Nebolo v mojich silách zmeniť to. Bola som až príliš spútaná všetkým, čo stálo proti mne, čo ma stále zrážalo k zemi, a musela som sa podriadiť. Nemala som dostatok času.

Vlastne, už som nemala temer žiaden...

A tak som teraz sedela pred zrkadlom a čakala, kým mi dve slúžky dokončia zložitý účes. Svadobný účes.

Šaty som mala jednoduché, nič prepychové, držala som predsa smútok. Svadba sa konala, aj napriek nemu, oveľa skôr, ako sa mala pôvodne, aby mal v Zemi kto ďalej vládnuť. Aby som mohla byť korunovaná.

Len včera bol kráľ pochovaný, a dnes sa mala konať svadba, v tichosti a bez pompéznych osláv, ktoré sa pôvodne chystali. Zo zrkadla na mňa hľadela bledá tvár s veľkými, trochu vydesenými očami. Desila som sa nasledujúcich hodín. Ach, nielen hodín, ale aj dní, týždňov a mesiacov... koľko to bude trvať?

Greta sa vrátila do izby práve vo chvíli, keď mi slúžky dokončili účes a odstúpili, aby som si ho prezrela. Mne bolo úprimne jedno, ako vyzeral.

„Výborne, skvelá práce! A teraz, nechajte nás, pre zvyšok dňa máte voľno," zatlieskala rázne Greta a dievčatá ju s radosťou poslúchli, vidina voľného dňa ich viditeľne potešila.
Osameli sme. Pestúnka si ma pozorne obzerala, v zrkadle sa nám stretli pohľady.

„Si nádherná," povedala s dojatím v hlase. Mlčala som, neodpovedala som jej ani slovkom. Mala som tušenie, že sa bude chcieť vrátiť k nedokončenému rozhovoru spred dvoch dní, keď nás vyrušila Ewa. Odvtedy nebola príležitosť vrátiť sa k nemu, lebo aj Chris bol stále pri mne, ako sľúbil, a bola som mu za jeho prítomnosť nesmierne vďačná.

Greta vzala z postele bohatú vlečku a pokynula mi, aby som vstala. Korzet šiat bol len jemne zdobený striebornými výšivkami, sukňa bola hladká a padavá. Vlečka sa mala prichytiť na drobné gombíky, ktoré bez nej okolo pásu tvorili akýsi kvetinkový opasok, nik by neprišiel na to, že tam patrí aj vlečka. Myslela som, že od nervozity vyletím z kože, kým mi ju Greta nenáhlivo, mlčky zapínala, gombík po gombíku. Dávala si na čas.

„Poľahky ju odstrániš aj prudkým trhnutím," zastala napokon predo mnou. „Preto som ju tak navrhla. O tie gombíky sa neboj."

Nerozumela som, prečo mi povedala práve toto.
Tiež bola nervózna a vravela tak z cesty?

„Theressa, tvojej matke som nestihla pomôcť," chytila ma za ruky. Jej boli teplé, moje ako vytesané z ľadu. „Pri tebe tú chybu už nespravím."

Sklonila hlavu a nadýchla sa, a keď na mňa opäť pozrela, v očiach sa jej ligotali slzy.

„Takže," stisla mi ruky. „Čas je to, čo príliš nemáme. Všetky stráže sú v kaplnke, chodby Paláca nik nestráži. Všetci dôležití ľudia sú tam tiež. Mám ťa priviesť ja, ako vieš."

Prikývla som, stále mi ale unikal zmysel toho všetkého.

„Nemáš veľa času, Theressa, musíš sa ponáhľať. Schodiskom zídeš úplne dole, na najnižšie podlažie. Vľavo sú dvere do temníc, ktoré sú prázdne, našťastie. Ty sa však vydáš vpravo, aj keď tie dvere vyzerajú nepoužívane, stačí do nich len silno zatlačiť. Schodisko ťa zavedie až k Sieni Prechodov."

Počkať... čo mi to vraví?

Greta si vzdychla, keď som na ňu prekvapene vytreštila oči.
„Viem, o čo tu ide, Theressa," zopakovala svoje nedávne slová. „Čakáš dieťa."

Pri tých slovách mnou až trhlo. Ako to zistila?

„A pritom sa máš vydať za iného. Keď sa na to príde, trest ho neminie a viem, že to Adamovi nespravíš."

Prečo si každý myslí, že ide o Adama?

Prešla k šatníku, odkiaľ vybrala tenký plášť a akýsi mešec. Odkašľala som si, plná zmätku.

„Neviem, o čom vravíš, ale mýliš sa," ozvala som sa konečne. Greta sa zasmiala, akoby som ju pobavila dobrým vtipom.

„Veľmi dobre to vieš," zastala pri mne, plášť mi prehodila cez plecia a mešec pripla pod vlečku.

„Tvoja mama mala rovnaké príznaky, žena si všimne tieto veci," odstúpila odo mňa a usmiala sa. „Nielen, že si nepoužila ani jednu z tých plátenných pomôcok, ale aj nevoľnosti začínajú byť častejšie. Našťastie, slúžky si ešte nič nevšimli."

Nemala som slov, prekukla ma.

„Dianu som, žiaľ, neuchránila, spravil tak Rob, ale teba nenechám napospas osudu," preskočil jej hlas. „Poď, musíme sa ponáhľať, čas je príliš drahý."

Viedla ma z komnaty známou chodbou ku schodisku, všetko zatiaľ vyzeralo, akoby sa nič nedialo. Nikde nebolo živej duše, presne, ako Greta povedala. Na úpätí schodišťa náhle zastala a otočila sa ešte ku mne.

„Theressa, musíš to stihnúť. Keď sa objavím pri kaplnke bez teba, začne veľký zhon..."

„Ale, čo bude s tebou?" konečne som začala plne vnímať, čo sa deje. A začala som mať strach o Gretin osud.

„O mňa nemaj obavy, dieťa," pousmiala sa, ale bol to smutný úsmev. „Kým sa všetko upokojí, niečo už vymyslím."

Pokrútila som hlavou. „Nemôžem ťa predsa nechať, aby si sa..."

„Mysli teraz na seba a na ten zázrak, čo nosíš pod srdcom," prerušila ma. „Musíš odtiaľto odísť, jedny z Dverí ťa vyvedú preč, len musíš počúvať svoje srdce, ukáže ti tie správne."

„Ako o tom vieš?"

„Niektoré tajomstvá sa v Paláci za tie roky objavia, aby zase zmizli. Som tu už dlho. Kedysi mi o Sieni rozprával Chris, keď ešte študoval v Inštitúte Strážcov."

„Chris?"

„Chrisova a Sebastianova matka je moja najstaršia sestra," objasnila mi Greta záhadu, odkiaľ sa s Chrisom poznali, a prečo si tykali.

Pohli sme sa ďalej, ani jedna z nás už neprehovorila. Bála som sa aj dýchať. Greta ma viedla bočným schodiskom, aby sme sa vyhli miestam, kde by sme predsa len mohli niekoho stretnúť. Ako sme schádzali hlbšie do podzemia, zmocňoval sa ma čím ďalej viac nepokoj. A strach. Zvládnem to? Vyberiem si tie správne dvere? A hlavne - stihnem to?

Pri mohutných drevených dverách s kovovou, už rokmi zhrdzavenou obručou, Greta zastala.

„Tak, ďalej pôjdeš sama. Ja sa poberiem späť, aby som sa dostala ku kaplnke bez meškania, podľa plánu."

Otočila sa ku mne a vzhliadla mi do tváre, v očiach sa jej zaligotali znova slzy. Vzala mi ruky do svojich a povzbudivo mi ich stisla.

„Dávaj na seba pozor, dcérka. Skrývaj sa, budú ťa hľadať, ale to vieš."

Prikývla som. Hľadela som na ňu, svojho nečakaného a jediného spojenca, a moja vďačnosť k nej sa zdala byť bezhraničná.

„Ako sa ti odvďačím?" vzlykla som.

„Robím len to, čo som mala už pri tvojej matke," odvetila pokorne. „Nech všetko dobre dopadne!" položila mi ruku jemne na brucho.

Rýchlo som ju objala a vtisla jej na líce bozk. „Ďakujem," šepla som a pohla sa ku dverám.

„A... Greta?" zavolala som za ňou, keď vykročila chodbou späť. „Neprezradíš mu to, však?" položila som si ruku na brucho, ako to pred chvíľkou spravila ona. Prikývla.

„Nie je Adamove," dodala som ešte.

Jej prekvapený výraz, keď jej došlo, kto je v skutočnosti otcom, bol to posledné, čo som videla, kým som za sebou zatvorila dvere.

   Ťažký, plesňou a vlhkosťou nasiaknutý vzduch v chodbe, ktorá ma viedla ešte hlbšie do podzemia Paláca, mi spôsoboval nevoľnosť, ale kráčala som ďalej. Nemohla som uveriť, že chodbou niekto chodieval, lebo tak vôbec nevyzerala. Fakľu, ktorú som si vzala zo stojanu za poslednými dverami, kde som sa rozlúčila s Gretou, som vložila do ďalšieho prázdneho, keď som sa dostala na rázcestie dvoch chodieb.

Vľavo temnice, vpravo Sieň, opakovala som si v duchu. Dvere povolili, keď som do nich zatlačila, za nimi bola ďalšia úzka chodba, prekvapivo osvetlená horiacimi fakľami. S tlčúcim srdcom som kráčala ďalej, šaty šuchotali po špinavých dlaždiciach, už dlho nebudú biele, ale bolo mi to jedno.

Zastala som pred ďalšími dverami, ktoré boli celé vyrezávané, boli nádherné. Išlo mi o čas, takže som nezaváhala a stlačila kľučku. Čakala som prepychovú, obrovskú Sieň, ale prepočítala som sa. Dôležité veci bývajú úplne jednoduché.

Vošla som do neveľkej miestnosti, uprostred ktorej stálo kreslo a stôl, ktoré akoby vyrástli z podlahy, tvorili s ňou jeden súvislý celok, nedali sa oddeliť ani presunúť. Na kamennom stole horeli v svietniku sviece. Pred ním sa na vyvýšenine s troma schodmi nachádzali v polkruhu Dvere. Štvoro Dverí, presne, ako mi to opísal Adam.

Každé z nich osvetľovali po stranách horiace fakle, a každé boli iné. Keď som ich zbadala, zarazene som zastala. Čo to má znamenať?
Čakala som, že si vyberiem jedny, hociktoré, a nimi aj prejdem. Ale až teraz som plne pochopila, čo bolo myslené tým „počúvaj svoje srdce". Znamenalo to tiež, že ak by som si vybrala nesprávne, zostala by som tu, a nič by ma už neochránilo pred nechceným osudom.

Pohla som sa ku schodom vedúcim na miesto pred štvoricou Dverí, vlečka šuchotala za mnou a bola jediným zvukom v miestnosti.

Nemáš veľa času. Ponáhľaj sa!
Myseľ mi dookola pripomínala krutú skutočnosť. Sekundy sa míňali prirýchlo, odpočítaval ich môj dych, ako som sa snažila zostať pokojnou.

Zastala som uprostred a prezrela si všetky Dvere.

Tie úplne vľavo boli prepychovo zdobené rytinami i drahými kameňmi, čo spolu tvorili mne neznámy výjav. Pôsobili na mňa, napriek svojej honosnosti, dosť chladno.

Ďalšie boli ako z biednej chatrče, drevené, ledva držali na pántoch, aspoň sa mi tak zdalo. Cez tieto by som sa bála prejsť.

Tretie Dvere boli s hladkým povrchom, celým stredom sa tiahla vitráž s farebnými sklíčkami, čo hrali všetkými možnými farbami, boli čarovné.

Pri pohľade na posledné, štvrté Dvere, sa mi zachvelo vnútro. Akoby som pozerala na dvere k nám domov, len ich otvoriť a vstúpiť do známej vône a tepla...

Počkať, čo ak to bol klam?
Skúška, či dám prednosť tomu, čo mi je blízke alebo tomu, čo upúta každé oko?
Pohľadom som sa vrátila ku Dverám s vitrážou. Áno, tie boli skutočne úchvatné, len... nič vo mne nespôsobili. A mala som sa predsa rozhodnúť srdcom, nie?

Vedela som, že prvé dvoje Dvere neboli tie správne, nie pre mňa. Strážcovia to mali ľahké. Ak sa mi podarí prejsť, budem prvá, čo použila Dvere na prechod, a nebola Strážcom.

Vedomie, že čas mi uniká príliš rýchlo, mi nepridávalo na pokoji, skôr naopak. Odvrátila som sa od Dverí a snažila si to celé ešte premyslieť. Plameň sviečky sa zachvel, akoby ním pohol neviditeľný závan vzduchu. Striaslo ma chladom.

Čo ak už zbadali, že Greta prichádza sama? Čo ak už niekto uteká schodmi, aby ma zastavil? Nesmiem váhať!

Zvrtla som sa späť, ruky som zaťala v päsť. Počúvnem teda svoje srdce, zaumienila som si.
Kým som siahla po kľučke, strhla som si ešte dlhú vlečku, ktorá by mi bránila v pohybe, a určite by aj vzbudzovala pozornosť tam, kam sa dostanem.

Kam sa dostanem?

Chcela som zachrániť túto Zem, a aspoň s Proroctvom som tak učinila.
Chcela som si ju zamilovať rovnako, ako počas cesty do Mesta, a spravodlivo jej vládnuť, úprimne som to chcela...
Avšak, teraz som musela zachrániť život toho, ktorého som milovala viac, omnoho viac.
Nemohla som spraviť inak, len utiecť. Zmiznúť, ako pred rokmi moja vlastná matka...
Ak mal prežiť Chris, ja som musela porušiť všetky predsavzatia, a zachrániť ho, nech sa potom bude diať čokoľvek... a to sa určite bude.

Vlečku som prudko odhodila k prvým Dverám s rytinami, aby som pomýlila tých, čo ma sem prídu hľadať. Dôjde im, čo sa stalo a ako som zmizla, a Sieň bude určite prvé miesto, kam ma prídu hľadať.

V duchu som vyslovila tichú modlitbu, nech Greta z toho všetkého vyjde bez ujmy.
Nech neprezradí moje tajomstvo, ako som ju žiadala.

A hlavne, nech to Chris pochopí... raz.

Zvony začali odbíjať celú, čas sa naplnil. Už som nesmela cúvnuť.
Chytila som kľučku dverí a otvorila ich.

Nech sa stane, čo sa má stať.

   Jemné chvenie na nezahalenej pokožke mi pripomenulo, ako som sem prišla predtým, s Chrisom. Znamenalo tiež, že som si zvolila správne Dvere.
Dostala som sa preč.

Keď som konečne otvorila oči, skoro som zakopla a spadla by som, keby som ešte stále nezvierala kľučku dverí. Nadobudla som stratenú rovnováhu a nechala dvere za sebou zapadnúť. Šťuknutie mi napovedalo, že späť sa už nedostanem, ale, načo aj?

Zvedavo som sa rozhliadla po okolí hľadajúc niečo, čo by mi napovedalo, kde som sa ocitla. Stála som na schodisku, ktoré viedlo ku vchodu domu v akejsi radovej zástavbe. Ulica bola tichá, lemovaná stromami a udržiavaným trávnikom. Zbehla som po schodoch a obzrela si domy. Miesto na mňa pôsobilo príjemným dojmom, vedela by som si predstaviť tu bývať.
Dôležitejšie však bolo zistiť, kde som sa ocitla, pátrala som preto očami po okolí, hľadajúc nejaký nápis či aspoň názov ulice. Dvere ma mohli zaviesť kamkoľvek, v duchu som sa modlila, aby som nebola nedajbože kdesi vo Fínsku, lebo by som nerozumela ani ň.

Na ulici nestálo ani jediné auto, aby mi aspoň ŠPZ napovedala, kde som. Vybrala som sa teda hore ulicou, ak by som sa dostala na jej koniec, mala by som nájsť nejaké vodítko.

Kým som sa tam dostala, začula som v diaľke odbíjať zvony. Zastavila som a počítala. Údery oznámili, že sú štyri hodiny popoludní. Mala som dosť času, kým sa zotmie, ešte bolo leto, posledné augustové dni boli stále dlhé a stmievalo sa neskoro.
Pohla som sa ďalej, už som mala pred sebou len kúsok. Pani, s ktorou som sa míňala na chodníku, si ma čudne obzerala, usmiala som sa na ňu a radšej kráčala ďalej. Moje šaty vzbudzovali pozornosť, možno aj môj účes. Vedela som, že sa musím prezliecť, aby som na seba zbytočne nepútala pozornosť.

Konečne som zbadala rozdeľovník s názvami ulíc.
Ak by som bola v anglickom či nemeckom meste, nerobilo by mi problém dohovoriť sa. Ak nie, budem sa musieť pretĺkať. Hypnotizovala som tabuľky s nápismi, ktoré postupne získavali obrysy aj význam. Vydýchla som si. Ružová a Astrová ulica mohli byť len u nás, našťastie. Takže som bola doma, aspoň v rovnakom štáte! Už len zistiť, o aké mesto sa jedná...

Vydala som sa smerom odkiaľ som počula odbíjať hodiny, mal by tam byť kostol, a kde bol kostol, boli aj iné obchody, mestské centrum. Ako som kráčala, uvedomila som si, že som nemala absolútne nijaký plán, čo ďalej.
Potrebovala som sa dostať z ulice, kam ma vyviedli Dvere, a najmä zistiť, kde som. Splnené.
Ale, čo ďalej? Čo si teraz počnem v cudzom meste?
Domov som sa vrátiť nemohla, tam budú Strážcovia hľadať určite najskôr. Starý byt, odkiaľ sme museli odísť pred Temnými, Chris určite predal... do kelu, veď som vôbec netušila, čo s ním spravil!

A tiež, nemala som pri sebe nijaké doklady... nechala som ich na posteli v izbe, keď som... panebože, pripadalo mi to strašne dávno, nielen necelé dva mesiace späť.
Čo všetko sa odvtedy udialo!

Unavene som sa zviezla na lavičku v parku, ktorým som prechádzala. Netušila som, ako ďalej.
Zložila som si hlavu do dlaní a zhlboka sa nadýchla. Dostala som sa až sem, takže to chce len plán. Nezložím sa predsa, keď som tak ďaleko!
Potrebovala som sa zbaviť šiat, to po prvé. Príliš veľa ľudí sa za mnou obzeralo. Aj keď bez vlečky vyzerali „len" ako slávnostnejšie šaty, nebolo to oblečenie vhodné na bežné nosenie, v bežný letný deň.

Siahla som po mešci, čo mi Greta pripla na opasok, a otvorila ho. Prekvapene som zažmurkala. Postupne som vytiahla asi pätoro balíčkov s mincami a bankovkami v rôznych menách. Naše eurá. Britské libry. Americké a kanadské doláre. Ďalšie som nespoznávala, ale bolo mi to už jedno. Tých, čo som potrebovala najväčšmi, bolo aj najviac. Žasla som nad tým, ako to mala Greta vymyslené, musela to teda plánovať už dlhšie.
Srdce mi stislo, a v duchu som jej poďakovala.

Preniesla som sa cez začudované pohľady, na všetkých som sa len usmievala, a v obchodnom dome som si kúpila komplet nový outfit. Predavačka pri pokladni mi nevenovala ktovieakú pozornosť, čo mi aj vyhovovalo, asi už videla kadečo. Prezliekla som sa na toaletách, šaty som s ťažkým srdcom, lebo boli fakt nádherné, nechala tam, niekto ich už nájde. Peniaze som si preložila do novej crossovky, mešec som si ale nechala. Účes som si tiež celý rozplietla, a keď ma pri tom vyrušila pani, čo práve vošla, len som pokrčila ramenami. Konský chvost bol vítanou zmenou!

Najedla som sa v rýchlom občerstvení, vychutnávala som si zabudnuté chute a jedlá. Pripadala som si, že som sa vrátila z inej planéty. Všetko okolo plynulo svojím tempom, ľudia sa náhlili i pokojne prechádzali, smiali sa a vychutnávali si končiace leto. Nik netušil, čo som si za posledných dvadsaťštyri hodín prežila. A začínalo to na mňa doliehať, zmáhala ma únava.
Bolo nutné riešiť ďalšiu výzvu - kam sa uchýliť na noc?

Obchodné centrum som opustila chvíľu pred záverečnou. Večer postupoval, obloha sa zahaľovala do tmavomodra až čierna, vzduch bol stále príjemný, prehriaty letným slnkom. Vybrala som sa pomaličky naspäť smerom ku kostolu, niečo ma tam zvláštne ťahalo.

Azda som si už vyčerpala všetko negatívne, čo mi pripravil osud či to niečo, čo riadilo chod tohto sveta, pretože riešenie sa mi ponúklo samo.

„U sv. Alžbety" hlásila tabuľka, a pod tým bol nápis: prichýlime ľudí v núdzi.

Vedela som už, kde strávim túto noc. Aj keď sa mi nocľaháreň priečila, bolo to stále lepšie riešenie, ako prespať niekde v parku, odkiaľ by ma nebodaj odviedli policajti. Nemohla som si dovoliť upozorňovať na seba, pretože som nemala... nič. Nikoho. Nemal mi kto pomôcť.
Striasla som zo seba všetky negatívne pocity, teraz som sa musela pohnúť vpred, vysporiadať sa aspoň s nasledujúcou nocou.
Zaklopala som na biele dvere a čakala. Po dlhej chvíli, keď som si začínala myslieť, že vnútri nik nie je, sa otvoril priezor na dverách a pozerala na mňa tvár staršej ženy.

„Ako Vám pomôžeme?" spýtala sa stručne.

„Máte voľnú izbu?" zisťovala som s malou dušičkou. Vedela som, že som na tuláčku či bezdomovca, vďaka novým veciam na sebe, nevyzerala, ale dúfala som, že tomu nebudú pripisovať dôležitosť. Žena po mne prebehla pohľadom, akoby vedela, na čo som myslela.

Okienko sa zatvorilo a ozvalo sa odomykanie dverí, odľahlo mi. Až keď sa dvere otvorili, zbadala som, že žena je v mníšskom habite, musel tu byť aj kláštor.

Pokynula mi, nech vstúpim, a znovu za mnou zamkla. Stále mlčala, až na tú jedinú otázku.

„Koľko sa chcete zdržať?" spýtala sa konečne, keď sa usadila za nízky stôl. Otázka ma prekvapila, tak dopredu som neuvažovala. Vlastne som ešte neuvažovala vôbec...

Odkašľala som si. „Ehm, dve noci?"

„Neviete to naisto?"

„A, koľko sa môžem zdržať?" spýtala som sa rovno.

„Viete, slečna, nie sme ubytovňa. Ponúkame len pomocnú ruku, na pár dní."

Prikývla som. „Dve noci, prosím."

„Máte nejaké doklady?"

„Stratila som ich... okradli ma," povedala som prvé, čo mi napadlo. Mníška pozrela na moju crossovku, ale v tvári jej nebolo nič badať, nijaká pochybnosť, nijaká otázka.

„Nepýtame sa, čo postretlo tých, čo k nám prichádzajú," vrátila sa mníška pohľadom k zápisníku na stole. „Musím si Vás nejako zaevidovať. Meno a priezvisko, prosím."

„Tereza," povedala som automaticky svoje staré meno, priezvisko som nemohla, aby ma nevystopovali. „Kostolányová Tereza."

Mníška písala. „Rodné číslo a adresa," pýtala sa ďalej. Vymyslela som si tie údaje, nemala si ich predsa ako overiť.

„V poriadku, podpíše sa mi sem," ukázala na úzku kolónku, vtesnala som tam tiež skreslený podpis.

„Koľko som dlžná?"

Mníška zatvorila zápisník a vstala. „Sme charita, prijímame len dobrovoľné príspevky. Poďte za mnou."

Vybrala som sa za ňou, úzkou chodbou ma viedla ďalej do vnútra budovy, predpokladala som, že išlo o kláštor. Na konci chodby zastala pri drevených dverách s číslom 10 a podala mi kľúč.

„Žijeme skromne, a tak nečakajte prepych, len základné potreby. Sprcha a wc sú na opačnom konci," ukázala vpravo, kde sa chodba ďalej zatáčala. „Raňajky a večera sú všetko, čo môžeme ponúknuť. Vrátiť sa musíte do nočného pokoja, čiže do 22:00 h."

„Ďakujem," povedala som.

Keď sa už chystala odísť, zastavila som ju ešte.
„Počkajte, sestra," vytiahla som z kabelky bankovku. „Milodar, na vašu charitu."

Sestra prikývla a vzala môj príspevok. Nič viac sa nepýtala, a odišla. Obdivovala som jej trpezlivosť, ja by som bola zvedavá. Ona zjavne žila pre iné hodnoty.

Vstúpila som do izby a zamkla za sebou. Musela to byť kedysi kláštorná cela, lebo sa sem vošla akurát posteľ, nízky stolík a komoda, viac nič. Len na stene visel drevený kríž.
Sadla som si na vzorne ustlanú posteľ a samota ma objala, ako moja stará priateľka. Konečne som dala priechod emóciám, čo som v sebe potláčala.
Odplavovali ich moje slzy.