Ten hlas by som spoznala kdekoľvek.
Zákerný, výhražný, z ktorého mi naskočili zimomriavky.
„Vyvolená," plazil sa mi v ústrety vysokou trávou. „Čakali sme na okamih, keď spravíš chybný krok..."

Dočkali sa. Ja hlúpa som v návale emócií nepostrehla, že deň sa chýlil ku koncu, že bežím lesom v západe slnka, ktoré mi malo byť výstrahou.
Čo s tým teraz?
Cúvla som smerom, o ktorom som si myslela, že som odtiaľ prišla, no zastavil ma hlas za mnou.

„A ty si ho tak pochabo spravila, výborne! Náš Temný Pán bude určite spokojný!"

Vnorila som sa do tieňa, rovnako, ako keď som sa predtým chcela ukryť v tieni starého domu, a stiahol ma k sebe Temný. Aj teraz som za sebou cítila hrubú látku jeho habitu.
Bola som v pasci.

Naokolo akoby sa do súmraku dňa rozpíjal čierny atrament, všetko zahalila tma, s každou uplynulou sekundou o odtieň tmavšia a temnejšia. Nemohla som sa zhlboka nadýchnuť, ako ma Temný gniavil vo svojom zovretí, len som v krátkych, plytkých nádychoch dostávala do pľúc potrebný kyslík. Hlava sa mi točila, prestávala som vnímať okolie, keď zahrmel ďalší hlas.

„Náš Temný Pán ju chcel živú a pri vedomí, takže trochu uber, a daj jej dýchať," zaznel rozkaz a zovretie okolo mňa povolilo, našťastie. Netušila som, čo mám čakať, Temných bolo okolo mňa naraz nespočetne. Vôbec to nevyzeralo dobre. Akoby ich temnota navôkol po jednom vytvárala, tu a teraz. Začínala som chápať, čo mi spomínal Chris, že v noci je nedobré ostať von. Ak sa temné prízraky takto rýchlo zjavia, ich obeť nemala šancu. Ani ja som ju už nemala. Nijakú.
Aj keby sa tu nejakým zázrakom zjavil Chris, dokonca aj s Adamom, nemali by proti nim šancu, nech boli vycvičení akokoľvek.

„Vezmem ju k nemu," začula som svojho väzniteľa, a vzápätí som sa ocitla nad zemou. Všetko sa so mnou točilo ako v špirále, až som zrazu stratila pojem o čase, mieste i priestore. Netušila som, či letím, padám alebo či sa vznášame. Vzduch okolo mňa akoby vibroval, čiastočky prachu sa ligotali. Načiahla som sa, že sa ho dotknem, úplne mi počarovali, ale nestihla som to.
Zostala som visieť vo vzduchu, všetka tá tajomná energia, ktorá ma obklopovala, naraz zmizla, a v ďalšej sekunde som už padala, priťahovaná gravitáciou k zemi. Natiahla som pred seba ruky v snahe stlmiť hroziaci pád, napriek tomu som dopadla poriadne tvrdo, až mi z úst unikol bolestivý vzlyk. Pod sebou som rozpoznala kamenistý povrch s chumáčmi trávy.
Kým prešla prvotná bolesť, zostala som bez pohnutia na zemi, musela som to rozdýchať, dlane i kolená som mala odreté, určite mi aj tiekla krv.

„Pozrime sa, koho to tu máme?" ozvalo sa kdesi predo mnou, a pri započutí toho hlasu sa mi zježili všetky chĺpky na tele. Znelo v ňom hádam všetko zlo sveta.

Pomaly som zodvihla hlavu. Rozoznala som veľké priestranstvo lemované stromami, ktorým sa nepohol ani lístok. Ticho boli ťaživé, až zlovestné. Kľačala som na niečom podobnom lúke, ale suchej a vyprahnutej.

„Nechcelo sa mi veriť, že ťa skutočne našli," zaznelo bližšie pri mne, nikoho som však nevidela. Nejako som sa prinútila vstať. Vzduch predo mnou sa zavlnil a zhmotnil sa do tmavej, vysokej postavy, len čierny plášť vial do temnoty navôkol. Musela som zakloniť hlavu, aby som jej mohla pozrieť do tváre, videla som však len čierno-čierne oči za striebornou maskou, ukrývajúcou tvár tohto divného stvorenia.

„Predstavoval som si ťa inak, trochu..." zaškľabil sa. „Vznešenejšie. Veď ty si len dievčatko!"

„A kto si ty?" odvážila som sa spýtať, aj keď hlas ma neposlúchal.

Zarehotal sa a obišiel ma pomaly dookola. S vypätím všetkých síl som sa prinútila zostať stáť bez pohnutia.

„Som Ezel, vládca Temnoty," uklonil sa mi. „Nepotrvá dlho a podrobím si celú túto Zem."

„Nejako si veríš," neodpustila som si, v hlase mi zaznelo pohŕdanie.
Razom bol pri mne, snažil sa mi nahnať strach, keď ma obalil chlad a stiesnenosť, nebolo mi to príjemné. Akoby sa mi chcel dostať pod kožu.
Desivá schopnosť.

„Ako sa opovažuješ, ty ľudské nič!" okríkol ma. „Jeden chybný krok ťa môže vyjsť príliš draho!"

„Čo odo mňa chceš?" nevšímala som si jeho vyhrážky. S najväčším sebazaprením, aké som v sebe našla, som pred ním stála naďalej vzpriamene a bez pohnutia, aj keď nohy pod šatami sa mi triasli. Naháňal mi hrôzu. Nikdy som ničomu podobnému ešte nemusela čeliť.

„Drzosť v sebe máš, neprestávam sa diviť," zastal mi zase pred tvárou. „Mám pocit, že moji prisluhovači sa museli zmýliť a nie si tou, po ktorej prahnem."

„A, po kom teda prahneš?"

Pod krkom ma schytila pevná ruka, aj keď som nevidela, že by ňou vôbec pohol. Zovretie silnelo, začal mi dochádzať kyslík, snažila som sa však stále vnímať a ani mihnutím oka mu nedať spoznať svoj strach.

„Už zopár rokov hľadáme Vyvolenú, ale Strážcovia boli stále o krok pred nami," odvetil, aj keď som to už nečakala. „Nechcel som veriť, kým mi ju neprivedú ukázať, a hľa, stojí vraj predo mnou."

Tá neviditeľná ruka mi pokývala hlavou zo strany na stranu, ako keď si otrokár vyberá na trhu otroka. Obzeral si ma. Hľadal niečo, čo potvrdí, alebo vyvráti, tvrdenia jeho prisluhovačov.

„Vraj, kráľovská dcéra," odfrkol si posmešne a odsotil ma od seba, ledva som sa udržala na nohách. „Veď... si len dievča!"

Jeho strieborná maska bola zrazu tesne pred mojou tvárou. Zadíval sa mi do očí, prižmúrila som ich. Cítila som, že ma obchádza, tak tesne, až som mala pocit, že vyskočím z kože, bol mi odporný.

Strhol mi čepiec z hlavy. Začula som prekvapené zalapanie po vzduchu.
Ak aj pochyboval o mojom pôvode, teraz už mal pred sebou dôkaz. Nič som už neskrývala, nemohla som. Musela som čeliť tomu, čo ma čakalo, aj keď som si nebola istá, čo to malo byť.

„Tak predsa!" zvolal. „Mám sa vám aj pokloniť, vaša Výsosť?" doložil posmešne.

Napriek tomu, že ma ovládal strach, predieral sa cez neho aj hnev. Neznášala som posmešky, akékoľvek, užila som si ich v živote už dosť.

„To by si teda mal," povedala som pevným hlasom.

„Och, to ty by si mala padnúť na kolená, a prosiť o svoj biedny život!" týčil sa zrazu nado mnou ako hora temna a zla. „Z tejto medze živá neodídeš, dievčatko!"

„Vyhrážať sa, to je všetko, čo vieš?" zaútočila som zase. Nechápala som, kde sa vo mne brala tá odvaha, aj keď to boli zrejme jej posledné záblesky.

Opäť ma zovrela neviditeľná sila, ocitla som sa vo vzduchu, pár metrov nad zemou. Ezel stál nehybne podo mnou, čierny plášť sa okolo neho vlnil, a on na mňa posmešne pozeral.

„Môžem ťa zabiť jediným pohybom prsta, Vyvolená," zasmial sa výhražne. „To by však bolo priveľmi jednoduché, bez námahy. Dám ti šancu na rovnocenný súboj."

V ďalšej sekunde som stála znova na zemi.

„Ak máš ty naplniť Proroctvo, tak to musí byť veľký omyl."

O Proroctve, Vyvolenej a všetkom okolo toho, som vedela veľmi málo, len to, čo mi ukradomky prezradil Adam. Nič z toho mi teraz nemohlo pomôcť. Netušila som, ako poraziť Temného Pána. Netušila som, čo ma čakalo, slová Proroctva boli nejasné, pre mňa boli skôr starou básňou, než nejakým vodítkom.

„Pozri sa na seba," pokračoval Ezel výsmešne. „Si útla, štíhla, nijaký sval, nijaká sila. Ako sa chceš brániť? Tvoj Strážca ťa tu už neochráni!"

Jeho slová boleli, ťali do živého, mal predsa pravdu.

„Ako chceš zachrániť svoj ľud, princezná?"

Meravo som stála, neschopná sa nijako ozvať, nijako brániť, slovne už nestačilo. Čakalo ma niečo omnoho ťažšie.

„Ako ťa tvoja matka pripravila na tvoju úlohu? Čo bola za matku, keď všetko pred tebou zatajila?"

Podpichoval ma, dobiedzal do môjho podvedomia, do mojich spomienok. Boli mojím všetkým, jediným dedičstvom po matke. Boli krásne. Veselé. Plné života, radosti a lásky.

„To ty nemôžeš nikdy pochopiť, teba živí totiž iba zlo," dostala som pridusene zo seba. Ozval sa smiech, z ktorého ma rozboleli uši, až prechádzal v kvílenie. Striaslo ma odporom i hrôzou.

„Úbohé stvorenie!" vrhol sa ku mne. Zbadala som, že spod plášťa vytiahol meče a jeden mi hodil. Dopadol do prachu k mojím nohám. „Skončime túto frašku! Bráň sa, dievčatko!"

V mihu sekundy som sa zohla pre meč, ktorý mi hodil ako poslednej chudere, a pevne zovrela jeho rukoväť. Bol ťažký, na hodinách šermu som sa učila s omnoho ľahším kúskom, brániť sa znamenalo pre mňa teda prekonanie vlastných síl.

Ezel na nič nečakal a v ďalšej sekunde prudko vyrazil proti mne. Ostrie mečov sa stretlo, kov zarinčal o kov. Podarilo sa mi ho odraziť, snažila som sa od neho vzdialiť a udržať ako tak odstup, nedovolil mi to však. Znovu sa zahnal mečom, jeho prudký výpad, môj ústup a odrazenie útoku. Väčšinou som sa musela brániť, lebo s mečom som nebola zohratá, a pri jeho nátlaku mi nedal vôbec šancu. Chcel sa ma rýchlo zbaviť.
Ukončiť to.
Dával mi to jasne poznať, ja som sa však nemienila vzdať. Takú radosť by som mu nedopriala, prevyšoval ma silou, výškou postavy, bol to boj Dávida s Goliášom a vedela som, že v jeho predstavách je víťaz práve on.

„Nečakal som, že budeš vôbec vedieť držať meč," vyhlásil, keď som odrazila jeho posledný útok a na chvíľku sa vzdialil, odstúpil pár krokov. Suchá tráva pod jeho nohami zastonala.
„Sťažuješ mi to, ale ja ťa aj tak zlomím!"

Dochádzali mi sily, nohy ma ledva niesli, navyše mi v pohybe prekážala dlhá suknica. Rukou som si ju zhrnula na jednu stranu a ostrím meča jednoducho odrezala, takže som z nej mala šikmo strihnutú sukňu, začínajúcu na jednej strane na stehnách, a končiacu na opačnej strane pod kolenami.

Ezel sa zachechtal. „Takto ma neohúriš, aj keď máš v sebe niečo, čo isto priťahuje mužov."
Už len pri tej predstave, že by som ho mohla zaujímať ako žena, ma striaslo odporom.

Zväčšila som vzdialenosť medzi nami a zodvihla hrot meča proti nemu v nevyslovenej výzve.

Musím vydržať, predsa to nevzdám! opakovala som si v duchu ako modlitbu. Premýšľala som, kde by som ho mala pod tou tmavou sutanou zasiahnuť, aby som to ukončila. Alebo mu budem musieť useknúť hlavu ako jeho prisluhovačom?

Sekunda nepozornosti ma skoro stála život, v poslednej chvíli som uskočila, hrot jeho meča ma len škrabol na ľavom ramene a odsekol mi aj koniec vrkoča, ktorý mi cez neho visel. S údivom som sledovala, ako mi kus z neho odfrnkol do temnoty, ktorá nás obklopovala a... čo to? Skutočne zažiaril? Marilo sa mi to?
Keď som zbadala údiv na Ezelovej tvári, vedela som, že to nebol prelud. Akoby sa zalesklo zlato vo vlasoch. Presne, ako sa písalo v Proroctve.

Využila som moment prekvapenia a bodla všetkou silou, čo som nazbierala, tam, kde som tušila jeho srdce. Ezel sa zakymácal a zúrivo na mňa pozrel.
Prudkým šmahom meča vyrazil z ruky ten môj, zostala som bez zbrane, nekrytá, a k tomu ma sila jeho úderu zrazila k zemi.

„Myslela si, že ma prebodneš, dievčatko?" zrúkol hrozivo. „Ale, to si na omyle, musela by si mať silnejšiu ranu! Myslela si, že ma môžeš poraziť, však?"

Výsmech z jeho hlasu sršal priam hmatateľne. Vyžíval v tom, že ma môže ponižovať. Vysmievať sa mi. Zadupať do zeme. Spochybniť každý môj nádych. Pre neho som bola nič.

„Vstávať, nech to môžeme ukončiť," hrotom meča pod mojou bradou ma nútil vstať. Opatrne som tak spravila, nemala som na výber.

„Ako si mohli myslieť, že ty si Vyvolená? Ako si mohli myslieť, že Proroctvo naplníš práve ty? Čo si ty? Nič! Úbohé ľudské nič!"

Stála som tam bez pohybu, bez myšlienky, bez vôle. Akoby ma ktosi vypol. Špička jeho meča ma pod bradou poškriabala, po krku mi stekal tenký pramienok teplej krvi. Cítila som ho na chladnej pokožke. Jediná vec, čo som v tej chvíli skutočne cítila.

Myslela som, že jeho slová ma nijako nedokážu zraniť, mýlila som sa však. Zadrapili do mňa pazúry pochybnosti, o sebe samej, o tom, čo môžem dokázať, čo viem.

Kto som? znelo mi hlavou. Kto si, Tess?

KTO?

Terezka! zakrúžil znenazdajky okolo mňa znova mamin výkrik, ako vtedy, v márnici.
Mamin hlas ma vrátil späť.
Bola som predsa jej dcéra, ktorú nadovšetko milovala. Dala mi život, aký mi chcela dať, hoci to znamenalo byť na úteku. Žila som slobodne a voľne, bez nátlaku predpisov a konvencií.

Bola som človek, ktorého tvorilo toľko vecí!

Maličkostí.

Pocitov.

Spomienok.

Zážitkov.

Vedomostí.

Lásky.

Áno, najmä lásky!

Prudko som sa nadýchla.
„Som kráľovská dcéra, a ty sa nepovažuj o mne tvrdiť, že som nič!" ozvala som sa rozhodným hlasom, a odrazila jeho ruku s novozískanou silou do boja, s chuťou do života. Cítila som sa konečne silnou.
Ak som tu aj mala ukončiť svoju pozemskú púť, tak nech je to so všetkým, čo do toho môžem dať!

Ezel na mňa prekvapene zazrel, spamätával sa len sekundu, dve. Vzápätí ma obstúpila jeho skľučujúca prítomnosť, aj keď stál tesne predo mnou, cítila som ho všade, vedľa seba i za sebou. Zvierala ma neviditeľná energia.

„Si slabý, bezbranný ľudský červ, a teraz to skončím," jeho šepot bol strašnejší ako jeho rev. Odstúpil odo mňa, obrátil sa a pohol sa pre svoj meč.

Privrela som oči.
Chcela som to skúsiť znova, aj keď som netušila, či sa mi to podarí, tu, v tejto krajine. V spomienke som vyvolala opäť svoj meč, ten z hodín šermu, zhmotnila som si ho v spomienke. Ten, ktorý sa mi už raz nečakane zjavil v dlani.

Z hĺbky svojej duše som si želala, aby som ho opäť mohla držať. Aby mi pomohol.
Otvorila som pomaly oči a s napätím zatvárala dlaň pravej ruky...

Len v poslednej chvíľke som stihla uskočiť pred Ezelovým švihom čierneho meča. Cúvla som o krok vzad, a len s námahou udržala rovnováhu. Za mnou bol pravdepodobne prudký zráz, balansovala na jeho okraji.
Kedy ma sem dohnal?
Mal to celý čas v pláne, a ja som mu v ňom pomohla svojimi ústupmi?

Pochopila som, že jeho ďalší krok sa pre mňa stane osudným. Všetko, čo ma obklopovalo, ma gniavilo, zmenšovalo moje ja, zatláčalo moju odvahu do prachu zeme.
Všetko okolo mňa tvorilo zlo.
Temnota.
Ani lúč mesiaca či žmurknutie hviezd.

Čakala som, kedy Ezel zaútočí, na jeho posledný ťah. Tušila som, čo by mohol spraviť, aby si vychutnal svoj triumf, a pripravila som sa.

Spravil presne ten výpad, ktorý som očakávala.
Uskočila som prudko stranou a konečne zovrela v dlani svoj meč. Vedela som, že tam bude, tak ako viete, že slnko vyjde aj ďalšie ráno. Aj keď ho už možno vy neuvidíte, ono aj tak vyjde.

V momente prekvapenia, ktoré som zbadala v jeho strnulom páde ku mne, som mu ten meč zo všetkých síl, ktoré som bola schopná v sebe zozbierať, vrazila do srdca. Cítila som, ako prešiel jeho telom, tým niečím, čo ho tvorilo, až skoro po rukoväť. Úplne som ho ním prebodla. Ezel na mňa prekvapene vyvalil oči pod striebornou maskou, ústa sa mu skrútili v divnom úškrne. Stále nechápal, čo sa stalo.

Že som to spravila.
Že som ho skutočne porazila.

Aj keď sa prepadal do prázdna za nami, a unikal z neho život.

Aj keď som naďalej držala rukoväť meča.

Ozvalo sa kvílenie, čo trhalo uši.

Zvuky navôkol boli neznesiteľné, akoby sa všetka temnota rozhodla ozvať.

Ezel preletel cez okraj skalného previsu a padal do tmy. Strieborná maska bola jediná, ktorú som v temnote vnímala.
Na moju smolu.
Nezbadala som, že sa po mne načiahol svojou čiernou rukou, a až keď ma strhlo prudko stranou, som si uvedomila, že tiež padám.
Za ním. Do hĺbky, do temnoty.
Sprevádzal ma jeho šialený rehot.

Tak... predsa tu skončím?

Sledovala som vzďaľujúci sa okraj previsu. Nebola som schopná sa zachrániť. Zachytiť sa ho. Ruky sa mi bezvládne rozleteli do prázdna.

A potom som začula ten výkrik.

„Tess, nie! Nieee!"

Rozpoznala som Chrisov hlas, ale jeho som nikde nevidela.

Počúvala som kvílenie Ezela v smrteľnom kŕči niekde pod sebou.

Chrisov výkrik bezmocnosti predo mnou.

Všade len tma. Prázdno.

A ja som letela niekam, kde sa mal môj život zavŕšiť.

Nevedela som si predstaviť, čo ma čaká. Bude to bolieť? Bude to len okamih? Či bude zo mňa život unikať pomaly, trýznivo?
V tej chvíli sa mi zdali sekundy ako minúty, nekonečné, vlečúce sa.

Tak predsa Ezel... vyhral.

O čom to teda potom bolo? Aké vykúpenie? Aká záchrana? Ak som bola Vyvolená, asi som zlyhala...

V okamihu smrti sa vraj zomierajúcemu prehrá pred očami jeho život, ako nemý film. Okamihy, ktoré mu uviazli v spomienkach. Šťastné i nešťastné. Veselé i smutné. Tváre ľudí, ktorých poznal, aj tie, čo videl len jediný raz.

Zrazu sa mi zjavila mamina tvár. Usmievala sa, niečomu sa chichotala a s láskou na mňa pozrela. Prikývla, akoby mi niečo odobrila.
Niečo vo mne sa v tom okamihu pohlo.

Zapálilo.

Vzápätí ju vystriedal Jonah, len na zlomok sekundy. Tina. Daniel.
Mama s Jonahom v objatí.

Každý jeden obraz v mojom vnútri čosi rozdúchal, akýsi vnútorný oheň, vedomie šťastia, hrejivé, upokojujúce.

Chrisova tvár. Jeho úsmev. Blízkosť. Láska. Skláňal sa ku mne, vtedy, keď som sa doňho zaľúbila. Dva roky stará spomienka, a bola živá, akoby to bolo len včera. Cítila som ju.
Dýchala som ňou, moje posledné nádychy patrili jej, akoby ma celú objímala.

V tej chvíli som vedela, že môj život bol úžasný. Dokonalý. Naplnený.

Prežiarený láskou.

Lebo len láska dáva životu zmysel.

Len pre ňu sa oplatí žiť, a prežiť svoj život.

Láska je letná noc s hviezdami na nebi a vôňou na zemi.
Je ako nijaká iná vec na svete, tichúčko lieta si nad nami.
Láska, tá preniká telom i dušou, miesto si hľadá.
Pomáha cítiť, žiť, dýchať,
stále je mladá... *

Prenikla ma, cítila som ju od končekov prstov až ku korienkom vlasov.

Cítila som ju ako teplo, hriala ma, až žiarila.

A potom sa to stalo.

Tmu preťal záblesk svetla, taký silný, až som musela zatvoriť oči. Akoby niekto odostrel v slnečný deň závesy a vpustil naraz svetlo do temnej miestnosti. Tma navôkol kričala, akoby bola skutočná, živá.

Ezel sa rozplynul v žiare toho svetla na prach.

Všetko sa kúpalo v tých lúčoch, ktoré sa zjavili ako blesk z jasného neba.

Chcela som vedieť, odkiaľ sa vzali. Natiahla som ruky pred seba v snahe zachytiť kúsok z neho. Roztiahla som prsty, habkala som navôkol a pootvorila oči, len na štrbinku, lebo to svetlo žiariace všade navôkol, ma oslepovalo.

To svetlo... tým svetlom som bola ja.

- - -
*pozn.: použitý text z muzikálu "Sen o ruži"