Spolužiaci postupne vchádzali a vychádzali podľa poradia, ktoré určovalo priezvisko. Mňa to čakalo ako poslednú, za každý maturitný predmet, a trošku som závidela tým, ktorí to už mali za sebou, a mohli si uľahčene vydýchnuť.
Michal išiel ako druhý v poradí, a keď vysmiaty vyšiel na chodbu, vedela som, že to zvládol.
„Neboj, zvládneš to ľavou zadnou," uisťoval ma. „Komisia je perfektná, nevyšťavia ťa do nitky."
„Och, no to si ma teda upokojil!" zasmiala som sa na jeho slovách.
Mal však úplnú pravdu. Možno som mala šťastie na otázky, vybrala som si tie, ktoré sa mi najlepšie učilo, a ktoré som mala celkom v obľube, vedela by som ich obkecať aj na hodinu. Pri prvom predmete som mala menšiu trému, ale tá zo mňa opadla, keď som v tvárach skúšajúcich videla spokojnosť s mojou odpoveďou, a náznak pýchy u svojej triednej.

Deň sa nebadane prehupol do svojej druhej polovice, a ja som ako posledná zvládla aj angličtinu. Nasledovali záverečné ceremónie, príhovor a rozlúčka so skúšajúcimi, ktorí vyjadrili svoju spokojnosť s našimi vedomosťami. V prestávkach sa po chodbe šuškalo, že by sme mohli ísť všetci osláviť úspešnú maturitu, a zašiť sa niekam do baru. Súhlasili všetci, len ja som bola na vážkach. Štyri roky som s nimi žila v jednej triede, ale nepoznala som ich, nemala som si s nimi vlastne čo povedať. Nevedela som, čo mám spraviť, ale Michal mi to uľahčil.
„Samozrejme, že pôjdeš s nami, nesnaž sa vykrútiť!" rozhodol v podstate za mňa.

Vyšli sme s Michalom z budovy ako poslední, ostatní už čakali vonku. Všimla som si nezvyčajnú vravu, ktorá panovala medzi nimi, najmä spolužiačky o niečom veľmi zanietene diskutovali.
„Toho by som brala všetkými desiatimi, baby!" začula som Tamarin vzrušený hlas. „Stál by za hriech, aj za všetko ostatné," zachichotala sa a hodila koketný pohľad niekam pred seba.
„Tak pekného chalana som v živote nestretla, musí to byť nejaký model, či niečo také," pritakala hneď Danka, jej pravá ruka. „Alebo aspoň športovec, pozri na to telo!"
„Ktovie, na koho tu čaká? Je totálne na spapanie," zavzdychala ďalšia z nich.
Pristúpili sme s Michalom k ostatným a ja som zvedavo pozrela smerom, ktorým tak zasnene hľadeli všetky moje spolužiačky.

A srdce sa mi zastavilo.

O zábradlie, oddeľujúce hlavnú cestu od chodníka s východom zo školy, sa opieral Chris, noha preložená cez nohu, ruka položená na zábradlí, a v druhej držal kyticu. Červené ruže.
Veľa červených ruží previazaných veľkou bielou stuhou.
Zamrzla som na mieste.
Vyzeral ako Richard Gere v scéne z filmu Pretty Woman.
Božský. Nádherný.
Hriešne príťažlivý, v bielej ležérnej košeli s rukávmi dopoly vyhrnutými, a tmavými džínsami. Do kelu, prečo musí vyzerať takto príťažlivo?
A, prečo vlastne čaká pred mojou školou?

Skupinka sa pohla smerom na ulicu, čo znamenalo, že sme museli prejsť okolo neho. Správanie spolužiačok mi bolo smiešne, vyzerali ako prihlúple pipky, keď sa snažili upútať jeho pozornosť.
Keď Chris zbadal, že sme sa pohli smerom k nemu, odlepil sa od zábradlia a podišiel o krok smerom ku nám. Hľadal ma medzi nimi pohľadom.
Kráčali sme s Michalom ako poslední, za rozradosteným hlúčikom. Musela som prejsť okolo neho, nedalo sa tomu vyhnúť.
Stretli sa nám pohľady, a ja som cítila tep až v končekoch prstov. Prečo ma zrádza vlastné telo, a city si robia, čo chcú? Kde sa skryl môj zdravý úsudok?
Posledných pár krokov a nevyhnem sa mu. Štyri... tri... dva...
„Ahoj, maturantka," pozdravil ma s úsmevom. „Gratulujem k samým jednotkám."
Povedal to tak isto, nijaké hádanie, nechápala som, ako sa to už stihol dozvedieť. Ale, Chris vedel veľa vecí skôr, než sa ich dozvedel odo mňa, postupne som si na to začala už zvykať.

„Ďakujem," odvetila som rýchlo, sklopiac zrak k zemi. „Čo tu robíš?" bola som zvedavá.
Michal zastal pri mne a premeriaval si Chrisa pohľadom. Očividne nechápal, že sa my dvaja poznáme.
„Čakám tu na teba, aby som ťa pozval osláviť tvoju úspešnú skúšku dospelosti," vyšlo z neho pomaly.

Až teraz som k nemu vzhliadla. Obdiv v jeho očiach nebol vôbec falošný, keď si ma premeriaval od hlavy po päty. A na sekundu v nich mal aj niečo... iné.
Naprázdno som prehltla, neschopná slova. Jeho nečakaná prítomnosť ma vyviedla z miery.
„Pristane ti to, Tess. Mala by si sa takto obliekať častejšie," pousmial sa tak strašne neodolateľne, až som dostala chuť zmazať mu ten úsmev z tváre. Lichôtky si mohol nechať pre iné, ja som si na ne nikdy nepotrpela.
„Pre teba," podával mi kyticu ruží, bolo ich aspoň tucet, ledva som ich udržala v jednej ruke.
„Ďakujem, nemusel si."
„Teri, pôjdeš teda s nami?" začula som za sebou Michalov hlas.
Úplne mi vypadlo, že na mňa čaká, aj zvyšok skupiny. Pozrela som ich smerom, čakali obďaleč. Keby sa dalo pohľadom vraždiť, Tamara by ma už niekoľkokrát zabila, tak nenávistne na mňa hľadela.
Odvrátila som od nej pohľad a vrátila sa ním k Michalovi.
„Ja... asi by som..." zrazu som nevedela, čo mu odpovedať, zmätene som prechádzala očami z jedného na druhého.
„Môžeš sa k nim pridať neskôr, Tess. Rád by som s tebou niečo prebral, je to dôležité," naliehal na mňa Chris. Naskytovala sa mi skvelá príležitosť povedať mu o svojom pláne odísť od neho, osamostatniť sa. V mojom vnútri sa však aj niečo vzoprelo, nechcelo si dať už od nikoho rozkazovať.
Nechcela som ho poslúchnuť.
„Veď aj za tebou môžem prísť neskôr," odvážila som sa mu odporovať. „Už som sľúbila, že pôjdem s nimi, a tvoje pozvanie som nečakala. Prišlo neskoro."

Chris sa zamračil, nečakal moje odmietnutie. Chytil ma za predlaktie a pritiahol bližšie k sebe, temer sme sa dotýkali tvárami. Držal ma pevne, ale prekvapivo ma jeho stisk nebolel.
„Tess, je to fakt dôležité," stíšil hlas, aby nás nepočul Michal, stále ešte stojaci pri mne.
Prudko som k nemu vzhliadla, vyzeral unavene, akoby dlhší čas nespal, a mal toho za sebou skutočne mnoho. Aj napriek tomu stále vyzeral príťažlivo, dalo by sa povedať, že viac, než inokedy. Jeho blízkosť ma opäť dostala, moje telo reagovalo na to jeho bez varovania, jeho typická vôňa sa mi dostala pod kožu. Svojou neočakávanou prítomnosťou pred mojou školou ma prekvapil, rozhodil moje city svojou príťažlivosťou, a zaklincoval to červenými ružami.

Nemohla som mu dať najavo, ako ma to vyviedlo z miery, a jediným východiskom bol pre mňa v tej chvíli menší protest voči jeho požiadavke.

„Počkalo to doteraz, počká to aj do večera!" odbila som ho a vymanila sa mu zo zovretia. Nepovedal ani slovo, len mlčky stisol pery k sebe, a nespustil zo mňa pohľad, cítila som ho na chrbte, aj keď som sa pohla sa k Michalovi. Vypustila som z hlavy hlások, čo ma pokúšal a dobiedzal, že sa správam strašne.
„Môžeme ísť," popohnala som ho, aby ma už Chris nemohol nijako zastaviť.

   „Kto to bol?" vyzvedal Michal.
„Môj brat," odvetila som bez zaváhania. "Nevlastný," dodala som, keď spýtavo zdvihol obočie.
„Aha, veď sa mi zdalo, že sa absolútne nepodobáte," odvetil. „Najprv som si myslel, že je to tvoj priateľ. Správal sa tak... hm, ako by som to povedal... majetnícky?"
Nechápavo som naňho pozrela.
„Čože?"
Pokrčil ramenami. „Proste... mi to tak pripadalo. Akoby ste spolu niečo mali," pozrel na mňa spýtavo. Neveriacky som pokrútila hlavou a zasmiala sa, podarilo sa mu prekvapiť ma.
Avšak, naozaj to tak mohlo vyznieť?
Možno ho pomýlili tie červené ruže... možno jeho gesto, keď si ma pritiahol bližšie.

„Takže kam teda zapadneme?" zaznela otázka, keď sme sa pridali k ostatným. Padlo niekoľko názvov podnikov, ktoré mi nič nevraveli, a napokon sme skončili v celkom príjemnom pube s názvom Destiny.
Bolo tam skoro prázdno, osvetlenie primerané, a najmä tam neprekážal závoj z cigaretového dymu. Natlačili sme sa, všetci ôsmi, do boxu s koženými sedačkami a objednali si. Niektorí začali zhurta hneď alkoholom, ja som ostala pri nealku.
Keďže sme s Michalom prišli poslední, ostali nám miesta na kraji, sedeli sme oproti sebe. Nevďačné miesto, hlavne, keď sa chcel niekto dostať von z boxu. Povedala som si, že to vydržím, neplánovala som sa zdržať až do nočných hodín.
Debata sa rozprúdila najprv okolo práve zvládnutých maturitných skúšok, niektorí nadávali, niektorí sa chválili, ale všetci sme boli spokojní, najhoršia známka padla dnes dvojka, a to bol úspech.

Keď nastala vzácna chvíľka ticha, vypálil do nej Adam, sediaci po mojej pravici, nečakanú otázku: „A kto to dnes čakal na našu zmenenú Terku? Tajný frajer?"
Cítila som na sebe pohľad siedmych párov očí, a aspoň dva páry z nich ma nenávistne prebodávali. Odkašľala som si a prebehla po tvárach, ktoré očakávali moju odpoveď.
„Bol to len môj brat," povedala som pravdivo.
„Máš takého sexi brata, a vôbec sa ním nepochváliš?" pokúsila sa o vtip Tamarina pravá ruka, Danka.
„Nooo, bol úplne dokonalý, má niekoho?" zakontrovala Danke ďalšia spolužiačka.
„Ale baby, no tak! Nemienime sa baviť o nejakom týpkovi!" prerušil ich znechutene  Jožo.
„Dáme ďalšiu rundu?"
Chalani postupne zrušili prípadné ďalšie babské otázky, na dotazy bez odpovede sa časom zabudlo, aspoň som si to myslela.

Ako čas plynul, do baru poprichádzali aj ďalší hostia, a tiež naši ďalší spolužiaci, ktorí len mali maturitu pred sebou, a roztrúsili sa do ďalších boxov či za iné stoly.
Michal sa presunul ku mne, k džúsu si pridával panáka značkovej vodky, zatiaľ čo ja som dopíjala asi tretí pohár džúsu, nechcela som sa zamotať s alkoholom.

Práve som načúvala Michalovej rozprave o vysokých školách, na ktoré by chcel ísť študovať, keď si k nám prisadla Danka.
„Tak, dozviem sa, či je ten tvoj nevlastný brat zadaný, alebo nie?" vyrukovala na mňa s otázkou, zavanul z nej alkoholový dych.
„Vieš, on sa mi nezveruje so svojimi známosťami," odpovedala som jej neurčito. „Ale myslíš, že taký chalan, ako on, by bol nezadaný?"

Prekvapene na mňa zažmurkala, a ústa sa jej roztiahli do spokojného úsmevu, asi moju odpoveď nepochopila správne.

„Ja som to vedela," zatiahla sebavedome. „Je voľný!"
Potom ma chytila za obe ruky a prosebne na mňa pozrela: „Prezraď mi jeho meno, nájdem ho na facebooku?"
Vyzerala tak mimo, že som pochybovala, že si ho bude zajtra pamätať.
Nemala som dôvod klamať jej. „No, hm, má 21, volá sa Christian... Chris."
„Ježiš, to je tak sexi meno!" zapišťala, venovala mi objatie, nečakala na viac, a pobrala sa k vedľajšiemu stolu, kde sedela skupinka hviezd našej triedy. O niektorých z nich, najmä o Tamare, bolo známe, že udržujú s niektorými spolužiakmi dosť blízke vzťahy.
„Čo sa tie baby zbláznili?" zahlásil nechápavo Michal.
Pokrčila som ramenami.
„Vyzerá to tak."
„Ten tvoj brat spravil poriadny rozruch. Čo na ňom vidia?"
Otázku tohto typu mohol položiť skutočne len chalan.
Oj, ja by som ti mohla rozprávať! pomyslela som si v duchu. Namiesto odpovede som si radšej odpila z džúsu. Tretí pohár už začínal cítiť aj môj močový mechúr. 
„On sa k tebe správal tak... zvláštne," ozval sa Michal po chvíli. Zamyslene hľadel na svoj pohár, nepozrel na mňa. „Ten jeho pohľad, prisahal by som, že ti nie je brat, ale niečo viac. Pozeral sa na teba, akoby si bola jeho, patrila mu."
Zmätene som sa k nemu otočila.

Čo to vraví? Vari mu tých niekoľko panákov pomútilo rozum?

„To sa ti určite muselo len mariť, Michal," oponovala som mu.

Pokrútil však záporne hlavou a prevŕtal ma pohľadom.
„Viem, čo som videl. Ešte som bol vtedy celkom v pohode," zachechtal sa na vlastnom vtipe. Odvrátila som sa od neho, skrývajúc zmätok, ktorý svojimi slovami vo mne vyvolal.
„Vieš, Terka, že celé štyri roky sa mi páčiš? Viac než páčiš," šepol zrazu Michalov hlas pri mojej tvári. Ostala som prekvapene sedieť, nebola som schopná pohybu. Ruku mi odvážne položil na stehno, tesne nad lemom šiat.
„Michal!" začala som varovne, ale zjavne ma nevnímal.
„Si najkrajšia baba, čo som kedy stretol. Celé štyri roky sa hráš na sivú myšku, neviditeľnú, utiahnutú... a dnes si prídeš ako kráľovná, a zatieniš všetky ostatné," hlas mu preskočil, ťažko povedať, či od vzrušenia. Jeho reči mi neboli ani trošku príjemné.
„Skoro som z teba... sakra, keď som ťa dnes ráno zbadal, ja... neskutočne ma priťahuješ."
Pípla mi smska, moje vykúpenie.
Striasla som jeho odvážnu ruku z mojej nohy a načiahla som sa za kabelkou zavesenou na operadle. Bola od Chrisa.

DOSIAHLA SI SVOJE, ALE UZ STACILO, TESS! VAZNE SA MUSIME POROZPRAVAT.
ROZLUC SA SO SPOLUZIAKMI...

Čo si o sebe myslí, milý Chris?
Že mi bude vravieť, čo mám robiť?

To teda nie! Jeho smska ma vytočila, nahnevane som šmarila mobil späť do kabelky. Musela som to predýchať, ísť na čerstvý vzduch, ale najprv som potrebovala navštíviť toalety. Vstala som a chcela prejsť okolo Michala, ktorý, už trošku spoločensky unavený, sedel nepohnute opretý o koženú opierku sedačky, ale jeho oči ma sledovali. Pozorne. Ako mačka striehnuca na myš.
Keď som mu naznačila, nech mi dovolí prejsť von z boxu, nečakane sa postavil a pritiahol si ma k sebe. Narazila som doňho, neudržiac rovnováhu, a skoro sme sa tak zvalili späť na sedačku. Nedočkavo prikryl moje pery svojimi. Znechutene  som sa snažila vymaniť z jeho nechceného objatia, ale bolo prekvapivo pevné, a jeho bozk odvážny.
„Terka, však budeš moja?" šepkal zachrípnuto aj s rukami na mojom chrbte, keď sa na okamih odtiahol od mojej tváre, ale to som ho už musela doslova vsotiť späť do sedačky, aby som sa ho zbavila, a rýchlo som sa vybrala smerom k toaletám.
Nikto z prítomných si náš výstup našťastie nevšimol. Aspoň som si to myslela...