Lucy sa mi napokon s plačom ospravedlnila. Či sama od seba, či ju k tomu prinútil Adam, som netušila, a bolo mi to úprimne jedno. Cítila som však, že naše krehké, stále nové priateľstvo už nie je také, aké bývalo, dostalo prvú trhlinu, a to ma mrzelo.
Chris nepovedal nič, kým som mu dala zjesť polievku, a ani potom. Ani slovkom sa nezmienil, že to celé počul. Hneď po jedle ma poslal preč z izby, so slovami, že si chce oddýchnuť, a ja som nenaliehala.

Nasledujúci deň sa s Adamovou pomocou pokúsil vstať z lôžka a prejsť pár krokov po izbe. Noha ho určite bolela, zatínal zuby, ale vydržal. Chcel byť zase schopný chodiť, behať, fungovať normálne. Rana sa hojila zázračne rýchlo, ako sa vyjadrila Lucy. Určite aj vďaka všetkým odvarom a mastičkám, ktoré naňho spotrebovala.
Ja som sa konečne vyspala v normálnej posteli, nie na stoličke pri Chrisovi alebo na lavici v kuchyni. Lucy mi prepustila svoju posteľ, asi aj ako prejav uzmierenia, a spala s Ruby.
Ruby sa však presunula v noci ku mne, asi bola zvyknutá spať v sestrinej izbe a posteli. Nebránila som jej. Pritúlila som si ju k sebe a vdychovala jej vôňu, voňala mi po lesných malinách a bylinkách. Zbožňovala som ju. Za krátku dobu si ma úplne získala.

Na ďalší deň bol Chris na tom zase o niečo lepšie. Tešila som sa jeho pokrokom, aj keď znamenali, že sa čas nášho pobytu u Adama, Lucy a Ruby, kráti.
Podarilo sa mi, s obrovskou pomocou Ruby, presvedčiť Adama, aby ma s ňou pustil von, do lesa na hríby. Najprv bol neoblomný a zásadne proti, ale keď som argumentovala, že som už päť dní nevystrčila nos z domu, a čerstvý vzduch mi už bytostne chýbal, nechal sa presvedčiť.
Museli sme mu prisľúbiť doslova hory-doly, ale stálo to za to, s Ruby sme si vychádzku lesom užili. Síce som skončila neplánovane v bahne, do ktorého som spadla, a šaty boli tým pádom úplne zničené, ale odmenou bol plný kôš hríbov, z ktorých bude výborná večera.
Ruby ma celý čas zabávala historkami, príbehmi, ukazovala mi bylinky, lesné plody, a veľa sa vypytovala, najmä na môj svet, odkiaľ som prišla. Snažila som sa jej odpovedať čo najlepšie, ale mnoho vecí som upravila či vynechala, nevedela som, či je to pre ňu vhodné vedieť, a nenápadne som odvádzala tému na iné veci.

„Máš tu blatovú šmuhu," ukázala mi prstom na tvár, keď sme už stúpali po schodoch späť do domca.

„Vážne? Kde?" doberala som si ju, a keď mi ju znova ukázala, zotrela som z nej prstom a poznačila aj ju. Vykríkla a vbehla dnu, ja som sa so smiechom pobrala za ňou.

Keď som zatvorila za sebou dvere, zistila som, že v kuchyni je len Chris, čo ma trochu prekvapilo. Stretli sa nám pohľady a ja som sa naňho veselo usmiala, veselá nálada mi zostávala.

„Chris," povedala som zvesela. „Dobre, že si tu, nesiem prácu."
Položila som pred neho na stôl plný košík hríbov. Pozrel naň a potom prešiel pohľadom po mne, zabudla som, že vyzerám ako také prasiatko.
„Tess, nemala si dávať na seba pozor?" spýtal sa prísne.

„Sú to len šaty, Chris," mávla som rukou.

Chytil sa stola a opatrne vstal, schytil barlu, čo mu vyrobil Adam, a zatiaľ mu pomáhala pri chôdzi.
„Adam ti dal jasné pokyny, no aspoň vidím, že nie som jediný Strážca, ktorého nepočúvaš," podišiel ku mne, opierajúc sa o barlu.

„Nezakázal mi predsa zašpiniť sa, nemôžem za to! Pošmykla som sa a..."

„Kašlem na šaty, vravím o tvojom prestrojení, Tess! Čepiec máš nakrivo a vlasy ti trčia na všetky strany. Dúfam, že ťa nik nevidel!"

Zarazil ma tón jeho hlasu, bol ostrý a tiež pekne naštvaný. Len kvôli čepcu?
Pochybovala som.

„Hnevá ťa, že som porušila príkaz, alebo že ten príkaz bol Adamov, a nie tvoj?"

V očiach mu blysol hnev. „Keď nepočúvaš už dvoch Strážcov, koho budeš láskavo počúvať?"

Predbehol ma Rubyin hlások.
„Nekrič na princeznú, Christian!" zastala sa ma vážnym hlasom, ktorý by som od nej nečakala. Trhlo mnou, keď mu povedala celým menom, a nie skratkou.

„Tess za to nemôže, blato zakrývalo lístie a šmýkala sa pekne ďaleko, preto tak vyzerá. A čepiec som si nevšimla, bola by som jej povedala, aby si ho napravila, keď je to také dôležité..."

Chrisovi zmäkli črty, keď pozrel na Ruby. Zbožňoval ju rovnako ako ja, ak nie viac.
„Ruby, miláčik. Tess mi bola zverená, mám za ňu zodpovednosť," vysvetľoval jej. „Občas môžem zvýšiť hlas, keď si nevie uvedomiť, že ma neposlúcha."

„Adam by hlas nezvýšil," oponovala mu.

Nadvihla som pobavene obočie a pozrela naňho, čakajúc na jeho reakciu. Strelil po mne zamračeným pohľadom, ale obrátil sa späť k Ruby.
„Myslíš, že by ho to naozaj nenahnevalo?"

„Nenahnevalo," ozval sa Adam od vchodových dverí. „Len by dostala päť a dvadsať na zadok," zasmial sa.

Otvorila som ústa a zvrtla sa zhrozene k nemu. Žmurkol na mňa. Pred Chrisom.
Odvážny to muž, pousmiala som sa v duchu.

„Ty vyzeráš," prešiel po mne pobaveným pohľadom. Pokrčila som nevinne plecami.
Medzi mnou a Adamom vládlo úprimné priateľstvo, až ma prekvapovalo, že mu stačilo len tých pár dní. S Chrisom to bolo iné, medzi nami lietali iskry. Príťažlivosť. Napätie. A obozretnosť.
Ak nevypustí niekto z nás ventil,vybuchneme. Bez kontroly.

„Ale, vieš čo? Stálo to za to, už dlho som sa tak nezasmiala," odvetila som a pozrela po očku na Chrisa. Tváril sa neutrálne, a tak Adam ešte priložil svoje polienko do ohňa, keď ho podpichol tiež.
„To ťa Chris vážne držal tak nakrátko?"

„Hej, stále som tu!" zavrčal.

„Nevieš si ani predstaviť, aký som mala prísny režim," pokračovala som veselo. „Ako v armáde."

„Tess, je mi ťa úprimne ľúto, chúďatko! Mám ti ukázať, ako sa správa normálny, bežný Strážca?" sekundoval mi Adam pohotovo. Táto naša hra začínala byť naozaj zaujímavá.

„Prestaňte, vy dvaja! To, že som momentálne indisponovaný v pohybe neznamená, že môžem byť terčom vašich vtipov!" ozval sa Chris nahnevane.

„Chcela by som zistiť, aké je to s Adamom," povedala som, ale prineskoro som si uvedomila, že to vyznelo inak, než som pôvodne chcela.
V miestnosti ostalo ťaživé ticho, skoro dusno. Chris ma prebodol pohľadom, Adamovi mykalo kútikmi úst.
Do čerta!

„To nepôjde, Poslanie sa nedá len tak zmeniť, ani Strážca," povedal ľadovým hlasom Chris. „Musím ti stačiť ja."

„Nuž, to je svätá pravda," súhlasil Adam. „Je mi ľúto, princezná, musím ti stačiť len ako priateľ."

Usmiala som sa naňho. Stačil, bohato stačil.

„Nachystám ti kúpeľ, nebudeš predsa pri večeri vyzerať takto."

„Ďakujem," prikývla som vďačne.

„Ruby, kde má Lucy čisté šaty? Musíš Tess jedny vybrať, čo ty na to?" spýtal sa sestričky a zmizli spolu v izbe.

S Chrisom sme osameli. Cítila som na sebe jeho pohľad, avšak neotočila som sa k nemu.
„Tess," začal zmierlivo, ťažko vzdychol. „Nemal som byť tak prudký. Prepáč."
Zrazu sa mi ospravedlňuje? Čo je to za divadlo?

„Pokazíš aj dobrú náladu," odvetila som. „Neber všetko tak vážne, Chris! Ak ťato skutočne tak štve, Adam je len môj priateľ, nič viac a nič menej."

„Som za teba zodpovedný," začal.

„Áno, rozumiem," prerušila som ho. „A, aj keď tvoju zodpovednosť na seba na pár dní prebral Adam, neznamená to nič viac. Nehľadaj za tým niečo viac!"
Odmlčala som sa a konečne naňho pozrela. V tvári sa mu zračila ľútosť a prosba o odpustenie.
„Všetci traja sú úžasní, že nás prichýlili pod svojou strechou, budem im za to do smrti vďačná! Aj ty by si mal byť, Chris, zachránili ti život. Nie je tu miesto pre zranené ego, ani mylné dohady."

Otvoril ústa, no bez slova ich zavrel. Hľadeli sme na seba, vzdialení len na dva kroky, a predsa mi pripadalo, že je tak ďaleko, úplne cudzí.
Kedy sa to stalo?
Kedy zmizla blízkosť medzi nami?
A, prečo sme to dopustili?

Zotrela som si slzu, čo mi slabošsky stiekla po líci, a na ruke mi ostala šmuha od zaschnutého blata. Kým som si ju stihla utrieť do už aj tak zničenej sukne, Chris zmazal tie dva kroky medzi nami, a objal ma okolo pása. Stál bez opory barle, čím ma prekvapil.

„Tess," šepol a oprel sa čelom o moje. Zrazu som mala problém udržať sa pri ňom na nohách. Moje telo, zmysly, všetko vo mne naňho okamžite zareagovalo.
„Neodháňaj ma, prosím, od seba. Si mojou jedinou oporou a... potrebujem ťa, vieš to?"

Jeho dych ma hladil po líci, končeky nosov sa nám dotýkali, a keď otvoril oči, niečo vo mne sa vznietilo. Prekročil hranicu, ktorú si sám vytýčil, aby ma nestratil? Cítil to, čo ja? Že sa jeden druhému vzďaľujeme?
Vzala som mu tvár do dlaní a pobozkala mu špičku nosa.
„Tiež ťa potrebujem, Chris, ale nie ako Strážcu, rozumieš mi?"

Prikývol a vnáral sa pohľadom do môjho. Strácala som pôdu pod nohami, pojem o čase, o mieste, o všetkom. To so mnou dokázal spraviť len on.
Bola by som ho pobozkala, a vedela som, že on bol na tom rovnako, keby sa za nami neozvalo rozpačité odkašľanie.
Chris odo mňa odstúpil a načiahol sa po svojej opore, po barle. Musela som sa nadýchnuť, aby som bola schopná čeliť Adamovmu pohľadu.

„Potrebujem pomôcť s vodou," ozval sa potláčajúc pobavenie.

„Idem," odvetila som v sekunde. Chris sa posadil späť za stôl a načiahol sa po košíku s hríbmi.

„Bez komentára, prosím," zavrčala som, keď som prechádzala okolo Adama von. Len nadvihol kútiky úst vo vševediacom úsmeve, práve si utvrdil svoje predpoklady o mojom vzťahu ku Chrisovi. Nevedela som, či som sa tomu mala potešiť, alebo nie.

   V tú noc sa Ruby opäť nasťahovala do postele ku mne, samozrejme, až keď už všetko stíchlo a dom zaspal. Prekvapilo ma, že sa tomu teším, a niekde v kútiku duše som na to aj čakala.
Pri večeri všetkým opísala môj pád a jazdu blatom, všetci sa tomu smiali, dokonca už aj Chris. Po kúpeli a bez zafúľaných šiat a tváre, už stratil príbeh na autentickosti, Ruby to však nahradila svojím prejavom. Sedela som v čistých šatách za stolom vedľa nej, počúvala ju a smiala sa s ostatnými. Lucy som sa ospravedlnila za zničené šaty, ale ona len mávla rukou, vraj to bude v poriadku. Tie, čo mi vybrala Ruby namiesto nich, mi boli tesné, najmä v horných partiách, keďže Lucy nebola tak obdarená ako ja. Vedela som, že Chris si to všimol. A, nielen on, Adam je tiež zdravý chlap, všakže?

Vytrpela som celú večeru a vydýchla si, až keď som sa navliekla do nočnej košele, čo mi siahala až k pätám, tiež bola od Lucy.
Zaspala som, až keď som sa na posteli asi tisíc krát prehodila sem a tam. A keď už konečne prichádzal sen, priplichtila sa mi pod perinu Ruby, takže ma opäť prebudila. Objala ma útlymi rúčkami a pritúlila sa ku mne, zaspala okamžite.
Ja nie.
Ani ovečky nepomáhali, bola by ich plná izba, a hádam aj dom, kým by som zaspala. Vzdala som to a vyšla z izby, rozhodla som sa skontrolovať Chrisa, ešte stále som sa oňho bála, aj keď už fungoval skoro normálne. Po špičkách som prešla stmavnutou kuchyňou a vkradla sa k nemu, našťastie spal. Až keď som bola vo vnútri mi došlo, že ak by nespal, mohol by si moju nočnú návštevu vysvetliť možno aj nevhodne.
Položila som mu ruku na čelo, kontrolujúc horúčku, a keď som nijakú nezistila, prešla som mu ňou nežne po tvári. Jeho dnešná reakcia ma vyviedla z miery viac, než by som chcela. Predsa len ten Chris, ktorý mi bol tak blízky vyše 6 rokov, úplne nezmizol. Vedela som, že je niekde tam, za jeho podstatou Strážcu, ako keď viete, že niekde za mrakmi svieti slnko.

Vyšla som potichučky z izby a prekvapil ma Adam, ktorý rozhŕňal vyhasínajúcu pahrebu. Na stole a kozube horelo po jednej sviečke, inak bola všade tma noci.
Nebolo mi po chuti, že ma pristihol vychádzať z Chrisovej izby, a navyše v noci, to sa na princeznú určite neslušalo.

„Nespíš?" spýtal sa ma, ako prednedávnom ja jeho. Musela som sa pousmiať, že si to pripomenul práve teraz.

„A ty?" zopakovala som jeho odpoveď.

Úsmev mu tiež skrášlil peknú tvár. „Ruby ťa zase prepadla v posteli?"

Prikývla som a prešuchtala sa v dlhej nočnej košeli k nemu bližšie.
„Akurát vo chvíli, keď som zaspávala, a už som nezaspala vôbec. Bola som skontrolovať Chrisa."

„Videl som," povedal akoby nič. „Nemusíš ho už prizerať, z najhoršieho je vonku."

„Viem, ale nedalo mi to, ak by náhodou..."

Vstal od pahreby, kutáč vrátil do stojana. Prešiel okolo mňa a sadol si na lavicu, medzi nami ostal kúsok miesta. V tej nočnej košeli som si pred ním pripadala zvláštne, on to našťastie nijako nekomentoval.

„Asi nemáš kvôli nám svoje pohodlie," obzrela som sa na prikrývku pred kozubom a skromný vankúš.

„Spal som aj na horších miestach, takže si nerob starosti," odvetil, nepozrel však na mňa.

„Prečo si sa stal Strážcom?" spýtala som sa do ticha. Chvíľu som počula len jeho pravidelné dýchanie, neodpovedal mi hneď.

„Keď pochádzaš zo skromných pomerov, nemáš veľmi na výber. Ešte som mohol ísť za kňaza, alebo do kláštora," pousmial sa.„Radšej som šiel do Inštitútu Strážcov, drsný výcvik, no s dobrou perspektívou po ňom."

„A, keď už nemáš Poslanie, ako si vravel, čo ťa čaká?"

„Máme znovu otázkový večer?" spýtal sa pobavene.

„Ak si ochotný mi odpovedať," ponúkla som mu možnosť vycúvať.

„Vidím, že tvoj Strážca ťa dlho držal v nevedomosti. Čosi môžem zodpovedať, nie však všetko."

Otočila som sa tvárou k nemu a objala si kolená, košeľa ma úplne zahalila.
„Myslím, že s Jonahom nám to chceli povedať, nestihli však. Tá nehoda a ich smrť... všetko zmenila."

„To máš teda pravdu," súhlasil zamyslene.

Chvíľku sme mlčali, stratení vo vlastných úvahách.
„Netuším, čo ma čaká, keď sa dostaneme do cieľa, Adam. Keď sa skončí vaše Poslanie, tak..." zámerne som nedopovedala.

„Čakáme, či dostaneme ďalšie. Dovtedy sme s najbližšími. Ak ho nedostaneme, môžeme sa oženiť, založiť si rodiny, dostávame doživotnú rentu."

„Ty stále čakáš?"

„Moje Poslanie skončilo asi pred dvoma mesiacmi, takže áno, ešte čakám," odpovedal.

„Môžeš mi povedať, aké bolo?"

„Sprevádzal som istého vysokopostaveného člena Kráľovskej rady, chránil som ho a sprevádzal pri prechodoch, čosi ako ochranka," prezradil mi.

„Pri prechodoch? Akože medzi našimi svetmi?"

Prikývol, mňa to prekvapilo. „Je to bežné?"

„Skôr výnimočné," opravil ma. „Nemôžeme narúšať rovnováhu, nemôžeme dopustiť prezradenie. Sú však prípady, kedy sú nutné častejšie cesty tam a späť."

„O existencii toho druhého sveta asi veľa ľudí nevie, však?"

„Je to tajné, áno, ale pri Priechodoch možno čosi tušia," pokrčil plecami.

„Dá sa dostať späť aj bez Strážcu?"

„Prečo ťa to zaujíma?" spýtal sa začudovane.

Nemohla som mu prezradiť, že už som vyzvedala u Chrisa, ale táto záležitosť ma veľmi zaujímala. Chcela som sa odtiaľto dostať, žiť svoj starý život, a zatlačiť všetko súvisiace s týmto miestom, do zabudnutia. Bola som tu cudzinec, necítila som sa tu doma, ako vravel Chris, mohli byť akékoľvek pokrvné putá či povinnosti rodu.
Rozhodla som sa, že sa odtiaľto dostanem.

„Zoznamujem sa len s novými skutočnosťami, ešte stále, Adam," zahmlievala som svoje skutočné pohnútky. „Takže ma zaujíma každá maličkosť."

Netušila som, či mi uveril, pozeral na mňa bez výrazu, avšak obozretne. Odvrátila som pohľad, oči nevedomky prezradia veľa. Sviečka na krbe zablikotala až zhasla, ostala len tá na stole, ocitli sme sa teda vo väčšom prítmí.
Striaslo ma chladom, Adam ma pozorne zabalil do svojej prikrývky, voňala mi po ňom. Keď sa odo mňa odtiahol, stretli sa nám pohľady, bol pri mne tak blízko. Bol taký pozorný. Bol tak pekný a príťažlivý. Nebol však Chris.
„Ďakujem," šepla som.

Usmial sa a odsadol si odo mňa o kúsok ďalej, tak, aby sme sa nedotýkali.

„Takže... ideš sa ženiť?" snažila som sa odľahčiť ťaživú atmosféru.

Schuti sa zasmial. „Nemám ešte nevestu."

„Ty? S tvojím výzorom? S tvojou osobnosťou? Určite máš úspech u žien, a čo-to už za sebou, nie?" podpichla som ho.

„Niekoľko ich bolo, ale nie tu," priznal. „Skúsenosti som nabral inde."

„Teda tam - u nás?"

Prikývol. „Zlomil si veľa sŕdc?"

„Sme na tenkom ľade, nemyslíš?" vzhliadol ku mne, ale usmieval sa.

Pokrčila som plecami, možno to bola len trošku osobnejšia téma. „Takže, svadba nebude tak skoro," uzavrela som to.

„Určite nie," pritakal pobavene.

Nastalo ticho. Na jazyku ma svrbela otázka, a aj keď mi rozum zakazoval vysloviť ju, srdce prahlo po vedení.

„Keď zavŕši svoje Poslanie Chris," začala som nesmelo. „Keď ma privedie na kráľovský dvor, čo s ním... čo ho čaká?"

Bála som sa naňho pozrieť, nechcela som vidieť jeho reakciu. „On ti to nepovedal?"

Pokrútila som záporne hlavou, stále som hľadela pred seba, na plameň sviečky tancujúci svoj horiaci tanec. Adam sa nadýchol a vydýchol.
Čakala som.

„Mal by ti to povedať on," ozval sa vyhýbavo.

„Vieš niečo, čo mi nechceš prezradiť?"

„Tess, nie je to tak," začal. „Len, Chris je iný prípad ako ja, či ostatní Strážcovia."

Zavrela som oči. Tušila som, že možno bude mať narážky na scénu, ktorej bol dnes svedkom. Nevedela som, ako z toho vykľučkovať, aby som nezradila Chrisa a jeho postavenie.

„Adam, to, čo si videl, keď si vstúpil do izby a..."

„Nie, Tess, nemá to nijaký súvis s tým, akí ste si s Chrisom blízki," prerušil ma. „Chris... možno... sakra," zanadával a skryl si tvár do dlaní. „Nemôžem súdiť veci, o ktorých nič netuším," oprel sa lakťami o kolená, zvesil ramená a otočil ku mne hlavu.
„Chrisove Poslanie je oveľa dôležitejšie, ako iné, pretože ide o teba, kráľovskú dcéru a budúcu kráľovnú tejto Zeme."

Potichu som čakala na jeho ďalšie slová.

„Dalo by sa povedať, že je to najvyššie Poslanie, aké môže Strážca dostať, a po jeho skončení už nemusí mať ďalšie, nebude potrebné, lebo splnil to najdôležitejšie. Chrániť kráľovskú dcéru nie je úplne malina," pousmial sa.

„Môže sa teda usadiť," načrtla som nenápadne.

„Pokiaľ viem, neuvažuje nad touto možnosťou," odvetil, a mne trochu odľahlo. „Možno pomôže bratovi v Kráľovskej Stráži, výcvik má, hodil by sa na to."

„Chris má brata?" spýtala som sa, Adam sa zasmial nad mojím prekvapením.

„Má, staršieho a ešte mladšieho. Sebastian je veliteľ Kráľovskej Stráže, a mladší Damian študuje v kláštore."

Chris mi to nikdy nepovedal. Načo aj? Veď hral úlohu Jonahovho syna, akože jedináčika. Koľko som toho ešte o ňom nevedela? Poznala som ho vlastne?

„Nevedela som to," priznala som trochu smutne.

„Vieš, Tess, my Strážcovia sme povinní plniť len úlohu, ktorá nám bola pridelená, nenadväzujeme bližšie vzťahy so svojimi zverencami," začal opatrne. „Viem, že s Chrisom je to iné, žili ste predsa ako rodina. Nemohol ti však prezradiť veci, ktoré by narušili jeho Poslanie."

„A kým ho skončí, ani mi ich neprezradí," doplnila som ho a sklamane vzdychla. „Mám pocit, že nebyť jeho zranenia, už by sa svojho Poslania veľmi rád zbavil."

A teda zbavil aj mňa a všetkého, čo so mnou súviselo.

„Tess, to nemôžeš predsa..."

„Nechaj to tak, Adam. Nemusíš ma utešovať ani nič také, viem, na čom som," usmiala som sa naňho smutne. „Pôjdem si ľahnúť, nech mám zo spánku aspoň niečo, a ty tiež."

Len mlčky prikývol a vstal zároveň so mnou.

„Trafím, nemusíš ma odprevádzať."

Keď som sa pohla, že prejdem okolo neho, chytil ma za ruku.
„Tess," šepol.
Spýtavo som k nemu vzhliadla.
„Musí sa rozhodnúť sám, čo chce. Nechaj mu chvíľku čas, a potom naňho trošku pritlač, ale len jemne. Uvidíš, že sa ti otvorí, ale už nebude cesty späť," povedal záhadne. Potom sa sklonil a vtisol mi na tvár letmý bozk.
„Zvládneš to, princezná."

Prikývla som, celá na pochybách, či som si jeho slová vysvetlila správne. Adam vedel, zdá sa, viac, než som si myslela.

Keď som vzhliadla k izbe, kde spal Chris, dvere sa nehlučne zatvorili.
Alebo sa mi to len zazdalo?