Zobudila som sa na neodbytný pocit, že na mňa niekto hľadí. Pomrvila som sa, keď ma na tvári niečo pošteklilo. Otvorila som náhle oči, a zbadala som Chrisovu ruku, ako sa rýchlo odtiahla od mojej tváre. Hladil ma po tvári?

Vstal, aby možno zakryl rozpaky, že som ho pristihla pri niečom, o čom som nemala vedieť, a začal si baliť svoje veci. Chvíľku som ešte rozčarovane ležala, jeho dotyk som cítila na tvári. Prečo to spravil?
Miatol ma čím ďalej viac. Vstala som, prikrývka sa mi zošuchla, a striasla som sa ranným chladom. Bolo ešte skoro, slnko sa ledva vydriapalo nad horizont, a pomedzi škáry stodoly skúpo prepúšťalo svoje svetlo.
„Poď sa najesť, čaká nás dnes dlhá cesta," pozval ma Chris, kým rozprestieral zvyšky zo včerajšej skromnej večere.
„Cestou nám zoženiem niečo čerstvejšie."

Mlčky sme sa najedli, zbalili svoje veci, ja som si prehodila ruksak na plecia, obula si tenisky, a vychystali sa na cestu. Nevedela som si predstaviť, čo nás dnes čaká, kadiaľ pôjdeme, a vlastne, aj kam. Keď som sa na to spýtala Chrisa, odvetil, že sa potrebuje dostať k Zrubu Strážcov, čo je akýsi príbytok so všetkým potrebným pre Strážcov.
Vraj je to deň cesty. Paráda.
Práve som sa dozvedela, ako strávim svoj prvý deň v tejto cudzej, neznámej krajine.
„Ako vieš tak presne, ako je to ďaleko?"
„Ten sedliak, čo nám poskytol nocľah, mi povedal, kde sa nachádzame. Najbližší zrub je odtiaľto na deň pešej chôdze."
„To máš v hlave mapu, či máš GPS?" spýtala som sa neveriacky.
Pousmial sa. „Strážcovia sa mapu krajiny učia od prvého dňa výcviku. Mám ju v hlave, niečo ako moje vlastné GPS."
Stratila som reč, Chris bol samé prekvapenie. Ktovie, koľko sa ešte o ňom dozviem, čo mi on sám prezradí? Ak vôbec prezradí.

Kým sme vyšli pred stodolu, otočil sa ku mne.
„Tess, pamätaj na to, čo som ti povedal včera. Platí to počas celej našej cesty, až kým sa nedostaneme do Kráľovského mesta. Je to dôležité pre tvoju bezpečnosť."
Spomenula som si na jeho slová, a prikývla som.
„Ešte niečo," doložil a z vaku vytiahol ďalší odev. Rozprestrel predo mnou akýsi čepiec a plášť s kapucňou.
„Nemôže ti byť vidieť ani jeden vlások, spoznali by ťa," podával mi čepiec.
„Toto budeš nosiť neustále na hlave, aspoň kým budeme v oblastiach, kde bývajú ľudia," dodal, keď som naňho zamračene pozrela. „Keď pôjdeme cez dedinu či mesto, vezmeš si aj plášť, kapucňa ti zakryje aj časť tváre, takže ti neuvidia oči."
„Nechápem, načo toľké opatrenia?"
„Vravel som ti, že ťa nesmú spoznať, nesmú vedieť, kto si," odvetil pokojne.
„A, to by zistili podľa vlasov a očí?"
„Presne tak, jedine členovia kráľovskej rodiny, právoplatní, pokrvní členovia, majú svetlé vlasy, ako ty. Ženy dedia aj špecifickú farbu očí, ale to nie je pravidlom," vysvetľoval mi.
„Čiže, nik iný nemôže mať blond vlasy?" ujasňovala som si.
„Nik iný," prisvedčil. „Všetci tunajší obyvatelia sú tmavovlasí, prípadne ryšaví, zelené, hnedé alebo modré oči. Všetko ostatné je neprípustné."
„Ale... však gény sa miešajú, môže sa narodiť niekto so svetlými vlasmi, nie?"
Mlčky na mňa pozrel.
„Dlho sa to už nestalo. Naposledy pred asi dvadsiatimi rokmi."
„A, čo sa vtedy stalo?"
„Dieťa neprežilo," odvetil chladne.
„Zabili ho?" vyšlo zo mňa skoro pošepky.
Len prikývol, nepatrne, ale prikývol.
Udivene som naňho pozrela, nechápala som, odmietala som prijať, čo mi práve povedal.

Čo je toto za krajinu? Ja som sa stala jej súčasťou?
Striaslo ma. Toto bolo kruté, až barbarské.

Hľadela som na čepiec v rukách. Jemná látka plátna nebola biela, skôr prírodná farba ľanu, obrúbený bol jemnou výšivkou, stuhy na uviazanie. Zaplietla som si rýchlo vrkoč, stočila si ho na temene do uzla a uchytila ho sponkami, čo som našla v ruksaku. Vždy som nejaké so sebou nosila, zo zvyku. Čepiec sadol ako uliaty, vrúbil mi tvár, netrčal mi ani vlások. Pripadala som si v ňom zvláštne, akoby uväznená. Nebola som zvyknutá na hocakú pokrývku hlavy, aj v zime som chodievala bez čapice, len so šálom a rukavicami.

Vzhliadla som ku Chrisovi, čo na to povie. Usmial sa na mňa.
„Vyzeráš... inak. Ale, pristane ti," dodal rýchlo.
„Pripadám si ako idiot," povedala som úprimne.
Chris sa schuti zasmial, zdvihol ku mne ruku a prstom prešiel po stuhe, bol to okamih. Rýchlo sa však odtiahol.
„Zvykneš si, neboj. Keď pôjdeme lesmi, nemusíš ho mať, to nás nik nestretne."
Nezostávalo mi nič iné, len sa prispôsobiť. Chris určite vedel, prečo je to dôležité, a ja som sa mu snažila dôverovať.
Odznova.

Kráčali sme mlčky, Chris prvý, a ja za ním. Okrem toho, že som musela občas aj hľadieť pod nohy, obdivovala som okolitú krajinu. Priam panenskú prírodu, krásnu, nepoznačenú ľudskou činnosťou. Vzduch bol ostrý a čistý, až ma pálili pľúca, ale to mohlo byť aj z námahy, ktorú som musela vynaložiť, aby som stačila Chrisovi. Bral na mňa ohľad, pri obtiažnejších prechodoch mi pomáhal, pýtal sa, či vládzem a nechcem si oddýchnuť. Pripadalo mi, že až moc často, a keďže som pred ním nechcela vyzerať ako padavka, držala som sa jeho tempa napriek svalovej horúčke, ktorá mi určite hrozila, ku koncu dňa som ju už riadne začínala cítiť.

Ako sľúbil, zohnal nám aj čerstvé jedlo. V chalupách na samotách, ktoré sme cestou míňali, boli viac než štedrí. Vysvetliť som si to vedela len tým, že Strážcovia sa tešili u obyvateľov určitej úcte a obľube, bolo to badať nielen v ich štedrosti a pomoci, ale aj v ich správaní, postoji. Stála som väčšinou obďaleč, skrytá v tôni, a sledovala som Chrisa.
Bolo pre mňa zážitkom pozorovať ho, bol sebaistý, no pokorný, nijaké maniere či nadraďovanie sa. V takomto svetle som ho doteraz nevidela, a bolo to pre mňa niečo nové. Nádherné.
Dostával sa mi pod kožu ešte viac, a to mohlo byť nebezpečné, najmä pre moje srdce.

Prvýkrát sme sa zastavili a oddýchli si krátko pred poludním. Slnko už bolo vysoko, hlad sa hlásil plnou silou, voda z lesných studničiek ho nezahnala. V prvom domci sa mu podarilo zohnať, ako sľúbil, chutný chlieb, maslo a syr, dokonca fľašku domáceho hroznového vína, ktoré som však odmietla. Chris si z neho trošku dal, zvyšné odložil, ktovie na kedy.
Nemala som v pláne piť víno, chcela som si zachovať čistú myseľ, najmä pri ňom. Ani doma som nikdy nepila alkohol, ihneď mi stúpol do hlavy, a cítila som sa po ňom malátna, ospalá. Otupoval myseľ, znižoval sústredenie, roztancoval nechcené myšlienky, a to som teraz nepotrebovala.

Od domca sme prešli ešte kúsok cesty, Chris sa presvedčil, že nás nik nenasleduje, a našli sme si miesto na malej čistinke, obkolesenej lesom. Stromy príjemne šumeli, a jemný vánok trochu rozptyľoval teplý vzduch, ktorý postupom dňa zintenzívnel.
Leto vládlo aj tu, horúce, voňavé.

Po prvých sústach, keď som zahnala najväčší hlad, som zlomila ticho medzi nami otázkou.
„Tak, Chris, môžeš už začať?"
„Začať?" pozrel na mňa nechápavo.
„Rozprávať. Všetko pekne po poriadku," pripomenula som mu, čo sľúbil.
Vzdychol, dojedol posledný kúsok chleba, a oprášil si z nohavíc omrvinky.
Vyzeral úplne inak v tunajšom odeve, nemohla som ignorovať fakt, že mu pristane.
Viac, než to.
Obtiahnuté nohavice tmavozelenej farby, po bokoch a okolo vreciek prešívané kontrastnou bielou, vysoké čižmy ku kolenám, biela košeľa so zaväzovaním pod krkom, ktorú však nemal zaviazanú, len tak ledabolo navlečenú. Pod ňou sa rysovali jeho svaly, mal ju ako druhú kožu. Kabát s vestou si cestou vyzliekol, postupne, ako sa otepľovalo.
Chris vyzeral príťažlivo aj v džínsoch a tričku, v ktorých som ho vídavala doma, ale v tomto bol... ježiši, v tomto bol proste... dokonalý. Príťažlivosť a mužnosť sama...

Prehltla som a odvrátila od neho pohľad. Rozohnala som dotieravé myšlienky o jeho osobe, a natiahla sa po vaku s vodou, aby som zamestnala ruky a myseľ niečím iným. Z vaku sa dosť ťažko pilo, chcelo to cvik, aby som sa zakaždým neobliala. Niečo také ako fľašu by som tu zháňala márne. Samozrejme sa mi opäť podarilo najprv obliať, až potom napiť.
Voda mi vyšplechla do úst a stekala po krku až k živôtiku košieľky. Zachytila som Chrisov pohľad, sledujúci kvapky vody, stekajúce mi do priehlbinky medzi prsiami. Sklopila som zrak, aby nezistil, že viem o jeho pohľade, a dúfala som, že sa nečervenám. Zaliala ma horúčava, a nebolo to len horúcim dňom.

„Daj si najprv náustok k perám, až potom zdvihni vak s vodou a nakloň si ho," ozval sa. „Škoda míňať pitnú vodu na osviežovanie," dodal so smiechom v hlase. Pokrčila som plecami, no musela som sa tiež usmiať.
„Spravíme si krátku prestávku, ak teda chceš," oprel sa o kmeň stromu, pokrčil koleno a ruku si položil naň. Prikývla som a usalašila sa k nemu do trávy, aby som dobre počula. Nohy som si pritiahla k sebe, hlavu si položila na kolená, a objala si ich.

„Hm, takže, kde začať?" odkašľal si.
„Od začiatku?" pousmiala som sa.
Zadíval sa do diaľky, len na okamih, akoby rozmýšľal, čo všetko mi môže povedať.
Čo mi chce povedať.

„Všetko, čo viem, je len z počutia, čo som sa dozvedel od iných. Keď sa to stalo, mal som len tri roky," pozrel na mňa a keď som mlčala, pokračoval.
„Tvoja matka, princezná Diana Camille, bola jedinou dcérou kráľa Amara a kráľovnej Sofie, a keďže kráľovná zomrela skoro po jej narodení, ďalších právoplatných potomkov, dedičov titulu, sa Zem nedočkala. Kráľ má ešte sestru, vojvodkyňu Beatrix, ktorá má syna Leona. Tvoju matku vychovávala pestúnka Greta, ktorú vybral sám kráľ. Nemala to vraj ľahké, ale myslím, že sa jej napokon celkom podarilo okresať Dianinu vraj dosť živú, a občas aj rebelantskú povahu, do celkom slušnej podoby, hodnej kráľovskej dcéry. Následníčky trónu. Aspoň podľa toho, akú som ju poznal ja," odmlčal sa, zablúdený v spomienkach.

„Keď mala Diana necelých osemnásť, zamilovala sa. Prvýkrát a bláznivo. A úplne nevhodne. V tom čase kráľ vyberal pre ňu ženícha z kráľovských rodov. Asi to bola aj jej osobná vzbura, keď sa zamilovala do... ehm, do svojho ochrancu."

Zodvihla som prekvapene hlavu, a pozrela naňho. Na jazyk sa mi dralo Strážcu, ale prehltla som ho. Z nejakého dôvodu Chris zvolil slovo ochranca, on vedel prečo. Nechcel, aby som v tom videla nejakú podobnosť s ním, s nami?

„Neustrážila ju ani Greta, ani ju neochránila pred otcovým hnevom, keď sa to dozvedel. Ten jej ochranca sa volal Rob, bol od nej starší o sedem rokov. Nikomu z ich okolia nenapadlo, že sa môže niečo také prihodiť. Ani Greta, ktorá mala oči naozaj všade, nič nezistila, teda, nie hneď," tvárou sa mu mihol úsmev. „S ochrancom po boku mohla ísť kam chcela, mysleli si, že je v bezpečí. V bezpečí pred nepriateľmi koruny, či inými nepriateľmi, nebola však v bezpečí pred láskou. Mali dosť času pre seba, keď chodili len sami dvaja na prechádzky či výlety, na oficiálnych udalostiach stál, samozrejme, Rob len obďaleč, sledoval okolie a plnil si svoju úlohu," odmlčal sa. „Pristihli ich, a všetko sa prevalilo. Bolo však už neskoro, nosila pod srdcom dieťa."
Oči sa mi zahmlili slzami. Nosila pod srdcom dieťa, mňa. Bola som plodom lásky, ozajstnej, pravej lásky, nie núteného sobáša.

Rozprávanie prerušilo zapraskanie suchých konárov v lese, Chris prižmúril oči a pohľadom kontroloval okolie. Zo stromov vyleteli škriekajúci vtáci, čistinkou pred nami prebehla srna. Odľahlo mi, že to nebolo niečo väčšie a nebezpečnejšie.

Chris vstal, pomohol na nohy aj mne a podal mi vak s vodou.
„Pokračujeme pri nasledujúcej pauze," povedal. Horela som zvedavosťou, ale vyzeralo, že budem musieť vydržať do obeda.

Pohli sme sa ďalej. Júlové slnko ohrievalo vzduch čím ďalej viac, postupne sa mi kráčalo ťažšie a ťažšie. Len Chris vyzeral, že mu to absolútne neprekáža. Rukávy košele si vyhrnul nad lakte, pokožku mal opálenú, snedú, všimla som si to už keď... nie, nejdem sa k tomu vracať!
Zrušila som nechcené myšlienky, a obrátila som pozornosť na chôdzu, aby som mu stíhala. Nebola som v takej kondícii ako on, mala som pocit, že ho skôr brzdím a zdržujem. Sukňa sa mi motala popod nohy, zamotávala som sa do nej, a často som musela stáť a napravovať si ju. Vždy som ho však dobehla, nechcela som ho stratiť z dohľadu, a Chris sa len málokedy obzrel, či mu stačím. Bol si istý, že na lúkach a v lesoch mi nič nehrozí, nemusel ma kontrolovať.
Ignorovala som osteň ľútosti, že som preňho len príťažou, a snažila som sa mu krokom vyrovnať. Čepiec som si sňala z hlavy, lebo s postupujúcim dňom mi pod ním začínalo byť horúco, nechala som ho visieť na chrbte, no zostal mi zviazaný pod krkom stuhami.

„Chris!" zavolala som naňho, keď som už skutočne nevládala. „Môžeme si chvíľku oddýchnuť? Som strašne smädná!"
Zastal a otočil sa ku mne. „Vydrž, tam pod lesom si oddýchneme, aj sa najeme."
Chcel sa pohnúť ďalej, ale zvrtol sa opäť ku mne, akoby ma na prvýkrát úplne nezaregistroval.

„Kde máš čepiec? A, čo si...?" pozrel na moju vyhrnutú sukňu, ktorú som si zastrčila za opasok a spravila si z nej krátku, s odhalenými nohami v teniskách.

„Uvarím sa v ňom!" rozhodila som bezmocne rukami. „A, takto sa nezamotávam do tej šialenej sukne každých päť krokov."
Pokrútil neveriacky hlavou, a už nepovedal nič.
Prišli sme ku kraju lesa, kde bola mäkká tráva a príjemný tieň. Zvalila som sa do nej, vyčerpaná, smädná. Ale, neležala som tak dlho, s výkrikom som vyskočila, keď som zistila, že po mne lozia mravce. Veľa mravcov.
Zhodila som z pliec ruksak a vyľakane som začala poskakovať, a striasať zo seba malých návštevníkov. Z úst sa mi drali výkriky, mravce štípali. Chris ku mne priskočil a začal mi pomáhať, no tie malé potvory sa mi dostali aj pod šaty.

„Musíš sa vyzliecť!" prikázal.

Jasné, a to hneď tu a pred tebou! pomyslela som si, ale vyzeralo, že nemám inú možnosť. Šklbala som šnurovačkou, čo mi zväzovala vrchné šaty, no nechcela povoliť.

„Postoj chvíľku," žiadal po mne nemožné, a chytil šnurovačku.

Vyhŕkli mi slzy, štípance boli strašné.

„Už to bude," zhodil zo mňa vrchný odev a prevliekol šikovne tuniku cez hlavu. Odskákala som na jednej nohe od neho, a ometala zo seba mravce. Z hrdla mi uniklo pár vzlykov, nedalo sa to vydržať. Našťastie sa tie malé potvory nedostali až do spodného prádla, to by som umrela. Zhlboka som dýchala, stála v podprsenke a nohavičkách v tôni stromov, a po lícach mi stekali slzy. Musel to byť určite zaujímavý pohľad.
Triasla som sa, bola som unavená, vysilená a aj vydesená. Neznášam mravce, tobôž tie lesné, vlastne, neznášam hocaký nepríjemný hmyz.

Pokožku mi posieval pekný počet štípancov, ale nevyzeralo to až tak strašne, ako som si predstavovala vo vydesenej mysli.
Chris vyprášil moje oblečenie a zavesil ho na konár neďaleko.

„Čo robíš?" zamračila som sa. „Daj mi ho, predsa tu nebudem stáť takto!"

„Vydrž, kým ti neošetrím tie štípance," povedal pokojne a podišiel ku mne. Skĺzol po mne pohľadom, a mnou prebehlo chvenie, nečakané a intenzívne.
V tvári som mu čítala pobavenie, kútikmi úst mu kmitalo, ako sa snažil tváriť vážne, aj keď by sa najradšej smial.

Zabudla som na hanblivosť a ostych, a podráždene naňho vybehla: „Je ti niečo smiešne, milý Chris?"
Už sa neudržal a vybuchol, smial sa ako blázon.

„Jasné, škodoradosť – najlepšia radosť, však?" pípla som urazene. Snažil sa upokojiť, no jeho veselosť už prechádzala aj na mňa. Mala som chuť plakať, no šklbalo mi kútikmi úst, ako pred chvíľou jemu.
„Prepáč, prepáč Tess, ale... keby si sa videla!"
„Ó, áno, je to strašne smiešne, že ma takmer zožrali!"
„Aspoň si zapamätáš," povedal pomedzi záchvaty smiechu. „Že nie každý kopec v tráve je na sedenie."
„Ty si taký..." začala som, ale neudržala som sa a tiež som sa rozosmiala. Smiali sme sa ako dvaja blázni, až nám slzy tiekli. Chris sa oprel rukami o kolená a lapal dych.
Bolo to bláznivé. A nádherné, takým zvláštnym spôsobom.
Preniesla som sa na okamih do minulosti, keď sme takéto záchvaty smiechu prekonávali častejšie, ako bolo asi zdravé. Keď sme boli všetci štyria, s mamou a Jonahom. Pichlo ma pri srdci, spomienka zabolela.

Upokojila som sa, zotrela z tváre slzy a pozrela na Chrisa.
„Fajn, aspoň sme sa zasmiali, aj keď na môj účet," pohla som sa smerom k svojim veciam, obchádzajúc mravenisko oblúkom. Načiahla som sa po tunike, keď som za sebou zacítila Chrisovu prítomnosť.

„Vážne ti ich musím ošetriť, aby ťa nesvrbeli," preskočil mu hlas. Jeho dych ma pošteklil na krku, ako stál za mnou, vlasy, čo mi vychádzali z účesu, ma pri jeho slovách pohladili na šiji. Ostala som stáť, neschopná slova, len ten omamný pocit jeho blízkosti mnou prenikal ako šum príboja. Vlna za vlnou, s nádychom a výdychom.

Kým som sa stačila spamätať, už mi pokožku na miestach, kde som bola doštípaná, potieral niečím chladivým a príjemným. Obaja sme mlčali, a to bolo výrečnejšie ako hocaký rozhovor.
„Pozriem ti ešte to rameno," odkašľal si, hlas mal zachrípnutý.
Prikývla som. „Môžem si natiahnuť aspoň tuniku?" spýtala som sa so stiahnutým hrdlom.
„Prečo?"
„Necítim sa práve vo svojej koži, keď som tu pred tebou temer nahá," vyšlo zo mňa.

Stál predo mnou, no nepozrela som naňho, nemohla som. Bála som sa, čo mu uvidím v tvári, v očiach. Videla som, že ruky mu klesli a o krok ustúpil.
„Uhm," povedal len a ja som prešla okolo neho so sklonenou hlavou. Cítila som sa strašne, zahanbená, odhalená, a pritom som vedela, že videl omnoho viac, než len mňa v spodnom prádle, len nedávno ma videl bez neho...

Rana na pleci ma ešte pri čistení štípala, ale vyzerala už lepšie. Chris si spokojne vydýchol, ja s ním.
„Fajn, vyzerá, že sa zahojí v pohode," povedal, keď mi znovu obviazal rameno. Len som sa usmiala, lebo slová sa mi zasekli v krku, akoby sa tam prilepili. Obliekla som si vrchné šaty a siahla po čepci, keď mi zastavil ruku.
„Nemusíš ho teraz mať, do večera, kým dôjdeme ku Zrubu, nemáme cestu okolo obydlí," povedal, a ja som naňho len prekvapene pozerala. Nečakala som, že mi dovolí ísť bez neho.
„Najeme sa, na večeru nám ulovím rybu, neďaleko je bystrina," odvrátil sa odo mňa a vstal. Pochopila som, že sa vrátil Chris Strážca, po našej blízkosti zrazu nebolo ani stopy.