Plameň sviečky sa zachvel a kreslil po izbe tancujúce tiene, ktoré pôsobili až strašidelne. Jeho žiara sa odrazila od prsteňa ležiaceho na stolíku predo mnou, a upútala tak k nemu moju pozornosť.

Vzhliadla som od papiera a zamračila sa na prsteň. Nezniesla som ho, hneď ako som mohla, stiahla som si ho z prsta dolu. Bol pre mňa ako facka. Výsmech. Pripomienka, že môj život sa zvrtol na slepú koľaj, a nedokázala som s tým bojovať, zastaviť to.
Nijako.

Dnes mi ho na prst slávnostne navliekol Sebastian.
Zásnubný prsteň.
Oficiálne, pred celým zhromaždením v kostole, s požehnaním kňaza. Bez šance vycúvať z toho, odložiť či zrušiť to. Pripadala som si, akoby mi namiesto prsteňa zacvakli na ruky putá.
Keď som v kostole zbadala starého otca, pripadal mi, že sa za tie dva dni od Plesu scvrkol. Strácal sa mi pred očami, z čoho som nemala dobrý pocit.

Vzdychla som si a odvrátila som pohľad od honosného, a určite pekne starobylého prsteňa, a vrátila sa k papieru, nad ktorým som sedela už asi hodinu.
Nech som sa snažila akokoľvek, stále som prichádzala k tomu istému výsledku. Čísla a dátumy sa mi mihali pred očami, zlievali sa v jednu machuľu.
Zovrel na rovnaký pocit ako dnes ráno, tesne pred zásnubným obradom, keď mi Greta tú skutočnosť pripomenula. Mne úplne vyfučala z hlavy, zabudla som na to.

Nechápavo som sa na ňu pozrela, keď mi mladá slúžka s rumencom v tvári, položila na toaletný stolík kôpku úzkych, rovnako nastrihaných pásov hrubšieho plátna.

„Nemáme také vymoženosti, na aké si asi zvyknutá, ale ver mi, že tých pár dní to prežiješ," povedala mi Greta. Pozrela som na kôpku na stolíku a späť na ňu. Niekto mi asi stál na kábli!

„Ženské veci," pokrčila ramenom. „A teraz rýchlo do šiat, nepatrí sa meškať!"

Keby mi v tom okamihu na hlavu vyliali ľadovú vodu, neomráčili by ma tak, ako táto skutočnosť. Všetky výpočty, ku ktorým som prišla, mi vraveli len jedno. Nech som sa snažila akokoľvek počítať, splietať v mysli dátumy a zapisovať si deň za dňom, lebo tu nemali ani kalendár, výsledok bol stále rovnaký.

To nemohla byť pravda!

Tie moje „ženské veci" sa nedostavili, meškali. A, keďže chodili vždy presne, ako švajčiarske hodinky, znamenalo to len jediné.

Dopadla som presne, ako moja mama.

História sa opakovala.
Čakala som dieťa... so svojím Strážcom.

   Spálila som každý jeden papier, ktorý bol dôkazom môjho zistenia.
Žalúdok sa mi vzbúril. Mohla som sa ešte mýliť, všetky stresy, ktoré som v poslednom čase zažívala, mi mohli posunúť moje dni! Stávalo sa to!
Lenže slabý hlások v mojom vnútiť neustále podpichoval: avšak nie tebe!

Panebože, veď sme s Chrisom spolu boli len párkrát, a predsa sa to stalo!
Ale, veď používal... vtedy v hoteli určite, v našu prvú noc. V spomienkach som blúdila späť k tým dôverným okamihom, kedy sme patrili len jeden druhému, a napokon mi svitlo - Zrub Strážcov tesne predtým, ako nás vyrušil lesný roh Kráľovskej Stráže. Náhlivé a nečakané... ani jeden z nás nemyslel na následky.

V posteli som sa bezmocne oprela o vysoké, drevené čelo, a snažila sa to všetko spracovať. Pripadalo mi, že na mňa všetko padá.
Akoby som sedela v miestnosti, ktorej steny sa približujú, a ja ich nemôžem zastaviť. Napokon ma dostanú. Privalia ma, mohla som sa akokoľvek vzpierať.
Živila som v sebe nádej, aj keď len malinkú, že ma azda klame vlastné telo. Uvedomovala som si však, že moje nádeje boli plané, a spľasnú ako nafúknutý balón. Poznala som svoje telo, a vravelo mi len jedinú pravdu.

Ako ju len utajím?

Hneď nasledujúci deň po zásnubách ma čakali prvé oficiálne úlohy.
Sebastian ma sprevádzal, a keď zbadal, že nemám na ruke zásnubný prsteň, poslal ma späť vziať si ho. Znova bol vážny, bez emócií, ako som ho aj poznala. Po tom mužovi, vyžadujúcom si zblíženie, nebolo ani stopy. Možno ma to malo upokojiť, ale mne to skôr naháňalo strach. Nepoznala som ho, bol úplne rozdielny než Chris. Netušila som, čo od neho čakať, čo sa skrýva pod tou vážnou maskou kapitána Stráží.
A ani som to netúžila zistiť.

Druhý deň bol oficiálne oznámený dátum sobáša. O mesiac.
Začínalo to byť príliš vážne.
Cítila som sa stratená, nielen v obrovskom Paláci, ale aj v povinnostiach kráľovskej dcéry.
Nik ma na ne nechystal. Ako sa začali moje oficiálne povinnosti, cítila som sa neistá. Mala som naštudované knihy Zákona, ale skutočnosť bola úplne o inom. Vychádzali mi v ústrety, najmä Albert bol mojou pravou rukou. Beatrix mala pravdu, jej syn bol na tuto úlohu vhodnejší. Nemienila som sa ale vzdať bez boja, predsavzala som si, že to zvládnem, v žilách mi predsa kolovala kráľovská krv...

Starý otec zostal úplne pripútaný k lôžku.
Keď som ho popoludní navštívila, doslova som cítila v izbe smrť.

Ako mohol takto rýchlo chradnúť?
Už ma ani nespoznával, svetlých okamihov mal príliš málo. Rozhodilo ma to, nebolo to vôbec dobré, mal sa predsa zúčastniť aj na svadbe, no pri pohľade naňho som začala mať pochybnosti, či dovtedy prežije.

Tretí deň som ledva ustála ranný závrat, prišlo mi zle. Komorná mi chystala šaty, takže ma nemala na očiach, našťastie. Obávala som sa ale, že na niečo príde Greta. Jej pohľadu neuniklo nič, ani to, že som sa ešte ani nedotkla prichystaných plátenných... hm, pomôcok? Veľavravným pohľadom prešla od toaletného stolíka, kam som ich skryla, ku mne a späť. Vedela som, že mi chce povedať: nemala by si ich už potrebovať?
Tvárila som sa, že som jej pohľad a nemú otázku nevidela. Zatiaľ ma nechala.

V ten deň som namiesto návštevy starého otca zamierila do stajne. Jonáš bol mojím tieňom, nemým tieňom. Mala som pocit, že sa mi hlava rozletí, taká som bola vyčerpaná, a potrebovala som vypnúť. Najlepšie na konskom chrbte.

Zastala som pri lesnej studničke, Jonáš neďaleko, ale z koňa nezoskočil. Snažila som sa nemyslieť na to, že studnička bola miestom našej rozlúčky s Chrisom.

Chýbal mi, tak strašne, až ma to pálilo v hrudi. S Adamom odišli nasledujúci deň po zásnubnom obrade, na ktorom však ani jeden nebol prítomný, a nemala som nijakú správu, kde sú a čo s nimi je.

Nevrátil sa za mnou, keď sa „postaral" o brata. Chcela som ho chápať, ukončili sme to predsa, ale všetko, čo bolo za nami, naša spoločná minulosť, ho predsa mohli presvedčiť.
A aj to šokujúce oznámenie, ktoré mi vzalo chuť ísť ďalej.
Chcela som, dosť naivne, aby ma vzal do náručia a uisťoval ma, že to bude dobré. Že to je rozhodnutie kráľa a musíme ho bezpodmienečne akceptovať. Že ho to zabíja rovnako, ako mňa. Že sa s tým nikdy nezmieri...

Vedela som si predstaviť, že svoje nové poverenie uvítal. Odišiel a nechal všetko za sebou. Nechal tu mňa. Napriek tomu som vedela, že neprestane myslieť na to, ako s nami osud vybabral a smial sa nám do tváre.

My dvaja spolu rovnalo sa nule.

Ale teraz... teraz ma s ním spájala aspoň malá čiastočka, kúsok z neho, a rástlo to v mojom lone.

Hľadala som východisko, a to urputne.
V noci som nedokázala zaspať, zliepala som v mysli nápady, aby som ich vzápätí zavrhla. Zdalo sa mi, že moja situácia je bez východiska.

Keď som pred seba postavila holé fakty - mám sa vydať sa za Sebastiana - čakám dieťa jeho brata, ktoré sa narodí príliš skoro po svadbe... ak toto nebude nikomu podozrivé...
Panebože!
Ak by malo byť dieťa považované Sebastianove, bude musieť... nie, to neznesiem, nedotkne sa ma! Už len pri pomyslení na to ma obchádzali mdloby.
Ale, ak vyjde najavo pravda, Chrisov život bude v ohrození. Môjho otca predsa zabili!
Pripadala som si ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Vedela som, že Chrisov život musím ochrániť. Vedela som, že nesmú zistiť pravdu, za nič na svete!
Jediné východisko z tohto bludiska sa skladalo z dvoch slov - Sieň Prechodov.

Kým som sa vrátila s Jonášom v pätách do Paláca, zaumienila som si, že ju musím nájsť, za každú cenu. V tichých modlitbách som prosila osud či toho hore, nech sa mi neotáča chrbtom, ale nech je ku mne konečne zhovievavý.

Štvrtý deň sa začali prípravy na svadbu, ktorá mala byť udalosťou široko - ďaleko.
Celý Palác akoby ožil. Greta bola vo svojom živle, no stále som bola starostlivo sledovaná. Izbu mi opäť zaplnili krajčíri, metre látky a závojov. Slúžky behali tam a späť. Mala som chuť všetkých okríknuť, že je to ešte ďaleko, nech sa upokoja. Sebastiana som nikde nevidela, vyhýbal sa mi, čo mi celkom vyhovovalo.

Celý deň som bola na nohách a zmáhala ma únava. Moje úpenlivé prosby osudu neboli určite doručené. Zisťoval, koľko neznesiem.
Škodoradostne a kruto.
Únava ma ale v ten deň nepoložila na lopatky.

Zlomila ma správa, ktorá sa Palácom rozniesla podvečer: kráľ zomrel.

   Zaspala som až niekedy nad ránom, vysilená a schúlená do klbka, až táto poloha mi priniesla vytúžený pokoj. Aj nebo sa rozplakalo, blesky križovali oblohu v prudkých výbojoch, hromy hrozivo duneli. Vraj si takú silnú búrku nepamätali ani tí najstarší obyvatelia Paláca.
Prišlo mi to príznačné, keďže zomrel vládca tejto Zeme.
Prekvapivo ma jej besnenie ukolísalo do spánku, nepokojného spánku, z ktorého ma vytrhlo náhle a prudké buchnutie dverí, akoby ich niekto v náhlivosti rozrazil. S tlčúcim srdcom som pod podhlavníkom nahmatala dýku, ktorú som si tam schovala pre prípad núdze. Najmä som neverila Sebastianovi po jeho nečakanom pritlačení k múru chodby, už sa ma veru ani nedotkne!

Dajte mi všetci svätý pokoj! prosila som zúfalo v mysli. Dvere buchli opäť, asi sa zatvorili, a v tichu izby bolo zreteľne počuť zakrádajúce sa kroky. Ležala som nepohnute a dýku zvierala v ruke, pripravená okamžite vyskočiť. Skôr som cítila, ako videla, že neznámy návštevník zastal pri posteli a sklonil sa ku mne.
Kráľ bol mŕtvy, a ja som bola následníčka, chceli ma pripraviť o život?

V sekunde som sa pohla a kľačala na posteli s dýkou pri jeho krku. „Len sa ma dotkneš, a..."

„Čo blázniš Tess?" ozvalo sa prekvapene. Prudko som sa nadýchla.

„Ty?" šepla som neveriacky.

Položil mi dlaň na ruku, ktorá sa mi začala chvieť a ešte stále mu držala dýku pri krku, a jemne mi ju odtiahol, dýku mi vzal. Nespúšťal zo mňa zrak, ja som tiež naňho hľadela ako na zjavenie. Dážď ho zmáčal do nitky, vlasy mal prilepené na čele, voda z neho kvapkala, ale bol tu.
Pri mne.
Dýka dopadla na stolík pri posteli a tým zvukom ma prebrala z tranzu.

„Čo tu robíš? Veď si bol..."

„Panebože, Tess," pristúpil bližšie a strhol ma do svojho náručia.
Rovnako som ho objala a pritisla sa k nemu, bolo mi srdečne jedno, že budem celá premočená.

„Keď som sa to dozvedel, okamžite som obrátil koňa a cválal späť. Ešteže sme s Adamom neboli až tak ďaleko, a Tieň zvládne takú dlhú jazdu..."

Stále mi nedochádzalo, že je späť. Vrátil sa. Kvôli mne. Porušil rozkazy a... bol tu. Nechcela som riešiť následky, nie teraz.

„Si v poriadku?" spýtal sa, bola som schopná iba prikývnutia, lebo oči sa mi zaliali slzami a v hrdle mi narástla hrča pocitov, cez ktorú slová neprešli.

„Ježiši, toto celé je zlé," pokrútil hlavou a odtiahol sa, aby mi videl do tváre. „Čo sa to na teba sype?"

Tiež by som to rada vedela.

„Budem pri tebe, dobre? Nenechám ťa v tom samú," vravel zastreným hlasom. Prikývla som. A vzápätí ho pobozkala. Aj keď to možno nečakal, zareagoval rovnako, vracal mi bozky.

„Tess," šepol neochotne. „Počkaj, nezamkol som dvere..."

Pustila som ho, aj keď veľmi nerada. Spravil, čo zabudol, ale nevrátil sa ku mne. Namiesto toho priložil na oheň drevo a ten vzbĺkol jasným plameňom. Začal si vyzliekať mokré oblečenie. Panebože. Sedela som na posteli neschopná od neho odtrhnúť zrak. A on to dobre vedel, jeho lenivý úsmev, kým si zobliekol aj posledný kúsok, bol príliš jednoznačný.

Ježišikriste, zaúpela som v duchu, keď si prisadol ku mne na posteľ, úplne nahý. Potiahol k sebe prikrývku a stiahol ma k sebe, aby sme obaja ležali.

„Potrebuješ spať, na nič iné teraz nemysli, dobre?" šepol s úsmevom, poznal ma až pridobre. A možno vycítil z mojich bozkov, že som od neho chcela omnoho viac. Mal však pravdu, zúfalo som potrebovala vypnúť. Schúlila som sa pri ňom, jeho pevné telo tesne kopírovalo krivky môjho, a jeho tichý hlas mi šepkal príbehy, tak ako kedysi, keď ma môj nevlastný brat tíšil po záchrane od hrozného pádu z bicykla na úzkej horskej ceste. Opäť bol pri mne. A to bolo teraz pre mňa najdôležitejšie.

Východ slnka lemoval obzor, keď ma prebrala zo spánku nočná mora, desivá spomienka nedávnych udalostí, a on ma znova tíšil. Avšak, tentokrát to nemalo nič spoločné s nevlastným bratom, ale s mužom, ktorého som z celého srdca milovala. Už sa nestrachoval, že som unavená a dal mi to, po čom túžil aj on.

   „Spí, teraz by mala najmä oddychovať," prebrali ma Chrisove slová. V izbe už bolo veľa svetla, takže deň postúpil.

„Veľmi si cením, že si sa vrátil, Chris," odvetila mu Greta pošepky. „Potrebuje teraz niekoho blízkeho, a s tebou ju spája časť minulosti, keď ste boli rodinou."

„Stratila priveľa blízkych v krátkom čase, nechcem, aby sa nebodaj zosypala," odvetil priamo.

Greta nepovedala nič, počula som, že sa pohybuje po izbe.

„V kuchyni nájdeš niečo na raňajky, daj sa do poriadku, kým sa zobudí," povedala mu.

„Ďakujem, pôjdem, keď si tu ty," súhlasil a vzápätí už  pribuchol dvere.
Chris si s Gretou tykal?

Pomrvila som sa, aby si Greta myslela, že sa len teraz  prebúdzam, a nepočula som ich rozhovor.

„Dobré ráno, Theressa," zaštebotala priam veselo. Absolútne v protiklade k čiernym šatám, ktoré som ako prvé zbadala na stojane, keď som sa na posteli posadila. Udivene som zažmurkala, prekvapená aj tým, že som bola oblečená späť vo svojom nočnom úbore, cudne zahalená, ako keby sme sa s Chrisom... musel ma obliecť v spánku. Rozhliadla som sa po izbe.

„Šiel si dať niečo pod zub, vráti sa," oznámila mi Greta.

„Nečakala som, že príde," priznala som.

S Gretou sme sa dosť zblížili, najmä keď sme boli samé, a nemusela sa tváriť prísne pred služobníctvom. Rozprávala mi veľa o mame, spomínala, smiala sa, často krát cez slzy. Ja som jej zase rozpovedala všetko o našom živote na úteku. Vedela, že s Chrisom máme blízky vzťah, ale až aký blízky, netušila. Našla som v nej spriaznenú dušu, aspoň niekoho blízkeho, keď mi odišiel Chris aj Adam.

„Spája vás príliš veľa z minulosti, neprekvapuje ma, že ti chce byť nablízku," vyhlásila Greta sebaisto.

„Dúfam, že nebude mať problémy," vzdychla som.

„Nemaj obavy," pousmiala sa Greta. „On si už poradí."

Ostávalo mi len dúfať, že má pravdu. Mrzelo by ma, keby ho za porušenie jeho poverenia nebodaj stíhali.

Vyhrabala som sa spod prikrývky a prešla k nádobe s vodou, aby som sa umyla. V slede posledných udalostí mi môj stav vyfučal z hlavy, ale pripomenul sa mi práve v okamihu, kedy som to najmenej čakala. Ledva som tú nevoľnosť rozdýchala.
Gretin pohľad som cítila na chrbte, sledovala ma. S trasúcimi sa rukami som si osušila tvár a pohla sa späť k posteli, kým ma príde komorná obliecť do smútočných šiat.

„Theressa," oslovila ma Greta vľúdne, akoby som bola jej vlastná dcéra.

Vystrela som sa, pripravená čeliť najhoršiemu. Jej pohľad, keď som ku nej vzhliadla, však nebol pohoršený ani odsudzujúci. Prekvapene som zažmurkala.

„Viem, o čo tu ide," povedala opatrne, priam upokojujúco. Kým stihla povedať niečo ďalšie, otvorili sa dvere na izbe. Vošla Ewa, moja komorná, pripravená ma prezliecť.
Všetky ďalšie slová museli byť umlčané, aspoň nateraz.