Hanna mi pomohla dať sa do poriadku, aby nebolo na mne badať ani zrniečko múky. Chris zatiaľ ešte niečo preberal s pekárom Alfrédom, tlmene sa zhovárali pri dverách, a všimla som si, že napokon mu aj napriek protestom strčil do ruky zopár zlatiek. Cena za mlčanie. Stiahlo mi hrdlo pocitom, že som ako drahocenný tovar. Pre niekoho drahocenný, pre niekoho, ako Chris, pravdepodobne občas aj na obtiaž.

Poďakovala som a rozlúčila sa s rodinkou, v ktorej som sa na pár vzácnych chvíľ zase cítila sama sebou. Hanna nám ešte podstrčila jedlo zabalené v bielom plátne, a pobrali sme sa preč.

Na pekárovo odporúčanie sme sa vybrali k malej severnej bráne, o ktorej vedelo len málo ľudí, a bola temer nepoužívaná. Kráčali sme mlčky bočnou ulicou od pekárovho domu, Chris po mojej ľavici, jeho kôň, Nočný Tieň, nás čakal vo vedľajšej uličke. Spoznal ma, keď som k nemu pristúpila a privítal ma radostným odfrknutím, musela som sa usmiať.

„Pomôžem ti vysadnúť," ponúkol mi Chris.

„Zvládnem to," odmietla som, ale aj napriek tomu ma chytil za boky. Jeho dlane som vnímala aj cez látku šiat.
Zdvihla som k nemu nechápavý pohľad. „Nepotrebujem tvoju pomoc," zopakovala som hlasnejšie.

„Si vážne v poriadku?" spýtal sa tlmeným hlasom, bol naraz tak blízko, ruky stále na mojom páse.

Vážny výraz, ktorý mu na tvári svietil od rána, ako som vyšla zo svojho dočasného prístrešku, mu na okamih zmizol, a zbadala som opäť môjho Chrisa. Celú cestu o mňa nezavadil pohľadom, vyhýbal sa tomu môjmu, komunikoval len s bratom alebo Adamom. Najprv som to pripisovala opatrnosti, aby nevzbudzoval pozornosť v meste, ale tušila som, že za tým bude niečo iné.
Niečo osobné.
Nedržal si odstup len tak, pretože sa zle vyspal, na to som ho poznala až pridobre. A dala by som ruku do ohňa za to, že v tom bol jeho včerajší rozhovor s bratom a niečo, čo sa pri ňom dozvedel. Niečo, čo ho prekvapilo, a nie v dobrom.

Jediný okamih, kedy dal priechod nejakým emóciám, bol, keď ma našiel v pekárovej chalupe. Potom sa znova zmenil na vážneho Strážcu, uzavrel sa predo mnou.

„Splašila sa Casey, nie ja," odvetila som trochu podráždene. „Viac, než oškretý chrbát, ma bolí tvoja nevšímavosť."

Vzdychol si. „Tess, prosím ťa," privrel oči. „Skoro som zošedivel strachom, čo sa s tebou stalo. Zase."

„Casey ma mala asi radšej zhodiť, aspoň by som to mala za sebou," odvrkla som. „A ty po starostiach."

„Čo to táraš?" nechápal.

„Viditeľne som ti odrazu na ťarchu. Čo sa s tebou stalo? Prečo si taký..."

„Aký?"

„Odmeraný, voči mne? Ako by som bola pre teba len vzduch! Z ničoho nič ma úplne prehliadaš!"

„To nie je pravda, Tess..."

„Od rána si si ma ledva všimol," pokračovala som. „Vôbec sa ti to nepodobá, Chris. Čo sa stalo?"

Chvíľku mlčky stál, potom ku mne pristúpil ešte tesnejšie. Pery mal tak blízko, že stačilo... nie, nechcela som sa ponižovať na úroveň citovej trosky, a prahnúť po jeho perách, aj keď to, čo s nimi dokázal...

„Útok na Casey nebola náhoda, Tess," vyslovil pomaly. Nazval to útokom, takže to bolo viac, než vážne.

„Vedeli o nás, a vôbe netuším, ako. Musím byť v strehu, v čom mi akékoľvek city ani trochu nepomáhajú. A navyše, naša dohoda znela jasne, nie?"

Mlčala som, len som ho sledovala. S tvárami tak blízko pri sebe, bol nebezpečný i nepatrný pohyb.

„Sebastian na nás, aj so zvyškom skupiny, čaká za mestom. Vysadni si konečne," a vyzdvihol ma do sedla, Tieňa vzal za uzdu.

Vysadol si za mňa až pri bráne, ktorou sme mali prejsť. Za hradbami bol totiž tábor žobrákov, ktorí nám mohli prechod sťažiť, varoval nás pred nimi Alfréd. Našťastie, pred Tieňom sa všetci pratali z cesty, nik nechcel byť cieľom jeho mocných kopýt. Aj keď sme provizórnym táborom doslova prileteli, stihla som si všimnúť, v akej biede tam ľudia existovali. U nás by ich nazývali skôr bezdomovcami, ale životné podmienky mali rovnako ťažké.
Stiahlo mi hrdlo, naozaj to muselo byť takto? A, prečo sa z nich stali žobráci?
Z pohľadu budúcej kráľovnej sa mi to vôbec nepáčilo...

Až hodnú chvíľu za hradbami sme spomalili, Chris sa mi nevedomky oprel o oškretý chrbát, sykla som bolesťou, bolo to ešte čerstvé.

„Prepáč, sakra," ospravedlnil sa mi rýchlo. „Zabudol som. Bolí to veľmi?"

Odmietla som sa na neho pozrieť, len som záporne zavrtela hlavou.
Vydržím to, zaumienila som si v duchu. Nechcela som vyhľadávať ani vytvárať zámienku, aby som mohla byť v jeho blízkosti. Dal mi jasne najavo, ako máme ďalej fungovať. Bolelo ma pri srdci. Bodalo mi doňho tisíce ihličiek sklamania, zúfalstva a strachu. Naše city boli nové, krehké, a už museli zdolávať prvú skúšku. Zvieral ma strach, že neprežijú, že tie roky skrývania a potláčania, ich oslabili, a teraz sa roztrieštia na márne kúsky a budem z nich zbierať len črepiny.

Tieň spomalil cval a teraz už len pokojne klusal. Mlčali sme. Cesta sa krútila lesom i lúkami, ale zvyšok skupiny stále nikde.

„Kde sa máme stretnúť?" prerušila som niť ticha medzi nami.

„V najbližšej dedinke, museli pokračovať, akoby sa nič nestalo," zaznela odpoveď.

„Kto má záujem pripraviť ma o život?" vypálila som otázku. Zacítila som, že Chrisom až trhlo.

„Ešte sme to nerozoberali, nebol na to čas."

„Jasné, musel si ma najprv svedomito hľadať a zachrániť," neodpustila som si rýpnutie.

„Je to moja povinnosť," odvetil bezvýrazným hlasom.

„Tebe tak strašne odľahne, keď dôjdeme do cieľa, že?"

Ticho. Nijaká odpoveď.

„Nebudeš ma musieť strážiť, zachraňovať, hľadať, vlastne ti potom začne plnohodnotný život, lebo som ti v ňom bránila práve ja, a..."

„Mlč už, prosím," prerušil ma podráždene. „Vravíš nezmysly, Tess."
Vzdychol si.
„Predstavoval som si to ľahšie, to áno. Že ťa privediem do Kráľovského Mesta skôr, ale odkedy sme prešli cez Priechod, všetko sa spolčilo proti nám. Únos, moje zranenie, Proroctvo, a teraz to s Casey."

„Ale neporieš, že budeš rád, keď budeš mať konečne pokoj."

„Zvolil som si taký život. Život Strážcu. Bodka."

„Zvolil si si aj, že ma budeš milovať?"

Cítila som, ako celý stuhol prekvapením, síce len na okamih, ale stalo sa. Vedela som si do detailu predstaviť, ako zavrel oči, akoby sa pred tou otázkou skrýval, a zhlboka sa nadýchol.

„To si človek nevyberie, Tess," povedal potichu. „Príde to ako blesk z jasného neba a zasiahne, keď to najmenej čakáš. Ale, neľutujem to, ani jedinú úžasnú sekundu."

Vnútrom mi v okamihu, ako tie slová vyslovil, preletelo hádam milión malých čiastočiek šťastia.
Ani ja som neľutovala, aj keď teraz by moje ubolené srdce určite hlasno protestovalo. Chvíle s ním boli to najkrajšie, čo som vo svojom živote prežila.
A nič mi ich nevezme, nikdy.

Nemohla, a ani som mu vlastne nevedela odpovedať. V niekoľkých slovách mi vyjavil viac, než básnik v zbierkach básní.
Zvyšok cesty sme už zdolali mlčky.

   „Zvládnem to," snažila som sa znieť čo najpresvedčivejšie, aj keď som si sama veľmi neverila. Nasadila som rozhodný výraz, rukami som pevne zvierala uzdu môjho nového koňa.
Pozeralo na mňa trojo párov prekvapených očí, nemohla som si dovoliť v tomto okamihu pôsobiť nerozhodne. Vravela som pravdu, zvládnem to. Už som chcela mať za sebou túto nekonečnú cestu do Mesta.

„Ak budeme často meniť kone, môžeme to stihnúť," ozval sa kapitán.

„Ale veď... myslite na princeznú, preboha!" nesúhlasne zaprotestoval Adam. „Jazdí na koni vôbec prvýkrát v živote, a takú dlhú jazdu nezvládne, aj tvoja Stráž má čo robiť, kapitán!"

Zabolelo ma, že Chris sa, ako jediný, vôbec neozval, ani nezasiahol. Jeho náhly nezáujem ma len podporoval v myšlienke ukončiť túto zdĺhavú púť čím skôr.

„Ak budú vládať kone, ja to prežijem," držala som sa svojho vyhlásenia.

„Nič na to nepovieš, Chris?" Adam sa začudovane obrátil k priateľovi.

„Zvládne to," povedal len, na nikoho sa nepozrel. Adam strelil pohľadom ku mne, sklonila som hlavu radšej dole, sedlo bolo zrazu také zaujímavé!

Nepotrebovala som, aby sa do všetkého zamotal ešte aj on. Bol síce priateľ, jeden z mála, ale nemusel to sťažovať ešte väčšmi.

„Dobre teda," odkašľal si kapitán. „Poviem jednotke, nech sa pripravia na cestu."

Keď od nás odišiel, Adam podišiel k Chrisovi. „Ty si sa zbláznil? Máš ju chrániť!"

„Robím tak."

„Nie, nerobíš! Necháš ju, nech si zláme väzy! Prejsť skoro dvojdňovú cestu za jeden deň? Preboha, čo je to s tebou?"

„Keď povedala, že to zvládne, nemám dôvod neveriť jej," Chris sekal slová akoby mal problém ich vôbec vysloviť.

„Keby povedala, že skočí z útesu, tak ju necháš, lebo to zvládne?"

„Už to spravila," odvetil sarkasticky.

Adam to vzdal, len neveriacky krútil hlavou. „Tess, keby niečo, daj mi vedieť. Tí dvaja ťa pravdepodobne nechajú napospas všetkému," prihovoril sa mi priateľsky.

Prikývla som, v hrdle som mala guču pocitov a slová sa mi v nej zasekli. Potľapkal ma po pleci a pohol sa za kapitánom. Tiež som popchla koňa, aby sa otočil, na Chrisa som ani nepozrela.
Včera ma miloval, dnes bol ako kus mramorovej sochy.

Môj nový kôň, Woods, ma našťastie poslúchal. Casey sa nenašla a ktovie, kde a ako skončila. Modlila som sa, nech to bolo pre ňu rýchle, ak sa niekde skántrila.

Pripojili sme sa ku zvyšku skupiny a vyrazili sme.
Boli sme sýti, oddýchnutí po zastávke v hostinci, takže prvá etapa, kým vymeníme kone, bude pravdepodobne pekne dlhá jazda. V duchu som poľutovala svoje stehná, zadok, i to ostatné, čo bude pri cvale trpieť, ale rozhodla som sa, že chcem byť už v cieli, za akúkoľvek cenu. V tomto prípade budem pravdepodobne pár dní chodiť naširoko, bola som však ochotná risknúť to.

Deň uháňal rovnako rýchlo, ako naše kone, stáli sme už dvakrát, a čakala nás určite ešte jedna výmena koní. Bolelo ma azda všetko, čo bolieť mohlo, ale nesťažovala som si. Občas som zachytila Adamov alebo kapitánov pohľad, kontrolovali ma, ale nepovedali nič. Chris bol úplne na konci skupiny, cválal ako posledný.

„Máš ešte tú Lucyinu mastičku, čo som ti dal?" spýtal sa ma nenápadne Adam, keď sme mali krátku prestávku na jedlo. Prikývla som, s plnými ústami, a potľapkala po taške, ktorá mi visela cez plece. Usmial sa a žmurkol na mňa.

„Dobre, zíde sa ti," vyhlásil, a musela som len súhlasiť. Zvláštne, ako stačí len niekoľko dní, aby ste získali priateľa na celý život.

„Ešte tak dve hodiny, a sme v Meste," ozval sa pri nás kapitán.

Adam k nemu vzhliadol, a vstal. „Nepáčia sa mi tie búrkové mraky, zastihnú nás, kapitán. Nebolo by lepšie, keby sme búrku prečkali niekde v suchu hostinca?"

Kapitán i ja sme pozreli smerom, kam ukázal. Ťažké čierne mraky neveštili nič dobré, viseli hrozivo nízko.

„Neobídeme ich, ale dážď nás nezasiahne v plnej sile," povedal. „Verím, že v tom čase už budeme dávno v Meste."

Kapitán musel mať veľmi slabú vieru, lebo dážď nás zastihol ani nie hodinu od Mesta, v diaľke sa už vypínali do výšky jeho majestátne veže. Zastihol bolo veľmi mierne označenie. Behom pár sekúnd som bola premočená do poslednej nitky, akoby niekto z neba na nás lial vedrá vody, neboli tam ani kvapky, ale rovno prúdy studeného dažďa. Kone erdžali, blesky a hromy duneli, a my sme dupotali ďalej, nezastavovali sme. Od chladu mi zuby drkotali ako ľadové cencúle, ruky som mala skoro modré, pery určite tiež. No neozvala som sa.

Do Mesta sme vbehli besným cvalom, ledva nám stihli otvoriť vstupnú bránu. Nik nás nevítal, nijaké sprievody, nijaké ovácie, každý bol radšej doma v suchu a teple, ako na tomto daždi. Len stráže držali stráž nad mestom, a kde tu prebehla cestou mačka či zatúlaný pes.

Zdalo sa, že sa na náš príchod chystali, no kvety okolo chodníkov aj domov, v oknách, zástavky a kráľovské vlajky zmáčal dážď, a už boli len akousi biednou kulisou slávnostnej nálady. V podstate som bola rada, že nás nik nevítal, princezná ako zmoknutá myš a chvejúca sa chladom asi nebol obraz, ktorý by očakávali.
A, čo vlastne očakávali?
Čo som očakávala ja sama?

Dupot konských kopýt sa odrážal od domov tlačiacich sa okolo úzkych uličiek, kde-tu zavŕzgala otvorená okenica či dvere, ktoré odchýlil nejaký zvedavec. Dážď neustával, už som ho vôbec nevnímala. Len chlad sa do mňa zabodával, ako výstraha.

Umáral ma aj zvnútra. Zmocňovali sa ma obavy. Zvládnem to? Čo ma tu čaká? Čo si chcem dokázať?
Bola som tu doma, podľa Chrisa, ale cítila som sa skôr ako cudzinka.
Cudzinka vo svojej zemi.
Koľko protikladov!

Hlavou mi vírili myšlienky, jedna cez druhú, pochybnosti a strach ma čoraz viac spútavali.

Zúfalo som túžila po jedinom - po návrate. Byť opäť len maturantka, obyčajná Tereza, možno sivá myška, zvládnuť výšku, blázniť sa s Tinou, užívať si bežný život, pridávať selfie na sociálne siete a skúšať bláznivé outfity, recepty, výlety či spontánne rozhodnutia, ako iní mladí v mojom veku! Nie sa tu trepať, premoknutá do nitky, do Paláca, kde ma ktovie čo čaká?
Vraj mám raz vládnuť? Ja? V krajine, o ktorej som nemala ešte donedávna tušenie?

Zobuďte ma, prosím!

Už som sa v sedle držala len silou vôle. Prešli sme ďalšou bránou, za ktorou sme konečne zastavili. Pribehlo k nám hneď niekoľko stráží, nebola som schopná zosadnúť z koňa. Nohy som mala ako drevené, akoby ani neboli moje, neposlúchali ma. Vedela som však, že sa nesmiem zložiť. Nie teraz, nie v cieli. Matne som rozpoznala Adamovu postavu, keď pri mne zastal.

„Pomôžem?" spýtal sa priamo.

Prikývla som, s poslednými zvyškami síl som prehodila nohu cez sedlo a zošuchla sa na zem, a keby ma Adam nezachytil, tak by som sa zviezla priamo na dlažbu, všetkým pred očami. Držali ma pevné ruky, opierala som sa o širokú hruď, ale chýbala mi vôňa muža, ktorý tu mal stáť namiesto Adama, no bol ktovie kde.

„Vravel som, že je to bláznovstvo!" zahromžil Adam. „Veď ledva stojíš na nohách, Tess!"

„Len mi stŕpli nohy z dlhej jazdy, budem v poriadku," pozrela som naňho. Mračil sa, v očiach mu priam žiaril nesúhlas.

„Tess, prečo sa takto..."

„Výsosť," prerušil ho kapitán. „Odprevadím Vás do Paláca, mohli by ste... ste úplne mokrá," zarazene zažmurkal. Nechápavo som naňho zazrela. Čo čakal, že sa mi budú dažďové kvapky vyhýbať?

Triaška sa ma zmocnila nanovo, nijako som jej nevedela zabrániť.

„Poď Tess, veď tu ešte ochorieš! Musíš do tepla, okamžite!" schytil ma pod rukou Adam a pomohol mi kráčať. Nenápadne som sa obzrela, hľadajúc pohľadom Chrisa. Stál v tieni neďaleko, do tváre som mu nevidela, ale cítila som na sebe jeho pohľad.

Sledoval ma... nezasiahol.

Nevedela som, čo z toho ma viac zabolelo.