Nechápavo som naňho pozrela. „Vrátiť sa tam? Priamo k nim?"
„Nie," odstavil auto a vypol motor.
Dlaňami si prešiel po tvári, akoby nimi chcel zotrieť všetky starosti.
„Nepokús sa mi utiecť," povedal, hlas mu znel zrazu akosi unavene.
Napriek jeho žiadosti som vystúpila zároveň s ním, a zabuchla za sebou dvere trochu ráznejšie, než som mala v úmysle. Kým obišiel auto ku mne, dala som si ruksak na plecia, a vydala sa od neho preč.
„Tess!" vykríkol za mnou, no neobzrela som sa. Bolelo mu už len pomyslenie na to, že je v mojej blízkosti. Opäť. Spomienky na jeho bozky boli ešte príliš čerstvé. Napriek nebezpečenstvu, v ktorom som sa ocitla, sa drali na povrch, pokúšali ma a boleli.
Schytil ma za poranenú ruku, a stočil k sebe. Sykla som od bolesti, rana mi začala nanovo krvácať.
Pozrel mi na ruku a potom do tváre. „Ty si zranená?"
„Len škrabnutie."
„Od Temného?"
Prikývla som. Vyzeral zrazu akosi vystrašene.
„To je nebezpečné, Tess... Musíme sa poponáhľať."
Cúvla som. „Čo chceš robiť?"
„Teraz nie je čas na vysvetľovanie..."
„To mi je jasné, v poslednom čase ti to veľmi nešlo."
„Prestaň, Tess," zahriakol ma. „Toto je vážne."
Znovu ku mne pristúpil, až príliš blízko. Vzdorovito som mu pozrela do tváre.
„A čo, ak s tebou nechcem nikam ísť?"
„Budeš musieť, inak ťa zabijú."
„Kam chceš pred nimi akože zmiznúť?" nedala som sa.
„Uvidíš."

Chytil ma za ruku a voviedol do neďalekého vchodu domu. Nikdy som tam nebola, nechápala som, čo tam chce robiť. Stisk jeho ruky bol pevný, bál sa azda, že mu utečiem?
Vystúpili sme po schodisku na prvé poschodie, svetlo len tlmene svietilo. Chris zastal pred dverami akéhosi bytu, meno na dverách som nepoznala.
„Ideme na návštevu?" spýtala som sa ironicky.
Pokrútil hlavou, z hrude mu vyšiel povzdych.
„Myslel som, že ťa budem mať čas pripraviť," začal nerozhodne a pozrel mi do očí. Čítala som mu v nich smútok, rozčarovanie, hnev aj... nie, to nie sú city. City ku mne.
„Pripraviť na čo?" dochádzala mi pri ňom trpezlivosť.
„Na návrat. Na všetko, čo ťa tam čaká," pokrútil hlavou. „To je teraz už aj tak jedno."
Absolútne som nechápala o čom hovorí. Preskočilo mne, alebo jemu?
Otočila som sa späť do chodby, pripravená odísť. Toto nemá nijaký zmysel.
„Čo robíš?"
„Idem preč, veď je to celé na hlavu."
Zastal mi cestu. „Prestaň! Neuvedomuješ si, aké je o vážne?"
„Viem, aké je to vážne, ale ty..."
„Čo ja?"
„Správaš sa, ako keby ti..."
Kvílenie, ktoré mi zmrazilo vnútro, prerušilo tok mojich slov. Trhalo mi z neho uši. A, bolo príliš blízko.

„Nemáme čas na debaty, Tess," otočil ma znova ku dverám bytu. „Musíme ísť."
Postavil sa vedľa mňa.
„Keď prejdeme cez tieto dvere, nebude za nimi byt, akoby si čakala," povedal.
Čo to má znamenať? Začínala som sa obávať, že to je v rozpore so zdravým rozumom. A... začínal ma zvierať strach. Znovu.
„Nikam s tebou nejdem, kým mi nepovieš, o čo tu vlastne ide!" vzoprela som sa a odstúpila od dverí.
Ťažko si vzdychol.
„Vieš si vybrať chvíľu, Tess. Keď prejdeme cez Priechod, všetko ti poviem, ale teraz..."
„Priechod? Čo to má, dopekla, znamenať Chris? Nepôjdem s tebou cez nijaký Priechod!" vyprskla som.
„Musíš Tess."
„Musím? Ja musím najprv vedieť, čo ma čaká!"
„Veríš mi?" spýtal sa nedočkavo.
Išlo nám o sekundy, vedela som to, ale aj tak som si nebola istá, či mu veriť. Chcela som, naozaj veľmi.
„To s tým nemá nič..." začala som podráždene, rozhodila som rukami. Prerušil ma buchot pod nami, rozleteli sa vchodové dvere domu. Chris pozrel smerom ku schodisku, a zmrazil ma priam ľadovým pohľadom.
„Fajn, slečna dôležitá! Teraz prejdeš so mnou cez ten Priechod," vyrazil zo seba nahnevane. „Lebo ťa tam musím dostať. Je to moja úloha!"
Chytil ma za ruku a pozrel mi do očí s takým dôrazom, až som zatajila dych.
„Tvoje celé meno je Theressa Agnes Camille di Castello, a si posledný žijúci kráľovský potomok."

V nasledujúcich sekundách sa môj svet zastavil. Spomalil sa, a stal sa lepkavým ako med. Sekunda nebola sekundou. Nádych trval večnosť...
Hlava mi odmietala spracovať, čo som si práve vypočula, no niečo hlboko v mojom vnútri, doteraz skryté, sa zobudilo, pohlo, a ja som vedela, že to, čo mi Chris práve povedal, je pravda.
Ten skutočný, okolitý svet fungoval naďalej. Chris vzápätí po tom dychberúcom odhalení, vrátil svoju pozornosť k Priechodu, ktorý som nechápala, a v podstate ani nevidela. Nič som v tej chvíli nechápala.

Kto som? bola jedná myšlienka, ktorá mi ostala v mysli, krúžila v nej, a márne hľadala odpoveď.
Po chvíli sústredenia a letmého pohybu pier, ma Chris vzal za ruku.
„Poďme," povedal len, a vkročil do dverí. Keď som na ne v sliepňajúcom svetle chodby zaostrila zrak, pripadali mi, že sa vlnia, akoby nimi prestupovala nejaká energia. Nemala som čas na rozmýšľanie, ostávalo mi len veriť.
Veriť Chrisovi.

Zatvorila som oči a vstúpila som do vlniaceho sa priestoru, obalilo ma jemné chvenie. Čiastočky tej neznámej sily ma vtiahli do seba, a spôsobovali mi šteklenie po odhalenej pokožke. Vzduch ochladol, no mohla som normálne dýchať, oči som však neotvorila. Nechcela som zistiť, čo to je, kde sa nachádzam, a čo sa so mnou deje.

A zrazu... to celé pominulo, tvár mi ovial jemný vánok. Otvorila som oči. Netušila som, čo mám očakávať, ale zostala som prekvapene stáť na mieste.
S Chrisom sme stáli na lúke, navôkol ševelili vo večernom vánku stromy, v diaľke zapadalo slnko. Úplne bežný výjav, keby som v hlave nemala dvere bytu spred pár sekúnd.
„Čo to má... znamenať?" vyšlo zo mňa priškrtene.
Chris sa usmial. „Ani ja nikdy neviem, kde z Priechodu vyjdem."
„Ale, ako je to... ako to..." nebola som schopná vyjadrenia.
„Prejsť cez Priechod dokážu len Strážcovia. Aj ho vytvoriť," povedal, akoby hovoril o raňajkách. Vytvoriť Priechod, jasné...
Zažmurkala som, akoby som chcela zmazať všetko okolo seba, ako keď človek neverí vlastným očiam, a chce sa z toho rýchlo prebrať, ale nepomohlo. Stále som bola na tom zvláštnom, úplne nečakanom mieste, neschopná jedinej ucelenej myšlienky.
„Kde to sme? Čo budeme teraz robiť?" habkala som nesúvisle.
„V prvom rade sa musíme preobliecť," prešiel po mne pohľadom. „V tomto by si priťahovala nežiaducu pozornosť."

Pozrela som na svoje džínsy a mikinu, a nechápavo som preniesla pohľad naňho.
„Tu sa toto nenosí?"
Pokrútil záporne hlavou. „Sama zistíš, že tu je veľa vecí úplne iných, než ako si bola doteraz zvyknutá."
„Aha, no to je fakt paráda. Chcem sa vrátiť domov, nechcem tu byť," hlavne nie s tebou, ale to som doložila len v mysli.
Vôbec sa mi nepozdávalo, že ma previedol cez nejaký Priechod do krajiny, ktorá ani neviem, ako sa volá, nosí sa tu zvláštne oblečenie, a je to tu vlastne úplne iné.
„Toto je tvoj pravý domov, Tess," riekol potichu.
Zazrela som naňho. Ten Priechod mu asi nespravil dobre.
„Ako?" rozhodila som bezmocne rukami a vzdychla som si. „Fajn, Chris, ja odchádzam. Nájdem si nejaký iný Priechod späť, alebo vysnorím iného Strážcu, ktorý ma..."
Nespravila som ani dva kroky, keď ma zastavil, schytil za predlaktie, a otočil k sebe. Neznášala som to. Neznášala som jeho. 
„Theressa Agnes Camille di Castello," zasipel nahnevane. „Prosím, uvedom si konečne, že toto nie je vtip, ani nijaká hra. Si posledný potomok, a ja ťa mám priviesť do Kráľovského Mesta. A tak aj spravím, aj keby som ťa mal celú cestu niesť na pleciach!"
„Vieš, kam môžeš ísť aj s tvojím potomkom!" oborila som sa naňho.„Neprosila som sa ti, aby si ma sem vzal! Nechcela som to! Mal si ma nechať tak, ako si ma nechal včera, keď si..." zasekla som sa. Sršal zo mňa hnev, spomienka na jeho odmietnutie zabolela. Videla som mu v tvári, že vie, o čom hovorím.

Zovrela som dlaň v päsť a snažila sa mu vymaniť zo zovretia, márne. Niekoľko sekúnd mi uprene hľadel do očí. Dúfala som, že v nich uvidí všetku bolesť, čo mi spôsobil. V tých jeho sa mihlo poznanie, no zmizlo skôr, než som si ho stačila uvedomiť.
„Musíme sa pohnúť ďalej," povedal a pustil ma. Nevedela som, či vraví o tom, čo sa medzi nami odohralo, alebo o našom cestovaní touto mne neznámou krajinou.
Hnev vo mne mierne pohasol, len som prikývla a vykročila za ním po tráve k lesíku, ktorý sa črtal pred nami. Nič iné mi vlastne nezostávalo, nepoznala som to tu, a útekom by som nevyriešila absolútne nič.
Až príliš bolestná realita.

Vyzeralo, že Chris presne vedel, kam má ísť. Prešli sme krajom lesa, a pod kopcom pred nami zablikalo do šera niekoľko svetielok.
„Tam nám dajú oblečenie, jedlo, a hádam aj nejaký nocľah," ukázal Chris tým smerom.
Keď sme sa priblížili na dohľad k domčeku, ukrytému pod stromami, Chris zastal a otočil sa ku mne. „Tess, pozorne ma počúvaj, je to dôležité,"odmlčal sa a pozrel na mňa.
Prikývla som na znak, že ho počúvam.
„Nikto nesmie zistiť, kto v skutočnosti si. Hovoriť necháš len mňa. Nikomu sa ani nesmieš pozrieť priamo do očí, jasné?" spýtavo na mňa pozrel.
Nechápala som, o čo mu ide, ale kývla som, že poslúchnem. „Budem mlčať ako hrob."
„Fajn, počkáš ma teraz tu, pri dome. Skry sa trošku do tône, nech ťa príliš nevidieť."
Ustúpila som pár krokov napravo, a ukryla ma tma.
„O chvíľku som späť."
Odišiel odo mňa, a svižne vybehol pár krokmi k domcu, kde silo zabúchal na dvere.
Tie sa za okamih otvorili len na štrbinu, cez ktorú sa prestrčila úzka tvár.
„Čo tu chceš, v túto hodinu, pocestný?" ozval sa prísny mužský hlas.
Nezachytila som Chrisove slová, keď mu odpovedal. Musel mu povedať niečo dôležité, lebo vzápätí sa dvere otvorili dokorán, a vpustili Chrisa dovnútra.
„Máme vzácneho hosťa, žena moja!" zvolal muž temer radostne.
Dvere sa za ním zatvorili a všetko obklopilo ticho noci. Stála som tam v tôni a rozmýšľala, čo spravím. Utiecť som nemala odvahu, nepoznala som to tu. Zatiaľ nie.
A s Chrisom dlho zostať nemôžem, príliš to bolelo. Moje city k nemu bolestivo pulzovali a pripomínali mi, čo sa medzi nami stalo. Bolo pre mňa neznesiteľné zostávať v jeho prítomnosti. Ale, čo si tu počnem? Čo ma tu čaká?

Z trýznivých myšlienok ma vytrhlo otvorenie dverí a hlasy.
„Ďakujem ešte raz, za všetko. Veľmi si to cením!" začula som Chrisa.
„U nás máte dvere vždy otvorené, kráľovský Strážca vždy!" vyprevádzal ho starý muž temer poklonou.
Dvere na domci uväznili ten prúžok svetla, čo prepúšťali na dvor z domca. Chris prišiel ku mne, v náručí niesol nejaký vak a lampáš, kývajúci sa mu v jednej ruke, kreslil navôkol ostré tiene.
„Prespíme v stodole, na sene," oznámil mi.
„Kde?" neverila som vlastným ušiam.
„Neboj, bude to pohodlné. Strávil som takto nespočetne nocí."
„Aha," vyšlo zo mňa.
„Mám nejaké jedlo, a aj šaty. Môžeš sa prezliecť v stodole. Počkám vonku," otvoril mi veľké drevené dvere, ovanula ma vôňa sušenej trávy. Nádhera. Ráno budem voňať ako kôň – senom.

Vzala som si podávanú kôpku ošatenia, keď ma zastavil.
„Ošetrím ti ešte tú ranu, kým sa oblečieš."
Úplne som na ňu zabudla, plece ma prestalo bolieť, len zaschnutá krv bola pripomienkou, že ma zranil meč Temného.
Vošli sme do stodoly, Chris privrel dvere a lampáš zavesil na drevený trám nad nami. Oblečenie zložil na kopu sena, a pozrel na mňa.
„Ukáž mi to plece," vyzval ma. Zložila som si z pliec ruksak a stiahla mikinu. Zaschnutá krv sa mi prilepila na kožu i rukáv, a pri vyzliekaní začala znovu tiecť. Štípalo to, čo som si dovtedy neuvedomovala. Sykla som.
„Je to hlboké?" pristúpil ku mne a chytil ma za ruku. Dotyk jeho prstov na mojej pokožke pálil. Pripomínal mi naše nedávne veľmi blízke chvíle. Akoby mu cez končeky prstov na miestach, kde sa ma dotkol, prechádzala elektrina.
Odvrátila som pohľad, nemohla som naňho hľadieť, keď bol takto blízko. Srdce mi tĺklo v splašenom rytme, jeho blízkosť ma zbavovala triezveho uvažovania. Do čoho som sa to dostala?

„Bude to asi trošku bolieť," povedal hlasom, ktorý ani nebol jeho. Bol hlboký, zastrený, a neznámy. Prikývla som. Siahol do vaku, ktorý mu dali v domci, a vytiahol kúsok plátna a fľaštičku s neznámou tekutinou. Dúfala som, že vie, čo robí.
Namočil plátno a priložil mi ho opatrne na ranu. Zahryzla som si do pery, aby som nevykríkla bolesťou, oči mi zahmlili slzy. Prudko som nosom nasala vzduch.
„Prepáč," šepol. „Ešte chvíľku vydrž."
Zotrel zaschnutú krv a pozrel na reznú ranu. Odvážila som sa pozrieť tiež. Nebola veľká, a našťastie, ani nie hlboká. Zahojí sa bez šitia. Len... čo to tam?
„Chyť sa ma, teraz to bude asi bolieť oveľa viac," povedal vážne a pozrel mi rovno do očí.
„Musím to vybrať."
„Vybrať... čo?"
„Temní majú ostrie mečov napustené zvláštnym jedom. Máš tam zárodok, ktorý by ťa postupne zabíjal."
„Zárodok? Zárodok čoho?"
„Temného," pozrel mi do očí.
Jeho odpoveď ma omráčila. Striaslo ma. Nestačila som sa nadýchnuť a rukou mi prešla ostrá bolesť, Chris vyčistil ranu. Pozrela som k jeho rukám, držal v nich niečo podobné pinzete, a v nej sa zvíjalo čosi čierne. Slizké čierne, čo pripomínalo drobného pavúka. Žalúdok sa mi vzbúril, musela som sa odvrátiť.
Nevedela som, čo s tým Chris spravil, pravdepodobne to zabil. Cítila som len, že mi obväzuje ranu čistým plátnom.
„Pár dní ti ju musím preväzovať a čistiť, ale malo by sa to zahojiť bez stopy. Možno ti ostane len úplne malá jazvička, taká čiarka," podržal dlaň na previazanej ruke o niečo dlhšie, jeho teplo ma pohladilo.
„Ďakujem," šepla som.
„To nemusíš, musel som to spraviť," odvetil a vstal. „Inak by ťa to zabilo."
Odmlčal sa a pozrel na kôpku šiat pred nami.
„Teraz sa môžeš prezliecť, to dlhé sú vrchné šaty, obleč si to na spodnú košeľu. Bude trochu dlhšia ako si možno zvyknutá, ale oblieka sa prvá."
Nadvihla som obočie. „Nejako sa vyznáš," podpichla som ho.
Náročky prehliadol moju poznámku.
„Zavolaj ma, ak sa v tom stratíš."