Za denného svetla vyzerala chodba o niečo prívetivejšie. A najmä mi už nečvachtala voda v topánkach, teraz, keď som po nej kráčala, mi len šuchotala látka šiat. Ďalším zvukom boli iba kroky, ktoré sa ozývali v pravidelnom rytme predo mnou i za mnou. Inak všade vládlo naprosté ticho, čo mi bolo až nepríjemné, lebo len znásobovalo ťaživý pocit, ktorý mnou prechádzal.

Ráno, pár hodín po Adamovom odchode na stráž pred dvere izby, ma prebudili veselé hlasy v izbe. Vyrozumela som, že to budú slúžky, ktoré chystali kúpeľ, pre mňa. Štebotali a smiali sa, akoby som tam ani nebola. Nechala som ich, bola to príjemná zmena po všetkých osamelých ránach, a ani som sa nepohla. Po nich však prišla do izby staršia žena, a dievčatá v okamihu stíchli. Nestihla som si vypočuť, čo ešte povedia o „tom peknom, čo stojí na stráži", čiže o Adamovi. Mali pravdu, za Adamom sa museli dievčatá obzerať jedna radosť.

„Dobré ráno, Výsosť," zastala mi žena pri posteli, musela som sa chtiac-nechtiac pohnúť, a tým sa prezradiť.

„Dobré ráno," odvetila som ako slušne vychovaná, a posadila som sa, pridŕžajúc si prikrývku na nahom tele.

„Dáme Vás do poriadku, s dovolením, kúpeľ už čaká," pokynula smerom k vysokej kadi, ktorú tu používali na kúpanie. Slúžky poslušne stáli a čakali.
Prečo ešte neodišli?

Keď som sa vyhrabala spod prikrývok, používajúc tú najtenšiu na zahalenie, rozšírili sa im prekvapením oči, rovnako aj žena ostala zarazene stáť.

„Kto Vám pomohol zo šiat?" pozrela na vysušené šaty pri kozube. Odolala som a nepozrela sa ku dverám, lebo by som tým prezradila Adama, upriamila som pozornosť ku kadi s horúcou vodou.

„Ako vždy doteraz, vyzliekla som sa sama," odvetila som jej pokojne. Žena sa zamračila, už nič viac nepovedala.

Ukázalo sa, že dievčatá neodišli preto, aby mi pomohli „s toaletou", ako tomu vraveli. Umyli mi vlasy, iné som im nedovolila, bolo mi to celé nepríjemné. Keď ma chceli zabaliť do plátna, aby ma osušili, odmietla som a poslala ich preč.

„Sú tu pre Vás, aby Vám pomohli," vysvetľovala mi tá staršia žena, doteraz len stála obďaleč a pozerala sa, úplne bez hanby.
Nie som artefakt na prezeranie!
Prekážalo mi, že je ešte stále v izbe.

„Ak dovolíte, rada by som sa osušila," požiadala som ju. Keď na mňa nechápavo hľadela a ani sa nepohla, doplnila som: „Obráťte sa, prosím."

Zasmiala sa, ale otočila sa chrbtom ku mne.
„Zvyknete si, moja drahá," prehodila ponad plece, kým som sa vyštverala z kade a zabalila do suchého plátna.
„Na všetko máte služobníctvo."

„Kúpeľ zvládnem sama, aj všetko ostatné, ako doteraz," nesúhlasila som.

Zvrtla sa ku mne.
„Nič už nebude ako doteraz, Theressa," vyhlásila. Pridržiavala som si plátno čo najtesnejšie pri tele.

„Myslím, že k tomu mám čo povedať aj ja," oponovala som jej.

„Vidím, že tvrdohlavosť ste zdedila po svojej matke," vyhlásila bezvýrazným hlasom.

„A... vy ste?" spýtala som sa jej bez okolkov.

„Som Greta, pestúnka Vašej matky," uklonila sa.

Ostala som prekvapene stáť. Pestúnka mojej matky? Panebože, vôbec som niečo také nečakala!
„Teší ma," vyšlo zo mňa neisto.

„Mňa teší, Theressa," usmiala sa úprimne, na chvíľku sa stratila tá prísna žena a stála predomnou príjemná pani v rokoch.
Koľko mohla mať? hádala som v mysli. Vlasy mala len kde-tu pretkané šedinami, postavu mala vysokú a štíhlu.

„Nemyslela som, že sa niekedy stretneme," dodala, podišla ku mne a objala ma. Nemala som od prekvapenia čo povedať. Greta vychovala moju mamu.
Poznala moju mamu...

„A teraz dokončíme, čo sme začali, dobre?" zatlieskala dvakrát, a slúžky, ktoré som poslala preč, boli zaraz naspäť.

Vzdala som boj o súkromie.
Nevzdala som sa svojho spodného prádla, to jediné som si vybojovala. Obliekli ma do jednoduchých šiat, na ktorých sme sa s Gretou zhodli, že sú vhodné pre princeznú. Na druhej strane, veľmi som na výber nemala, mali pre mňa prichystané len dvojo šiat, ale tie druhé som ihneď zavrhla, boli príliš prepychové. Mne sa zdali stále príliš prepychové aj tie, do ktorých ma šikovne obliekli, ale skromnejšie boli už len tie sedliacke, v ktorých som včera prišla zmoknutá, a tie Greta razantne zamietla.

Sukne šiat mi teraz s každým krokom šuchotali na kamennej dlažbe. Na hlave mi vyčarovali zložitý účes, v ktorom som pri pohľade do zrkadla nespoznávala sama seba. Adam na mňa potajomky žmurkol, keď sme vyšli z izby, ale len chvíľu predtým na mňa skoro vytreštil oči prekvapením. Asi ma nespoznal. Alebo som vyzerala úplne inak, než doteraz, vlastne za celý čas, čo ma poznal. Nečudovala som sa jeho prekvapeniu, sama som si pripadala zvláštne. A inak, akoby som to ani nebola ja.

Greta mi oznámila, že ma očakáva Jeho Veličenstvo kráľ, teda môj starý otec. Predsa len ma prijme vo svojich súkromných komnatách. Nevedela som, či som sa mala potešiť, alebo sa začať obávať.

Miešali sa vo mne azda všetky pocity. S každým krokom som tŕpla a predstavovala si, čo ma čaká. Sprevádzala ma hotová delegácia, znovu. Greta kráčala za nami s Adamom, ktorého som cítila blízko za sebou, ani som sa nemusela obzrieť. Predo mnou šiel Sebastian a ešte ďalší člen Kráľovskej Stráže.
Keď ma kapitán zbadal, oči sa mu rozšírili údivom, ale rýchlo sklopil zrak a uklonil sa mi. Stále som nevedela, čo si myslieť o Chrisovom bratovi, miatol ma. Bol zdvorilý, no odmeraný. Chránil brata, ale aj verne slúžil kráľovi. Bolo na ňom vidieť, že je oddýchnutý a pravdepodobne sa aj dobre vyspal, lebo bol úplne iný, než počas cesty. Nerobilo to len čisté oblečenie, aj keď biela košeľa, tmavá vesta i nohavice mu pristali, a nebyť jeho neodmysliteľného copu, myslela by som si, že predo mnou kráča Chris. Zdal sa mi uvoľnenejší a akoby istejší medzi múrmi Paláca, dokonca som zbadala aj ten jeho vzácny úsmev.

Jeho prítomnosť mi však bolestne pripomínala Chrisovu neprítomnosť. Pozerala som na kapitána, a srdce mi prahlo po jeho bratovi, ktorého mi tak veľmi pripomínal. Prahla som po jeho blízkosti, dotykoch, objatí, čo i len pohľade, ktorý mi tie posledné dni cesty úplne odoprel. Dúfala som, že mi jeho správanie vysvetlí, dlhoval mi to, nikdy sa ku mne takto ešte nezachoval. O to viac na mňa doliehala jeho neprítomnosť.

Netušila som, či kráčame rovnakou cestou, ako včera v noci. Vedela som jedine to, že izba, ktorú mi pridelili, sa nachádzala vo veži. Všetky schodiská a chodby, ktorými sme prechádzali, sa mi zlievali dohromady a keby som sa mala vrátiť samotná, blúdila by som celý deň.

Konečne sme zastali pred mohutnými dverami. Spoznala som postavu, čakajúcu pred nimi, Gregor „dôležitý" nás už čakal.

„Výsosť," uklonil sa. „Kapitán, Jeho Veličenstvo vás očakáva. Vzhľadom k jeho stavu, prosím, nebuďte veľmi dlho."

Sebastian sa otočil ku mne a pokynul mi, nech vojdem prvá. Obišla som ho a stlačila kľučku dverí. Ani sa nepohli.

„S dovolením," pristúpil ku mne a zatlačil do dverí, pod jeho silou povolili. Nadýchla som sa, potrebovala som sa upokojiť. Čakalo ma stretnutie so starým otcom, jedinou rodinou, ktorá mi zostala.

Očakávala som všeličo, ale určite nie to, čo ma uvítalo za dverami. Izba, do ktorej sme vstúpili, bola zahalená do šera, závesy na oknách zatiahnuté, svetlo sálalo len z niekoľkých sviečok vo vysokých svietnikoch. Pred nami, na druhom konci izby, som rozoznala širokú posteľ. Na chrbte som zacítila kapitánov dotyk, ako ma pobádal pristúpiť bližšie. Váhavo som ho poslúchla. Čakala som kráľa na vyvýšenom tróne, očakávajúceho svoju jedinú vnučku so sebaistým pohľadom, no namiesto toho som vnímala vetchého starca, utopeného v mori prikrývok, s bledou, temer priesvitnou pokožkou a zakaleným pohľadom. Striaslo ma. Smrť som tu doslova cítila.

„Vaše Veličenstvo, dovoľte mi, aby som Vám predstavil Vašu vnučku, Theressu Agnes Camille," prehovoril do ticha kapitán. Vytesnila som z mysle predstavu úteku, namiesto toho som spravila ešte jeden krok. Bližšie k starcovi na posteli.
„Starý otec," snažila som sa, aby sa mi hlas nezachvel.

Otočil sa ku mne, pomalým, skúmavým pohľadom si ma premeral od nôh až ku tvári. Naraz sebou trhol.

„Diana?" šepol zmätený, vyzeral zrazu ešte bledší.

„Nie, starý otec, som Theressa," ozvala som sa pokojne.

„Veličenstvo, oznámili Vám predsa, že sa našla Vaša vnučka," vľúdne sa mu prihováral kapitán.

„Och, áno, vraveli mi," zažmurkal starý kráľ, akoby si práve spomenul. „Ty musíš byť... Diana?"

Zmätená som vzhliadla ku kapitánovi, len mierne pokrútil hlavou a naznačil, nech mlčím.

Pozrela som späť ku kráľovi a spravila posledný krok, bola som tesne pri ňom. Načiahla som sa a chytila ho za ruku, mal ju krehkú a slabú, až som sa bála, že mu ublížim. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu som ho musela chytiť, vziať za tú ruku, možno to bol smútok, že som ho našla v takom biednom stave. Možno súcit. Možno potreba mať pri sebe opäť niekoho z rodiny.

„Diana, kde si bola? Odpustil som ti už aj tvoj románik s Robom," splietal starý muž zase úplne stratený. „Ale, musel som ho dať... ty si Theressa?"

„Áno, starý otec, som pri tebe," šepla som. Oči sa mi zaliali slzami.

„Si ako ona," uprel na mňa oči, teraz už úplne jasné. „Zachránila si nás, si Vyvolená."

„Ja, nič také som..."

„Celé kráľovstvo ju oslavuje, Veličenstvo," prerušil ma Sebastian. „Videli sme to na vlastné oči."

„Áno, moja vnučka," prikývol kráľ a prikryl mi ruku svojou, mal ju ako z ľadu. „Si mojou nástupkyňou, onedlho ti odovzdám vládu, ale najprv..."

Nestihol dopovedať, lebo dvere za nami sa otvorili a Gregor sa už ponáhľal k nám. Neboli sme pri kráľovi ešte ani päť minút.

„Veličenstvo, nesmiete sa namáhať," zvolal s prehnane starostlivým tónom. „Theressa Vás navštívi i zajtra, je tak?"

Zdalo sa mi to, alebo sa kráľ vážne na Gregora zamračil?

„Prídem rada aj zajtra," potvrdila som. Kráľ mi stlačil ruku vo svojich, a pustil mi ju. Akoby ma prosil, žiadal nech splním, čo som vyslovila.

„Veličenstvo," uklonil sa Sebastian a naznačil mi, že odchádzame. V tom okamihu ma premohli mnohé pocity, ale keď som sa zohla a vtisla mu na zošúverené líce bozk, cítila som najmä súdržnosť, úctu. Bol moja krv, nech ho postihol akýkoľvek údel, nemohla som ho teraz opustiť. Oči sa mu na okamih rozšírili prekvapením, a na zlomok sekundy som v nich videla záblesk radosti. Vďačnosť.
Rozhodla som sa, že na ďalší deň pri ňom pobudnem dlhšie.

Nevšímala som si Gregorov pohľad, ktorým ma práve  minimálne zavraždil, vyšla som popri ňom z izby, s kapitánom v pätách.

„Theressa," oslovil ma kapitán, len čo za nami zatvoril dvere. „Vaše konanie bolo neprimerané, nemali ste..."

„Hádam mi nechceš hovoriť, čo smiem a čo nie!" zvrtla som sa prudko k nemu, neuvedomujúc si, že som prešla do tykania. „Čo som nemala? Je to môj starý otec!"

Sebastian ostal zarazene stáť, vyjavene na mňa hľadel.
„Len som Vám chcel..."

„Ďakujem, neprosím," skočila som mu do reči. „Prečo ste mi to nepovedali?"

Ďalej na mňa nechápavo pozeral. Lomcoval mnou hnev, smútok, bolesť i oprávnený vzdor. Čo, do čerta, malo znamenať toto divadlo? Kedy mi chceli povedať ako je na tom kráľ? Čo sa s ním stalo?

Pohľadom som vyhľadala Adama, stál obďaleč, tváril sa neutrálne. Greta ku mne pristúpila, mlčala však, ako všetci naokolo.

„Chcem sa vrátiť do izby," povedala som zlomene. Odviedli ma tam.

„Chcem byť sama," bola ďalšia moja prosba. Greta mi len oznámila, že ma príde zavolať na obed, a odišla. Osamela som, ako som chcela. Prešla som k nízkemu toaletnému stolu a sadla si na mäkkú stoličku. Zo zrkadla na mňa hľadeli unavené fialkové oči. Smutné z pohľadu, ktorý sa im naskytol. Zovrelo mi srdce. Nečakala som, absolútne, že kráľ bude na tom tak zle. Jeho život vyhasínal. Doslova sa strácal.

Zložila som sa tvárou na drevo stolíka, ale neplakala som, nie, skôr naopak. Mala som chuť kričať. Hnevala som sa. Na všetko, čo mi neustále krížilo dovtedy celkom jasnú cestu, na osud, čo mi stále hádzal polená pod nohy. Čo to malo znamenať?

Prudko som vstala, až som prevrátila stoličku, a troma krokmi som bola pri dverách. Otvorila som ich, hľadajúc Adama, ktorý skoro nadskočil, keď som vyšla.

„Môžem s tebou hovoriť?" spýtala som sa ho.

Prekvapene zažmurkal. „Nemal by som s tebou hovoriť, Tess," ozval sa. „A, určite nie v tvojej izbe."

„Kašlem na to," vyšla som z dverí a oprela sa o stenu oproti nemu. Pobavene nadvihol obočie, čakal s čím vyrukujem. Nevedela som, ako začať, v hlave mi vírilo priveľa myšlienok. Priveľa otázok.

„Vedel si o tom?" dostala som zo seba prvú.

„O čom?"

„Ako je na tom kráľ?"

Pokrútil záporne hlavou.

„Ani nevieš, čo sa stalo?"

Zase záporné pokrútenie.

„Kto to bude vedieť? Greta?"

„Najskôr Sebastian," povedal. „Bol na hrade nepretržite, kým ho nepovolali, aby ťa so Strážou doprevádzal."

„Ježiši," sklonila som hlavu. Práve toho som sa obávala.

„Deje sa niečo, Tess?"

„Ty si ho nevidel, Adam," zachvel sa mi hlas. „On asi... On zomiera."

Adamom až trhlo. „Čože?"

Zviezla som sa popri stene do sedu a vzhliadla nahor k nemu. Vyzeral byť úprimne prekvapený.

„Čo si ho ja pamätám, bol vždy plný sily a elánu," povedal. „A nie je to dávno, čo som ho tak ešte videl."

„Ako dávno?"

„Nebudú to ani tri mesiace, keď som ukončil svoje posledné Poslanie. Poverenie, aj ukončenie Poslania, má na starosti vždy kráľ," vysvetľoval.

„Za tri mesiace nemohol predsa až takto upadnúť," rozmýšľala som nahlas, krútiac hlavou. Snažila som sa zo všetkých síl prísť na to, čo bolo príčinou kráľovho podlomeného zdravia.

Adam pristúpil ku mne a kľakol si na jedno koleno. Vzal mi ruky do svojich, pri jeho dotyku som k nemu prekvapene vzhliadla. Na tvári mal zrazu ustaraný výraz, nepáčilo sa mi to.
„Tess," stisol mi ruku. „Ako je to dlho, čo zomrela tvoja mama?"

Vyjavene som naňho pozrela.
Táto možnosť mi vôbec nenapadla. Adam našiel odpoveď, zdá sa.

„Necelé tri mesiace," odvetila som mu pošepky.

   Ako som sľúbila, navštívila som kráľa aj na druhý deň. Aj ten ďalší a ďalší. Zakaždým som pri ňom bola o niečo dlhšie. Prvé, čo som spravila, keď som za ním na ďalší deň prišla, bolo, že som roztiahla všetky závesy a vpustila dnu denné svetlo a čerstvý vzduch. Gregora skoro zadusilo od rozčúlenia, intenzívne som ho však ignorovala. Keď ho ignorovať nešlo, slušne som ho vyprevadila z izby, alebo ho dala jednoducho vyviesť. Aj keď bolo pre mňa neznámou pôdou vydávať rozkazy, ktoré sa hneď splnia, v tomto prípade som to viac než s radosťou uvítala.

„Zbláznili ste sa?" vyčítal mi Gregor moje konanie. Našťastie, starý otec akoby ožil. Už tak nechradol, čerstvý vzduch a slnečné lúče ho akoby zobudili z apatie. Začal viac jesť, viac vnímať, viac sa zaujímať. Stále si ma mýlil s mamou, mal výpadky pamäte, ale neopravovala som ho. Sprevádzal ma k nemu Adam, vyžiadala som si ho. Sebastian nenamietal, mal iste dosť svojich kapitánskych povinností. Adam vždy ostal diskrétne stáť neďaleko dverí, za čo som mu bola vďačná.

So starým otcom sme sa veľa nerozprávali, spájalo nás skôr mlčanie. Prítomnosť toho druhého. Občasné otázky. A čítala som mu nahlas z jeho obľúbených kníh, často aj celé kapitoly. Väčšinou som ho pri tom uspala, Adam ma vtedy dotykom na pleci zastavil a kývol smerom k nemu, aby som sa ďalej nenamáhala s čítaním.

Obľúbila som si starého otca. Keď si myslel, že som Diana, často sa vracal do minulosti a ja som spoznávala čas, o ktorom som nevedela vôbec nič. Ospravedlnil sa za to, čo sa stalo s Robom. Zovrelo mi srdce. Dal ho zabiť.

„Musel som, podľa Zákona," vysvetľoval dookola. A ja som pochopila, že to on bol ten krutý, čo ho spomenula mama v zápisníku.

Zvyšok dňa ubehol v kolotoči skúšok, merania, vyberania a dohadovania. Museli mi zaobstarať garderóbu, hádam aj desiatky šiat rôznych strihov, na rôzne príležitosti, látky od výmyslu sveta. Izbu som mala plnú ľudí, ktorí sa v tom chaose pravdepodobne aj vyznali. Už mi neprišlo vôbec zvláštne, že ma vidia v spodnom prádle, stála som na vyvýšenom stupienku a snažila sa ostať pokojná, keď mi znovu a znovu brali miery, prikladali a vyberali látky. Vybojovala som si aspoň, že mi spodné prádlo ušijú podľa môjho želania. Vzápätí ma prekvapili dômyselným systémom podprsenky, zapracovanej v každých šatách. V podstate som si ju zavinovacím spôsobom mohla v každých šatách nastaviť, ako som potrebovala, nebolo nič poznať a dekolt vynikol dokonale. Občas až príliš, moje protesty sa však ignorovali.

Prvých pár dní v paláci mi zbehlo v rovnakom duchu návštev v komnatách starého otca, a záľahe látok v mojej izbe, neskutočne rýchlo. Večer som zaspala, akoby som celý deň pracovala v bani. Greta sa po väčšinu času zdržiavala pri mne, len ku kráľovi som chodila iba v sprievode Adama, ktorý sa stal mojím tieňom. Oficiálne mi to nik nepotvrdil, ale vedela som, že som mu bola zverená, kým sa nevráti môj Strážca, čo malo byť ktovie kedy?

Večer, keď som osamela v izbe, a mala sa chystať na odpočinok, na mňa doliehala Chrisova neprítomnosť najviac. Doslova ma gniavila, pochybovala som o jeho citoch... o tých svojich... potom som ho zatracovala a napokon v duchu volala, nech sa vráti.
Netušila som, že môže milovaná bytosť až tak bolestne chýbať. Napriek tomu, že som súhlasila s dohodou medzi nami, vedela som, že len ťažko odolám, aby som sa mu nehodila okolo krku, keď sa vráti. Chcela som ho vidieť. Chcela som ho cítiť, chytiť, pohladiť. Chcela som ho cítiť pri sebe, a znova v sebe. Moje telo po ňom túžilo, myseľ vyvolávala spomienky na každý jeho dotyk, bozk, vzdych, trýznila ma, až som sa v noci zvíjala v prázdnej posteli od túžby.

Zaspávala som so vzlykmi, ktoré možno neutlmil ani vankúš. Ak Adam niečo začul, nedal to na sebe nijako poznať, keď som ho ráno stretala pri dverách.

Vydržalo mi to celé tri noci.
Keď som sa po niekoľkých hodinách pokúšania o spánok ešte stále prehadzovala v posteli a sny boli v nedohľadne, vzdala som to a vstala z postele. Chvíľu som bezcieľne merala izbu krokmi, keď mi zrak padol na dvere. Za nimi bol Adam, možno tiež nespal. Po špičkách som podišla ku dverám a chvíľku načúvala. Ticho.

Poodchýlila som ich len na štrbinku a vykukla, Adam ležal schúlený pred dverami, spal. Dvere nečakane zavŕzgali, zatajila som dych. V okamihu bol na nohách a pozeral na mňa.

„Tess?" zažmurkal prekvapený. „Prečo nespíš?"

Pokrčila som plecami, látka nočnej košele zašuchotala. Premeral si ma pohľadom, až som radšej ustúpila viac za dvere, vedomá si priehľadnosti látky.

„Ja... nemôžem spať," priznala som. „Ale, nechcela som ťa zobudiť."

„Bože, ani neviem, kedy som zaspal," zasmial sa a pretrel si tvár rukami. V tej chvíli vyzeral priam chlapčensky, rozospatý a nádherný, až priveľmi som si to uvedomovala. Nerozhodne som stála na mieste. Vrátim sa späť do postele?

„Pomôžem ti nejako?"

V duchu som sa zasmiala, to, po čom som túžila, som od neho dostať nemohla. Aj keď bol príťažlivý muž a určite to s ním v posteli muselo byť... ježiši, kam to smerovali moje myšlienky? Pozrela som zmätená naňho, radšej som však rýchlo sklopila zrak, aby nezistil, kde som sa túlala v predstavách, ale Adam ma už odhalil. Odkašľal si, bavil sa na mojich rozpakoch.

„Môžeme spolu počítať ovečky," pousmial sa.

Zovrela som kľučku dverí. „Nie je to tak, ako si myslíš, ja len..."

„Nemyslím si nič zlé, Tess," prerušil ma. „Si zdravá mladá žena, chvalabohu. Takže je to v poriadku."

Na to som nemala odpoveď.

„Mám ti niečo rozprávať? Čo by si chcela vedieť?"

A tak sme viedli nočný rozhovor spoza dverí. Adam rozprával pútavo, nič neskresľoval, odvetil na každú moju otázku. Rozprával mi o štúdiu v Inštitúte, o Lucy a Ruby, smiali sme sa na veselých historkách.
Len téme Chris sme sa obaja vyhýbali.