Odstúpila od nás na dva kroky a prižmúrila na mňa oči. Jej odpor, jej nenávisť voči mne, ku mne prichádzali vo vlnách ako morský príliv, mohla som ju cítiť, mohla som ju vnímať.

„Pred tým všetkým, čo sa udialo okolo smrti tvojej matky, a tvojho nečakaného návratu, kráľ ustanovil v Zákone, že sa po jeho smrti stane kráľovnou tvoja matka, keďže nemá syna - dediča, a, napriek nečistému pôvodu, potom aj ty," prehovorila chladne. „Keďže si neplánovane postúpila na miesto tvojej matky, nech jej je zem ľahká, zo Zákona prejde panovnícka povinnosť na teba, moja drahá."

„To nie je pre mňa nijaká novinka," nechápala som, kam mieri. Stálo ma všetko sebazaprenie, aby som zostala stáť na mieste a nezačala nepokojne chodiť po miestnosti, vždy mi to pomáhalo upokojiť sa, teraz som musela vydržať, za každú cenu.
Tušila som, že to najhoršie ešte len príde.

„Och, pravdaže," mávla rukou, akoby to bola len taľafatka. „Asi nevieš o podmienke, ktorú tvoj starý otec nezabudol v Zákone nanovo zdôrazniť, pretože už nebola dlhé roky potrebná, keďže doteraz vládli len priami mužskí potomkovia."

Začínal ma zvierať nepríjemný pocit, zvláštna predtucha, ktorá sa mi isto nebude páčiť. Čakala som na jej ďalšie slová, navonok pokojná, aj keď pod šatami sa mi začínali triasť kolená a srdce mi uháňalo besným cvalom.

„Aká podmienka?" spýtala som sa tichým hlasom, ani sa mi nezdalo, že patrí mne. Obzrela som sa za Adamom, ktorý sa medzitým potichu vrátil ku dverám, ale všetko naďalej pozorne vnímal.

„Musím priznať, že v tomto smere by bol vhodnejší kandidát na trón môj syn Leon," fľochla po mne pohŕdavo. „Určite má v sebe viac kráľovskej krvi, než ty. Ale, kráľova vôľa sa musí rešpektovať, však? Aj keď je na smrteľnej posteli."

Počula som dobre? Vlastná sestra ho už vidí v hrobe a nárokuje si na trón? Znechutene som na ňu pozrela, ale ona sa tvárila akoby nič.

„Čo je to za podmienku?" opakovala som sa.

„Keďže ste príbuzní, nemôžete byť s Leonom spojení, aj keď v minulosti sa na to nebrali ohľady, dôležitý bol pôvod."

Spojení? Príbuzní? Čo to tu splieta?

„Každopádne, na trón nemôžeš nastúpiť ako slobodná. Musíš sa vydať."

Význam tých slov mi nedošiel ihneď. Beatrix ma obdarila víťazoslávnym úsmevom, vedela, že ma dostala na kolená. Presne tam, kde ma od začiatku chcela.

„Iná možnosť neexistuje?" vyšlo zo mňa priškrtene.

Zasmiala sa. „Samozrejme, že existuje!"

Pristúpila ku mne a nečakane ma schytila za bradu, prudko ma k sebe pritiahla, temer sme sa dotýkali nosmi. Adam sa pohol ku mne, pohybom ruky som ho zastavila.
Nebála som sa jej.

„Môžeš sa vzdať trónu v prospech môjho syna!" sykla jedovato. „Ako to aj malo byť, nebyť toho nevydareného..." okamžite sa zháčila, stisla pery k sebe, a zmĺkla. Povolila zovretie a odstúpila odo mňa, sledujúc môj vnútorný chaos.

Riešenie sa mi núkalo priam na zlatom podnose.
Mohla som sa všetkých bremien zbaviť úplne ľahučko, a žiť znova ako doteraz.
Mohla by som sa tak vrátiť späť, do sveta za Dverami a na všetko, čo som tu prežila, zabudnúť. Prepustiť trón niekomu, kto by bol vhodnejší z hľadiska pôvodu, skúseností, kto by bol preň ochotný... počkať! Čo to povedala?
Ako to aj malo byť?

Slová, ktoré v chvíľke nepozornosti Beatrix vyslovila, plná horkosti, mi v mysli nanovo odzneli. Zdalo sa, že som ich počula len ja, Adam stál naďalej na svojom mieste pri dverách, pripravený kedykoľvek zasiahnuť, jej slová však až k nemu nedošli.
Vrátila som sa pohľadom k Beatrix.
Spod prižmúrených viečok ma sledovala, ako predátor sleduje svoju korisť. Túžba po moci z nej priam svietila, aj keď musím uznať, že zo začiatku sa jej celkom darilo pôsobiť skromne.

Ako ozvena sa ku mne vrátili slová, čo mi Chris povedal za hradbami Lindonu: útok na Casey nebola náhoda...
Beatrix sa preriekla, že jej syn by vládol, keby nebolo nevydareného... a mne došlo, že myslela práve ten útok v Lindone. Chcela sa ma zbaviť a uvoľniť cestu na trón Leonovi!

Prišlo mi nevoľno.
Čo za skazeného človeka môže niečo také dopustiť, či vôbec vymyslieť? Zaplatiť niekomu, aby to vykonal? Skutočne existovali takéto praktiky aj tu, a nielen vo svete, čo som nechala za Dverami?

Na povrch sa drala ešte trýznivejšia otázka: prenechám vládu takémuto človeku?
Zrieknem sa trónu, aby krajine vládol tyran, čo sa neštíti siahnuť na život? Veď len nedávno sa tunajší obyvatelia zbavili hrozby Temných, čo si ich chceli podrobiť.

Nie, nemohla som to dopustiť!

Stále som mala pred očami krásu, ktorú som si zamilovala cestou sem, krajinu, ľudí, jednoduchosť a harmóniu, ktorá pohladí dušu.

„Nedopustím, aby krajine vládol niekto, kto sa neštíti ani pokusu o zabitie, aby sa dostal k moci!" vyhlásila som, na čo Adam spozornel. Beatrix na mňa zdesene zazrela, azda nečakala, že si dám tak rýchlo dve a dve dohromady?

„Čo to vravíš, Tess?" šepol mi pri uchu. „Chceš vzniesť obvinenie?"

„Nie, zatiaľ nie," pokrútila som hlavou. „Ale, poverím kapitána, aby to prešetrili."

Beatrix sa opäť tvárila neutrálne, ani to s ňou nepohlo. Dala by som neviem čo za možnosť čítať jej momentálne myšlienkové pochody.

„Takže radšej pristúpiš na nútený sobáš s bohvieakým mužom, len aby si nemusela prepustiť trón môjmu synovi? Aké šľachetné, vskutku sebaobeta hodná kráľovnej!" zatiahla posmešne.

Nútený sobáš? Panebože...

„Koho si budem musieť vziať?" spýtala som sa trochu s obavami.

„Existuje dokument, zapečatený a spísaný samotným kráľom, v ktorom je uvedené meno šľachtica vhodného na tento zväzok, ak by bol nutný... čo zrejeme bude."

„Kde ho nájdem?"

„Je uschovaný na tajnom mieste, o ktorom vie len kráľ a prvý radca," odvetila strojene. „Nik nepozná jeho obsah, len kráľ."

„Prezradí mi, čo v ňom je," presviedčala som ju i samú seba.

„Och, o tom silno pochybujem, keďže už ani sám pravdepodobne nevie, čo tam napísal," pochybovačne sa zasmiala. Užívala si moje rozpaky, moju neznalosť  očakávaného, čo ma, zdá sa, neminie. Vychutnávala si svoj triumf.

Nevzdávala som to. Dúfala som, že môžem ešte zmeniť svoj osud. Nemôžu ma predsa len tak prinútiť k sobášu!

„Jeden dokument ešte nič neznamená," vyhlásila som.

„Má byť odpečatený na Plese na počesť budúcej kráľovnej," povedala Beatrix a usadila sa v kresle, zrak zo mňa nespúšťala. „O týždeň. Jeho obsah je záväzný pre obe strany. Kráľova vôľa sa musí splniť. Možno bude aj poslednou vôľou."

Stále som nemohla prehltnúť, ako okato narážala na chatrné zdravie svojho brata. Veď boli príbuzní, jedna krv! A ona akoby sa nemohla dočkať, kedy opustí tento svet.

„Stále máš druhú možnosť," pripomenula mi. „Je na tebe, či si zvolíš vynútený sobáš a cudzieho chlapa vo svojej posteli, alebo..." zámerne nedopovedala, zákerný úškrn sa ani nesnažila skryť.

Skutočnosť, ktorá ku mne doteraz neprenikla, a odrážala sa od ochranného múru môjho podvedomia, narazila doňho všetkou silou, a rozmetala ho na kusy. Hranice, ktoré som si na obranu pred jej zákernosťou vytýčila v mysli, sa začali rúcať a význam celého rozhovoru ma prevalcoval sťa besniaca búrka.
Kráľova vôľa.
Vydať sa.
Cudzí chlap v posteli.
Žalúdok sa mi obrátil. Do čoho som sa to zamotala?

„Rada by som povedala, kým sa s Vami rozlúčim, že mi bolo potešením, ale klamala by som," dostala som s námahou zo seba. „Takže poviem len - zbohom!"

Potrebovala som sa dostať preč, uniknúť z tejto miestnosti, od všetkého, čo ma tlačilo k zemi.

„Do skorého videnia, Theressa," odpovedala mi kráľova sestra akoby sme sa nevideli poslednýkrát.

Vybehla som na chodbu a trielila preč, len som matne tušila, kam idem. Schody, odbočka, chodba.
Potrebovala som utiecť preč.
Od všetkého, od všetkých.
Nohy ma ledva niesli, v hlave mi hučalo. K čomu bolo toto stretnutie dobré? Prečo ma chcela tak strašne vidieť? Celé mi to pripadalo ako jeden podlý a zákerný úmysel ponížiť ma. Vidieť, aká som neistá v neznámom, cudzom prostredí, ako sa všetkému len učím, zatiaľ čo jej syn je už hotový budúci panovník.

Premohla ma slabosť, žalúdok odmietal spoluprácu, našťastie som od rána nič nejedla a nemohlo ísť nič von.

Dobehla som na nádvorie a pri pohľade na stajne pred sebou som ihneď vedela, čo mi pomôže.
Nevydávala som rozkazy, to nie, proste som požiadala najbližšieho paholka, aby mi osedlal Woodsa. Poslúchol ma bez reptania, našťastie. Čakala som, kým budem môcť naň vysadnúť a vrútiť sa do náručia prírody a pokoja.

Zastavil ma až Adamov hlas. „Čo stváraš, Tess?"

Strhla som sa a otočila k nemu, ani som si neuvedomila, že ma nesprevádzal ako vždy.

„Potrebujem si prevetrať myseľ," povedala som popravde.

„Na to zabudni," zamračil sa. Odstúpila som od neho, zatvorila oči a snažila sa zostať pokojnou. Pokrútila som hlavou, stále som naňho nepozrela.

„Potrebujem byť teraz sama, Adam," zopakovala som, hlas ma zradil. „Nechcem mať chvíľu nikoho za zadkom, čo tomu nechápeš?"

Otvorila som oči, ktoré ma tiež chceli zradiť, a to slzami. Uprela som naňho prosebný pohľad.

„Prosím," šepla som.

Adam hľadel na mňa, na chvíľku zodvihol zrak a opäť sa ním ku mne vrátil, prikývol, akoby sa práve rozhodol odsúhlasiť mi chvíľku slobody.

„Dobre, Tess," povedal napokon. „Dám ti polhodinu. Prídem po teba ku studničke, vieš ktorej."

Vedela som presne, bola to naša zastávka pri spoločných prechádzkach na koňoch. Paholok mi priviedol osedlaného Woodsa, rýchlo som naň vysadla, aby si to Adam nerozmyslel, aj keď v šatách to bolo ťažšie ako v uniforme.

Zo stajne som doslova vyletela, Woods si rýchlu jazdu užíval. Nechala som ho, nech nás vedie známou trasou, len pri studničke som ho zastavila.

Celú jazdu som sa snažila na nič nemyslieť, len som vnímala pravidelný dupot kopýt pod sebou. Priviazala som koňa k neďalekému stromu a vykročila do lesa, zatúlať sa medzi stromy. Chcela som nájsť pokoj, o ktorý ma zobralo stretnutie s Beatrix.
Každým krokom, ako som sa vnárala hlbšie medzi stromy, myšlienky dobiedzali viac a viac. Otázky bez odpovedí. Domnienky bez vysvetlení.

Mäkká cesta machom, trávou a papradím ma doviedla k vysokému stromu s hladkým kmeňom. Pristúpila som tesne k nemu a objala ho. Vraj energia prúdiaca v strome dokáže človeka očistiť od negatívnych vecí. Ešte nikdy som to neskúsila, aj keď som počula o ľuďoch, čo objímajú stromy. Stála som tam a načúvala zvukom lesa, šumenie listov, šuchot trávy.
Objímala som vysoký, mocný strom a nechala ho, nech robí, čo má v sebe oddávna. 

Nádych.

Cítila som pokoj. Vyrovnanosť.

Výdych.

Pod viečkami sa mi mihali obrazy, predstavy, otázky i zdanlivé riešenia.

Nádych.

Moja matka odtiaľto odišla. S dieťaťom pod srdcom. Chránila svojich drahých. Mňa aj Roba.

Výdych.

Celý môj život sa mi nezmienila o tomto mieste. Nestihla to do mojich osemnástich.

Nádych.

Možno niekde v hĺbke svojej duše verila, že raz sa sem vrátime. Možno ju jej pôvod viazal k návratu a zodpovednosti.

Výdych.

Chris ma sem doviedol, lebo veril, že koná správne. Že to tak má byť. Alebo ho k tomu vycvičili a on splnil, čo mu celý život kládli na srdce.

Nádych.

Nie som tu doma. Necítim sa tak. Necítim sa byť princeznou, kráľovnou ani nikým iným. Neviem tu žiť. Len sa snažím vyhovieť... ale komu?

Otvorila som oči.

Komu?

Chcem sa nechať vmanévrovať do nechceného sobáša? Len preto, aby som vládla v krajine, o ktorej som nemala osemnásť rokov tušenie?

Len preto, lebo Chris musel splniť svoje Poslanie a ani naše vzájomné city ho neobmäkčili, aby sme boli spolu, a nechali toto všetko za Dverami?

Len preto, že mám urodzený pôvod a očakáva sa to? Kto hľadí na to, čo chcem ja? Kto sa o mňa zaujíma ako o človeka, nie len ako o súčasť kráľovskej rodiny, čo ma bez váhania plniť povinnosti?

Ani Chris... ani Adam... pre všetkých som len povinnosť.

Nechcela som sem prísť, ale napriek tomu ma sem priviedli.

Nechcela som vládnuť, no nútia ma do toho.

A dokonca už je určené, kto bude mojím manželom, a teda aj kráľom. S tým človekom budem musieť žiť, nech by sa z neho vykľul hocaký násilník či tyran, musím to znášať. Musím mu dať potomka, takže s ním musím... panebože! Nie, to nie! Nemôžem s ním spávať, znášať jeho dotyky, jeho vzdychy, kým uspokojí svoje potreby!
Neznesiem na sebe cudzie ruky... nie po Chrisovi.

Nie!

Ku studničke som sa vrátila ani netuším ako. Strom mi síce vlial silu do žíl, ale myseľ mi neupokojil.

Vedela som jediné - že to nesmiem dopustiť. Že nepristúpim na túto podmienku, mohli sa mi vyhrážať ako chceli. Budem vyjednávať.
A keď to nepôjde... na to som sa neodvážila pomyslieť.

Pristúpila som ku studničke, ktorú ohraničoval nízky kamenný múrik. Woods stál na svojom mieste a spokojne prežúval šťavnatú trávu. Všetko okolo zdanlivo plynulo rovnako, ale napriek tomu ma prepadol pocit, že ma niekto sleduje.

Zovrela som kamenný okraj studničky a naklonila sa nad ňu.
Na hladine sa zrkadlila moja tvár, bledá a cudzia. Naklonila som sa ešte kúsok. Studnička nebola hlboká. Ešte kúsok, do dlaní sa mi zarývali jej kamenné okraje. Stačilo by tak málo, a problémy by som utopila. Nepotopila by som sa celá, stačilo by sa však vnoriť do chladnej vody, a už sa nad hladinu nevynoriť.

Naklonila som sa o ďalší kúsok, voda akoby mi čítala myšlienky, volala ma, vábila...

Mocná ruka sa mi ovinula okolo pásu a ťahala ma preč.
„Nič by si tým nevyriešila, Tess," ozvalo sa mi pri uchu. Celá som stuhla. Niekto ma skutočne sledoval. Nebol to však Adam.

Bol to Chris.

„Myslíš si, že by som to spravila?" spýtala som sa ho, stále som strnulo stála a bála sa pohnúť.

„Pretože ťa poznám, viem, že nie. Ale stačil by malý skrat v tvojej hlave, a..." zámerne nedopovedal. V podstate mal pravdu. Keby mi preplo, spravila by som to. Po dnešnom stretnutí a odhalení som k tomu nemala ďaleko.

Stála som tam a bála som sa pohnúť, čo i len nadýchnuť. Bol pri mne. Tesne pri mne, ruku mal stále okolo môjho pásu. Jeho dych ma šteklil na zátylku, ako ku mne prehovoril. Vnímala som ho celým svojim bytím. Každú krivku, ktorou sa ku mne pritískal. Ako to už bolo dlho, čo sme si boli takto blízko?

„Mohla by som to spraviť veľkolepejšie, taký pád z hradieb by tiež nebol zlý," uťahovala som si z neho. Zosilnil svoje zovretie.

„Máš k tomu dôvod?" nepochopil môj žartovný podtón. Sklonila som hlavu a o kúsok sa pootočila, aby som naňho videla, jeho prudký nádych vystihoval moje vlastné pocity. Mohla byť takáto reakcia na jediného človeka vôbec skutočná? Úplne ma zbavoval myslenia, vnímania okolia, bol tu len on. Mohla som k nemu niečo také cítiť? Bolo to bláznovstvo?

„Jeden by sa našiel," povedala som.

Dych mal zrýchlený, srdce mu tĺklo rovnako rýchlo, ako to moje. Posunul si dlaň na mojom páse, povolil zovretie, a ja som pri tom dotyku skoro vyletela do výšin.
Tak mi chýbal!

„A to?"

Nebola som schopná odpovedať, príliš som ho vnímala. Potrebovala som bezpečnú vzdialenosť, kde by som nestrácala triezve uvažovanie. Pretrhla som to vlnenie a s vypätím všetkých síl vystúpila z jeho náručia. Opäť ma pohltila samota, tak dôverne známa.

„Že som ťa stratila," vyslovila som, čo ma bolelo, a pozrela naňho. Jeho výraz bol nečitateľný. Pozeral na mňa, vpíjal sa do mňa pohľadom, až som mala pocit, že ma celú pohltil.

Neodpovedal hneď, len stál a hľadel na mňa.

„Vieš, že to tak musí byť, Tess," povedal po dlhej, veľmi dlhej chvíli.

„Stále musí niečo tak byť Chris," vzdychla som. „Stále sa niečomu prispôsobovať, na niečo brať ohľady. Už ma to nebaví!"

„Nebude to už dlho trvať," povedal neurčito.

„Ó, áno, môj starý otec je na tom veľmi zle, chcú ma pripraviť o trón, i o život, ty si vyše týždňa preč a keď konečne prídeš..."

„Čo to vravíš?" prerušil ma rázne. „Pripraviť ťa o život?"

„Prešetrí to Sebastian," odvetila som, akoby sa nič nedialo. Pristúpil ku mne a chytil ma za pravé zápästie, pritiahol si ma k sebe, temer som sa o neho opierala, chýbal len kúsoček.

„Kto?"

„Beatrix sa preriekla a niečo naznačila o útoku v Lindone."

„Stretla si sa s Beatrix?" vyzeral prekvapene.

Prikývla som.

„Čo ti povedala?" zamračil sa.

„Prečo ťa to zaujíma? Adam ti to dozaista rozpovie, bol tam so mnou ako môj Strážca, keďže ty..."

„Tess, potreboval som po príchode dať veci do poriadku. Nemohol som prebrať povinnosti naspäť tak rýchlo."

„Nemal si ma tu nechať samú," hlesla som.

„Bol pri tebe predsa Adam," pokrútil hlavou.

„Adam nie je ty!"

„Tess," vzdychol unavene. Možno som bola protivná ako malé decko, ale jeho neprítomnosť na mňa vplývala. Až neuveriteľne. Chýbal mi. Bol jedinou osobou, s ktorou ma spájala spoločná minulosť, city, akási spriaznenosť. Nemohla som ho stratiť. Nemohli nás rozdeliť.

„Povedala ti kráľova sestra niečo nepríjemné? Bola k tebe..."

„Bola protivná, namyslená a povýšenecká," zhrnula som to. „Oznámila mi, že ak mám vládnuť, musím sa vydať."

Ticho, čo nastalo po mojich slovách, by sa dalo krájať. Pozrela som zvedavo naňho. Privrel oči, v tvári sa mu zračilo, že o tom vedel, nebola to preňho novinka. Keď na mňa znovu pozrel, oči mu zahaľoval smútok. Pochopila som.

„Vedel si o tom," šepla som. „Vedel si o tej podmienke, a predsa si ma sem priviedol!"

Mlčal, slová tu boli zbytočné. Výraz jeho tváre bol sám o sebe priznaním.

„Ako si... ako si mohol, Christian?" zvýšila som v hneve hlas, chcela sa mu vytrhnúť, držal ma až príliš silno. „Ako si to mohol spraviť, po všetkom, čo sa stalo medzi nami? Dala som ti celé svoje ja, a ty to takto zabiješ? Si taký pokrytec? Si naozaj taký oddaný Strážca, že nehľadíš na následky?"

Skoro som plakala. Bolelo ma srdce, práve mi ho rozbil na kúsky. Trhla som sebou v snahe vymaniť sa mu zo zovretia, chytil mi ale aj druhú ruku a pritiahol si ma k sebe, až som doňho vrazila.

„Tess," snažil sa ma umlčať. „Prosím, vysvetlím ti to!"

Na chvíľku som prestala, po líci mi stiekla prvá slza.

Vzdychol si. „Nevedel som, že je to podmienka, aby si mohla vládnuť. Vedel som len, že plánujú nejaký zväzok, raz."

„Ale, aj tak..."

„Chcel som to nejako premyslieť," pokračoval. „Ale oni... oni to majú príliš prešpekulované, príliš nepriestrelné. Zákon nezmením, Tess."

Druhá slza. Radšej som privrela oči.

„Nikdy som nepočul o tej podmienke," priznal.

„Vracal si sa sem, a dosť často," nerozumela som.

„To áno, aj som Zákon študoval, museli to pridať len nedávno, ako dodatok," uvažoval naďalej.

„Keby si o tom vedel skôr, priviedol by si ma sem?"

„Keby je veľmi zradné slovo, Tess. Ponúka šancu na pravdu, ale i na klamstvo, nedostaneš odpoveď, v ktorú dúfaš..."

„Priviedol?" vyžadovala som stále jeho odpoveď.

„Bolo to moje Poslanie," odvetil. „Ale... keby ho nebolo, nikdy by sme sa nestretli."

„Takže to bol osud?" spýtala som sa pohŕdavým tónom.

„Treba veriť v osud. Niekam ťa dovedie, a potom už záleží len na tebe, čo urobíš."

„Veriť v osud? Ten môj má asi dosť zvrátený zmysel pre humor!"

„Ja som tomu môjmu vďačný, pretože mi dal teba," povedal vážne. „Ty si môj osud, Tess."

Stratila som reč, slová mi zamreli na jazyku i v mysli, zostala tam len ozvena tých jeho. Nič krajšie som v živote nepočula. Jeho vyznanie. Úprimnosť. Nech to bolo čokoľvek, naplnilo to moje srdce až po okraj. Všetko, čo som v sebe pochovala ohľadom Chrisa, nás dvoch, našich citov, sa prebralo k životu.

Hľadela som naňho a vpíjala do seba jeho slová. Nespúšťal zo mňa zrak, povolil zovretie rúk a presunul mi ich k tvári. Vzal mi ju do dlaní, opatrne, priam nežne.

„Ty si môj zmysel každého dňa," pokračoval. „A nič to nikdy nezmení."

Už som nedokázala zastaviť slzy, rinuli sa mi z očí a rozostrovali mi pohľad naňho. Kým som stihla niečo povedať, sklonil sa ku mne a pobozkal ma.

Bože, ako mi chýbal, v každom zmysle! Cítiť znova jeho pery na svojich bolo pre mňa liekom na všetky chvíle, keď mi tak neskutočne chýbal. Ako sme sa zo začiatku nevedeli jeden druhého nasýtiť, tak postupne prešli naše bozky do úplne iného rozmeru. Neboli sme schopní prestať. Chris mi vošiel jednou rukou do vlasov, druhou mi prechádzal po chrbte, pomaly, nežne, akoby prstami kopíroval moje krivky. Každý jeho bozk mi vravel viac, než mohli slová.

Vychutnával si každý dotyk pier, každú sekundu spojenia, akoby si ich ukladal do pamäte.
Bolo to dokonalé, ale aj tak zvláštne... a ja som náhle pochopila, že sa lúči.

Jeho bozky znamenali nemú rozlúčku.

° ° °

Milí moji, zostáva nám v tejto chvíli posledných 5 kapitol a epilóg,
a mne je už teraz nesmierne smutno.

Na druhej strane, som nesmierne šťastná za vaše ohlasy, komenty, proste za všetko! ❤️
Veľmi ma teší, že putujete príbehom spolu s Tess a Chrisom, a áno, aj s Adamom,
o ktorom mi píšete, že ste si ho obľúbili (možno aj viac, než Chrisa, ehm)

Ďakujem... verím, že to so mnou, a s Tris, ešte vydržíte ❤️

Lov ya all

❤️ ❤️ ❤️
vaša B