Našťastie, zmena bydliska mala aj svoje výhody. Nik sa tu na mňa nepozeral zvysoka, nik ma neprehliadal, ani nepovažoval za divnú, či nebodaj čarodejnicu. Pri ceste do obchodu alebo do mesta, keď som pomaly objavovala nové miesto, kde som mala prežiť nejaký čas, ma ľudia s úsmevom zdravili, prihovorili sa pri pokladni, v autobuse mestskej linky. Nebola som už vydedenec, brali ma takú, akou som bola, a mňa to nesmierne tešilo. Bol koniec šepotu za mojím chrbtom, odsudzovaniu či osočovaniu, bola som jednou z nich.

Do života mi vstúpilo zopár ľudí a priateľov, ktorí sa stali jeho súčasťou, začlenili sa doň tak ľahko, akoby sme sa poznali odjakživa.

A s jedným z nich, s Danielom, som mohla okúsiť dotyky lásky, a dostala som možnosť zistiť, že keď je opätovaná, môže sa stať krásnou.

Už keď som ho zbadala prvýkrát, niečím ma upútal.

Cestovala som autobusom do mesta, kde som chcela študovať, aby som im udala svoju novú adresu. Áno, mohla som to vybaviť telefonicky alebo mailom, ale chcela som vypadnúť, aby som mala zmenu, a nemusela byť tak blízko Chrisa.

Dobiehal k autobusu ako posledný, stihol ho na poslednú chvíľu, keď vodič už skoro zatváral dvere. Keď vystupoval po schodíkoch, vzhliadla som k oneskorencovi, a naše pohľady sa na okamih stretli. Upútala ma zvláštna farba jeho očí,  niečo medzi jantárovou a orieškovou, ktorou akoby prestupovala slnečná žiara. Farba whisky, jantárová, čistá.
Rýchlo som odvrátila pohľad a pozrela radšej von oknom, nečakane ma rozrušil, a srdce, ktoré sa mi zrazu rozbúšilo v hrudi, ma zmiatlo tiež.
„Je tu voľné?" začula som nad sebou hlas. Nemusela som ani zodvihnúť hlavu, vedela som, že je to on. Zmohla som sa len na prikývnutie.
Usadil sa vedľa mňa, ako veľká voda, a autobus sa pohol.
Kým sa vymotal z ulíc mesta sedeli sme mlčky, ale dlho to nevydržalo.
„Cestuješ ďaleko?" spýtal sa nenútene.
Neškodná otázka, mala by som mu teda odpovedať.
„Až na konečnú," odvetila som, no nepozrela sa naňho.
„Tak to máš pekne dlhú trasu."
Mal príjemný hlas, o akom som zvykla tvrdiť, že je priam stvorený do rozhlasu, na čítanie rozprávok na dobrú noc. Mohla by som ho počúvať hodiny a hodiny.

Obrátila som sa tvárou k nemu.
„Neprekáža mi to, rada cestujem."
Zblízka bol ešte príťažlivejší. Mal súmernú tvár, tie zvláštne oči s dlhými mihalnicami, na tvári skoré strnisko a rozstrapatené svetlohnedé vlasy, ktoré ho robili ešte krajším. Usmial sa a úplne ma tým odzbrojil.
Do kelu! prebehlo mi mysľou. A takýto chalan si sadne práve vedľa mňa, paráda!
Bola som z neho trošku v rozpakoch, ale snažila som sa to nedať na sebe poznať.

„A ty? Kam mieriš?" oplatila som mu otázku.

Usadil sa pohodlnejšie, dlhé nohy si vystrel pod sedadlo pred nami a ruky zložil na bruchu. Tašku si už predtým musel zložiť do priestoru nad našimi hlavami. Pod obtiahnutým tričkom sa mu rysovala vypracovaná postava. Takže asi športovec.
„Presne tam, kam aj ty," zaznela odpoveď, ktorej som sa v duchu obávala. „Vyzerá to tak, že ma budeš musieť strpieť pekne dlho," doložil s mierne sebavedomým úsmevom na perách.
„Som Daniel," predstavil sa nečakane, a podával mi ruku.
„Tereza," predstavila som sa mu tiež a opätovala mu stisk.
„Hmmm, a prečo tak tvrdo?" spýtal sa.
Dotyk jeho ruky mi zanechal na dlani rozochvené čiastočky.
„Ako ti hovoria doma?"
Vymanila som si ruku z jeho dlane. „Všelijako."
„Terka, Terezka?" skúšal.
Pri tom druhom mene ma pichlo pri srdci. „Teri... napríklad," opravila som ho rýchlo.
Prikývol. „Môžem ti teda hovoriť Teri?"
Pokrčila som ramenami, čo malo znamenať, že mi to je jedno. Môže, čo na tom záleží na tú jednu cestu autobusom? Na konečnej vystúpime, a poberieme sa každý svojou cestou, už sa nikdy nestretneme.

Zadívala som sa znovu von oknom, na krajinu ubiehajúcu za ním.
Daniel sedel chvíľu mlčky, občas pozrel na mobil, pomrvil sa na sedadle.
„Ty toho asi veľa nenahovoríš, však?" skúsil to znovu, po pár minútach ticha.
„Nie som zvyknutá konverzovať s ľuďmi, ktorých vôbec nepoznám," odvetila som trochu príkro.
„Uhm," zaznelo z jeho strany a bola som si istá, že potláča smiech. „Si skôr samotárka, mám pravdu?"
„Tak nejako."
„A, nechcela by si to zmeniť... aspoň počas tejto cesty?"
Pozrela som naňho. Tvárou mu poihrával úsmev a v očiach svietila úprimnosť. Asi to myslel vážne. Nedalo sa mu odolať, musela som sa tiež usmiať.
„Len kvôli tebe? No, ešte to zvážim," zatvárila som sa, že tuho uvažujem.
Zasmial sa. Aj smiech mal príjemný. Neskutočné.
„Si odtiaľto?"
Pokrútila som hlavou.
„Len nedávno sme sa prisťahovali, takže som tu nová."
„Vážne? Tak to ja som potom domorodec," otočil sa viac ku mne, kolenom sa zaprel o sedadlo pred nami, hľadajúc pohodlnejšiu polohu na sedenie. Vzhľadom na jeho výšku som to úplne chápala. Nik na ňom, našťastie, nesedel, lebo by sa určite začal sťažovať.

Cítila som, ako ma skúma tými svojimi jantárovými očami.
„Je to krásne mesto, môžem ti ho niekedy poukazovať."
Bol taký milo dotieravý, až mi to vôbec neprekážalo. Musela som sa zasmiať.
„Takto sa teraz balia baby?" podpichla som ho.
Úsmev mu však z tváre nezmizol. „To si ma teda rýchlo odhalila!"
„Aspoň viem, skadiaľ vietor fúka."
Neodpovedal, len sa mu jemne zdvihli kútiky úst. Sklopil zrak, no za okamih ho ku mne zdvihol. V očiach mal zvláštny, nerozlúštiteľný výraz.
„Myslím to vážne. A nebalím ťa," uisťoval ma.
Pochybovačne som naňho pozrela, ale nepovedala som nič.
„Aj keď..." začal neurčito, no stíchol. Čakala som, čo z neho vypadne.
„Rád by som ťa ešte niekedy videl," priznal napokon.
„Bývame v jednom meste, možno sa ešte niekedy stretneme," odvetila som rýchlo. Až prirýchlo. Bolo to absurdné, poznali sme sa ani nie hodinu, no mala som pri ňom pocit, že ho poznám hádam odjakživa.

Niečím ma priťahoval, vyžarovalo z neho čosi tak pozitívne a príjemné, že by som mu naletela ako včela na med, snažila som sa teda byť opatrnejšou. Ale, s každým ďalším ubehnutým kilometrom, ma opatrnosť opúšťala, a ako cesta pokračovala, získaval si ma viac a viac. Bol bezprostredný, uvoľnený a trošičku sebavedomý, ale nebolo to na škodu. Už dlho som sa tak nenasmiala, ako práve s ním.
Vypytovala som sa skôr ja jeho, nechcela som mu o sebe prezradiť veľa, príliš to ešte bolelo, a nebola som pripravená odhaľovať pred niekým svoju minulosť. Dozvedela som sa o ňom, že má za sebou prvý rok na vysokej, je o rok starší odo mňa, má mladšiu sestru Denisu, a rodičov väčšinou rozcestovaných po svete, takže bol vlastne takým samorastom. Opísal mi mesto, ktoré sa stalo mojím novým domovom, tak podrobne, že by som tam už hádam ani potme nezablúdila, a tesne predtým, ako autobus dorazil do cieľa, ma pozval na kávu alebo na čo by si mala chuť, a to presne jeho štýlom – nečakane, bezprostredne, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

„Budem veľmi odvážny, ak si od teba vypýtam číslo?" spýtal sa a uprel na mňa prosebný pohľad tých jeho zvláštnych očí.
Tvárila som sa, že o tom veľmi, naozaj veľmi tuho uvažujem.
„Podľa toho, aké chceš číslo. Číslo topánok ti môžem dať, číslo účtu ti bude na nič, podprsenky radšej nie, a číslo občianskeho ti určite nijako nepomôže," uťahovala som si z neho.
„Hej! Teraz si ma dostala!" vybuchol smiechom. „A vieš byť aj vtipná, paráda!"
Autobus práve zastavil a ľudia sa začali tlačiť von. Pozbierala som si svoje veci a tiež vstala zo sedadla.
„Topánky odhadujem na tridsať osmičky," začal a stúpol si do uličky, aby ma pustil.
„A číslo účtu nepotrebujem, ani občianskeho. Tú podprsenku si zistím neskôr..." dodal tichšie, keď som akurát chcela prejsť okolo neho do uličky.
Zastala som tesne pred ním a neveriacky naňho pozrela.
„Prosím?"

Zrazu bola jeho tvár pred mojou, zodvihol v úsmeve kútiky úst, a na lícach sa mu vytvorili malé jamôčky. Prenikla ku mne vôňa jeho kolínskej, hladil ma očami.
„Len som chcel zistiť, či ma ešte počúvaš," šepol ospravedlňujúco, a mne sa pri ňom zasekol dych v hrdle. Sklonil sa a pobozkal ma, jemne obtrel svoje pery o moje.

Toto je bláznivé, to nie je normálne! prebehlo mi mysľou, ale neodtiahla som sa, nie hneď.

„Chcel som to urobiť hneď v prvej minúte, ako som ťa zbadal," šepol mi do pier. „Nevysvetlím ti prečo, nikdy sa mi to ešte nestalo."
Precitla som z omámenia a odtiahla som sa prudko od neho.
„Toto si prehnal, nemyslíš?" vyletela som naňho. Tep mi pulzoval v spánkoch, v žilách vrela krv. Hnevala som sa naňho, aj na seba, že som sa nechala takto poblázniť.
Odtisla som ho a vbehla do uličky mieriac k východu.
„Počkaj!" ozvalo sa za mnou. Vystúpila som na chodník a spravila niekoľko krokov, no na jeho prosbu som zastala a otočila sa k nemu.
„Nechcel som ťa vyľakať, ani sa ťa nijako dotknúť!" dobehol ma Daniel. „Prepáč, prosím ťa... ospravedlňujem sa za svoju nerozvážnosť!" rozhodil rukami v bezmocnom geste, bolo na ňom vidno, že to myslí úprimne. „Nebolo to úmyselné, fakt... skôr impulzívne."
Stál teraz predo mnou ako malý chlapček, čakajúci na svoj trest.

Zhlboka som sa nadýchla, aby som upokojila svoje emócie.
Prikývla som. „Fajn, zabudnime na to," povedala som. „Čo ti to vôbec napadlo?"
Pokrčil plecami. „Neviem, v tom okamihu som to tak jednoducho... cítil."
Neveriacky som pokrútila hlavou.
„Takže, ehm... tešilo ma, Daniel, a ďakujem za spoločnosť," podávala som ruku s úmyslom rozlúčiť sa a zabudnúť. Pokúsiť sa zabudnúť.
„Tak, a to je všetko? Pokazil som to, viem," začal opatrne. „Stretneme sa ešte?"
„Netuším," odvetila som. „Nechajme to na osud."
Napriek jeho nečakanému bozku mi s ním bolo naozaj dobre, bol to pohodový chalan. Jeho bozk ma síce vystrašil, ale niečo na ňom ma k nemu stále ťahalo.
„Osud?" spýtal sa prekvapene. „Ten sa s ľuďmi rád zahráva."
„Ak nám to nie je súdené, tak sa už neuvidíme, alebo naopak. Nemáš rád výzvy?"

Prehodil si tašku cez rameno a ruky si založil na hrudi. Pozrel na mňa tak neskutočne intenzívne, až mi srdce stislo. Uvedomovala som si, každým svojim kúskom, že je to príťažlivý, a naozaj sympatický chalan.
„Tak fajn, Teri," súhlasil napokon. „Necháme to na osud, hádam k nám bude milostivý."

Podal mi ruku, a priateľsky ju na rozlúčku stisol.
Prikývla som. Možno sa nevidíme naposledy.

Nevedela som, kedy cestuje späť, ani ja som mu nepovedala, že cestujem tým istým spojom dnes večer. Nevedeli sme ani, kde presne bývame, a rovnaké mesto je veľmi rozľahlé miesto na stretnutie jediného človeka. Bolo možno zvláštne chcieť sa spoľahnúť len na osud, avšak, zvláštne už bolo celé naše zoznámenie, a cesta autobusom. V podstate som bola rada, že som ho mohla spoznať, ja osamelý pútnik, doteraz odkázaný sám na seba. Otvárali sa mi nové horizonty, mohla som spoznávať, čo bolo doteraz predo mnou skryté, čo mi nebolo dopriate spoznať.

Veď ktovie, čo nám osud nachystal?

Naspäť do mesta necestoval tou istou linkou ako ja. Pichlo ma sklamanie. Trošku aj úľava.
Bola som zmätená, plná protichodných pocitov.
Cestu domov som väčšinou prespala, počúvať hudbuz iPadu sa mi nechcelo, a moje myšlienky sa aj tak neustále vracali k Danielovi.

Do bytu som prišla s hustnúcim šerom, ktoré sa každú chvíľu malo zmeniť na čiernu noc. Ostražito som sledovala každý tieň po ceste, v duchu som sa však upokojovala, že predsa Temní ešte nemohli zistiť, že sme z mesta odišli.

Úpenlivo som si želala, aby to ani nikdy nezistili.

Doma ma už čakal Chris, a výraz jeho tváre mi napovedal, že je viac, než nahnevaný.
„Prečo si mi nepovedala, že ideš preč z mesta?" spýtal sa hlasom, ktorý ani neznel ako jeho. „Ako ťa môžem chrániť, keď mi nemieniš oznamovať, že sa chystáš preč?"
„Nepotrebujem, aby si ma chránil!"
„Vieš predsa, že som za teba zodpovedný, Tess!"
„Áno, ale tu mi nič nehrozí, takže môžeš byť pokojný."
Chcela som ho obísť k svojej izbe, ale chytil ma za zápästie a stiahol k sebe, až som doňho nechtiac vrazila.
Z očí mu sršal hnev.
„Mám byť pokojný? Vieš, o čom hovoríš? Toto nie je hra, Tess!" sklonil sa tak blízko k mojej tvári, až ma po nej pohládzal jeho teplý dych. „Bol by som rád, keby si si to už konečne uvedomila!"

Roztrasene som sa nadýchla.
Prikývla som. Na viac som sa nezmohla, takého nahnevaného som ho ešte nevidela. Nechápala som, že ho rozhodila taká maličkosť.
Ale, čo bola v tej chvíli maličkosť pre mňa, viditeľne nebola preňho.
Ak sa ti niečo stane, zaplatím za to svojím životom, vynorili sa mi v mysli jeho slová.
A v tej sekunde som pochopila jeho hnev. Oprávnený hnev. Skrotla som, hádam mi v tvári badal ľútosť.
„Fajn, to som rád," pustil ma tak znenazdajky, ako ma predtým schytil.
Stratila som sa vo svojej izbe, a oprela čelom o dvere. Do kelu! Asi som to riadne pokašľala! vyčítala som si v duchu.

Pochopila som, že nesmiem zabúdať, že držím v rukách zodpovednosť aj za jeho život, i keď som plne nechápala všetky súvislosti.
Hádam mi to jedného dňa bude dopriate...