Nevedela som, ako dlho som tam ležala. Od chladu mi na tele naskočili zimomriavky, ale ignorovala som to. Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť vnútro, srdce a svoje city. Do očí sa mi tlačili slzy, ale silou vôle som ich zatláčala späť. Nechcela som plakať.
Nie, kvôli nemu, už nie.
Nikdy v živote som nezažila takéto poníženie. Použitá, ako nejaká handra, vlastne, nepoužitá úplne. Ale jeho odchod, ten to stonásobne zhoršil. Cítila som sa horšie, ako keby sme dokončili, čo sme začali, a on si ma potom nevšímal.
Prehltla som všetku horkosť, ktorá mi zaplavila vnútro.
Po nekonečne dlhých minútach, keď sa mi hlavou prehnali hádam stovky myšlienok, som sa na posteli posadila, aby som sa dala do poriadku. Z tých myšlienok mi v hlave ostala pulzovať jediná – odídem. Bez jedinej výčitky svedomia. Bez jedinej stopy, aby ma nenašiel.

Zhodila som zo seba šaty a pobrala som sa do sprchy, zmyť zo seba jeho dotyky, jeho vôňu, jeho celého. Túžila som drhnúť každý kúsok pokožky, aby som sa zbavila stôp po jeho dotykoch, ktoré na mne zanechal.
Šaty som nechala rozprestreté na posteli, aby mu všetko pripomenuli, keď sa vráti.
Áno, chcela som byť taká zákerná.
Obliekla som si čisté tričko bez rukávov, natiahla si džínsy a ledva si ich zapla, ako sa mi triasli prsty. Do ruksaku som si zbalila náhradné oblečenie, nejaké hygienické potreby. K šatám som položila vypnutý mobil, platobnú kartu i nepotrebné doklady, aby vedel, že podľa nich ma nevystopuje. Vzala som si len zdravotnú kartu, pre prípad, že by som nebodaj potrebovala ošetrenie. Z tajnej priehradky v písacom stole som si vybrala hotovosť, ktorú som si tam odkladala „pre prípad núdze", ktorý práve nastal. Nebola našťastie malá, vystačím si s ňou aj pár týždňov, ak sa uskromním.
Vlasy som si stiahla do pevného konského chvosta, obliekla si mikinu, aby ma chránila pred nočným chladom, obula si tenisky a vyšla z bytu. Kľúče som nechala pohodené na stolíku pri dverách, kam som ich v zúrivosti hodila pri návrate z Danielovho večierka. Pripadalo mi, že to bolo strašne dávno, a nie len pred niekoľkými hodinami.
Zabuchla som dvere bytu, kam sa už nikdy nevrátim, a pobrala sa pešo dolu schodmi.
Akoby som zabuchla dvere aj za určitou etapou svojho života...

Pred vchodom ma ovanul chlad, aký vie vyčariť len vládnuca noc, a kým som vykročila na chodník, poobzerala som sa, či neuvidím prichádzať Chrisa, čo by zmarilo môj útek. Ulica však bola pustá, len v diaľke ešte bolo počuť nočný život mesta, a na hlavnej ulici prešlo osamotené auto. Netušila som, kam sa Chris podel, a vlastne mi to bolo srdečne jedno. Prázdno, ktoré ma pohlcovalo, zúfalo volalo po jedinom - aby pre mňa už neexistoval. Dostať ho z mysle bola však viac, než ťažká úloha.

Nadýchla som sa a vykročila chodníkom v ústrety noci. Nemala som naplánované, kam pôjdem, rozhodla som sa, že si to nejako naplánujem cestou. Kráčala som teda úplne bez rozmyslu, kam ma nohy viedli.
Snažila som sa nemyslieť na to, čo sa dnes stalo, zabudnúť na Chrisove dotyky, bozky, na neskutočnú túžbu, ktorá mu planula v očiach, a kolovala nám obom v žilách.
Avšak, ako som sa silou mocou chcela sústrediť len na to, kam pôjdem, tak sa z môjho podvedomia tie spomienky drali na povrch. Chceli ma pohltiť. Chceli ma rozplakať. Ja som si však zaumienila neplakať, už ani jedinú slzičku nevyroním pre Chrisa, a pre svoje city k nemu. Spôsobovali mi len bolesť. Milovala som toho najnevhodnejšieho muža pod slnkom, a musela som sa z toho vyliečiť.
Vzdialenosť medzi nami mala byť prvým krokom.

Kroky ma viedli parkom, odkiaľ stačilo prejsť popod nadjazd, kúsok sa prepliesť uličkami starého mesta, a prísť na vlakovú stanicu.
Áno, to bude najlepšie, rozhodla som sa. Verila som, že ma Chris nenájde, veď v anonymite staničnej haly sa denne premelie množstvo ľudí, takže si ma nebudú pamätať. V kútiku srdca som sa obávala, či bude stačiť, že som všetky osobné veci nechala v byte, pretože Chris ma vedel vždy záhadne nájsť, čo sa mi potvrdilo aj dnes u Daniela.
Vedel veľa vecí vopred, bez toho, aby som mu o nich povedala, ako o jednotkách z maturity.
Netušila som, či ako Strážca má nejaký ďalší skrytý zmysel, vďaka ktorému ma dokáže nájsť, ale spoliehala som sa na svoju intuíciu, že bez tých osobných vecí mu to pôjde ťažšie, ak vôbec.

Pridala som do kroku, aj keď park zíval prázdnotou. Pouličné osvetlenie tu nebolo ktovieaké, napriek tomu som necítila strach. Hnala ma túžba po novom živote, túžba zmiznúť, stratiť sa.
Až kým som to nezačula.

Vy - vo - le - ná.

Šepot zaznel z tmy ako výstraha, zaliezal mi pod kožu, šteklil ma na šiji. A najmä, desil ma.
Zastala som a zmätene zažmurkala.
Vnútro mi zovrel strach, pred očami som naraz mala spomienku na temnú postavu v habite, a čiernu tekutinu na ostrí meča. Ostražito som pozrela z jednej strany na druhú. Tma vôkol mňa akoby ožívala, začali sa z nej vynárať obrysy, zhmotňovala sa do postáv. Ako keď sa rozčerí tmavá vodná hladina, vlnky vystupujú na povrch, tak sa z hladiny temnoty parku zrodili Temní. Pripadalo mi, že ich je nespočetne veľa, akoby sa všetci ocitli na jednom mieste, obkľúčili ma, postupne jeden po druhom. Dych sa mi zrýchlil strachom, chĺpky na tele sa zježili vzrastajúcou panikou. Nevyzeralo to dobre, pre mňa určite nie.
Bolo ich priveľa, ja som bola sama.

Obzrela som sa po únikovej ceste, a vzápätí som trielila vpred k jedinému záchrannému bodu, ktorý som mala na zreteli – pouličnej lampe pred sebou. Musela som prebehnúť trávnatou plochou, asi desať metrov. Šprintovala som najrýchlejšie, ako som bola na roztrasených nohách schopná, ale zradila ma tma, v ktorej som nezbadala vytŕčajúci koreň starej borovice.
Zakopla som, a tvárou zaryla do mäkkej zeminy, voňajúcej po ihličí. Ruky som natiahla pred seba neskoro, pád som nestlmila. Strácala som drahocenné sekundy, ruksak na chrbte ma brzdil. Kým som sa stihla pozviechať na nohy, ozvalo sa kvílenie, ktoré mi trhalo uši, musela som si ich zakryť rukami a prikrčiť sa k zemi pod intenzitou toho strašného zvuku. Bolo to neznesiteľné, chcela som sa pohnúť preč, utekať, ale ten zvuk ma priklincoval na mieste.

Keď naraz stíchol, ticho navôkol bolo priam hmatateľné. Lístok na strome sa nepohol, tráva nešumela, nič na vôkol nežilo. Počula som len svoj zrýchlený dych. Otvorila som oči, doteraz silno zažmúrené, a pomaly sa rozhliadla. Okolo mňa sa týčilo asi osem postáv, zahalených v habitoch, bez tváre, bez života.
Podarilo sa mi vstať na roztrasené nohy, a nejakým zázrakom sa na nich aj udržať.
Obkolesovali ma ako hradba, nebolo možné im uniknúť.

„Vyvolená," ozval sa šepotajúci, avšak i hrozivý hlas z habitu. „Konečne sme ťa dostali."
„Č-č-čo... čo odo mňa chcete?" spýtala som sa, a napriek mojej snahe sa mi strach z hlasu nepodarilo skryť.
Chrapot, ktorý sa ozval, mal byť asi smiech, ale nepodobal sa mu.
„Čo chceme? Aby si prestala existovať, Vyvolená."
„Prečo? Čo som vám spravila?" naťahovala som otázkami čas.
„Tvoja nevedomosť ma dojíma," vystúpil z kruhu jeden z nich presne oproti mne. „Veľká škoda, že ti tvoja matka nevyjavila tvoj pravý pôvod, kým sa pobrala z tohto sveta. Teraz zhynieš bez poznania."
V rukách sa mu zablyslo ostrie meča, musel ho vybrať spod habitu. Dlhá, lesklá čepeľ sa zapichla do zeme, rukoväť sa mu strácala pod rukávmi sutany. Prehltla som vzlyk a pohŕdavo vystrčila bradu, nechcela som, aby zistili, že sa začínam vážne báť.
„Asi to pre ňu nebolo dôležité, dala mi život, ktorý mi chcela dať. Určite to neľutovala," odvetila som vzdorovito.
„To je na jej pleciach. A my nemáme čas ti to ozrejmovať," zdvihol meč hrotom ku mne. Inštinktívne som cúvla o dva kroky vzad, aj keď som vedela, že z ich zovretia neuniknem. Opäť ma zradil ten koreň stromu, o ktorý som zakopla aj predtým. Dopadla som chrbtom na zem, ruksak stlmil môj pád. Pred očami som mala stále ostrie meča a habit Temného bez tváre. Tí navôkol sa ani nepohli. Hlavou mi prebleslo, či ten meč do mňa jednoducho zabodne, alebo mi odtne hlavu, ako ja jeho predchodcovi.
V sekunde som sa však spamätala. To už rozmýšľam o svojej smrti?
Vzdávala som to?

„Vstávaj, nechcem ti to uľahčovať, bolo by to veľmi jednoduché, zabiť ťa hneď teraz,"ozval sa Temný predo mnou. „Dám ti náskok, mám chuť sa s tebou ešte trošičku pohrať."
Hrot meča mi položil pod bradu, bol chladný ako smrť.
„No tak, hore sa!" zavelil.
Poslúchla som, roztrasene som vstala na nohy, ktoré len pomaličky získavali svoju stabilitu.
„Zomrieš tak či tak, ale, aby si nepovedala, dám ti náskok pár... sekúnd," zarehotal sa. Šuchot okolo mňa mi napovedal, že sa ostatní rozostúpili.
„Bež! Utekaj... ako o život!" ozval sa škodoradostne Temný s mečom.

Nečakala som na nič, zvrtla som sa a rozbehla sa najrýchlejšie, ako som vedela, k pouličnej lampe. Snažila som sa predlžovať krok, ako som najviac mohla, aby som mu unikla. Okolo uší mi šumel čerstvý nočný vzduch, ale miešalo sa doň znovu aj to strašné kvílenie.
Nezložím sa, nedovolím im vyhrať!
Už len pár metrov, kúsok...

Predo mnou sa ako múr naraz zjavil Temný s mečom. Zaspätkovala som, aby som sa mu vyhla, pričom som sa pošmykla na rosou zmáčanej tráve, a nemala šancu sa udržať na nohách. Dopadla som na ruky, ale rýchlo som sa zviechala späť do stoja. Vlasy sa mi uvoľnili, a teraz mi padali do tváre, odhrnula som si ich zašpinenou rukou. Zacítila som, ako mi na tvári ostala chladná šmuha od hliny.
„Pekný pokus," chechtal sa. „Ale, márny. Mám rád takúto moc nad vami, bezbrannými človiečikmi..."

Hľadela som naňho, pohľadom opisovala jeho tvár pod kapucňou, ale spoza neho dopadalo svetlo lampy, a nevidela som nič. Neobzrela som sa naokolo, vedela som aj bez toho, že jeho prisluhovači sú už tu. Stále som hľadela len na neho, neschopná už nijakého protestu, keď tu zrazu bez varovania zdvihol meč a prudko ním švihol mojim smerom. Odskočila som, a len o vlások unikla jeho ostriu. Na ramene som zacítila, že sa mu podarilo poraniť ma, do mikiny sa mi vpíjali kvapky krvi.
„Stále v strehu, si dobrá," ozval sa. „Páči sa mi to, viac si to užijem."

Sledovala som, ako zviera svoj meč, počúvala jeho zlovestné slová, sekundy plynuli, keď sa zrazu tá tmavá kapucňa pohla, a skotúľala sa mu preč z ramien. Zažmurkala som, a asi až o sekundu mi došlo, čo sa vlastne stalo, ale to sa už Temný s kvílením rozplynul ako dym. Za jeho postavou, ktorá sa predo mnou stratila, stála iná postava, v rukách sa jej zablysol meč.
Zmeravela som na mieste, ale to sa už meč blysol napravo odo mňa, a kvílenie mi prezrádzalo, že ďalší Temný padol, potom ďalší a ďalší. Ich stínanie, a útočníkove pohyby, mi pripomínali nejaký zvláštny tanec. Smrtiaci tanec.
Temní sa postupne zamerali na zabijaka, a mňa pustili zo zreteľa, snažili sa zničiť protivníka, ale mali to márne. Bol rýchly, presný, neomylný. Sledovala som ho a žasla som nad jeho vratkosťou a silou, pripadalo mi, akoby sa s nimi len pohrával.
„Bež!" predral sa cez kvílenie ku mne jeho výkrik. Spoznala som v ňom Chrisa.
A potom som sa rozbehla preč z parku. Poslúchla som ho, do bodky.

Prebehla som popod diaľničný nadjazd, a utekala len cez kužele svetiel smerom do mesta. Ani jediný krát som sa neobzrela. Vedela som, s neotrasiteľnou istotou, že to Chris zvládne.
Chcela som mu zmiznúť, stratiť sa.
Bežala som práve okolo starších domov pri centre mesta, keď som za sebou začula dupot ďalších nôh. Nebol to hlasný dupot, ale jeho pravidelnosť mi napovedala, že niekto za mnou tiež beží. Spomalila som a ukryla sa do prítmia vchodu jedného z domov. Čakala som, nech ma nočný bežec obíde, aby som mohla pokračovať smerom k nádražiu. Aspoň som mala chvíľku na vydýchanie, taký dlhý beh ma pomaly, ale isto vysilil.

Svoju chybu som si uvedomila, až keď bolo neskoro, až keď som namiesto múru za sebou zacítila niečo mäkké, čo sa podobalo látke. Hrubej, nepoddajnej látke. Habitu.
Temní sa predsa vynárajú z tieňa, a ja som práve do takého vbehla. Priamo do jeho náruče, aká som len hlúpa! Z hrdla sa mi vydal tlmený vzlyk, nebola som od strachu schopná ani vykríknuť.
Tak, predsa ma dostali!
Temný ma vťahoval do svojich osídiel, chcel zo mňa asi vysať všetok život, lebo jeho zovretie bolo čím ďalej viac pevnejšie, gniavilo  ma.

Spoza rohu sa náhle vynorila postava, spoznala som v nej Chrisa.
Nasledujúce sekundy sa odohrali ako v spomalenom filme.
Pokúsila som sa o výkrik, ale vyšlo zo mňa len akési zastonanie.
Uplynula sekunda. Chris sa zvrtol smerom ku mne a siahol po svojom meči.
Druhá sekunda. „Zohni sa, Tess!" riekol rázne a zovrel rukoväť.
Tretia sekunda... štvrtá sekunda. Poslúchla som ho, a s vypätím všetkých síl som sa vytrhla Temnému zo zovretia, a zohla sa k zemi.
Piata sekunda. Svišťanie meča vzduchom a kvílenie Temného zaplnilo priestor okolo mňa.
Šiesta... siedma... ôsma sekunda. Zovretie úplne povolilo, dopadla som na zem.

Kým som sa zdvihla, Chris zasunul meč späť do pošvy.
Stála som proti nemu, a snažila sa opäť normálne dýchať. Nevedela som, čo povedať, len som naňho hľadela sčasti s vďačnosťou, sčasti so strachom.
Do tváre som mu nevidela, lebo stál chrbtom k lampe, a tvár mu zostávala v tieni, cítila som však, že zo mňa nespúšťa zrak.
„Musíme ísť," vystrel ku mne ruku.
„Čo chceš robiť?" nerozumela som.
„Zmiznúť. Poď," chytil ma za ruku a ťahal za sebou.

Nemala som inú možnosť, len podvoliť sa mu. Prebehli sme niekoľko ulíc, keď som začula znovu to neznesiteľné kvílenie.
„Dopekla, sú bližšie, než som čakal," zahrešil. „Musíme si pomôcť inak."
Prudko zastal, skoro som doňho rozbehnutá vrazila. Keď som za ním utekala, všimla som si, že meč nemá pripásaný na páse, ale má ho uviazaný krížom cez chrbát, popruhy sa mu krížili cez hruď. Mohol tak ľahšie bežať, aj sa pohybovať, a stačilo mu siahnuť za seba, a meč mal ihneď v rukách. Takto vyzbrojeného som ho nepoznala, ešte som ho tak nevidela.
Zastali sme, a Chris ma vtiahol do postrannej, tichšej uličky. Z púzdra na opasku vytiahol úzky predmet, pravdepodobne páčidlo, a pristúpil k neďaleko stojacemu autu. Nehlučne ho otvoril, čo som zistila, až keď som zbadala dvere dokorán a šmátrať ho pod palubovkou po kábloch.
So strachom som sa obzerala späť do tmy a snažila sa nespanikáriť, keď som Temných počula čoraz bližšie pri nás.

Otvoril mi dvere spolujazdca.
„Nasadni si!" povedal, kým sa snažil naštartovať pomocou káblov. Nechápala som, kde sa to v ňom zobralo. Neprestával ma prekvapovať.
Motor nabehol a Chris nasadol. Sakra, práve sme ukradli auto bez najmenšieho hluku!
Vyrazil vpred, ale nenáhlil sa, ešte nie. Museli sme byť nenápadní.
Chvíľu sme šli mlčky, Chris na mňa nepozrel, ale ja som naňho zopárkrát ukradomky vzhliadla.
„Si v poriadku?" spýtal sa napokon, jeho hlas neprezrádzal nijakú emóciu.
„Uhm," vyšlo zo mňa, na ranu na pleci som v tej chvíli nepomyslela. Zovrela som popruhy ruksaku, ktorý som si zložila pod nohy. Bola som rozhodnutá, že keď zastaneme, utečiem mu.
„Nesnaž sa spraviť zase nejakú hlúposť!" povedal, akoby mi čítal myšlienky.
„Prosím?"
„Neutečieš mi..."
Po krátkej odmlke sa zase ozval, z hlasu mu už sálal hnev. Možno oprávnený.
„Rozmýšľala si vôbec, čo robíš? Čo ti hrozí?"
„Asi ti nerozumiem."
„Ako dlho si vedela, že Temní už vedia, kde sme?" spýtal sa s výčitkou v hlase.
Mlčala som. Načo sa s ním hádať?
„Tess!"
„Nechaj ma!" zavrčala som.
„Vedela si o tom, a nepovedala mi to? Čo si sa úplne zbláznila?"
„Si Strážca, mal si to vedieť aj sám!" odsekla som mu nahnevane.
„Ale, mňa predsa nehľadali!" už skoro kričal, rukou tresol po volante.
Neodpovedala som mu.
Hľadela som na ulicu, ubiehajúcu v šmuhe za oknom. Už to predsa bolo jedno, teraz sme opäť na úteku, aspoň do svitania určite.
Chris si ťažko povzdychol, akoby na pleciach naraz niesol celú ťarchu sveta.
„Teraz sa musíme neplánovane vrátiť."