Stiahol ma so sebou, otvoril krídlo vysokého francúzskeho okna, pri ktorom sme dovtedy sedeli, a postrčil ma na terasu za ním. Nečujne ho za nami zatvoril. Nahnevane som prešla na opačný koniec terasy, oprela sa o zábradlie, aby som stála chrbtom k nemu, a silno ho zovrela. Nechcela som sa nechať rozhodiť, a určite nie zmanipulovať.
Chytil ma za pás a otočil si ma ľahučko tvárou k sebe. Nemohla som mu nijako uniknúť, svojou vyššou postavou ma priklincoval k zábradliu. Prstom mi zdvihol bradu, aby som sa mu pozerala do očí. Vzdala som to a spravila, čo chcel. Ponorila som sa do hĺbky jeho tyrkysového pohľadu.

„Znova si kazíme dnešný večer, Tess. Nebojuj so mnou."

Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu.

„Nechcem s tebou bojovať, len chcem, aby si rešpektoval moje rozhodnutia, Chris," odvetila som mu na počudovanie už celkom pokojným tónom. „Mám právo žiť si svoj život ako chcem!"

Kútiky úst sa mu jemne zvlnili úsmevom. Bože, prečo je taký neskutočne príťažlivý?

„Nikto ti ho predsa neberie, Tess."
Rukou, ktorou ma doteraz držal za bradu a nútil pozrieť sa na neho, mi prešiel po nahej paži, z toho dotyku mi naskočili zimomriavky. Bol až príliš blízko. Pozrel mi uprene do očí, nemohla som odvrátiť pohľad. Niečím mi priam počaroval.
„Som zodpovedný za tvoj život," povedal vážne, hľadel mi stále do očí. „Ak sa ti niečo stane, zaplatím za to svojim."

Ticho, ktoré nastalo po jeho slovách, by sa dalo krájať. Dlhé sekundy som naňho bez pohnutia hľadela.
Čo to vraví?
„Chápeš, prečo ťa nesmiem nechať odísť?" spýtal sa po chvíli.
Ak je to naozaj tak, potom je to všetko oveľa vážnejšie, než som si myslela. Musí byť skutočne Strážcom, a chrániť má mňa.
A, ak by zlyhal... panebože!
Panebože!
Plná zmätku som nepohnute stála na mieste. Čo sa to deje s mojim životom?

Moje zmysly odrazu zachytili zvláštny zvuk, prichádzajúci spoza nás, Chris bol však rýchlejší. Rukou ma schytil okolo pása, a doslova ma odsotil od zábradlia.
Vzduchom sa ozvalo svišťanie meča presne miestom, kde sme dovtedy stáli. Nestihla som sa ani nadýchnuť. Chris ma oprel o sklo okna, cez ktoré sme sem vošli, a pritlačil sa na mňa, chrániac ma svojím telom.
Vyľakane som hľadela poza neho, do tmy, ale nič som nezazrela. Stáli sme už v pruhu svetla, ktoré na terasu vrhalo osvetlenie z reštaurácie. Temný sa svetlu vyhýbal, takže sme boli relatívne v bezpečí. Bola som si viac než istá, že to bol ďalší Temný, kto iný by mal dôvod zaútočiť na nás z tmy?
Zaútočiť na mňa?

Chris sa odo mňa odvrátil, a skontroloval pohľadom tmu za nami. Vykročil späť k zábradliu, ale Temný zmizol, boli sme už sami. Stála som nepohnute, chrbtom opretá o sklo, a snažila sa upokojiť.
Toto je predsa šialené! behala mi v hlave dookola tá istá myšlienka.
„Si v poriadku?" pozrel na mňa starostlivo, keď mi mohol znova úplne venovať pozornosť. Prikývla som, neschopná slova.
„Musíme bezpodmienečne odísť, už hádam chápeš prečo na tom..." začal Chris, ale zrazu sa zasekol, a pozeral sa smerom do  reštaurácie. Chcela som sa tiež otočiť, ale zastavil ma.
„Neobzeraj sa," chytil mi tvár do svojich dlaní. „Asi sme pritiahli nechcenú pozornosť."

To nám ešte chýbalo, aby celá reštaurácia videla, čo sa práve stalo!
Naprázdno som prehltla. „Videli, čo sa..." chcela som sa spýtať, ale nedovolil mi to.
Prerušil ma bozkom. Nečakaným, prudkým, a napriek tomu úplne dokonalým.
Rukami mi prešiel po bokoch, a pritiahol si ma bližšie k sebe. Najprv som len zaseknuto stála, ale keď ma zovrel v náručí, akoby ma už nikdy nechcel pustiť, moje city k nemu sa prebrali k životu.
Nebránila som sa mu, brala som, čo mi ponúkal, a odpovedala som mu rovnako. Vzduchom vibrovala vzájomná príťažlivosť, žilami sa rozlievala túžba. Chutil po víne a syre, jeho vôňa ešte viac dráždila moje zmysly. Jeho bozky ma utvrdzovali v tom, že je na tom rovnako ako ja. Chcel ma.
Stratila som sa z reality, a nechala sa unášať citom, ktorý nás pohltil. Chcela som sa rozplynúť v jeho náručí a splynúť s ním v jedno, bláznivo, intenzívne.

Spoza okna, o ktoré som sa opierala, k nám doľahol jasot a tlieskanie. Odtiahol sa od mojich pier a pozrel tým smerom, ja som sa tiež nenápadne obzrela. Hostia v okolí nášho stola nám tlieskali a usmievali sa, považovali nás pravdepodobne za milencov, ktorí sa práve udobrili. Chris im venoval úsmev filmovej hviezdy, ja som zahanbene sklopila zrak, nemohla som im pozerať do tvárí. Telo zvláčnelé túžbou a citmi, sa mi postupne vracalo späť do reality.
Takže to celé bola fraška, divadlo pre nechcených svedkov?
Prehltla som slzy.
A čo si si myslela? zaznel v mojom vnútri posmešný hlások. Že by to mohlo byť ozajstné? Nebuď predsa smiešna!
Chris pohľadom preskúmal moju tvár, pery som mala ešte poznačené jeho bozkami, ale zrak som radšej pred ním sklopila k špičkám topánok, zadržiavajúc slzy.
„Už to nikdy nerob," šepla som zlomene. „Ak to nemá byť skutočné."

Odlepila som sa od okna, a bez jediného pohľadu naňho som sa vrátila k nášmu stolu, na ktorom pomaly, ale iste, chladol náš hlavný chod. Prešla ma naň chuť.
Zase som sa dala oklamať vlastnými citmi. Tými, ktoré som chcela nadobro pochovať, vytrhnúť si ich zo srdca. Zradili ma.
Netrápilo ma, že nás našiel ďalší Temný a pokúsil sa ma zabiť.
Netrápilo ma, že nás sledovala celá reštaurácia.
Trápila ma jedine otázka: prečo? Prečo spravil Chris práve toto? Prečo ma radšej bez slova nepriviedol späť k stolu?
Nepredstieral to, ani sekundu nič nepredstieral, bola som si tým istá. Cítil rovnakú vášeň, rovnakú túžbu ako ja, keď som mu spočívala v náručí, a na chvíľku patrila len jemu.

Rozruch okolo nás utíchol, reštaurácia sa ponorila späť do svojho oparu všednosti. Nebola som schopná zjesť ani sústo, len som sa vidličkou prehŕňala v tanieri.
Chris mi prikryl dlaňou voľnú ruku položenú na obruse.
„Tiež som nečakal, že nás prekvapí práve tu," šepol ponad stôl. „Ak sa ich tu v meste objaví príliš veľa, neuchránim ťa. Chápeš už, prečo musíme zmiznúť?"
Neodpovedala som. Tak on si myslí, že ma trápi nejaký Temný a nie to, čo sa medzi nami práve odohralo? Nevidí, čo mi tým spôsobuje?
Kapitulovala som a len som prikývla. V duchu som sa radšej upínala na to, že ma musia prijať aspoň na jednu vysokú školu, kde som si podala prihlášku. Keď sa tak stane, odídem zo dňa na deň, bez jeho vedomia. Zbalím si veci a už ma nikdy neuvidí. Ďalej som už nemala síl bojovať so svojimi citmi, ako na hojdačke.
Možno sa mi časom podarí stretnúť niekoho, kto bude schopný opätovať moju úprimnú, ozajstnú lásku.

Večeru som nedojedla. Chris videl, že sa už v reštaurácii necítim príjemne, tak nechal svoju porciu a vypýtal si účet. Musel čašníkovi nechať aj pekné prepitné, lebo nás vyprevádzal tak úslužne, až mi to bolo smiešne.

Do bytu sme sa vrátili mlčky. Snažila som sa ignorovať Chrisove pohľady, ktoré som na sebe cítila cestou v aute. Sústredil sa na cestu, ale stihol mi ich zopár venovať. Čakala som, že niečo povie, či sa spýta, ale mlčal rovnako, ako aj ja.

Doma ma čakalo nemilé prekvapenie.
Byt bol kompletne vyprataný, nezostal tu ani náznak, že by sme tu niekedy bývali. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Takže Chris, bez ohľadu na môj názor, pripravil všetko na náš skorý, priam okamžitý odchod z mesta?
„Vidím, že si nelenil," neveriacky som naňho zazrela. Nechápala som, ako to celé stihol. Za jediný deň, keď som ja maturovala. To nemohol spraviť len sám.
„Svoje veci máš pobalené v taške v izbe. Čo potrebuješ z kúpeľne, si dobalíš ráno. Vyspíme sa na zemi," oznámil mi sucho.
„Áno, pane!" odvetila som so štipkou sarkazmu.
Pri pohľade na obývačkové dvere, mi v mysli čosi zablikalo. Spomienka.
Prešla som chodbu zopár krokmi, a náhlivo vošla do izby, ostala som však sklamane stáť na mieste. Miestnosť zívala prázdnotou, ako aj všetko ostatné v našom byte.
Čoskoro bývalom byte.
Kam zmizol ten záhadný zápisník viazaný v koži? Našiel ho Chris?
Určite ho musel nájsť, a niekam ho predo mnou ukryl. Obávala som sa, že ak by som sa ho na zápisník spýtala, chcel by odomňa vysvetlenie, čo sa tu odohralo.
A pravdou bolo, že som nemala náladu na vysvetľovanie, on mi taktiež všetko nehovoril, a mal predo mnou nemalé tajnosti. Kašlem na to, povedala som si, nechcela som otvárať nechcené témy... už jednoducho nevládzem.

Vyšla som teda z prázdnej izby, a zamierila do tej svojej, ktorá tiež zívala prázdnotou. Zachytila som Chrisov spýtavý pohľad, ktorý mi hovoril: Hľadala si tam niečo? Ignorovala som ho. Niekedy býva lepšie mlčať, aby sa predišlo zbytočným otázkam, alebo nebodaj ďalším nezhodám medzi nami. Už som toho nevysvetleného mala plné zuby, pobrala som sa radšej spať.
„Dobrú noc!" zatvorila za sebou dvere izby.

Doľahla na mňa únava po celom dni, potrebovala som si konečne ľahnúť, a hlavne, vypnúť.
Potrebovala som byť sama.
Nechať myšlienky voľne plynúť.
Zabaliť sa do samoty izby, a v duchu sa s ňou rozlúčiť. Vlastne, rozlúčiť sa so všetkým, čo som za posledných pár rokov považovala za svoj domov.
Tu som získala svoju rodinu, a nebola už len blúdiacim, strateným dievčatkom.
Tu som prežila krásne chvíle, plné radosti a smiechu, občas prišli aj nejaké chmáry, ale ako prišli, aj odišli, nezdržali sa dlho.
Tu som sa zamilovala. Do Chrisa, svojho nevlastného brata.
Ak náš odchod pretrhá tieto putá, ak vytrhne moje city a nechá ich za mnou, tak odtiaľto odídem naozaj rada.

Nechcela som nechať preniknúť nostalgiu do mojich útrob, chcela som sa radšej dívať pred seba, do budúcnosti, ktorú som si vysnívala. Moje plány boli síce úplne iné, než aké mi predostrel Chris, ale... nemohla som ho ignorovať.
Jeho slová, že jeho život je závislý na ochrane toho môjho, ma nenechali pokojnou. Nemohla som predsa svojou sebeckosťou riskovať, že by som ho navždy stratila.
Verila som, že raz nadíde deň, keď sa mi od neho podarí odísť, vykročiť po vlastnej životnej ceste, a zároveň ochrániť jeho život.  
Láska, ktorá ma k nemu viazala, mi nedovolila urobiť chybný krok. Nechávala som, nech ma vedie, aspoň kým ju nejako nedostanem zo svojho srdca. Musela som to urobiť, aj keď som si nevedela úplne predstaviť, čo všetko budem musieť vydržať.

Žiť nenaplnenú lásku bolo snáď horšie, ako lásku vôbec nepoznať.
S myšlienkami krútiacimi sa v spomienkach, v minulosti, sa mi podarilo zaspať nepokojným spánkom.
Zajtra už bude všetko inak.

     Cestovali sme celý deň, len s niekoľkými prestávkami. Chris mi vopred neoznámil, kam smerujeme, avšak bolo mi to v podstate úplne jedno. Nechali sme za sebou všetko, čo pre mňa niečo znamenalo, dokonca aj mamu a Jonaha, pochovaných v studenej zemi. 
Nestihla som sa s nimi ani rozlúčiť. Keď som si predstavila, ako bude ich hrob len pustnúť, kvety vyblednú, a nebude im mať kto zapáliť sviečku, stislo mi srdce. Odnášala som si ich aspoň v spomienkach.

Sledovala som ubiehajúcu krajinu za oknom, z rádia hrala nejaká rozhlasová stanica, ale nevnímala som ju. Okrem bežnej,  a tej nutnej konverzácie, sme s Chrisom neprehovorili celou cestou.
Ku večeru som v aute zaspala, a zobudila sa až na to, že auto zastavilo pred nevysokou bytovkou, v radovej zástavbe, ktorá lemovala ulicu z oboch strán. Súmrak síce potláčalo svetlo pouličných lámp, ale aspoň na vytvorenie predstavy, kde sme, to zatiaľ stačilo.

Vystúpila som z auta, celá dolámaná, ponaťahovala som si stuhnuté svaly a pohľadom prechádzala po domoch. Skúšala som si tipnúť, ktorý z nich by mal byť nasledujúce týždne, lebo viac som tu neplánovala byť, našim novým domovom. 
Predpokladala som, že sme zastali pred ním, ale ulica bola plná zaparkovaných áut, a mohlo sa stať, že sme chytili posledné voľné miesto, a byt je úplne na opačnom konci ulice. Vybrali sme si potrebné veci z auta, Chris ho zamkol, z vrecka bundy vybral mobil a niekomu volal.
„Už sme na mieste," povedal stroho a zložil.

Bolo na ňom badať únavu z celodenného šoférovania, ale nesťažoval si.
Na niekoho čakal. Kým som sa stihla opýtať, čo sa deje, po ceste prišlo auto a zastalo pri našom. Vystúpil z neho starší pán v klobúku a plášti, ktorý pamätal aj lepšie časy, a keď nás zbadal, kývol Chrisovi na pozdrav. Poobzeral sa ulicou, a keď sa uistil, že nik po nej neprechádza, pohol sa k nám.
„Dobrý večer," pozdravil Chrisa hlbokým hlasom, ktorý k nemu vôbec nepasoval, a mne len kývol hlavou na znak pozdravu. „Tak ste šťastne dorazili, to som rád. Tu sú kľúče od bytu a od vchodu, nech sa vám dobre býva," a podával Chrisovi kľúče.
Ja som bola preňho asi vzduch.
„Ďakujem, za všetko!" odvetil mu Chris a zobral si kľúče.

Pripadalo mi to ako scéna v špionážnom filme, a oni dvaja si predávali minimálne štátne tajomstvo. Neznámy len preletel po nás pohľadom, a už sa pohol späť k svojmu autu. Opäť sa ostražito rozhliadol po ulici, až potom vykročil. Jeho správanie mi prišlo zvláštne, akoby sa niečoho, alebo niekoho, obával.
Auto odišlo do noci, zdalo sa, že tu vlastne ani nebolo. Chris sa otočil ku mne a podával mi dva kľúče.
„Tieto sú tvoje."

Bez slova som ich od neho vzala a strčila ich do vrecka nohavíc. Chris svojím kľúčom odomkol vchodové dvere a pohli sme sa k bytu. Bol trošku podobný nášmu starému bytu, ktorý sme zo dňa na deň opustili. Mal však len dve izby, o jednu menej, a peknú prerobenú kuchyňu. Chris mi dal na výber, ktorú izbu chcem. Vybrala som si tú vzdialenejšiu od kuchyne, s malým balkónom na zadný dvor. Na tých pár týždňov, čo som sa tu mienila zdržať, mi bude úplne stačiť.
Chris môj výber musel predvídať, lebo keď som otvorila dvere, bolo tam všetko z tej starej, od nábytku po knihy a všetky moje drobnosti. Prekvapilo ma to, pripadala som si ako z nejakého programu o bývaní, kde všetko stihnú zmeniť, či presťahovať, za jediný deň. Pri dverách na mňa čakala nevybalená taška s oblečením, príručnú z auta som zložila k nej. Otočila som sa k Chrisovi.
„Ďakujem," bolo všetko, na čo som sa v tej chvíli zmohla.

Len prikývol a pobral sa do kuchyne.
„Dáš si niečo na večeru?" ozval sa z nej za okamih. Cestou som v aute zjedla bagetu z čerpačky, ktorá niesla názov šunková, ale napriek tomu, že mi hlad veľmi neodohnala, nemala som chuť na jedlo.
„Nie, pôjdem si už ľahnúť, nie som hladná," odvetila som potichu, a zavrela za seboudvere.
První noc v novém bytě, prebehol mi mysľou refrén známej pesničky. Zasvietila som nočnú lampu, a zviezla sa na posteľ. Z dlhej cesty autom ma bolela hádam každučká časť tela. Ľahla som si tak, ako som bola, a zadívala sa na biely strop izby. Všade v dome vládlo ticho, ani psy vonku neštekali.
Vitaj v novom domove! pomyslela som si smutne, a zadržiavala slzy.
Nechcela som plakať.
Chcela som byť silnou, aby som sa neumárala v spomienkach, ale hľadela vpred ako dospelá.
Chcela som, aby Chris videl, že som silnou, že sa viem zbaviť pút minulosti, a ísť v ústrety budúcnosti. Veď, ako dlho som žila sťahovaním sa z miesta na miesto, s mojou mamou? Poriadny kus detstva, a mohlo sa tak zdať, že by to nemal pre mňa byť žiaden problém. Ale, bol.
Zvykla som si, že tých posledných šesť rokov sme prežili na jednom mieste, a mala som rodinu.
Nič však už nevráti minulosť...