V tábore sa zhon postupne upokojil, ale teraz bol sledovaný každý môj pohyb, cítila som to pri každom svojom kroku. Vedela som si predstaviť, aké rozkazy kapitán vydal. Ale, ako povedal Chris, stálo to za to. Konečne sme boli zase spolu.
Miloval ma.
Stále som si nevedela zvyknúť na jeho prejavy citov voči mne, stále to bolo nové. A úžasné. Pripadala som si, že sa od šťastia vznášam, aj keď by som sa radšej mala držať pri zemi a nepútať na seba zbytočne pozornosť.

„Vaše osobné veci sú vo Vašom stane, Výsosť," ozvalo sa vedľa mňa, ani som si nevšimla, kedy sa ku mne Sebastian pripojil. „S dovolením Vás k nemu zavediem, je to len skromný prístrešok na noc."

Bez slova som sa nechala odviesť k nízkemu stanu, narýchlo postavenému neďaleko kapitánovho. Chcela som sa ho rýchlo striasť a byť chvíľu sama, v hlave mi vírilo mnoho nových zistení, ktoré som si potrebovala v sebe usporiadať. Vysporiadať sa s nimi, aspoň sa pokúsiť. Ale kapitán mi nedal tú možnosť, vošiel do stanu za mnou. Spýtavo som naňho pozrela.

„Výsosť, ehm, Theressa," odkašľal si rozpačito. Prvýkrát mi povedal menom a hľadel mi priamo do tváre, keď so mnou hovoril.

„Nielen môj brat, ako Váš Strážca, ale aj ja a celá moja jednotka, sme za Vás zodpovední. Dnes sme Vás podcenili, ale viac sa to nestane."

Pristúpil ešte bližšie, teraz stál už tesne predo mnou, v zelených očiach mu víril hnev. A ešte niečo, čo by som tam nečakala.

„Nechcem vidieť, ako kvôli Vám príde o život môj brat," pokračoval. „Netuším, ako ste fungovali tam, na druhej strane, ale tu platia jasné pravidlá. Čo poviem ja, to platí, za každých okolností. Kto sa vzoprie, bude potrestaný. Vy by ste si zaslúžili za dnešok... ale ste princezná, nemám nijaké právomoci."

Nechápala som, kam tým mieri.

„Chris by Vám mohol dohovoriť, ale zdá sa mi, že má pre Vás slabosť. Je to tak, Theressa?"

Vzkypel vo mne hnev, musela som sa ovládnuť, aby som nevyprskla prvú ostrú odpoveď, ktorá mi prišla na jazyk.

„Kapitán, Chris mi už dohovoril, môžete ostať pokojný," usmiala som sa úplne silene, nenamáhala som sa skrývať to pred ním. Chrisovo „dohováranie" pri kmeni stromu, každý náš vzdych, som sa snažila vytesniť z predstáv, bolo nebezpečné teraz si to pripomínať. Musela som ho v prvom rade chrániť.

„Už sa to nezopakuje, sľubujem."

Sebastian sa uškrnul a obišiel okolo mňa, zastavil sa tesne za mnou. Nenápadný kapitán mi zrazu začal naháňať strach, nevedela som si vysvetliť jeho správanie.

„Kráľovský sľub sa musí splniť, Výsosť," jeho dych ma pošteklil na krku. Snažila som sa ostať pokojná, aj keď najradšej by som mu celou silou skočila na nohu a rozbehla sa preč.

„Vážte svoje slová, aby ste ich neskôr neľutovali."

„Nemajte obavy, kapitán," uistila som ho, „Nebudem nič ľutovať."

Počula som, že sa zasmial, akoby pochyboval. Sklonil sa ešte bližšie k môjmu krku a nadýchol sa. Keby to bol Chris, neprekvapilo by ma to, ešte by som sa oňho s úľavou oprela a vychutnávala si ten okamih. Ale, bol to jeho starší brat a úplne mi svojím konaním vyrazil dych. Čo sa to s ním deje?

V ďalšej sekunde sa kapitán spamätal, odstúpil odomňa, a prešiel rázne k východu, ešte sa na mňa ale pozrel.

„Novú uniformu, žiaľ, pre Vás nemáme, ale šaty máte pripravené pri lôžku," uklonil sa a odkráčal.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa pohla k čistému oblečeniu, stála som zmätená na mieste a snažila sa pochopiť uplynulé sekundy. Prešla ma chuť na večeru v kapitálovom stane, vedela som však, že ma budú čakať. Kapitán aj Chris.
Musela som to zvládnuť, čakalo sa to odomňa. Kráľovskú dcéru by nemalo nič rozhodiť.

Skláňali sa práve nad nejakou mapou, keď som vošla. Chris mal prst položený na meste, ktoré bolo kúsok nad Priesmykom, v ktorom sme sa práve nachádzali, aspoň tak som si to rýchlo pospájala v hlave. Netváril sa príliš nadšene, ale našťastie nie z môjho príchodu, lebo sa tak tváril aj tesne predtým, ako som ich vyrušila. Niečo sa mu nepozdávalo, poznala som ho až príliš dobre.

„Pokračujte, akoby som tu nebola," kývla som hlavou k mape, a pristúpila som k nej tiež.

Chris sa zamračil, naďalej držal prst na mieste. Zaostrila som pohľad na názov, Lindon.

„Neobídeme ho, musíme len prejsť cezeň, najlepšie bez vzbudenia pozornosti."

„To môže byť pri takom sprievode problém, a navyše," pozrel na mňa kapitán. „Nemáme ďalšiu uniformu, a v týchto šatách bude každému jasné, čo sa deje, a kto s nami prechádza cez mesto."

Sklonila som pohľad k šatám, ktoré som si prezliekla namiesto uniformy, zdali sa mi prijateľné. Jednoduché, ale účelné, bez zbytočných ozdôb, skôr sedliacke ako šľachtické.

„Ja v tom nevidím problém," ozvala som sa.

„To ma teší, ale my dávame pozor na tvoju bezpečnosť, Tess, nie ty," odvetil Chris trošku podráždene.

„Mesto sa nedá nijako obísť?"

„Keby to bolo možné, učinili by sme tak, ale sú tu len strmé zrázy a hory, obísť mesto je nemožné," odvetil mi kapitán. „Jediná možnosť je prejsť skrz," ukázal na kľukatú čiaru.

„Očakávajú náš sprievod?" spýtal sa pre zmenu Chris.

„Podľa poslednej správy, čo som dostal, sa nejaké chýry do mesta už dostali."

„Kedy si dostal tú správu?"

„Pred hodinou," odvetil kapitán.

Chris sa ďalej mračil a hľadel na mapu. Vedela som, že zvažuje každú možnosť, každý detail. Vzhliadla som k mape tiež, mesto ležiace v ústí priesmyku, ktorým sme museli prejsť, bolo dobré situované, veľké a vďaka svojej polohe určite prosperovalo. Pri vstupnej bráne asi pýtali slušné mýto za prechod mestom, ktoré obohacovalo mestskú kasu.

„Rozdelíme sa," navrhol Chris.

„Prečo im nedať to, čo čakajú? Nebude to predsa až také zlé," ozvala som sa zároveň s jeho návrhom.

Obaja ku mne zarazene vzhliadli. Kapitán nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Tess, ty si nevieš ani predstaviť, čo sa tam môže rozpútať, keď zistia, kto si," vysvetľoval Chris. „Nezažila, nevidela si to na vlastné oči. Je to jednoducho šialenstvo."

„Tí ľudia Vás budú chcieť chytiť, dotknúť sa aspoň šiat, ušliapu sa pre to navzájom, a vystrašia kone," ozval sa kapitán. „Preto Vás musíme chrániť, ale keď rozbijú skupinu, nič Vám nepomôže, Výsosť."

Naprázdno som prehltla. Vážne to mohlo byť až také šialené?

„Rozdelíme sa," zopakoval Chris. „Prvé dve skupiny odpútajú pozornosť, aby tretia mohla prejsť bez povšimnutia. Nemáme na výber."

Vstup do stanu sa roztvoril a vošli dvaja členovia Stráže s večerou. Na chvíľku tak prerušili naše dohadovanie.

„Fajn, preberieme to po večeri," ukončil debatu Chris. Už na túto tému nepadlo ani slovo.

Po večeri som vycítila, že som pravdepodobne navyše, a so želaním dobrej noci sa rozlúčila s obidvoma bratmi. Až vo svojom provizórnom prístrešku na prenocovanie mi napadlo, že som si nevyžiadala späť svoju uniformu, ktorú mi odniesli, chcela som si ju skúsiť vyčistiť, pokiaľ by sa vôbec dala. Zvrtla som sa a vyšla von, späť ku kapitánovmu stanu, ale len pár krokov od neho ma zastavilo zvolanie vychádzajúce zvnútra. Spoznala som Chrisov hlas. Ukryla som sa v tieni, nechcela som, aby ma niekto odhalil.

„Čože? Kedy si mi to chcel povedať, Bastian? A, kedy si sa o tom vlastne dozvedel?"

„Prišlo to v správe pred večerou, spolu s informáciou o stave v Lindone," znela odpoveď.

Tresnutie. Pravdepodobne v hneve o stôl, pravdepodobne to bol Chris.

„Myslia to vážne?"

„Prečo ťa to tak rozčúlilo, braček?" zatiahol kapitán podozrievavo.

„Za celý čas Poslania o tom nepadla ani zmienka," odvetil už pokojnejšie Chris.

„Dúfam, že za celý čas Poslania si ju uchránil," zahlásil kapitán.

Ticho. Nijaká odpoveď. Mohla som si len domýšľať, o čom sa tí dvaja rozprávali. Uchrániť ma? Chris? Pred čím preboha?

„Christian, pýtam sa ťa ako brata, nie ako Strážcu: aký si mal tam, na druhej strane, k Theresse vzťah?"

Och. Môj. Bože.
„Ako nevlastný brat k nevlastnej sestre," znela tichá odpoveď, skoro som ju ani nezačula. „Chránil som ju ako oko v hlave, nemaj obavy."

„Ja ich nemám, ale v Paláci očividne áno."

„Tak môžu byť pokojní, pre ten ich úžasný plán je pripravená," odvetil Chris s trpkosťou v hlase.

Pripravená pre plán? Čo som nejaký majetok?

Ledva som sa udržala, aby som nevletela do stanu a nespravila rozruch. Zaťala som päste a potichu sa vrátila do svojho stanu, úplne mi stačilo, čo som si vypočula.
Vlastne, nestačilo, ale čo som mala robiť? Niečo na mňa chystali, a muselo to byť veľké, keď to vyviedlo z miery aj Chrisa, ktorý bol vždy vzorom ľadového pokoja a rozvážnosti.

Kým som zaspala na úzkom lôžku, predsavzala som si, že odteraz budem obozretnejšia, a oči a uši budem mať v stave pohotovosti, nič mi už nemohlo uniknúť.

Vezme ma za ruku a spolu kráčame k výťahu. V hoteli sa to hemží rôznymi kostýmami, splývame dokonale. Jeho dotyk, obyčajné držanie za ruku, ma rozochveje.
Je to také nové, nepoznané.
Usmieva sa na mňa a keď sa za nami zatvoria dvere výťahu, oprie ma o stenu a bozkáva ma. Znovu. Už mi brnia pery od toľkých bozkov. Chcem ich však viac... a stále, nech to nikdy neskončí.

~

Prstom mi putuje po nahej pokožke, kopíruje líniu paže, šteklí ma to, ale nechám ho. Je mi príjemne. Je mi ľahko.
Zvláštny pocit v lone pomaly ustupuje, odznieva. Vykúpi ho bozkami, všade, na každý kúsok nahého tela. Neľutujem to, ani náhodou.

Zodvihnem hlavu, díva sa na mňa. Jeho tyrkysové oči ma hladia a spaľujú zároveň. Usmieva sa. Nepúšťa ma.

„Čo sa zmenilo?" pýtam sa.
Viem, že chápe, na čo.

„Všetko, Tess. Keď som si uvedomil, že ťa môžem navždy stratiť, už som ďalej nemohol potláčať, čo k tebe cítim."

„A mňa to teší," uškrniem sa.

Pošteklí ma, zvýsknem a zvrtnem sa, on je však rýchlejší. Ležíme tvárou v tvár a čítame si navzájom pocity, vyryté v nich.
Je to ohromujúce.
Je to dokonalé.
Už nič pred sebou neskrývame. Dávame si i berieme, stále je nám málo. Dva roky potláčaných citov nevtesnáme do jedinej noci.

Znova ho bozkávam. Rukami nedokážem prestať skúmať jeho pokožku, telo, pevné svaly. Chcem si vpísať do pamäti každý milimeter, každý dotyk, každý vzdych.

~

„Mám otázku," nadhodím opatrne. Kútiky úst sa mu nadvihnú v náznaku úsmevu.

Čaká, čo sa spýtam. „Musíme sa vrátiť?" vyslovím opatrne.

Vzdychne si a zavrie oči, pokrúti hlavou.

„Bál som sa, že sa ma to spýtaš," prizná a vráti sa pohľadom ku mne. Neprestáva ma držať, palcom mi naďalej prechádza po pokožke.
„Vieš, že musíme. Dostali sme jedinú noc."

„Dostali? Od koho?"

„Nazvi to ako chceš - osud, dar z neba, správna konštelácia hviezd... nezmeníme, čo ťa čaká... čo nás čaká, Tess," tvári sa zrazu príliš vážne. „Viem, že to, čo sa stalo medzi nami tu, nám môže všetko pekne skomplikovať tam, za Dverami."

S tým súhlasím, už teraz si to neviem predstaviť.

„Uzavrime teraz našu malú súkromnú dohodu, Tess," pokračuje vážnym tónom. „Keď sa vrátime, nech to bude akokoľvek ťažké, nesmieme ani naznačiť, že je medzi nami viac, než len vzťah Strážca - zverenkyňa. A to celé... bude to určite poriadne ťažké."

„Ty ma zabiješ, Chris!" ledva zo seba dostanem, pretože mám úplne zovreté hrdlo. „To nemôžeš žiadať, nie teraz, keď konečne viem, čo ku mne cítiš!"

„Zabijú mňa, Tess, ako zabili Roba, keď odhalili jeho vzťah s Dianou," pripomenie mi nežne, skutočnosť však reže do živého, do môjho srdca.

Lícom sa mi skotúľa slza.
Zotrie mi ju, a ja sa k nemu pritúlim. Jeho blízkosť je moja istota.

„Ty sa raz staneš kráľovnou," povie po chvíli. „A s nami bude koniec, sama to vieš."

„Nie, to nedopustím!" odtiahnem sa od neho, nadvihnem sa, nech naňho vidím, a rázne pokrútim hlavou. „Veď, aj kráľovná Alžbeta I. sa nikdy nevydala, ale vyše 30 rokov žila intímne so svojou láskou, hm, no dobre, síce aj s inými, napriek tomu o nej hovorili ako o 'panenskej' kráľovnej."

Zasmeje sa.
Zbožňujem jeho smiech, je taký vzácny.
„Navrhuješ mi, aby som bol tvojim milencom?"

„Prečo nie?"

„A čo zachovanie rodu?"

Zažmurkám, prekvapuje ma.
„Zlegalizujem nášho potomka," vyhŕknem prvé, čo mi napadne.

Chris sa už zadúša smiechom, natriasa aj mňa.
„Ty sa nezdáš," krúti neveriacky hlavou.

„Nechcem sa tam vrátiť," zopakujem po chvíli ticha. „Už som ti to povedala niekoľkokrát, a myslela som to vážne, viac než to..."

„A, čo chceš robiť? Stále utekať a skrývať sa?"

„Žila som tak celý život, prežijem aj ďalej. Ostaňme tu, spolu," prehováram ho.

Drží ma tak pevne, až mám pocit, že ma nikdy nepustí. V tvári mu čítam, že bojuje sám so sebou. Strážca verzus obyčajný Chris.
My spolu verzus nutné odlúčenie, ktoré nás po návrate čaká.

„Chris, ja to nedokážem," priznám smutne. „Ako budem môcť vôbec kráčať vedľa teba a nemôcť sa ťa ani dotknúť? Pozrieť na teba? Ako?"

„Zvládneme to, Tess, neboj," chlácholí ma. „Máme naše tajomstvo, ktoré nám nik nevezme, tieto spoločné chvíle. Ale, žiaľ musíme za ne aj zaplatiť."

„Keď však budeme občas sami..." nadhodím s nádejou v hlase.

„Nepokúšaj osud," prejde mi prstom po lícnej kosti. Skoro zapradiem ako mačka.

~

„Sľúb mi to, Tess..."

A ja mu sľúbim všetko, čo odomňa žiada. Jeho život mi je drahší ako čokoľvek na svete.

On sľubuje to isté mne.

Dohoda, že keď sa vrátime Dverami, bude všetko, ako predtým. Najťažší sľub, aký som komu v živote dala. Chápem jeho dôležitosť.

Chápem význam, ktorý má pre Chrisa.

Našu dohodu vzápätí potvrdzujeme tým najintímnejším spôsobom...