Keď sme začuli dupot a erdžanie koní, skoro som už nedočkavo vybehla pred dom, ale Lucy ma zadržala.
„Musíte sa na chvíľu ukryť, pani moja, nesmú vás tu vidieť, kým ho prenesú dnu," vysvetľovala a snažila sa ma dostať z izby. „Poďte, prosím!"

Hlasy sa ozývali tmou, rozpoznala som Adamov, nerozumela som však, čo vravel.

„Ale, ja ho musím... musím vedieť, či je v poriadku!"

„Zavolám vás hneď, ako budeme v izbe len ja s bratom," sľúbila mi. „Poďte, rýchlo!"

Skryla som sa za dvermi a potichu načúvala. Dupot nôh sa rozliehal izbou, počula som tlmené hlasy, Adamove príkazy a zrazu len ticho. Odvážila som sa poodchýliť dvere. Lucy sa otočila ku dverám a prikývla.
S chvejúcimi sa nohami som vyšla a pohla sa k nej. Adam v izbe nebol.

Keď som zbadala Chrisa, zabolelo ma pri srdci. Bol omnoho bledší, ako som ho zanechala pod stromom.
Sklonila som sa k nemu. „Chris, počuješ ma? Už si v bezpečí, postaráme sa o teba," šepla som a pohladila ho prstami  jemne po tvári. Nijako nereagoval, viečka mal zatvorené, dýchal veľmi plytko. Lucy mu zatiaľ odnímala provizórne obväzy, boli úplne nasiaknuté krvou.

„Vybrali ste ho dobre, je to čistý priestrel, zahojí sa to," šepkala. „Vyčistím mu ranu, a potom ju zašijem."

Vydesene som na ňu pozrela. „Bez umŕtvenia?" hlesla som.

Teraz hľadela nechápavo ona na mňa.

„Lokálne mu to neumŕtviš, kým budeš šiť? Ale, veď to ho bude bolieť!"

„Je v bezvedomí, nebude o tom vedieť," ozval sa Adam za mnou. „Lucy nevie, o čom hovoríš."

„Ty snáď áno?"

Prikývol. Vrátila som sa pohľadom k Lucy, asi už vedela, že s Adamom sa rozprávame o niečom mimo tohto sveta. O niečom zvonku.

„Potrebujem, aby ste mi pomohla, pani moja," požiadala ma nesmelo.
A tak som pomáhala, nosila vodu, máčala obväzy v odvaroch, a tíško sa modlila, nech to Chris prežije. Stratil veľa krvi, bol slabý, bledý, a našťastie spal, nevnímal. Keď mu Lucy zašívala ranu, ani sa nepohol. Držala som ho za ruku, celý čas. Videl to len Adam, ale taktne mlčal.
Všetko prebiehalo v úplnej tichosti.

Až keď sme ho opatrne preložili na čisté lôžko, až vtedy som si vydýchla. Lucy mu chcela po lyžičkách podávať akýsi odvar, ponúkla som sa, že to spravím.

„Budem mu ho dávať, uprac si izbu, ak potrebuješ," povedala som jej a vzala od nej hrnček, z ktorého stúpala para.

„Ale, pani moja, vy by ste si mala tiež..."

„Nechaj Theressu nech pomôže, zvládne to aj bez teba," ozval sa Adam od dverí a pokynul jej, nech ide za ním. Privrela za sebou a keď sme osameli, odľahlo mi. Sklonila som sa ku Chrisovi a pobozkala ho, najprv len na líce, neodolala som však, a bozkom som mu pohladila aj pery.

„Som tu, Chris, a nepustím ťa, musíš sa uzdraviť," šepla som a snažila sa zadržať slzy. Opatrne som mu ofúkala odvar na lyžičke, poodchýlila mu pery a vliala mu ho do úst. O chvíľku zase. A zase. Chris sa ani nepohol.

Po chvíli sa ozvalo zaklopanie a do izby vstúpil Adam.

„Určite ste hladná, pani moja, poďte niečo zjesť," ponúkol mi.

Zavrtela som záporne hlavou. „Zostanem pri ňom, ešte nevypil celý odvar," namietla som.

„Ja mu ho dám, musíte niečo zjesť," presviedčal ma naďalej. Akoby tušil, že som od rána nič nedala do úst. Zmáhal ma hlad a únava, ledva som sa držala na nohách, musela som však zostať pri vedomí, kvôli Chrisovi.

Napokon som súhlasila a pobrala sa za Lucy do vedľajšej miestnosti. Ponúkla mi len suchý chlieb, hrudu syra, zapila som to čajom z byliniek, a nič som nenamietala, bolo mi úplne jedno, čo som zjedla. Ponáhľala som sa späť za Chrisom.

„Pani moja, chceli by ste, aby som vám pripravila vodu na umytie, a prezliecť si čisté šaty? Vaše sú celé od krvi, a potrhané," snažila sa ma zastaviť Lucy na polceste do izby, kde spal Chris.

Odmietla som. „Teraz nie, možno zajtra, keď mu bude lepšie."

Vošla som späť do izby, Adam vstal zároveň s mojím príchodom. Lucy zastala vo dverách, nesúhlas s mojim konaním som z nej doslova cítila.

„Aj vy by ste si mala radšej oddýchnuť, pani moja, nemusíte sa takto..."

„Prespím tu, nerobte si s bratom starosti," prerušila som ju.
Pohľadom som skontrolovala Chrisa, stále spal.

„Ale..."

„Lucy, prosím, prines ešte odvaru, v noci ho budeme potrebovať," podával Adam prázdny hrnček sestre. Keď bez ďalších slov odišla, otočil sa ku mne.

Vzhliadla som k nemu a stretla som sa s ustaraným pohľadom zelených oči, rovnakých, aké mala Lucy.

„Theressa," oslovil ma priateľsky. „Úplne chápem, že chcete Chrisovi pomôcť, byť mu nablízku, ale sme tu predsa aj my, aby sme vám pomohli. Obom," doložil. „Tým, že sa unavíte do vyčerpania, nikomu nepomôžete."

„Neodídem od neho, nie teraz," odvetila som.

„To od vás nik nechce, môžeme sa však pri ňom striedať, aby vždy niekto z nás mal dostatok síl."

Len som prikývla. A zívla, čím som sa usvedčila z únavy.
Usmial sa. „Vidíte, teraz si pekne oddýchnete a keď bude treba, zobudíme vás, dobre?"

Musela som nevoľky uznať, že na jeho slovách bolo kus pravdy. Vyčerpaná by som bola skutočne k ničomu. Presunula som sa teda na širokú lavicu pri stene a zaspala asi hneď v momente, ako som na ňu zložila hlavu.

Ďalší deň sme sa pri Chrisovi striedali , najčastejšie ja s Lucy. Stále sa ešte neprebral, čo mi prišlo zvláštne, ale Lucy ma uistila, že po takej strate krvi je to bežné, telo sa musí spamätať a odvary, čo sme do neho po lyžičkách pomaly dostávali, ho mali udržať v spánku čo najdlhšie. Adam odbiehal kvôli gazdovstvu často von, ale vždy, keď mohol, prišiel sa aspoň informovať o jeho stave, čím ma presvedčil, že mu Chris bol naozaj blízkym priateľom.

Pribudol k nám aj ďalší člen domácnosti, malá Ruby prikvitla s východom slnka. Keď ma zbadala, vykríkla od radosti aj prekvapenia, a vrhla sa ku mne, darmo ju Lucy odháňala. Adam sa len smial.
„Si skutočne princezná? Nikdy som nijakú nestretla! Máš aj nejaké zvláštne znamenie? Ukážeš mi ho?" zasypala ma otázkami.
Súrodenci ju hneď upozornili a vynútili od nej sľub, že nesmie prezradiť, že som u nich, za nič na svete. Ruby to s vážnou tvárou sľúbila, cítila sa veľmi dôležito, že ju zasväcujú do takého veľkého tajomstva.
Neustále sa ma niečo vypytovala, no nie vždy som jej vedela dať odpoveď. Bola veľmi bystrá a živá, všade jej bolo veľa, čo mi trochu pomohlo odreagovať sa od myšlienok na Chrisa a jeho stav, ktoré mi k nemu neustále odbiehali.

Izbietku som opúšťala len v nutných prípadoch, jedlo či vodu do mňa často dostali nasilu, nebola som schopná od neho odísť. Vyčítala som si, že som to zapríčinila ja.
Modlila som sa, nech sa preberie. Nech sa uzdraví. Nech sa rana dobre zahojí.
Lucy ma za tú krátku dobu veľa naučila, ku večeru ďalšieho dňa som previazanie rany zvládla už sama. Ruby mi asistovala. Pýtala sa. Rozprávala. Neustále štebotala ako malé vtáčatko, až ma uspala, na stoličke pri Chrisovi.

Prebudil ma až dotyk na pleci.
Adam sa ku mne skláňal a čosi mi vravel, nerozumela som mu hneď.
„... sa najesť, večera je hotová," vravel potichu. Vstala som, no neudržala som rovnováhu, prišla na mňa slabosť a zatočila sa so mnou celá izba. Padla som Adamovi do náručia, zachytil ma v poslednej chvíli.
„Theressa, ste v poriadku? Nesmiete sa takto vyčerpávať," karhal ma jemne, no s vážnou tvárou. Vzhliadla som k nemu, bol mi tak blízko, zadívala som sa mu do očí, a niečo sa vo mne zlomilo. Zložila som mu hlavu na rameno a rozplakala sa, úplne bez hanby. Pritiahol si ma bližšie a celú ma objal, čakal a držal ma, a mne to vôbec nepripadalo zvláštne.
„Bojím sa oňho, tak strašne sa bojím," vzlykala som.

„Viem, ja viem, Theressa," tíšil ma a hladil upokojujúco po chrbte.
Zodvihla som hlavu a pozrela mu do očí.
„Však bude v poriadku, povedz, že bude," prešla som nevedomky k tykaniu. „Tak dlho sa nepreberá, ja sa..."

Zasekla som sa, keď som si uvedomila, že jeho tvár je tak blízko mojej, že ma jeho dych hladil na lícach. Zelenými očami sa vpíjal do mojich, čítal v nich hádam aj to, čo som chcela pred ním skryť. Sklonil ku mne hlavu, bol ešte bližšie, a bližšie...

Takto náš našla Lucy.

„Zavolal si už... och!" zastala prekvapene vo dverách. Adam mi stisol ramená a pomaly odstúpil.
„Nič sa nestalo, Lucy," povedal pevným hlasom, a odtrhol odomňa pohľad. „Theressa len potrebovala povzbudiť, že všetko bude dobré."
Odvrátila som sa od neho a zotrela si slzy z líc.
Adam bez slova odišiel, Lucy stála vo dverách a hľadela na mňa. Nevedela som, či si o mne nemyslí niečo nevhodné, celé to muselo vyznieť v môj neprospech.

„Ste v poriadku, pani moja?"
V duchu som zastonala, mala som toho už dosť. Nebola som na takéto oslovenie zvyknutá, a začínalo mi to už prekážať. Prikývla som a kým som vyšla okolo nej z izby, zaletel mi pohľad ku Chrisovi. Keby on videl ten okamih, ako pred chvíľkou Lucy, čo by si asi myslel? Našťastie spal, ešte stále.
Nepáčilo sa mi to. „Nemal by sa už preberať?" položila som otázku, čo mi hrýzla myseľ už dlhšie, keď sme všetci sedeli pri stole. Lucy na mňa pokojne pozrela.

„Znižujem mu dávku upokojujúceho odvaru, zajtra by sa už mal prebrať," vysvetľovala.
„Čo je to za odvar? Nejaké špeciálne bylinky?"
„Len slabý makový odvar, pani moja, akým tíšim nepokoj chorým, aby sa netrápili príliš bolesťou," vysvetľovala mi Lucy. „Striedam ho s odvarom z trezalky, myšieho chvostíku a prasličky, ktoré liečia zápaly a upokojujú. Postupne mu začneme pridávať polievku, nech naberá sily, pani moja."

Privrela som oči, musela som im to už povedať.
„Prosím," začala som. „Volajte ma jednoducho len Theressa, dobre? Nie som zvyknutá na vaše oslovenie, necítim sa pri ňom dobre. Nikto sa to nedozvie, bude to len medzi nami."

Prekvapene na mňa hľadelo troje párov zelených očí.
Prvý prehovoril Adam. „Nuž, ak si to tak želáte," začal neisto.

„A, môžeme si tykať," dodala som.

To sa už ozvala Lucy. „Ale, to predsa nemôžeme, ste kráľovská dcéra!"

„O ktorej viete len vy," doplnila som. „Mne to prekážať nebude, lepšie sa mi s vami rozpráva, keď nie sú medzi nami prekážky pôvodu."

„Ja ťa chcem volať Theressa, môžem teda?" ozvala sa nadšene Ruby. Prikývla som, detská spontánnosť je úžasná vec!

„Prečítaš mi rozprávku na dobrú noc, Theressa?" spýtala sa s dôrazom na moje meno na konci, musela som sa zasmiať.

„Veľmi rada," súhlasila som.

„Ale až po prekvapení, ktoré na Theressu čaká vedľa," doložil Adam. Nechápavo som naňho pozrela.

„Viem si predstaviť, že vám... že ti padne vhod," doplnila ho Lucy. „Zaslúžite... zaslúžiš si chvíľku oddychu," opravovala sa stále.

„Ja som ti nachystala mydlo, čo som vlastnoručne vyrobila," pochválila sa Ruby. Začínala som tušiť, o čo ide. Čakal ma horúci kúpeľ. Odhadli to dokonale, nielen, že som ho potrebovala, ale už po ňom naozaj túžila.

Lucy pozbierala riad a ukázala k dverám.

„Hádam ti moje šaty sadnú," začervenala sa, nemohla ešte prehrýzť to tykanie. „Máš tam prichystané všetko potrebné."
Vďačne som sa na ňu usmiala, a pohla sa ku dverám izby.

Kúpeľ mi nachystali do vysokej drevenej kade, akú som doteraz vídavala len vo filmoch. Horúca voda narobila paru, mydlo voňalo po bylinkách a mede. Cítila som sa ako znovuzrodená. Osušila som sa do veľkého plátna, šaty mi sadli, len živôtik mi bol tesnejší. Umyté vlasy som si vysušila a narýchlo prečesala, uschnú mi voľne pri teple ohňa.

Vyšla som z komôrky práve vo chvíli, keď Lucy vyšla od Chrisa s ustaraným výrazom, ktorý mi neunikol. Spočinul na mne Adamov pohľad, v očiach sa mu mihlo čosi nečakané, bol to však len zlomok sekundy, kým ho sklopil k sestre, ktorá mu niečo tlmene hovorila.

Zachytila som len posledné slová. „... to nevyzerá dobre."

„Deje sa niečo?" ozvala som sa a podišla k nim. Lucy sa strhla, nečakala ma tam.
Pohla som sa k izbe, kde ležal Chris, premáhajúc zlé tušenie.

„Stúpla mu teplota," vysvetlil Adam. „Spravíme zábaly na jej zníženie, idem pre vodu."

Z izby sa ozvalo zastonanie, prvý zvuk, čo Chris vydal, odkedy ho priniesli. Pohla som sa k nemu. Keď som ho chytila za ruku, sálalo z neho teplo ako z piecky. Nevyzeralo to dobre.

Ďalšiu hodinu sme robili zábaly. Stonal, niečo nesúvisle šepkal, chcel sa brániť.
Bála som sa ako ešte nikdy. Dokonca som odtiahla Adama bokom a poprosila ho, či by mohol ako Strážca prejsť cez Priechod, a priniesť lieky, o ktorých by som mu povedala.

Rázne však odmietol. „To nepôjde Theressa, nemôžem chodiť medzi svetmi len tak, bez príčiny."

„Chrisov stav je príčinou!" nedala som sa, hlas mi poznačilo zúfalstvo.

„Lucy môžeš dôverovať, zvládne to. Príroda je mocnejší lekár ako tie vaše prášky, potrebuje však trošku viac času."

Zúfalo som preletela pohľadom ku Chrisovi. Plytko dýchal, na čele mu vyrazil pot. Vzdychla som, Adama sa mi presvedčiť nepodarí, verí svojej sestre. Nič iné neostávalo ani mne.
Chris napokon zaspal. Vliali sme do neho bylinkové čaje, znova a znova. Lucy sa ponúkla, že pri ňom ostane prvá, moje protesty neakceptovali.

Zložila som sa na lavicu pri krbe, odmietla som si ísť ľahnúť. Nespala som normálne už dve noci, a čakala ma ďalšia, bolo mi to však jedno. Dôležitý bol jedine Chris.

Adam uložil Ruby, zabudli sme v tom zhone okolo Chrisa aj na rozprávku, bola však taká ospalá, že by zaspala aj postojačky. Sľúbila som si, že jej to na druhý deň vynahradím a rozprávku jej prečítam, v jej izbičke.