V rozhovoroch sme s Adamom pokračovali aj ďalšiu noc. Vnímal ma, počúval a chápal ma, ako aj ja jeho. Videl, že ma jednotvárnosť dní ubíja. Bol to už skoro týždeň, čo sme prišli do Paláca.
Týždeň, čo odišiel Chris.

A tak, keď som sa vrátila z obeda v obrovskej, prázdnej jedálni, a chystala sa na ďalšiu drezúru v podobe skúšky šiat, ozvalo sa nenápadné zaklopanie na dvere. Za nimi stál Adam a niečo skrýval za chrbtom. Tváril sa tajnostkársky.

„Výsosť," uklonil sa ako vždy. „Dovolím si Vám navrhnúť zrušiť dnešnú skúšku šiat."

Prekvapene som sa naňho pozrela. „A to už prečo?"

„Pretože ideme na výlet," spoza chrbta vytiahol niečo, čo bolo zabalené v jemnom papieri.
Váhavo som si balík vzala a pobrala sa do izby, Adam za mnou. Opatrne som sňala papier a zbadala svoju jazdeckú uniformu, pekne čistú a prichystanú. Skoro som nahlas zvýskla a hodila som sa celá šťastná Adamovi okolo krku, až temer neudržal rovnováhu. Smial sa na mne.
Počkal pred dverami, kým som sa prezliekla, a to bez pomoci komornej, a vykročili sme do stajní. Po slúžke som odkázala, že ruším poobedný program. Nedočkavo som občas až podskočila, keď sme sa s Adamom blížili ku stajniam.

Woods ma spoznal, zaerdžal, keď som prišla k jeho kóji. Prichystali mi ho, aj Adamovho koňa, a vyrazili sme preč, za hradby, v ústrety voľnosti. Užívala som si tú jazdu ako nikdy doteraz,  jazdenie mi už nespôsobovalo muky, ale radosť. Strávili sme vonku pár hodín, kým sme sa vrátili. Adam bol úžasný spoločník, videla som, že je tiež stále v strehu, svoju úlohu zastával svedomito. Vrátili sme sa bez problémov, ak sme aj niekoho cestou míňali, myslel si, že vidí dvoch členov Stráže, uniforma mi poskytovala dokonalú anonymitu.

Grete sa môj zmenený poobedný program nepáčil, a patrične mi to dala najavo. Vyčítala mi, že musela odvolať krajčírov, ktorí sa venujú len a len mojej garderóbe, a to dňom i nocou. Upokojila som ju sľubom, že môžu prísť už na druhý deň doobeda, čo zase znamenalo skrátenie návštevy u starého otca.

V noci sme sa s Adamom opäť rozprávali pri dverách mojej izby. Sedeli sme každý na svojej strane dverí a obklopovalo nás šero noci, čo nám aj vyhovovalo. Bolo ľahšie rozprávať, keď som mu nevidela do tváre a zdalo sa, že sa rozprávam s nocou navôkol, a nie s ním. Nemala som problém odhaliť mu kúsky z mojej minulosti, on zo svojej.
Nemala som problém s otázkami. Aj tými, čo ma boleli.

„Ozval sa ti?"

Nemusela som vysloviť kto. Adam to vedel, ale mlčal, zdalo sa mi, že až pridlho.
Napokon si vydýchol, akoby sa napokon rozhodol. „Nemal by som ti to prezradiť, ale áno, ozval. Včera mi od neho prišiel odkaz."

Zadržala som dych. „Povieš mi, čo v ňom bolo?" spýtala som sa opatrne.

Nevidela som ho, ale cítila som, že sa usmial. „Čo myslíš?" doberal si ma.

„Adam, prosím," žobronila som. „Zbláznim sa, ak sa niečo nedozviem!"

Vzdychol si a počula som šuchotanie látky, neďaleko mňa som v tme rozoznala stránku papiera, v okolitom šere doslova svietil. Načiahla som sa a vzala mu ho, mysliac si, že mi ho podával.

„Počkaj, Tess!" ozval sa nesúhlasne, ale už som bola na nohách a mierila ku sviečke, čo mi posledná horela v izbe. Adam zaváhal na prahu izby, kým som rozkladala papier s odkazom.
„Tess, nedal som ti ho, nečítaj si ho," žiadal ma.

„Zdá sa, že sa zdržím ešte pár dní," písal mu Chris. „Ubíja ma to, ale snažím sa to skončiť čím skôr. Každý deň je pre mňa skúškou trpezlivosti, ale viem, že v tvojich rukách je v bezpečí.
Opatruj mi ju, prosím!

Verím ti,
Ch.

PS -  Spáľ to, keď si to prečítaš!"

Papier mi z chvejúcich sa prstov napokon vzal, stihla som si to aj tak v rýchlosti prečítať. Oči mi zaliali slzy.

„Do čerta, Tess," zanadával. „Nemala si to vôbec vidieť, bolo to len pre moje oči."

Pokrútila som hlavou a načiahla sa za ním, aby som mu odkaz vzala, nedovolil mi to.

„Stačilo, Tess," upokojoval ma. „Vieš už, čo si chcela. Vráti sa."

Snažila som sa upokojiť rozbúrené city, stíšiť  rozbehnuté srdce. Jeho slová ma zasiahli viac, než som chcela. Myslel na mňa aj tam, ďaleko. Predsa len nepochoval všetko, čo bolo medzi nami...

Vzhliadla som opäť k Adamovi. „Čo všetko vieš, Adam?" spýtala som sa ho priamo.

Pochopil, na čo sa pýtam. „Všetko," odvetil bez okolkov. „Ale vaše tajomstvo udržím, nemusíš mať obavy."

Sklonila som hlavu a odstúpila od neho. „Ďakujem," šepla som už aj celkom unavene.

„Nedopustím, aby sa mu niečo stalo. Ani tebe, Tess. Neviem si predstaviť, čo musíte obaja znášať. Ale, vždy vás podržím, dobre?" zdôrazňoval tlmeným hlasom.

Prikývla som. Moja vďačnosť voči nemu nemala hranice. Aj preto som ho mala rada, bol mi ako brat.

„Výsosť, vrátim sa na stráž, ak dovolíte," uklonil sa Adam, lístok si zastrčil za široký opasok uniformy a vrátil sa ku dverám. Zmena oslovenia mi napovedala, že sa niečo dialo, asi na chodbe čosi začul.

Osamela som, ale tentokrát som to uvítala. Kým som zaspala, v mysli som stavala i rúcala vzdušné zámky, predstavy i túžby, všetky súviseli s Chrisom. Dúfala som, že keď sa vráti, všetky nedorozumenia, všetko nevysvetlené medzi nami, si vyjasníme.

Aj ďalšie dve popoludnia som strávila na koni, Adam ma vždy prepašoval v uniforme von, a keď sme boli v sedle, patril nám svet. Greta už nemala námietky, keďže práca na mojej garderóbe napredovala, a už som mala aj zopár kúskov k dispozícii. Nijaký program ani povinnosti hodné princeznej mi zatiaľ nik nepredložil, ani ich odo mňa nežiadali, spravila som si ho teda sama, za Adamovej občasnej asistencie.

Palác si žil svojím životom, do ktorého som sa začleňovala postupne aj ja, prispôsobovala som sa novému bytiu, okolnostiam, proste všetkému. Samozrejme, Sieň Prechodov mi z mysle neschádzala, potrebovala som mať naporúdzi aj nejaké zadné vrátka.

„Zvykla si si už?" prekvapil ma Adam otázkou, keď sme sa na ďalší deň pomaly vracali z jazdy na koňoch smerom k Palácu.

Pobavene som sa zasmiala. „Schválne, čo myslíš?"

„Podľa mňa to zvládaš skvelo," povzbudil ma priateľsky.

„Alebo som taká dobrá herečka."

„A, čo ti tu vôbec chýba?"

„Vážne to chceš vedieť?" pozrela som naňho. Prikývol so zvedavým výrazom v tvári, pôsobil trošku chlapčensky. Určite si ešte spomínal na moje vyjadrenie v tú noc, keď sme prišli do Paláca, vedel, že som tu nechcela byť, ani zostať, a bol zvedavý, či som medzičasom nezmenila názor.

„Ehm, takže... džínsy, moje tenisky, sprcha, normálna toaleta, mobil, zubná kefka a pasta," spustila som bez zaváhania. Adam sa schuti rozosmial.

„Ty nie si vôbec náročná," dostal zo seba po záchvate smiechu.

„Veď polovicu z tých veci ani nepoznáš," podpichla som ho so smiechom zase ja.

„Nemáš zubnú kefku a pastu?" tváril sa naoko zhrozene.

„Mám svoje, z druhej strany, ale nevydržia mi večne!" smútila som. „Budeš mi môcť zohnať nové?"

„Och, Tess," smial sa ďalej. „Aj my tu máme svoje vymoženosti."

„Neporovnateľné s mojimi," pripomenula som mu.

Zoskočil z koňa a chytil aj môjho Woodsa, viedol nás pomaly k stajniam.
„Spravím, čo budem môcť, Tess," prisľúbil. „Ale, neviem, či ti napokon nepridelia niekoho iného."

Jeho slová boli nečakané, úplne ma zarazili. Zatiahla som Woodsa za uzdu, aby zastal, a zoskočila som na zem. Adam sa ku mne prekvapene otočil.

„Ako myslíš, že mi pridelia niekoho iného?" nedovolila som mu prehovoriť prvému, aj keď som videla, že slová už má na jazyku.

„Sama vieš, že je len otázkou času, kedy Chrisovi ukončia jeho Poslanie," začal potichu, aj keď v stajni okrem nás nikto nebol. „Ani môj dočasný záskok nebude nastálo."

Tvárou v tvár pôsobila na mňa táto skutočnosť ako facka. Akoby ma práve oblial ľadovou vodou. Porekadlo, že nič netrvá večne, malo svoju pravdivú stránku.
Do bodky.

Nebola som schopná iného, len privyknúť. Adam schytil uzdu aj môjmu koňovi a viedol ich do kójí, kde ich čeľadník príde odstrojiť, alebo to spraví sám, ak sa mi chce vyhnúť.

„Nemôžu mi ho nechať? Alebo teba?"

„Podľa protokolu, a aj Zákona, má ochranu kráľovskej rodiny na starosť člen Kráľovskej Stráže, a to ani jeden z nás nie je, Tess," odvetil Adam.

Ani jeden z nich.

Silno som zatvorila oči. Hrozilo, že stratím kontakt s jedinými ľuďmi, ktorí sú mi blízki, a s ktorými ma spája poznanie sveta za Dverami.

„Tess?" prihovoril sa mi Adam, v hlase mu zneli obavy.

„To je v poriadku, povedal si mi len obyčajnú pravdu," pokrútila som hlavou a odstúpila od neho.

Zamračil sa. „Nechcel som ťa..."

„Nie, Adam, taká je realita, len som si ju zjavne nechcela pripúšťať, to je všetko," silene som sa zasmiala. „Radšej už pôjdem."

Prikývol, ale ďalej ma mlčky sledoval. Možno už oľutoval, že bol ku mne tak priamy.

Prešla som okolo kójí, väčšinou prázdnych, za roh, kde som zastala, potrebovala som to rozdýchať. Za sebou som počula, ako Adam začal odstrojovať jedného z koní, a tlmene sa mu prihováral. Okolo mňa cinkalo zopár ďalších postrojov, odfrkovali ostatné kone, ale keď som zodvihla hlavu, zaujal ma len ten jediný.
Spoznala by som ho kdekoľvek.

Majestátny žrebec, čierny ako najhlbšia noc, na mňa upieral svoj múdry pohľad. Bol odstrojený, vyčistený, v kóji čerstvú slamu a vodu, takže tu bol už dlhšiu chvíľu. Znamenalo to jediné.

Chris sa vrátil.

Za mnou vrzli dvere, ktosi vchádzal do stajne. Zvrtla som sa za zvukom, stále ohromená zistením, že je Chris už naspäť. Srdce akoby dostalo signál, aby začalo chytať záchvaty slabosti a blaženosti zároveň.

Nespoznal ma hneď, uniforma ho sprvu oklamala. Stála som tam a vychutnávala si pohľad naňho. Zamyslený kládol nohu pred nohu, vlasy mal mierne rozstrapatené, na tvári niekoľkodňové strnisko, pochopila som, že ho musí zmáhať únava.
Tieň si naraz odfrkol, na čo Chris zdvihol pohľad, a jeho tyrkysový sa stretol s mojím fialkovým. Zastal uprostred pohybu. Spoznal, že nie som člen Stráže.
Spoznal, kto pred ním stojí.

Zovrelo mi hrdlo, celé vnútro sa mi zachvelo. Stálo ma všetko moje sebazaprenie, aby som sa k nemu nerozbehla a nehodila sa mu do náruče. Čakala som, čo spraví on. Najhoršie sekundy, aké som kedy musela vystáť. Záležalo, čo povie prvé, a dá mi tak signál, ako to bude medzi nami pokračovať.

V tvári som mu čítala zmes pocitov, pohľadom po mne kĺzal, akoby ma ním objímal. Nech to znie akokoľvek šialene, cítila som ho. Modlila som sa, dúfala som, vyzývala som ho, aby zahodil svoje pochybnosti a zovrel ma vo svojom náručí. Nemusel mi povedať nič.
Len ma silno objať.

Moja nádej sa zrútila ako domček z karát, keď prižmúril oči, hruď sa mu nadvihla v nádychu a z tváre v mihu zmizli všetky emócie. Delilo nás len zopár krokov, ale mala som pocit, že je to skôr obrovská priepasť.

„Výsosť," uklonil sa mi.

Zovrelo mi hrdlo, niekde pri srdci ma zabolelo...
Takže takto.
Chcel to takto.

Zaťala som ruky v päsť a s tvárou bez výrazu mu na oplátku kývla hlavou, že som jeho poklonu prijala a akceptovala. Na nič ďalšie som nenašla silu, spotrebovala som ju všetku na schopnosť otočiť sa a vyjsť zo stajne iným východom, aby som ho nemusela obchádzať. Tesne predtým, ako za mnou dvere zapadli, počula som Adamov hlas, a s ním ďalší, len tlmený.
„Netuším, kapitán, či sa už vrátil..."

A za tým Chrisove zavolanie na brata. Správal sa tak, lebo vedel skôr, než ja, že nie sme úplne sami? Že by nás mohli odhaliť? Rozum bojoval so srdcom, bola som viac, než zmätená.
Uháňala som do svojej izby, akoby mi za pätami stálo celé peklo.

Sebastian ma vyhľadal asi o hodinu na to.
Stála som akurát na vyvýšenom stupienku uprostred izby a nechávala krajčírov robiť si svoju prácu. Bolo mi jedno, čo so mnou spravia. Dokončovali posledné detaily, značili si špendlíkmi konečné záhyby, dĺžky rukávov a neviem, čo všetko ďalšie. Keby do mňa tie špendlíky aj rovno zapichovali, nevnímala by som to.
Preto mi tiež bolo úplne ukradnuté, že ma kapitán vidí len v priesvitnej spodnej košieľke, ktorá nič neskrývala, a bohatej sukni, ktorú práve dokončovali. Vnímala som jeho pohľad, ktorý priam ukážkovo prešiel z prekvapeného cez uvedomený až k neskrývane prezerajúcemu si objekt pred sebou.

„Kapitán, ako sa opovažujete sem takto vtrhnúť?" oborila sa naňho Greta, kým mi prikázala sa otočiť. Zbytočne, už aj tak všetko videl.

„Prosím o prepáčenie," uklonil sa. „Nevedel som, čo sa tu deje. Výsosť, v Modrom salóniku Vás očakávajú."

Greta sa stále mračila. „Keď skončíme, odprevadím princeznú. Ešte chvíľku strpenia," povedala za mňa.

„V tomto prípade by bolo vhodné prísť čím skôr, Výsosť," trval na svojom Sebastian.

„O koho ide, keď nemôže čakať?" pohoršovala sa Greta.

Kapitán si odkašľal. „Výsosť to zistí v Modrom salóniku. Odprevadí ju Adam, s dovolením," uklonil sa a opustil izbu.

Ani nie do desiatich minút som kráčala za Adamom točitým schodiskom do určeného salóniku, kde som doteraz ešte nebola. Greta zúrila, komorná mi pomáhala rýchlo do vhodných šiat a krajčíri zachraňovali, čo mohli.

„Vieš, o koho ide?" spýtala som sa Adama.

„Netuším, Tess. Sebastian sa tváril veľmi vážne, tak asi niekto dôležitý."

„Podľa toho, ako vtrhol do izby, ide prinajmenšom o pánbožka," zveličovala som.

„Nestihol som ho zastaviť, a je to môj nadriadený, keď sa to tak vezme," vysvetľoval Adam. „Mrzí ma to."

„Kašli na to," mávla som rukou, aj keď to nemohol vidieť, keďže kráčal predo mnou.

Adam sa zastavil v chôdzi a zvrtol sa ku mne, skoro som doňho vrazila. Boli sme v šere chodby na medziposchodí, takže nás nemal kto vyrušiť.

„Vrátil sa," povedal len, vyhľadal môj pohľad.

Prikývla som, vedela som, koho mal na mysli.

„Stretli ste sa?"

Znova som prikývla, no mlčala som. Zamračil sa.

„Si v poriadku?"

Pokrčila som ramenami. Čo mu na to odpovedať?

Adam pristúpil ku mne a objal ma, úplne ma tým odrovnal. Jeho priateľské objatie bolo všetko, čo mi mohol dať, a mne to zázračne pomohlo. Aspoň na nejaký čas. Aspoň na tento moment.

„Vybral si," povedala som, keď sa odtiahol. „Ale... zrejme nie nás."

„A sakra!" zanadával ukradomky, no rýchlo pozrel na mňa.

„Myslí si, ako ho poznám, že robí všetko pre tvoje dobro," pokrútil hlavou. „Budeme si musieť spolu pohovoriť."

Vytreštila som naňho oči a rázne pokrútila v nesúhlase hlavou. „Nechaj ho," vzdychla som. „Nie je nám to súdené, Adam. Nemôžeme byť spolu."

„Vzdávaš sa prirýchlo," oponoval mi.

„Nevzdávam, len... len vidím reálne naše možnosti," nesúhlasila som. „Sám musíš uznať, že to proste nepôjde. Nezmôžem nič proti..."

Strhli sme sa na kroky niekde pod nami, už sme neboli sami a pokračovať v rozhovore bolo nebezpečné, cudzie uši neboli vítané. Pohli sme sa teda ďalej pôvodnou cestou, no tušila som, že Adam to nenechá len tak. Vedel o našich citoch, čo jeden pre druhého znamenáme, a chcel nám pomôcť. Otázne bolo, či z toho napokon nebude viac škody ako úžitku.

Adam zaklopal na dvere Modrého salóniku, a čakal na odpoveď zvnútra. Zmocňovala sa ma nervozita, netušila som, čo mám očakávať od neznámej návštevy vo vnútri.
Keď sa ozvalo „ďalej", otvoril dvere a vošiel prvý, pokynul mi, nech vojdem.

Zastala som pred neznámou ženou. Sivé pramienky v pôvodne gaštanovohnedých vlasoch napovedali jej vyšší vek, aj v tvári a v držaní tela chýbala iskra mladosti. Pozrela na mňa sivými očami, odniekiaľ mi boli povedomé, len...

„Ani sa neukloníš?" spýtala sa namiesto pozdravu nepríjemným, povýšeneckým tónom, až mnou trhlo.

Ako prosím?

„Snáď vy by ste sa mali ukloniť kráľovskej dcére!" nedala som jej šancu ponížiť ma hneď v úvode. Silene sa zasmiala.

„Pozrime sa," strelila ku mne pohľadom. „Zanedbaná výchova, krásne! To sme sa dočkali, len čo je pravda."

Prešiel mnou hnev, ale snažila som sa udržať. Možno som nebola vychovaná podľa dvornej etikety, ale tiež som nebola vychovaná k neúcte a drzosti.

„Smiem vedieť, s kým mám tu česť?" zažmurkala som a snažila sa upokojiť. Adam stál pri dverách, ani nemukol.

„Som Beatrix, sestra tvojho starého otca," povedala napokon. Len z Chrisovho rozprávania som vedela, o koho ide. Už som zistila, odkiaľ mi boli jej oči podvedomé, kráľ mal presne tie isté, len v nich už bolo menej života.

„Teší ma," podávala som jej ruku, ale odignorovala ma. Prešla popri mne k oknu, ani na mňa nepozrela. Jasne mi dávala najavo, čo si o mne myslí.
Len pokojne, Tess, opakovala som si v mysli.

„Takže, chýry boli pravdivé, vrátila si sa," ozvala sa od okna sledujúc dianie za ním. Neodpovedala som. Načo? 
„Nuž, nečakala som, že niekedy stretnem aj osobne Dianinho pankharta," pokračovala nenútene, jej slová ma však zasiahli, až príliš. Adam si pri dverách nenápadne odkašľal.

„Ale si tu, v plnej svojej kráse. Musím uznať, že si, našťastie, celá po matke, nie po tom jej..."

„Vážte slová, prosím!" ozval sa už Adam pohoršene. Ja som toho nebola schopná, príliš ma šokovala tým, ako sa vyjadrila o mojej matke, a aj mojom otcovi, ktorého som nepoznala.

Beatrix sa odvrátila od okna a zamračila na Adama. „Ale, ale, kto sa to tu mieša, do čoho nemá? Nie je to sám Christian de Bérre, vyvolený Strážca našej stratenej princeznej?"

Pohla sa ku mne, lebo Adam zastal vedľa mňa, ale neopravil ju ohľadom svojej osoby, zatiaľ. Zastala pred nami a neskrývane si Adama obzerala, akoby ho hodnotila.

„Musím uznať, že si ukážkový príklad príťažlivého muža," vyhlásila. „Až by som povedala, že to ani nie je možné, ale predo mnou stojí živý dôkaz. Bude ťa škoda, keď skončíš ktovie kde."

„Raz skončíme všetci," ozval sa Adam, jej pozornosť ho vôbec nevyviedla z miery. „Aspoň v smrti je spravodlivosť."

„Nemiešaj sa do vecí, ktoré nie sú tvojou záležitosťou! Zdá sa, že nevieš, kde je tvoje miesto!" zmenila v mihu tón hlasu, akoby sa mu len pred chvíľkou nepodlizovala, bola ako jedovatý had.

„Nebudete Theressu urážať, ani jej rodinu," neustúpil Adam. „V opačnom prípade som povinný ju odviesť preč."

„Myslím, že sa príliš preceňuješ, milý Christian," zasmiala sa. „Nie si nik, tvoja úloha je úplne  bezvýznamná. To ona je dôležitou..."

„Nie som ten, za ktorého ma pokladáte," prerušil ju Adam. „Som len jeho zástupca, ale ďakujem za nepodstatné zhodnotenie mojej úlohy. Výsosť, odprevadím Vás?"
Adam na mňa pozrel ustaraným pohľadom, zisťoval, či nechcem radšej odísť. Mňa však zaujímalo, prečo ma chcela vidieť táto nepríjemná žena, pretože jej správanie ma miatlo. Muselo byť za tým niečo viac, ako len jej túžba vidieť či spoznať ma.

„O čo Vám ide, Beatrix?" obrátila som pozornosť späť k nej.