Rútili sme sa cvalom pomedzi stromy, ktoré sa okolo mňa mihali v jednej šmuhe. Chris sa ku mne naklonil, jednou rukou ma držal okolo pása, v druhej uzdu, a prikázal mi, nech sa prikrčím a chytím sa konskej hrivy. Mala som čo robiť, aby som ho poslúchla a spravila, čo povedal. Jeho ruka okolo mňa a jeho blízkosť, keď sa naklonil so mnou, aby sme cválali rýchlejšie, ma vyvádzala z miery. Boli sme na seba pritisnutí, telo na telo, cítila som každý pohyb jeho svalov, ako riadil jazdu a udával koňovi plynulo pokyny.

V jednej chvíli som cítila, že sa obzrel a zanadával. Nevyzeralo to dobre, asi nás skutočne prenasledovali, a neboli ďaleko. Popohnal koňa ešte viac. Zaborila som prsty do mäkkej konskej hrivy, kŕčovito som ju zvierala, a v duchu ho tiež poháňala vpred. Nesmú nás dostať!

Vzduchom zneli pokriky a povely, vôbec som im však nerozumela. Vyľakane som sebou trhla, keď mi okolo hlavy niečo presvišťalo a vzápätí zabodlo do stromu, okolo ktorého sme práve cválali. Bol to šíp, strieľali na nás, panebože! Ešteže nie z pištole, prebehlo mi vystrašenou mysľou.

Les prešiel do čistiny a vybehli sme na rozľahlú lúku, Chris častejšie menil smer, aby nás nemohli zasiahnuť, vyzeralo to chaoticky, ale on určite vedel, čo robí. Verila som mu. A bála som sa, aby ho nejaký z tých šípov netrafil, bol predsa len nekrytý, kým mňa chránil vlastným telom.

V jednej chvíli sebou prudko trhol, aspoň sa mi tak zazdalo, a krátko zastonal, cválali sme však ďalej. Dupot kopýt za nami ustával, kôň podomnou dychčal námahou, ale cválal ďalej.

Pod lesom sme spomalili, Chris riskol ďalšie obzretie. Cítila som, že si vydýchol.
„Striasli sme ich," povedal s úľavou v hlase. Tiež zo mňa opadlo napätie.

„Ďakujem," povedala som a obrátila sa k nemu. „Že si ma odtiaľ dostal, ja som netušila, že to..."

Tvár sa mu skrivila bolesťou, nechápala som však prečo. Niečo zlé som povedala? Nemala som mu ďakovať?

V rozpakoch som sa od neho otočila späť a zamerala sa na cestu. Ani jeden z nás v tej chvíli nevedel, čo povedať, a či vôbec niečo vravieť. Zase sme boli spolu, ako to malo byť, nebyť tej nešťastnej pasce v meste.

Vošli sme do lesa, skrývali sa pod stromami. Kôň odfrkoval, bol unavený po bláznivej únikovej jazde. Pohladila som ho po hustej hrive, a on zodvihol hlavu akoby vedel, že som mu bola nesmierne vďačná.

Až keď som zacítila, že mi po nohe steká niečo teplé a lepkavé, obzrela som sa na Chrisa a rukou som si to chcela zotrieť. Na prstoch mi zostala krv, nebola však moja. Zrak mi padol na Chrisovu nohu, tesne pri tej mojej. Trčal mu z nej šíp!

„Chris, si zranený!" vykríkla som zhrozene.

„Musíme zastať, bolí to ako šľak," povedal cez stisnuté zuby. „Ďalej už nemôžem, musíme ho dostať von."

Zdesene som naňho pozrela. To nemyslí vážne!? Tu, teraz v lese?

„Zoskoč prvá, budeš mi musieť pomôcť dolu, prosím," pokynul mi. Nechápala som, prečo prosí.

„Nemusíš prosiť, samozrejme, že ti pomôžem," odvetila som a opatrne sa snažila prehodiť nohu na opačnú stranu, kde nebol zranený. Dopadla som tvrdo na zem, bolo to vyššie, než som si myslela. Nikdy som ešte na koňovi nesedela, pripadala som si nemožná, dôležité však bolo pomôcť jemu, nič iné.

Prehltla som bolestné zastonanie a otočila sa k nemu. Položil mi ruky na ramená a opatrne som ho stiahla k sebe, zapieral sa o nezranenú nohu. Prekrivkali sme k neďalekému stromu, ku ktorému sa zviezol na zem. Rana nepekne krvácala, až priveľmi, mohol stratiť veľa krvi. Bez zaváhania som si k nemu kľakla a začala trhať čistú spodnicu na pásy.

„Musíme... musíš najprv vytiahnuť ten šíp," hlas mu zastierala bolesť, ale držal sa statočne.

Prehltla som. „Ja?"

Prikývol a prudko nasal vzduch, muselo to riadne bolieť.

„Veď tu nič nemám, nijakú dezinfekciu, nijaké..."

„V kapse mám fľaštičku s liehom, bude ti to musieť stačiť," podával mi svoju kapsu.

Mne? A čo on? To on bude trpieť!

Namiesto otázok som len prikývla a prichystala si, čo budem potrebovať. Kľakla som si k nemu. Tmavozelené nohavice mal od krvi ešte tmavšie. Svetlo dňa pomaly slablo, stromy tvorili nad nami skôr tôňu, ale aj tak som videla, aký je bledý.

Ešte nikdy ma takto nezvieral strach, strach o milovaného, blízkeho človeka.

„Nechcem ti ublížiť ešte viac," šepla som zlomene. „Neviem, či to dokážem."

Pousmial sa a uprel na mňa svoje zvláštne modré oči.

„Neublížiš," uistil ma. „Odlomím najprv hrot šípu, aby si ho mohla potom vytiahnuť."

Pootočil sa viac na pravý bok a natiahol sa za šípom, ktorý mu trčal z ľavého stehna. Nechápala som, ako ho mohli takto zasiahnuť, nohy však nemal kryté, zatiaľ čo vrchnú časť tela mu chránil kožený kabátec.

Uchopil hrot šípu a nadýchol sa, zbieral zvyšky síl, aby to dokázal, pretože ja by som ho nezlomila. Z úst sa mu vydralo zastonanie, počula som praskot a Chrisov prudký nádych.

„Fajn," odhodil hrot šípu do kríkov. „Teraz ty, vytiahneš ho, na tri, dobre? Raz... dva..."

Uchopila som zvyšok šípu pevne do oboch rúk a trhla som ním. Vyšiel na prvý krát, našťastie.

„Ježiši!" zrúkol Chris. „Nevieš, čo je na tri? Ešte bolo len dva!"

„Aspoň si to nečakal, a nemohol sa pripraviť na bolesť, prekvapila som ťa," bránila som sa. Odhodila som zakrvavený šíp a kľakla si k rane, začala krvácať ešte viac.

„Musím to vydezinfikovať," vzhliadla som k nemu, len prikývol. Obliala som mu ranu pripraveným liehom, trhlo mu nohou, ruky zaťal v päsť. Nedokázala som si predstaviť, čo musel zniesť, a tiež som ho obdivovala za jeho sebazapieranie. Ja by som sa už zvíjala v bolesti na zemi a prinajmenšom ziapala.

„Do riti, nezastavím to!" zanadávala som, keď sa krv valila ďalej ako besná, provizórne obväzy hneď presakovali. Silno som mu zatiahla miesto nad ranou, ale pomohlo to len trošku.

Chris sa bezmocne opieral o kmeň stromu a bol ešte bledší než pred chvíľou.

Nesmiem ho stratiť! Toto je zlé, celé naprosto zlé!

„Chris, pozeraj na mňa, počuješ?" prefackala som ho slabo po lícach. Otvoril oči, našťastie ma ešte vnímal.

„Potrebuješ pomoc," povedal tak ticho, že som sa k nemu musela nahnúť, aby som mu rozumela. „Priveď mi koňa, sem," kývol hlavou vedľa seba.

Poslúchla som ho, roztrasene som pristúpila k vysokému zvieraťu, ktoré stálo obďaleč. Pohol sa za mnou sotva som mu chytila uzdu.

„Volá sa Nočný Tieň," povedal Chris a zatvoril na chvíľku oči. „Dovezie ťa k... k Adamovi."

„Nenechám ťa tu samého, Chris! Si blázon?" ohradila som sa.

„Tess, nemáš inú možnosť. Nezvládnem jazdu na koni, vykrvácal by som... musíš ma tu nechať, a ísť pre pomoc. Tieň ťa tam dopraví."

„Nepoznám cestu, a ak zablúdime?" nedopovedala som, lebo som fascinovane sledovala, ako sa kôň sklonil k nemu a akoby načúval, čo mu vraví.
Chris mu pokojne hladil hrivu a čosi mu šepkal, nepočula som však, čo.

„Zvládneš to, Tess," vzhliadol ku mne, keď od neho Tieň odišiel. „Verím ti. Priveď sem Adama. Povedz mu... Svätojánska lúka."

Cítila som sa úplne bezmocne, rýchlo som si k nemu kľakla a odtrhla si posledný kúsok spodnice, zničila som ju už úplne celú. Krv mu už netiekla tak strašne, aj keď neustávala, všetky látky obväzov boli presiaknuté. Uviazala som posledný uzol a vzhliadla k nemu.

„Nesmieš zaspať, Chris, rozumieš mi?" prosila som ho s dôrazom. Bol bledý, až ma to desilo, neskutočne som sa oňho bála. Prikývol, pozoroval ma spod privretých viečok.

Pohla som sa za Tieňom, ale už skoro pri ňom som sa zvrtla a vrátila ešte k nemu. Spýtavo na mňa pozrel, nechápal, čo tam stále robím.
Sklonila som sa k nemu a pritlačila pery na jeho. Nečakal to, ale prekvapivo mi na bozk odpovedal. Dala som doňho všetko, čo som v tej chvíli cítila, aj keď bol kratučký, sotva pár sekúnd.
„Vrátim sa," šepla som a odišla ku koňovi.

Chystala som sa naňho nejako vysadnúť, netušila som ako, keď sa kôň ku mne sklonil, aby sa ešte znížil a mohla som vysadnúť ľahšie. Prekvapil ma a týmto gestom si ma úplne získal, bol úžasný, ako jeho pán.

Vyrazili sme, objala som ho okolo šije a zaborila sa mu do hrivy, takže som na ňom skoro ležala. Nechala som všetko na ňom, nejakým nepochopiteľným spôsobom som spoznala, že medzi ním a Chrisom je nejaké zvláštne spojenie, a Tieň vie presne, kam má ísť.

Lesom sa už plazil súmrak, v diaľke nad stromami farbil západ slnka nebo do oranžova, nemali sme už veľa času. Netušila som, koľko sme cválali, v duchu som sa modlila, aby ten Adam nebýval ďaleko. Obdivovala som Chrisa, že to vedel určiť napriek bolesti, ktorú musel znášať. Neotupila ho natoľko, aby v ňom zlomila Strážcu.

Tieň dobehol na neveľkú lúku, v diaľke pod stromami som zbadala blikať slabé svetielko, musela tam byť chalupa. Modlila som sa, nech je to tá, ktorú hľadáme. Modlila som sa počas celej šialenej jazdy lesom, úpenlivo som prosila, nech Chris vydrží a prežije, nech to zvládne. Nemyslela som na to, že môžem spadnúť z koňa, nevedela som predsa jazdiť. Nemyslela som na to, že ma môže zraziť zo sedla nejaký konár, keďže Tieň cválal akoby ma ani nemal na chrbte. Každú svoju myšlienku som upriamila na Chrisa, on bol moje všetko. Nesmiem ho stratiť!

Prudko sme zastali pred chalupu skrytou pod stromami. Zoskočila som zo sedla, ignorovala bolesť pri dopade, a rozbehla sa k domcu. Pod schodami vedúcimi ku dverám, som sa zamotala do sukne a spadla, rýchlo som sa však pozbierala a brala schody po dvoch. Na dvere som zabúchala akoby ma naháňalo samotné peklo.

Chvíľku bolo ticho, zabúchala som znovu, silnejšie. Museli ma počuť!

„Čo sa deje?" otvoril sa malý priezor na dverách, asi vo výške mojich očí, a dívala sa z neho na mňa mužská tvár.

„Potrebujem vašu pomoc!" dostala som udychčane zo seba.
Muž sa zamračil a zatvoril priezor, osamela som.

To hádam nie!

„Haló, počkajte prosím, vážne potrebujem..." búchala som znova na dvere, ktoré sa naraz otvorili až som skoro vpadla do chalupy.

„Kto vás posiela?" spýtal sa ten muž stojaci vo dverách. Prehltla som, vyschlo mi v krku.

„Ste Adam?" overila som si najprv.

Prikývol a založil si ruky na hrudi. Nevyzeral, že by sa mi ponáhľal pomôcť. Vystúpila som z tieňa, kde som doteraz postávala, a postavila sa priamo pred neho. Nevidela som mu úplne do tváre, len obrysy jeho vysokej postavy, musela som ho však presvedčiť, aby mi pomohol.

„Posiela ma Chris, je vážne ranený. Doniesol ma k vám Tieň a..." zasekla som sa, keď som zbadala výraz jeho tváre. Prekvapene otvoril ústa, vzápätí ich zatvoril. Doslova som cítila jeho pohľad, ako mi prechádzal po tvári, vlasoch... do kelu!

Rukou som zašmátrala po čepci na hlave, ale nebol tam. Stratila som ho cestou sem.

Pochopila som, že ma už spoznal.

   Stála som tam pred Adamom bez čepca, a rozmýšľala som, čo spravím. Adam konal rýchlejšie, načiahol sa za mnou a vtiahol ma dovnútra.

„Prepáčte, pani moja, nesmú vás takto vidieť paholci," vysvetľoval rýchlo a zatvoril za nami dvere. „Odpusťte, že si v tejto chvíli nezakladám na etikete, ale, ak som dobre pochopil, ide o čas."

Prikývla som, na to sa nedalo nič namietať.

„Kde je?" spýtal sa Adam priamo.

„Vravel o Svätojánskej lúke, Tieň nás tam zavedie," odvetila som. „Zasiahli ho do stehna, šíp sme vybrali, ale neprestáva krvácať."

Mala som chvíľku na to, aby som si ho obzrela, bol mladý, zhruba v Chrisovom veku, možno len o niečo starší, vysoký a dobre stavaný. A bol tiež veľmi pohľadný, mali to azda Strážcovia v krvi?

Musel byť určite Strážcom, postavu mal štíhlu a vypracovanú, za opaskom mu visela malá dýka, vždy bol pripravený. Ako Chris.

Do malej izbietky, kde ma Adam voviedol, vbehla dievčina. Keď ma zbadala, zostala stáť na polceste, bez pohybu, bez slova. Len na mňa prekvapene upierala pohľad zelených očí.

„Lucy, budem potrebovať tvoju pomoc," povedal jej Adam, ona sa však nepohla, stále na mňa hľadela.

V rozpakoch som pozrela na Adama.

„Lucy, toto je Theressa, kráľovská dcéra," predstavil ma Adam nenútene, akoby som bola len jeho známa. Dievčina sa konečne pohla a kľakla si predo mnou, čím prekvapila zase mňa. Zarazene som na ňu pozerala, neschopná slova. Čo sa odomňa teraz očakávalo? Bolo to pre mňa neznáme a úplne nečakané.

„Pani moja, je mi cťou vás spoznať," prehovorila so sklonenou hlavou.

„Ďakujem, tiež ťa rada spoznávam," vyšlo zo mňa. „Môžeš vstať?" spýtala som sa milo.

„Ak si to želáte, pani moja," stále však kľačala predomnou.

Adam vedľa mňa nervózne prešľapoval.

„Lucy, preboha, ide nám o čas! Nehraj tu teraz divadlo!"

„Prosím vstaň, Lucy," riekla som. „Naozaj ťa brat potrebuje, a ja tiež," dodala som rýchlo.

Dievčina vstala, stále však na mňa hľadela ako na zjavenie. Prosebne som vzhliadla k Adamovi.

„Lucy, sestrička," chytil ju za ramená a otočil k sebe. „Áno, je u nás samotná princezná, ale len preto, že Chris je zranený a poslal ju za nami. Preber sa, a chystaj horúcu vodu, obväzy, mastičky, všetko čo treba! Zobudím paholkov a pôjdeme pre neho."

„Idem s vami," vyhlásila som rázne.

Adam zavrtel hlavou.
„Nemôžem vás zobrať so sebou, je to pre vás nebezpečné."

„Prišla som až sem, cestu späť zvládnem," nedala som sa odbiť.

„Netvrdím, že nezvládnete, nesmú vás však vidieť, tobôž naši paholci," vysvetľoval. „Pomôžte, prosím, Lucy s prípravou, dobre? Keď ho privezieme, bude potrebná každá ruka."

„Ale, ja..." začala som, prerušila ma však Lucy.

„Ako má tú ranu ošetrenú?" spytovala sa.

„Vydezinfikovanú liehom a obviazanú," odvetila som. „Nič viac sme nemali k dispozícii."

Prikývla, že rozumie, a odbehla k neďalekej skrinke.
„Vezmi si ešte obväzy, braček, krvácanie treba zastavovať a najlepšie nehýbať zranenou nohou," poučovala ho.

„Vezmem nosítka, nachystaj mi všetko potrebné, idem zobudiť dvoch paholkov. Ruby už spí?"

Lucy prikývla a usmiala sa. „Ako v bavlnke."

Došlo mi, že majú pravdepodobne ešte sestru, asi o dosť mladšiu od seba. Alebo mal niekto z nich už dcérku?

„Ponáhľajte sa, prosím, bojím sa, že..." zasekla som sa, skoro som im prezradila svoje pocity, čo sa od kráľovskej dcéry asi neočakáva, keď sa jedná o jej Strážcu.
Len o Strážcu.

„Spravíme všetko, čo bude v našich silách," uklonil sa a vyšiel do šera. Skutočne sa mi uklonil?

Lucy sa na mňa obrátila.
„Pomôžete mi?" spýtala sa nesmelo.

Keď sa jedná o Chrisov život?

„Samozrejme, čo treba prichystať?"

Spratali sme všetko zo stola a presunuli ho bližšie k ohnisku, bol drevený a neskutočne ťažký, mordovali sme sa s ním najdlhšie. Lucy priložila na oheň a požiadala ma, neprikázala mi, aby som zo skrinky vybrala ďalšie látkové obväzy, misky a nádoby. Ona zatiaľ kamsi odbehla, aby sa za okamih vrátila s náručou byliniek, fľaštičiek a mastičiek, aké som nikdy ešte nevidela. Udivene som na to všetko pozerala.

„Ranu treba vyčistiť a ošetriť, neviem, čo ma čaká, tak radšej som pripravená na všetko," vysvetľovala.

„Vyznáš sa v bylinkách?"

Prikývla. „Ak niekto potrebuje, vždy pomôžem, chodia ku nám cudzí, chorí či zranení, s prosbou o pomoc," rozkladala si po stole potrebné veci, kým rozprávala.
„S Ruby od jari zbierame bylinky, sušíme ich pod strechou, i vzadu v stodole a..." zmĺkla zrazu. „Niečo hľadáte, pani moja?"

Pani moja? Na toto si asi nezvyknem, prebehlo mi mysľou. Až po jej otázke som si uvedomila, že vyhľadávam v izbe nejaké hodiny, ktoré by mi napovedali, ako dlho sú preč.

„Sú preč nejako dlho, nezdá sa ti?" spýtala som sa Lucy.

„Čoskoro prídu, nemajte strach, pani moja," odpovedala. „Na Adama je spoľahnutie, lebo Chris je... je mu ako brat."

Zdalo sa mi to, či skutočne jej pri zmienke o Chrisovi znežnel hlas?

„Poznajú sa dlho?" nadviazala som otázku.

„Poznajú sa z Inštitútu Strážcov, čiže od šiestich rokov, celý výcvik zvládli spolu," vysvetľovala mi. „Boli nerozluční, a to im zostalo."
Len som prikývla. Uvedomila som si, že o Chrisovi toho viem veľmi málo, vlastne, skoro nič. Aj za ten čas, čo sme boli rodinou, mi toho veľa neprezradil. Chápala som už, že nemohol.

Prechádzala som po izbe, nervózna, ustráchaná. Lucy si sadla ku kozubu, ja som sedieť nedokázala.
Čas sa neskutočne vliekol.