Chris nám rozdelil skromný obed, zvyšok od sedliakov z domca, čo sme dostali cestou, no nesťažovala som si. Bola som rada, že máme vôbec čo jesť, v tejto zvláštnej, divej krajine.
Pri pomyslení na hamburger či vyprážaný syr, sa mi kútiky úst samovoľne nadvihli v úsmeve, síce nepatrnom, ale Chris si ho všimol.

„Je ti niečo smiešne?"
„Okrem tých mravcov?"
Pokrútil nechápavo hlavou. „To ti už predsa nemôže byť smiešne, Tess!"
„Napadlo mi, že by som dala vážne neviem čo za vyprážaný syr a hranolky," vzdychla som. „Ale,  to môžem len snívať. Iba ak by tu bol nejaký skrytý bufet, z nášho sveta."
„To určite nehrozí, ale budem sa snažiť zohnať niečo dobré na večeru," prisľúbil. „Chceš pokračovanie príbehu?"

Prekvapene som k nemu zodvihla hlavu, nečakala som, že by to sám navrhol, a predsa. Rýchlo som prikývla, aby si to náhodou nerozmyslel. Usadil sa pohodlnejšie, kým začal.

„Tvojej matke sa podarilo utiecť, aj s dieťaťom pod srdcom. Určite v tom mal prsty Rob, aj keď mu to nikdy nedokázali. Dlho nemohli prísť na to, kde sa skrýva. Väčšina Strážcov bola presunutá z ich Poslaní, jediným Poslaním, s najvyššou prioritou, sa pre nich stalo nájsť ju."

V mysli sa mi náhle vynorili všetky tie roky, keď sme sa s mamou sťahovali z miesta na miesto. Po roku, či len po pár mesiacoch. Znovu a znovu, s pár krabicami a dvoma kuframi, čo bol celý náš skromný majetok.
Až teraz, po Chrisových slovách, som pochopila, že to nebola túžba po zmene, či dobrodružstve. Utekali sme. Skrývali sa.
Vrátila sa ku mne presne tá myšlienka, ktorá sa mi vryla so pamäti predtým, ako do našich životov vstúpili Jonah a Chris. Boli sme na úteku. Pred Strážcami.

„Čo sa stalo s ním?" spýtala som sa s obavami v hlase.
„S Robom?" pozrel na mňa.
Len som prikývla.
„Popravili ho," zaznela odpoveď, ktorej som sa obávala.
Ak sa ti niečo stane, zaplatím za to svojím životom, odzneli mi v hlave Chrisove slová.
Zabolelo ma pri srdci. Rob zachránil mamu i mňa, zaplatil však za to životom. Musel mamu skutočne milovať, keď to spravil, aj napriek vedomiu, že môže zomrieť.
„Hrozí to aj tebe, ak zlyháš? Preto si mi to prezradil?"

Chris ku mne pomaly vzhliadol, naše pohľady sa stretli. Nemusel nič vysvetľovať, stačil mi jeho pohľad, v ktorom sa zračilo všetko. Natiahla som sa za jeho rukou a pevne mu ju stisla.
Nespúšťal zo mňa pohľad.
Chcela som mu toľko toho povedať, ale vhodné slová neprichádzali, dúfala som, že aspoň to gesto mu napovie, že ho chápem, že mu rozumiem.

„Dlhé roky sa nič nemenilo, hľadanie bolo bez úspechu," rozprával ďalej. „Kráľ už vzdal všetku nádej, keď jeden Strážca prišiel s novinkou, a vlastným návrhom riešenia, čo ďalej. Bol to Jonah."

Dieliky skladačky môjho života do seba pomaly zapadli.

„Mal som pätnásť, a pridelili ma k nemu, moje prvé Poslanie. A hneď také významné."

Prstami mi zovrel ruku, ktorú som mala stále ešte položenú na tej jeho, a stisol mi ju. Ako uhranutá som sledovala, ako mi prechádza prstami po kopčekoch kĺbov prstov, na zápästie a späť. Nežnosť jeho gesta ma prekvapovala, bála som sa aj dýchať, aby som nenarušila čaro okamihu. Bol mi tak blízky, a zároveň tak vzdialený. Bol súčasťou môjho žitia celých 6 rokov, to sa nedalo len tak vymazať.

Ani neviem ako, zrazu som ho druhou rukou pohladila po tvári, delilo nás len pár centimetrov. Prekvapene ku mne zdvihol pohľad.

„Bojíš sa, že zlyháš?" šepla som. Tá myšlienka mi rezonovala v mysli tak intenzívne, až sa predrala von, v mojej otázke.

Mlčky na mňa hľadel, prstami stále posielal do môjho tela triašku. Chcela som, aby ma pobozkal. Aby sme pokračovali, kde sme skončili, u nás v byte. Srdce mi splašene tĺklo, telo napäté ako tetiva luku. Sekundy plynuli, nik z nás neprehovoril. Mohli by sme takto sedieť aj večne, vôbec by mi to neprekážalo.

Až keď sme sa ocitli s perami len na pár milimetrov od seba, náhle mi stisol ruku, ktorú doteraz hladil, pustil ju, a odtiahol sa.
„Nesmiem zlyhať, Tess," preskočil mu hlas, odvrátil sa odo mňa. „Nesmiem podľahnúť. Nespravím rovnakú chybu..."
„Ako spravil Rob," doplnila som ho zlomene.
Zaplavila ma rovnaká bolesť, ako keď som ležala v tichom byte a uvedomila si, že buchnutie dverí bola skutočnosť. Jeho odpoveď na moje city.
„Bolo to jeho rozhodnutie," povedal potichu, a vstal.
Prešiel pár krokov, a zase sa vrátil. Ja som naďalej sedela v tráve.
„Myslíš, že bolo nesprávne?" spýtala som sa.
„Nemôžem nikoho súdiť za jeho rozhodnutia."
„Čo by si spravil ty?" chcela som vedieť.
„To je nepodstatné, Tess!"
„Možno pre teba," odvetila som a vstala tiež.

Prečo mi nechcel dať jasnú odpoveď?

„Bavíme sa tu len hypoteticky, je tak? Načo potom tieto otázky? Len si vyvodíš úplne nesprávne závery!"
„Možno by som konečne vedela, čo sa ti deje v hlave, lebo som z teba zmätená!" zmenila som tón hlasu. „Neviem, čo si mám myslieť o tvojom správaní, tvojom postoji voči mne, o tvojich zásadách. Kedy sa správaš ako Strážca a kedy si jednoducho Chris?!"

Hlas sa mi triasol, ale pokračovala som.

„Čo si mám vyvodiť z toho, že si ma proste odkopol, a nechal... len tak... ležať na posteli v izbe a...," nebola som schopná dopovedať. Zradil ma hlas, zradili ma city, oči ma pálili od hroziacich sĺz. A on, len stál na mieste a pozeral na mňa. Nič nepovedal. Nič nespravil.
Neobhajoval sa.

Stála som v tôni stromov, hľadela som naňho, a uvedomila si, že ho nikdy neprestanem milovať. Že je to väčšie, hlbšie a silnejšie, než čokoľvek na svete.
Presahovalo to moje ja. Prekypovalo tým moje srdce.
Vedela som, že ja by som spravila to isté, čo spravil môj otec, Rob.

„Tess, ja..." začal, z hlasu mu trčala ľútosť. Možno bolesť.
„Nemohol som... ja ťa nemôžem..." pokrútil hlavou a odvrátil sa.

Vydýchla som sklamanie. Zodvihla som svoj ruksak a napravila si čepiec.
„Radšej už poďme," obišla som ho a vykročila preč.
V tej chvíli mi pripadalo, že ten spoločný záchvat smiechu sa stal strašne dávno. Že tá vzájomná blízkosť, keď mi hladil ruku, bola len výplodom mojej predstavivosti. Túžila som, aby ma zastavil, aby ma stiahol k sebe do objatia a uisťoval ma, trebárs aj bozkami, že on by tiež dal na svoje city, proti všetkému.

Ale, ak si aspoň po mojich slovách uvedomil, čo mi spravil, ako mi ublížil, aj to mi zatiaľ stačilo.
Zatiaľ.

   Pozerala som na praskajúci oheň v kozube, na ktorom sa piekli ryby, naša večera, a rukami som si uhladila látku šiat. Nevedela som, s čím by som pomohla. Chris už pred hodnou chvíľou vyšiel zo zrubu po drevo a ešte sa nevrátil. Ticho, ktoré vládlo v neveľkej izbe, narúšal len praskot ohňa, sem-tam vyletela do priestoru iskra, aby vzápätí zomrela, zhasla. Do zrubu Strážcov sme došli tesne pred zotmením, keď už tiene stromov navôkol pôsobili strašidelne a z hĺbky lesa vychádzali zvuky noci. Odľahlo mi, že sme na mieste. Chris najprv zašmátral rukou na vrchnej strane drevenej zárubne nad dverami, a keď našiel, čo hľadal, vydýchol si. Zo svojej kapsy vytiahol starobylý kľúč a otvoril.
„Prespíme tu," povedal, čo som aj tak vedela, a vošiel dnu, ja za ním. Rozložil oheň, očistil ryby, vyložil chlieb a zeleninu, čo mu dali na poslednej samote, ktorú sme obchádzali. Všade k nemu boli štedrí a úslužní, postavenie Strážcu bolo preňho určite výhodné. Všetko robil v tichosti, ako prebiehala aj naša cesta, bez slova a bez prestávky. Samozrejme bral na mňa ohľad a kontroloval, či mu stavím, ale držala som s ním krok a nesťažovala sa ani slovkom. Dlhšie som to už nezniesla, byť tak neužitočná, a začala som hľadať v drevenom príborníku riad, na ktorý by sme mohli prichystať večeru. Našla som drevené misky a drevené lyžice, akoby tu žili v minulom storočí. Všetko tomu nasvedčovalo. Nechápala som, kde som sa to ocitla, celé ma to stále desilo, ale určitá časť môjho ja sa tu cítila príjemne, akoby sem patrila už odjakživa. To boli asi moje korene, ktoré sa ozvali aj napriek času, ktorý som tu nebola, čo bol v skutočnosti celý môj život. Možno sa mojím návratom prebrali k životu.
Rozložila som skromný riad na stôl a podišla k smažiacim sa rybám, aby som ich skontrolovala, keď sa vrátil Chris. Zložil plný kôš na drevo ku kozubu a pozrel na mňa.
„Už budú," ozvala som sa. „S čím ich vyberiem?"

„Spravím to, ukáž," podišiel ku mne a ja som pred ním ustúpila. Všimol si to, nepovedal však nič, len zovrel pery.

„Na pitie máme len víno, vo vaku je už len zbytok vody," položil na stôl fľašu, keď sme sa usadili k večeri.

„Dám si len trošku," ukázala som na pohár.

Nalial mi necelú polovicu, k sebe bol štedrejší. Dojedli sme mlčky, Chrisov pohľad som na sebe cítila mnohokrát, ale zrak som k nemu nezdvihla. Vypil dva poháre vína, ktovie ako silného. Zozbierala som riady a chcela ich umyť, zasekla som sa však pred prázdnym lavórom bez vody, aj džbán zíval prázdnotou.

„Vodu donesiem až ráno, nechaj to tak," ozval sa Chris spoza mňa. „Teplá tu netečie," doložil s náznakom irónie v hlase.
„Neboj, všimla som si," neodpustila som si.
Odvrátila som sa od drezu, oprela sa oň chrbtom a ruky si prekrížila v obrannom postoji na prsiach. Sedel za stolom, v ruke pohár s vínom a nespúšťal zo mňa oči. V svetle sviečok vyzeral inak, svoje robilo aj oblečenie, bol nádherný. Stiahlo mi vnútro, pod jeho intenzívnym pohľadom sa vo mne prebúdzali nechcené pocity a potláčané túžby.
„Ako dlho nám potrvá cesta?" prerušila som ticho medzi nami.
„Asi týždeň," znela odpoveď.
V duchu som zastonala. Vydržať s ním týždeň. Vidieť ho posledný týždeň.
„Pôjdeme pešo?"

Pokrčil ramenami, nebola to pre mňa jednoznačná odpoveď.
„To tu nemajú vhodný dopravný prostriedok?"
„Týždeň, ak sa mi podarí zohnať vhodný dopravný prostriedok," opravil sa podľa mojich slov. „Pešo to bude dlhšie."
„Asi tu nepoznajú niečo ako auto," skonštatovala som vecne.
Uniklo mu zasmiatie. „Snívaj, maximálne pohodlný kočiar."
Vzdychla som si. „Čo ma čaká ďalej?" zaznela ďalšia moja otázka.
„Čo som na výsluchu?"
„Nie, ale nedopovedal si mi celý príbeh, tak sa teda pýtam. Asi bude pre teba ľahšie odpovedať na konkrétne otázky, aby som si náhodou z tvojho rozprávania nevyvodila mylné závery," podpichla som ho. Zamračil sa, nepáčilo sa mu, že som naňho použila jeho vlastné slová.
„Tess, nerozumieš tomu," ozval sa po chvíli.
„Máš možnosť mi to ozrejmiť," nedala som sa.
„Veľa toho ešte nevieš."
„Máš možnosť mi to povedať," zopakovala som.
„Prestaň," postavil sa prudko od stola, až sa pohár zakymácal. Rukou si prehrabol vlasy, bol azda nervózny z môjho nátlaku? Potrebovala som vedieť všetko, čo predomnou doteraz tajili! Môj život sa zo dňa na deň otočil a mne sa zo všetkého ešte stále nedarilo spamätať.
„Mal si ma pripraviť na návrat, ale nestihol si, ako si mi povedal. Máš tú možnosť. Ako si to chcel spraviť?"
Prudko sa nadýchol a sklonil hlavu, vzdal dohadovanie so mnou.
„Fajn, máš pravdu," kapituloval. „Pýtaj sa, na čo chceš a na čo budem vedieť, odpoviem."
Chcela som naňho ihneď vyhŕknuť desiatky otázok, predniesla som mu však najprv svoj návrh, čo mi znenazdajky skrsol v hlave.
„Môžeme to spraviť aj tak, že ak sa budem chcieť niečo dozvedieť, jednoducho ti oznámim: Mám otázku!"
Začudovane nadvihol obočie, asi nepochopil, čo mu navrhujem.
„Budeš tak vedieť, že chcem vedieť niečo, čo sa týka toho, čo ma čaká, tejto krajiny, zvykov, súvislostí..."
„Dobre, dobre, rozumiem," prerušil ma.
„Takže máš otázku?" v hlase mu zaznelo pobavenie.
Prikývla som.
„Čo ma čaká ďalej?" zopakovala som svoju predošlú otázku.
Pokynul mi, nech si k nemu sadnem. Poslúchla som. Dolial si vína, kým začal.
„Privediem ťa do Kráľovského Mesta, kde ťa uvedú na dvor, a budeš sa pripravovať na prevzatie úlohy kráľovnej."
„Kráľovnej?" vyšlo zo mňa priškrtene.
„Kráľ je už starý a si jediný žijúci právoplatný kráľovský potomok," povedal ako naučenú frázu.
„Čo ak to odmietnem?"
„Nedá sa to odmietnuť, to je tvoja úloha."

„Nechcem byť kráľovná!" vybuchla som. „Chcem sa vrátiť domov a žiť si ďalej svoj život! Chcem ísť na výšku, užívať si..."

„S Danielom?" doplnil pohŕdavo.

Neveriacky som si ho premerala pohľadom. Čo som si o tom mala myslieť?

„Života... napríklad aj s Danielom, ak prežil tvoje vyčíňanie," zamračila som sa. „A s hocikým iným, život je krátky, treba mať skúsenosti..."

„Prestaň Tess," zahriakol ma nečakane. „Nebudem od teba počúvať takéto reči, vôbec k tebe nepasujú."

Už som naozaj strácala slová. Čo to splieta? Čo si o mne myslí?

„Chcem sa vrátiť, Chris. Už som ti to povedala," zopakovala som dôrazne. „Buď mi s tým pomôžeš, alebo si nájdem iného Strážcu."

Zasmial sa, akoby som ho pobavila vtipom.

„Nemôžeš sa vrátiť, Tess," pokrútil hlavou. „Musím ťa priviesť domov, do Paláca, to je moja úloha. Bodka. Nezmeníš to, nijako."

Prehltla som horké sklamanie, čo ma zalialo pri jeho slovách.

„Takže som len úloha?" šepla som sklamane. „A ty si potrebuješ si dokázať, že ju ako dôležitý Strážca zvládneš? A čo všetko doteraz? Všetky tie roky?"

Počula som, ako sa zhlboka nadýchol, nepozrel však na mňa. Rukami zovrel pohár na stole, až som sa divila, že mu nepukol v dlaniach.

„Tess, ty predsa nie si..." vzdychol si. „Bože... keď sme s Jonahom dostali Poslanie od samotného kráľa, že máme na vás dozerať," začal po hodnej chvíli ticha, „Bol som nadšený! Bol som najmladším Strážcom s Poslaním. Nechcel som zlyhať."

Nevedela som, či sa mám báť ďalších slov, ale nechala som ho rozprávať ďalej. Doplňovala som si dieliky, ktoré mi chýbali do celku môjho života a môjho osudu.

„Plnil som svedomito úlohy, čo sme s Jonahom dostali, kontrolovali okolie, sledovali pohyb medzi našimi svetmi, písali hlásenia, ale s jedným som nepočítal, a asi ani Jonah."

Vzhliadla som k nemu v očakávaní, čo príde. Stále sa díval na svoj pohár, mysľou inde, akoby sa brodil spomienkami.

„Že si k vám vybudujeme nejaký vzťah. Stalo sa to pre nás príliš osobným, aj keď sme nechceli. Jonah si napriek všetkým Pravidlám a zákazom dokonca potajme Dianu vzal. Bol z toho obrovský problém, ale obhájil sa."

Zdalo sa mi, že sa trochu pousmial.

„Je nesmierne ťažké nechať city bokom a plniť len stanovenú úlohu," odmlčal sa a ja som sa snažila spracovať, čo som sa dozvedela.

City bokom... aj jeho city? Zmenil sa aj jeho postoj?

Keď som teraz všetko videla z iného uhla, myslela som, že nájdem v tých spoločných rokoch náznak, že všetko na nás len hrali. Nejakú trhlinu. Zradu. Stále som však videla len šťastné spoločné roky. A vedela som, že to nebola nijaká pretvárku, že sme boli skutočne rodinou.

„Mám otázku," vyhlásila som do ticha.

Chris sa zasmial. „Áno?" pozrel konečne na mňa.

„Ako ste nás našli?"

Pokrčil plecami. „Z toho, čo mi Jonah prezradil, viem len toľko, že to bola vlastne šťastná náhoda. Dianu zbadal náhodou na ulici. Sledoval ju každý deň, zisťoval viac a viac, a keď si bol úplne istý, že je to ona, prihovoril sa jej. A ďalej to už asi poznáš."

Áno, pamätala som si deň, ktorý zmenil môj život. K lepšiemu, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzeralo.

„Kedy ste mi to chceli všetko prezradiť?" vysypala som zo seba ďalšiu otázku. Vedel, na čo sa pýtam.

„Krátko pred tou nehodou, keď sa blížila tvoja plnoletosť, rozhodol kráľ, že by bolo vhodné pomaly vás pripravovať na návrat, a všetko s ním spojené. Jonah to poňal trochu zhurta, keď to chcel Diane prezradiť bez premyslenia."

„Vtedy ste sa pohádali," doplnila som ho.

„Nemal to vôbec nijako naplánované, do toho všetkého sme dostali výstrahu, že temní nás môžu nájsť každým dňom, bolo toho príliš, a bol som preč z domu veľmi často," zložil si hlavu do dlaní, spomienky neboli príjemné, boli ešte príliš čerstvé.

„Nemohli ste predsa vedieť, ako tú správu, to odhalenie, prijmeme," namietla som. „Keby sme sa nechceli vrátiť? Ani jedna z nás?"

„Mali sme vás pripraviť a priviesť," znela odpoveď. Pochopila som, že za každú cenu. Odporu. Rozpadu rodiny. Straty dôvery.

Splniť Poslanie, a bodka.

„Tá nehoda všetko zmenila. Skomplikovala. Temní sa dostali príliš blízko a keď dostali Dianu, ty si ostala v omnoho väčšom nebezpečenstve."

„Kto sú temní?"

„Prisluhovači. Poslovia temnoty, strachu a beznádeje."

„Komu slúžia?"

Chris prešiel pohľadom po miestnosti, akoby niečo zisťoval. Oheň z kozuba len skúpo osvecoval miestnosť, a aj keď na stole horela sviečka, zdalo sa, že sa tu po mojej otázke ešte viac zotmelo.

Jeho tyrkysové oči vyhľadali moje.

„Je lepšie o tom nehovoriť a nevedieť," povedal záhadne. Telom mi prebehol chlad, akoby sa o mňa niečo chladné obtrelo.

„Je ešte niečo horšie, než tie prízraky v habitoch?"

Len prikývol. Zamrazilo ma. Pochopila som, že nepriateľ je väčší, než som si myslela, a Chris má pred sebou ťažkú úlohu dostať ma cez všetky prekážky do cieľa.

„Zajtra dôjdeme k mestu," zmenil tému, „Kúpim ti iné topánky. Batoh tu musíš nechať, nejaký Strážca ho prenesie späť."

„Chcem svoj batoh so sebou," namietla som.

„Dám ti kapsu, ako mám ja," odvetil. „A už poď spať, vstávame skoro."

Vstal od stola a odniesol poháre. Pohľadom som zaletela k nízkej posteli v opačnom rohu. Bola len pre jedného.

„Kde budeš spať?" nedalo mi neopýtať sa, nejaký sesterský cit vo mne ešte predsa len tlel.

„Na zemi pri ohnisku," odpovedal bez zaváhania.

„Vezmi si aspoň jednu prikrývku z..."

„Nerob si starosti, prežijem to," prerušil ma. „Spal som už v horších podmienkach."

Bez večernej toalety som zaliezla do postele, musela som počkať do rána, kým bude voda. Čo by som teraz dala za teplú sprchu, normálnu toaletu a svoju milovanú posteľ? Všetko na svete!

Chýbal mi domov. Chýbal mi náš byt.

Chýbala mi Tina . A aj Daniel.

Bála som sa oňho, veď som nemala potuchy, ako sa pozviechal po tom Chrisovom útoku. Áno, bol to útok, nemohla som to prehliadať. Chris sa zachoval úplne nevhodne, až kruto.

Daniel si to nezaslúžil, bol ku mne len... boli sme... v mysli mi vyskočili spomienky na Danielove dotyky, boli také skúsené, omamné.

Vzápätí ich prekryli tie Chrisove.

Nedočkavé, skúmajúce, dávajúce, boli všade a chceli všetko. Vnútro sa mi zovrelo, odháňala som ich od seba, aby ma nemučili. Ak ich nebudem ignorovať, táto cesta nedopadne dobre. Ani pre jedného z nás.