„Hrabala si sa mi vo veciach?"

„Nepopieraš teda, že si ho mal celý čas, ako si ho našiel v tom neporiadku v byte, a zákerne ho predomnou zatajil?" už som skoro kričala.

„Tess!"

„Si klamár, Chris! Kedy si mi to chcel povedať?"

Sklonil hlavu, rukou si prešiel po tvári až na zátylok. Mlčal. Ja som čakala.

„Ukryla som si do tvojej kapsy korunku, nie som... ešte nie som pripravená ju nosiť," riekla som do ticha. „Našla som ho tam. Mal si ho lepšie skryť, keď si..."

„Chcel som ti ho dať, keď prídeme do Paláca," prerušil ma. „Bola to chyba, prepáč. Nemal som ho tak dlho pred tebou tajiť."

„Vedela som o ňom, Chris, len sa mi nepodarilo zistiť, kam zmizol. Bála som sa, že ho odviezli s tým neporiadkom, čo tam nechal ten chlap."

„Po správnosti patrí tebe, si pokrvná dedička," načiahol sa a podal mi ho.

„Čítal si ho?" neopustila som si.

„Len niečo," priznal. „Ľúbila ťa, veľmi."

Prešla som rukou po koženom obale, len som prikývla.

„Myslím, že spravila dobre, keď ti neprezradila, kým skutočne si," povedal. Nečakala som, že to prizná, bol predsa Strážca, čo verne slúžil svojmu kráľovi.

„Asi áno," súhlasila som, hrdlo mi zvierali city.

„Mali by sme ísť," pohol sa k Tieňovi. „Aby nás nehľadali, Adam sa vrátil už dávnejšie."

„Trochu sme sa zdržali," pousmiala som sa. Navliekla som si ešte kabátec z uniformy, keď som si všimla na chrbte zvislý pruh. Kým som si ho vyzliekla, Chris ma pritlačil o kmeň stromu, bol obrastený machom. Zamračila som sa. Vzápätí som padla kolenami do neďalekého porastu s ihličím, a prevalila sa aj na brucho, aby bolo zašpinenie uveriteľnejšie.

„Čo to stváraš?" nechápal Chris.

„Spadla som z Tieňa," pokrčila som plecami. „Vzala som si predsa najobávanejšieho koňa v družine!"

Zasmial sa a potľapkal Tieňa. „Odpusť, kamarát, musíš to hrať s nami!"

Kôň si len odfrkol, ale uplatila som ho kockou cukru, čo som našla vo vrecku kabátca.

„Christian, žiadam vysvetlenie!" vrhol sa k nám jeho brat, len čo sme sa vrátili do tábora.

„Pokojne, kapitán," predbehla som Chrisa s odpoveďou. „Som v poriadku, ďakujem za opýtanie."

Chris za mnou stuhol, ale to som už kapitánovi podávala ruku, aby mi pomohol zoskočiť. Tváril sa prekvapene, ale rýchlo sa uklonil a pomohol mi.

„Samozrejme, Výsosť, som rád, že ste sa vrátili v poriadku, aj keď..." zadíval sa na moju zašpinenú uniformu.

„Spadla som z koňa, Tieň je naozaj trochu ťažšie zvládnuteľný, neviem čo som si chcela dokázať," zasmiala som sa na vlastnej predstieranej hlúposti.
Chris medzitým tiež zosadol. Adam neďaleko práve odstrojoval kone, takže musel prísť chvíľku pred nami. Nahrával nám čas? Vedel, čo je medzi nami, a že ho možno budeme potrebovať viac?

Kapitán si ma zamyslene premeral pohľadom.
„Výsosť, dúfam, že nabudúce už podobný omyl nezopakujete," povedal napokon a kývol hlavou v náznaku úklonu. Pochopila som, že nateraz mi už dá pokoj, ale netušila som, či mi aj uveril.

„Christian, tvoje hlásenie očakávam do hodiny. Potom sa stretneme v mojom stane na večeri. Výsosť, máte samozrejme tiež pozvanie," a už kráčal od nás.

Strelila som pohľadom k Chrisovi, len zamračene pozeral za bratom.

„Budeš mať z toho veľmi zle?" odvážila som sa ho spýtať.

„Stálo to za to," žmurkol na mňa a začal sa venovať Tieňovi a jeho odstrojovaniu.

„Vďaka braček, máš to u mňa," počula som ho ešte vravieť Adamovi, keď k nemu podišiel.

„Nezvykaj si, nebudem mať vždy pre vás toľké pochopenie," zaznela odpoveď a Adamov smiech, ďalej som už ich rozhovor nepočula. Netušila som, či je to dobré, alebo nie, a aj keď som bola zvedavá, už som tiež vedela, že chlapské rozhovory nie sú vždy určené pre ženské uši.