Tvár sa mi šúchala o hrubú, drsnú látku, cez ktorú som nič nevidela. Ani som vlastne nechcela. Zvieral ma strach, márne som sa snažila pochopiť, čo sa stalo.
Bol to zlomok sekundy.
Osudný okamih, ktorý ma dostal do tejto šlamastiky.
Skôr som cítila, ako videla, že ma naložili do nejakej drevenej bedne, kde som si akurát mohla vystrieť nohy, a viezli ma preč.

V hlave mi zostali dve veci.
Pohľad toho chlapčeka, ktorého som chcela zachrániť pred rozbehnutým, splašeným koňom, a Chrisov bezmocný výkrik, keď ma nestihol zachrániť.
Chlapček vedel, že je to pasca, svojim pohľadom, ktorý na okamih skrížil ten môj, sa mi ospravedlňoval. Sekundu na to, ako sa zvrtol a utiekol splašenému zvieraťu spod kopýt, ma zdrapili niečie silné ruky, vytiahli ma na koňa, a odnášali preč.

Mali to premyslené, to som musela uznať. Akože zdivočený kôň naraz cválal pekne za nami, už celkom krotký. Keď zo mňa opadol prvotný šok, začala som sa metať a vzpierať svojmu únoscovi, bol však silný, držal mi ruky v šachu tak pevne, až som mala v jednej chvíli pocit, že mi zlomil nejaké kostičky v zápästí.
Za mestom ma zložil z koňa, ale to ma už schytili iné ruky, natiahli mi cez hlavu tú hrubú látku, ktorá ešte aj hnusne zapáchala, zviazali mi ruky, a strčili ma do tejto drevenej veci, kde som len bezmocne sedela a čakala, čo so mnou bude ďalej. Nevedela som si to predstaviť, vôbec som nechápala, čo sa okolo mňa deje. Prečo ma uniesli? Vedeli, kto som?
To predsa nemohli...

Pochybovala som o tom, za celý čas som nevydala hláska, ani nepozrela nikomu do očí, Chris by bol na mňa hrdý. Vyzerala som rovnako ako ženy, čo sme stretli v mestečku. Rovnaký strih šiat, rovnaký čepiec na hlave, rovnako sklonená hlava. Aj topánky mi stihol Chris kúpiť nové, našťastie. Neviem, ako by si vysvetlili moje tenisky.
Ruksak som po dlhom prehováraní nechala v zrube, Chris mi dal podobnú tašku, akú mal aj on, nechcela som sa rozlúčiť so svojimi vecami. Aspoň tie mi pripomínali odkiaľ som prišla, môj doterajší život.

Drevený povoz nadskočil na hrboľatej ceste, až ma zabolel zadok, a naraz som začula tichý ston, čo ma prebralo späť k vnímaniu svojho okolia.

„Je tu niekto?" hlesla som do priestoru, zviazanými rukami som sa nemohla načiahnuť.
„Au! Bolí to," ozvalo sa odniekiaľ spredo mňa.
„Kto si? Tiež ťa... uniesli?"
Vzlyknutie. Potom povzdych.
„Som tu už druhý deň, som hladná, smädná a unavená," posťažovala si moja spoluväzenkyňa. „Som Elena, a ty?"
Rozmýšľala som, či jej povedať svoje skutočné meno.
„Tereza," povedala som pravdivo. „Vieš, kam nás vezú?"
Začula som niečo podobné zasmiatiu.
„Ty o tom nič nevieš?"
„Nie," šepla som.
„Ak budeme mať šťastie, skončíme len ako slúžky," povedala Elena. „Ak nie, dajú nás jemu."
„Jemu?"
„Ty si skutočne ešte o tom nepočula?" čudovala sa.
Mlčala som, pripadala som si nemožne.

Elena si moje mlčanie vysvetlila ako odpoveď, a pokračovala.
„Únosy mladých dievčat sú v Zemi posledné roky veľmi časté. Vyhliadnu si osamelé dievča pri prácach v lese, na poli, alebo použijú lesť so zdivočeným koňom a dieťaťom. Ja som bola sama len chvíľku, kým otec odbehol po vodu," vzdychla si.
„Už ho asi neuvidím."

Panebože, čo to má znamenať? Prečo sa to deje?

Než som sa stihla spýtať, povoz zastal. Kone zaerdžali, počula som ťažké kroky, kým sa dvere otvorili.
„Hýbte sa, poďme von!" zrúkol na nás mužský hlas. Ledva som sa pozviechala na nohy, z nepohodlnej polohy sa mi ťažko vstávalo, nohy mi akoby zdreveneli.
Necitlivo ma zdrapila pevná ruka a vysotila von, dopadla som na kolená.
„Vstávaj, čo si myslíš, že ťa budem nosiť?" začula som zase ten hrubý hlas, a vzápätí ma dvíhali na nohy. Znova ako kus handry. Za sebou som počula spadnúť Elenu, musela mať nohy omnoho viac stŕpnuté, než ja, keď tam sedela dlhšie.
„Tak, pekne pospolu, Kapitán sa poteší," ozval sa rehot a už nás ťahali zviazané vpred. Nevidela som si pod nohy, takže som často zakopávala, udržala som však rovnováhu, čo sa nedalo povedať o Elene.
„Pánabeka aj s dievkou, čo ťa chodiť nenaučili?" hromžil náš sprievodca a trhol s nami ešte viac.

Podľa okolitých zvukov sme museli byť niekde v lesoch. Cesta bola kamenistá, neskôr sme sa predierali hustým krovím, ktoré škriabalo aj cez šaty. Stále nám nesňali z hlavy tú hrubú, tmavú látku, kráčali sme temer naslepo. Netrvalo to, našťastie, dlho a zastali sme.

„Sme tu, stojte, dievky jedny nešťastné," zahlásil ten hrubý hlas pred nami. Dúfala som, že svoje slová nemyslel do slova  presne. Nevedela som, čo mám očakávať, z toho mála, čo mi povedala Elena, som si nevedela vyvodiť nijakú predstavu o našich únoscoch  či o tom, čo nás tu čaká. Modlila som sa, nech sa Chrisovi podarí nejaký zázrak, a dostane ma odtiaľto.
Ak mám zostať nepoznaná, bude sa musieť sakra snažiť. A ja tiež.

Zvuky z okolia dávali tušiť nejaký ruch, azda je tu dedina? Štekot psov, erdžanie koní, praskot ohňa, ale aj nejaký plač, ten mi nahnal zimomriavky. Ženský plač, a... bolo to skutočne rinčanie reťazí?
Panebože, čo ma tu čaká? pomyslela som si s malou dušičkou. Začínala som sa báť okamihu, keď sa budeme môcť pozerať okolo seba.

„Nové prírastky?" ozvalo sa pri nás, znova mužský hlas.
Odpoveď žiadna, ale uchechtnutie prišlo z rovnakej strany. Snažila som sa všetko silou svojej vôle ostať nehybne stáť, nezdvihnúť, ani neotočiť hlavu za hlasom.
„Kapitán bude rád, už sa po vás pýtal," znova ten hlas. „Odveď ich k ostatným."
Silné ruky ma chytili sa predlaktia a ťahali znova preč.

Zrazu mi tá hrubá látka zmizla spred tváre, sňali mi ju. Rýchlo som sklonila hlavu k zemi, denné svetlo ma úplne omráčilo.

Nesmú mi predsa vidieť oči! opakovala som si v duchu.

Z toho, čo som ukradomky videla, sme sa nachádzali v nejakej lesnej osade, chatrče pod stromami, ohniská, zvery. Viac som sa neodvážila zdvihnúť hlavu.
Elenu viedol ten mohutný chlap z druhej strany, videla som jej sukňu, ako sme kráčali.

„Kam nás to vedieš?" spýtala sa ho Elena. Len ňou trhol, až skoro spadla. Prišli sme na okraj lesa a to, čo som zbadala, mi vyrazilo dych. Pod stromami v ohrade, ako nejaká divoká zver, bolo asi pol tucta žien rôzneho veku. Postávali, či posedávali, pod obrovskou korunou stromu, v šatách, čo pamätali lepšie časy, smutné a strhané. Odtiaľto som počula tie reťaze. Ktovie koľko tu už boli?

„Počkaj," zastavil nášho sprievodcu hlas za nami. „Jednu z tých nových máš doviesť ku Kapitánovi, zmyslel si, že by si rád... vieš čo," zarehotal sa neznámy za nami.
Zatajila som dych. Panebože, jednu z nás? Buď Elenu alebo mňa. Snažila som sa zastaviť triašku, ktorá ma v tej chvíli chytala. Ak vyberú mňa...

„Táto sa mu bude páčiť, vyzerá krotká," postrčil ma od seba ten bruchatý sprievodca. „Ako vystúpila, ani hlavu nezodvihla, je to pokora sama!" rehotal sa.
Ukradomky som pozrela smerom k Elene, stáli sme v tôni stromov, tak som sa nebála, že by zbadala moje oči. Len som pohľadom opísala jej súmernú, celkom peknú tvár, veľké hnedé oči rozšírené strachom, ktoré upierala na chlapa, čo ju stále zvieral za zápästie. Spod čepca, podobnému môjmu, som nezbadala ani vlások, ale musela byť tmavovláska, inak by tu asi nebola. Bola asi rovnakej výšky ako ja, len viac zaoblenejšia, ja som oproti nej vyznela dosť štíhlo, až chudo.
„Neviem, za čo ju chytí, ale nedbám," ťahal ma odtiaľ preč ten druhý chlap. „Už si s ňou nejako poradí."

Zachytila som súcitné pohľady od žien, čo sa tlačili za plotom ohrady. Rýchlo som sklopila zrak k topánkam, nechcela som si ich nijako vysvetľovať, ani pripúšťať. Vedela som, že teraz sa mi utiecť nepodarí. Možno toho Kapitána nejako omráčim, a potom...

„Vediem ju za Kapitánom," oznámil môj sprievodca, pravdepodobne strážnikovi. Zvedavo som vzhliadla, aby som videla, že prechádzame okolo ozbrojeného mladíka, ktorý nás pustil ďalej, k väčšiemu stanu na konci tejto zvláštnej osady v lese. Ocitla som sa vo zvláštnej predsieni, predo mnou len ten chlap, a zvláštny vchod k neznámemu Kapitánovi.

„Hovor len keď ťa vyzve," otočil sa ku mne môj sprievodca, až som sa prekvapením mykla. „Nevzpieraj sa, budeš to mať rýchlejšie za sebou."

Za sebou? Čo ma tam čakalo? Zovrel ma strach, prastarý, živočíšny strach o vlastný život.

V rukách sa mu zablysla čepeľ noža, len mi ním však prerezal putá na rukách. Chcela som sa na neho pozrieť, vyčítať mu z tváre, či to myslí úprimne, či blafuje, a chcel ma vydesiť, nemohla som však. Nechala som hlavu sklonenú s pohľadom upretým k zemi.
Hlas mal mladý, možno bol v Chrisovom veku?
Zatiahol za zvonec, čo visel pri vchode, a vstúpil.
„Vediem novú zajatkyňu, môj pane," oznámil a postrčil ma dnu. On sám zmizol ako duch.

Osamela som. Bála som sa aj dýchať, tobôž zdvihnúť hlavu. V stane vládlo prítmie, ktoré bolo sčasti dielom zemitého plátna, z ktorého bol postavený, a sčasti chabého osvetlenia. Len v prednej časti som zbadala mihotavé svetlo, aké vydávajú len sviečky.

„Vraj sa im tentokrát podarilo priviesť unikátne kúsky," ozvalo sa predo mnou. „Vidím, že si nevymýšľali."
Mlčala som, ak čakal odpoveď, mal smolu. Odmietla som s ním prehovoriť, mojou hlavnou úlohou bolo neprezradiť, kto som.
Skôr som cítila, ako videla, že zastal predo mnou. Hlas mal rovnako mladý, ako ten, čo ma sem priviedol, mohla som sa však mýliť.

„Vstúp ďalej do môjho príbytku," snažil sa byť zdvorilým a chytil ma za ruku, pohla som sa nasilu za ním, dotyk jeho ruky ma pálil na pokožke.
Ruku mal drsnú, zvyknutú pracovať či držať zbraň, a predsa mu vraveli Kapitán. Asi bol ich vodcom.
Ako som za ním kráčala, po očku som sa obzerala, pre prípad úniku. Vchod bol však len jeden, aj to so strážnikom. Napadlo mi, či aj zadnú časť nieto stráži.

Zastali sme na opačnom konci stanu, skoro pri zadnej plachte, vpravo pred nami som zbadala posteľ. Prehltla som, oblial ma chlad. To hádam nie! Hádam ma sem nepriviedli, aby som...

„Poslúž si, ak si po ceste hladná," ukázal na nízky stolík s jedlom. Slinky sa mi zbiehali, hlad ma zmáhal, nebola som však schopná prinútiť sa k pohybu.
„Máš aj meno?"
Prikývla som.
„Aj mi ho povieš?"
„Načo vám bude?"
Zasmial sa.
„Protiotázka, výborne! Si odvážna, iná na tvojom mieste by ho bez reptania vysypala, a mlčala ďalej ako hrob."
„Iná možno, ja nie," odvetila som.

Prudko sa ku mne otočil, až som skoro cúvla, vydržala som však vzpriamene stáť. Nesmie vedieť, že v skutočnosti vôbec nie som odvážna, že sa mi nohy pod dlhou sukňou temer chvejú.
„Priznávam, že sa mi viac páči trochu odporu, než strach," jeho dych som zacítila v ohybe hrdla, kúsok nad kľúčnou kosťou, o sekundu tam položil svoje pery. Celé telo sa mi naplo ako tetiva. Bol mi odporný. Pokúsila som sa ho od seba odstrčiť, len ma však schytil za boky a pritiahol bližšie. Bol vysoký, pevný a prekvapivo nezapáchal, ako jeho kumpáni.
Perami mi prešiel cez hrdlo a bradu až k ústam, ale to som sa už nasilu odtiahla.

„Prestaň!" zvolala som, na čo sa len zasmial. „Daj tie ruky zo mňa dole!" bránila som sa, keď mi z bokov prešiel rukami k prsiam, a zovrel ich.
„Máš to márne, budeš chvíľku mojou, kým ťa dám Temnému Pánovi, či sa ti to páči, alebo..."

„Alebo ak ju neposlúchneš, bude trčať ostrie môjho meča z tvojho hrudného koša," ozvalo sa výhražne, avšak temer nehlučne za Kapitánom. Zalapala som po dychu.
Spoznala som Chrisov hlas.

„Nepokúšaj sa o nič, lebo ťa zaraz prebodnem," šepol mu pri uchu a keď som konečne zdvihla zrak, stretol sa s jeho modrým pohľadom.

„Teraz daj z nej tie špinavé ruky preč," prikazoval mu ďalej. Nedovolil mu obzrieť sa, nedovolil mu ani slovko. Kapitán chcel odo mňa cúvnuť, narazil však na Chrisov meč.
Odvrátila som pohľad od toho Chrisovho, aby sa mi nebodaj nepozrel do očí aj Kapitán. To by bola chyba, aj keď svetlo tu nebolo ktovieaké, a nemusel na nič prísť.

Chris mu previazal ústa šatkou, takže nemohol vravieť, tobôž kričať, a zviazal mu za chrbtom aj ruky. Prinútil ho kľaknúť k posteli, a priviazal ho k nej. Pohľadom mi naznačil, nech mlčím, a viedol ma k únikovej ceste. Kapitán určite nebude spolupracovať dlho, o chvíľu zburcuje celý tábor.

„Si v poriadku?" šepol, keď som podišla k nemu. Prikývla som. V tvári som mu čítala úľavu, že to stihol. Ukázal pred nás, zbadala som tenký pás rozpáranej tkaniny stanu, kade sa dostal dovnútra. „Poďme, rýchlo," poháňal ma vpred.

Naposledy som sa obzrela na Kapitána, chcela som vidieť tvár muža, ktorý sa k ženám správal tak barbarsky.
A to bola chyba.
Keď sa nám stretli pohľady, jeho oči sa vzápätí rozšírili poznaním. Vedela som, že spoznal, kto som. Sviečka, stojaca v svietniku neďaleko, mi osvetlila tvár, keď som k nemu vzhliadla. Mykol sebou tak silno, až sa posteľ za ním pohla.

Vystrašene som sa vrhla k východu a prešla cez úzky otvor. Sakra, toto vyzeralo zle!

Chris ma viedol lesným porastom za sebou, do nôh, rúk i tváre mi šľahali vetvičky, bolo mi to však jedno. Mysľou mi behala jediná myšlienka - nesmú nás chytiť!

Pred nami som zbadala koňa, čierneho ako noc, uviazaného k stromu.
Kôň?! To hádam...

„Rýchlo, pomôžem ti vysadnúť," súril ma Chris.

Lesom sa v ďalšej sekunde rozľahol krik a rýchle údery zvonu značili poplach v tábore. Kapitána už asi našli.

„Sakra, musíme si švihnúť," zanadával Chris a vzápätí som sa ocitla vo vzduchu, keď ma chytil za pás, a vyzdvihol do sedla. Podarilo sa mi dosadnúť bez ujmy, a udržať sa v ňom, kým on odviazal uzdu a vyšvihol sa za mňa.

„Som rád, že sa ti nič nestalo," šepol s perami pri mojom uchu, obzrela som sa naňho, aby som mu videla do tváre, a on mi vtisol na čelo rýchly bozk.
Nestihla som ani reagovať, lebo popchol koňa vpred, a ten sa rozbehol, akoby nás naháňalo samotné peklo.