Nič ma nemohlo pripraviť na to, čo ma čakalo v Lindone, meste za Priesmykom. Po noci plnej snov, v ktorých ma prenasledovali spomienky, som sa nie veľmi oddýchnutá, ale zato plná odhodlania zvládnuť prechod mestom, pripojila k skupine Kráľovskej stráže. Najprv sme sa držali všetci spolu, ale blízko mesta sme sa rozdelili. Prvá vyrazila skupina piatich členov Stráže, po dosť dlhom čase druhá. Ostali sme čakať štyria. Casey dnes nebola vo svojej koži, všimla som si, že je akási nesvoja. Moja inak pokojná kobylka neobstála na jednom mieste, hladkala som ju aspoň upokojujúco po hrive.

„Dobre, takže... pri vjazde zaplatím mýto, vy sa držíte za mnou," ozval sa kapitán a pozrel poslednýkrát na mňa. Šaty som mala čisté, úplne obyčajné, tvár mi tesne lemoval čepiec, spod neho mi netrčal ani vlások, dala som si na tom záležať. Kapucňa plášťa mi pomohla udržať tvár ešte viac skrytú, len pohľad som musela držať sklopený k zemi, ani omylom som ho nemala zdvihnúť. Na rukách som mala putá, akože som bola zajatkyňou, a tie mi mali po vjazde do mesta sňať, aby som mohla bez problémov poháňať Casey.
Plán vymyslel kapitán s Chrisom.

„Vaša Výsosť, zvládnete to?" spýtal sa úplne zbytočne.

„Budem sa snažiť, kapitán," odvetila som a so sileným úsmevom sa naňho pozrela.

„Budeme ťa kryť," ozval sa Chris za mnou. Okrem neho bol v našej poslednej skupinke ešte Adam, vyžiadal si ho Chris, ako jedinému mu plne dôveroval.

„Vyrážame," zavelil Sebastian a vydali sme sa k mestu.
Srdce mi strachom tĺklo, ale ani za nič by som to nepriznala. Všetkou silou som sa držala hrušky sedla a snažila sa udržať na Casey aj so spútanými rukami, čo nebolo až také ľahké.

Pri vstupnej bráne bolo rušno, miešali sa tu chodci, predavači i jazdci na koňoch. Chvíľku sme museli čakať. Sústredene som počítala dlažobné kocky, len aby som nezabudla, že mám držať hlavu sklonenú.

„Koho vediete, kapitán?" zaburácal mohutný hlas strážnika niekde predo mnou.

„Väzenkyňu," odvetil stroho.

„Také mladé dievča? Čím strašným sa prehrešilo?" pokračoval strážnik, bol z tých zhovorčivejších, zdalo sa.

Kapitán mlčal. „Koľko za všetkých?" bola jeho jediná otázka.

Strážnik povedal sumu, netušila som, či to bolo veľa alebo nie, ale kapitán bez slova zaplatil.

„Už ste dnes tretia skupina Kráľovských stráží, čo tadiaľto prechádza. Akoby sa niečo dialo," neprestával strážnik s rozprávaním. Vrava navôkol akoby utíchla.
Stŕpla som. Casey si nepokojne odfrkla.

„O ničom nevieme, pôjde len o bežnú kontrolu jednotkami," zapojil sa do rozhovoru Chris.

„Veď dobre, aspoň vieme, že sa o nás starajú," zasmial sa strážnik. „Aj keď každý očakáva, kedy bude mestom prechádzať princezná, predsa len by sa už mali každým dňom ukázať."

Zadržala som dych.

„Ako viete, že pôjdu tadeto?" spýtal sa ho Chris naoko bez záujmu, vedela som ale, že striehne na každé slovo, každú zmienku o princeznej.

„Do Kráľovského Mesta sa z juhu dá prejsť len cez naše mesto," objasňoval strážnik.

„A, prečo myslíte, že pôjdu z juhu?"

„Všelijaké chýry sa sem donesú a myslel som..." habkal len, a zmätený prechádzal pohľadom medzi ním a kapitánom. Spod kapucne som ho po očku sledovala, čo mi umožňoval aj fakt, že som sedela na Casey, bola som teda vyššie a mohla vidieť jeho náhlu neistotu, ktorá ho už, našťastie, umlčala.

Konečne sme sa pohli a vošli do mesta.
Bolo mi ľúto, že som si ho nemohla obzrieť v celej jeho kráse, a mohla som si len predstavovať, ako dýcha históriou. Kamenné dlaždice cesty a úzkych chodníkov boli všetko, čo som videla. Nohy a farebné sukne mihajúce sa davom. Prebiehajúce deti. Niekde v diaľke pred nami znela hudba a spev. Mesto žilo svojim životom.
A ja som to nesmela vidieť.

„Kúpte si stuhy, šatkyyyy... sú nové a farebné, nech sa páči, panička!" ozývali sa predávajúci z rôznych strán. Rozvoniavalo to tu tak úžasne, až mi od hladu v bruchu zaškvŕkalo.

Jazdci sa držali tesne pri mne. Spočiatku sa nám darilo prechádzať davom nebadane, ako ostatným. Čím viac sme sa však vnárali do mesta, tým bol dav hustejší, ľudia postávali v hlúčikoch a živo o niečom diskutovali, nedarilo sa mi zachytiť, o čom.

Všimla som si, že Adama už sprava nevidím úplne tesne pri mne, musel trochu zaostať. Kapitán predo mnou postupoval doslova krokom, ale aj tak sa medzi jeho koňom a mojou kobylou pretislo zopár odvážlivcov. Casey bola stále nesvoja, pripadalo mi, že ako dav rástol, rástol aj jej nepokoj. Opatrne som sa obzrela vľavo, za Chrisom. Držal sa pri mne, odľahlo mi.
Zmocnil sa ma zvláštny nepokoj, akoby sa vôkol nás odohrával nemý dohovor medzi všetkými naokolo a my sme boli jeho stredom ich záujmu. Akoby tušili, kto je medzi nimi, nepáčilo sa mi to, ani za mak.

„Bastian!" zavolal Chris na brata, v hluku bol však problém zostať nenápadný, a zároveň byť aj počuteľný. Kapitán ho nemohol začuť, a postupoval ďalej bez obzretia.

Casey naraz vbehol do cesty nejaký pouličný predavač s tabakom, núkal hlasno svoj tovar, a šermoval jej aromatickými vrecúškami priamo pred pyskom. Odfrkla si a zaerdžala, snažila som sa ju upokojiť slovami, ale môj hlas zanikal v šume ulice.

Prečo predával tabak v takej rušnej ulici, kde sa mu mohol nepozornosťou rozsypať, alebo aj prevrhnúť stánok?
Nestihla som však hľadať rozumnú odpoveď, lebo z pravej strany, kde ma mal kryť Adam, som zbadala nepatrný záblesk kovu. Sekundu predtým, ako sa Casey podo mnou vzopäla na zadné s hlasným erdžaním, mi došlo, že bol určený práve Casey, a že ju museli bodnúť či porezať.

Mala som čo robiť, aby som sa spútanými rukami udržala v sedle. Casey vyrazila zbesilo vpred, ľudia kričali a ratovali svoje životy pred jej zdivočeným cvalom.

Všetko navôkol sa mi zmenilo na jednu farebnú šmuhu. Nevidela som nikoho zo skupiny, čo ma sprevádzala, kapitán i Chris mi zmizli z dohľadu.
Casey bola nezastaviteľná a vydesená. Držala som sa kŕčovito hrušky sedla a snažila sa nespadnúť, v opačnom prípade by som sa určite zabila.

„Casey!" snažila som sa na ňu volať, bez úspechu. Hnala sa vpred, ľudia zdesene kričali a uskakovali jej z cesty. Stačil jeden jej úskok prudko stranou a skoro som sa zviezla zo sedla, ostala som jej visieť na ľavom boku ako handrová bábika, v strmeni mi ostala len jedna noha.

„Casey, stoj!" kričala som zúfalo. Vedela som, že dlho sa tak neudržím, z rúk mi unikala sila. Keď som zdvihla pohľad, zbadala som, že bude ešte horšie. Casey sa rútila do úzkej oblúkovej brány. Bežne by som cez ňu precválala len v sede, bola príliš úzka pre dvoch.
A ja som práve visela pri Caseyinom boku!
Vedela som, že sa musím dostať späť do sedla, nevládala som však. Ruky ma už neposlúchali, musela som to zvládnuť len na jednej nohe, udržať sa v strmeni a zdvihnúť späť do sedla. Nadľudský výkon, keďže som nemala vôbec skúsenosť, a ani výcvik.

„Casey!" skúsila som to znovu, doslova prosebne, kobyla však bola akoby hluchá. Nemala som veľa času ani veľmi na výber. Z posledných síl som sa zaprela na jedinej nohe, čo mi zostala oporou, a druhú sa pokúsila vyšvihnúť nahor. V bláznivom cvale priam hrdinský výkon.
Podarilo sa mi to len sčasti, bránou som preletela prilepená tesne ku kobylinmu boku. Cítila som, ako mi múr oškrel chrbát, nemala som čas ani vzlyknúť bolesťou, lebo Casey vzápätí niečo alebo niekto, vbehol do cesty, a vzopäla sa na zadné.
Spadla som z nej ako vrece zemiakov, dopad bol tvrdý a bolestivý. Hneď ma schytili nejaké ruky a pratali ma spod jej kopýt. Casey zaerdžala, poskakovala a naraz odcválala preč. Ostala som prikrčená na zemi, neodvážila som sa pohnúť.

„Už je dobre," prihováral sa mi mužský hlas. „Môžete vstať."

Opatrne som sa pohla, so zviazanými rukami sa mi nedarilo vstať. Silné chlapské ruky ma zodvihli ako nič.
„Čo to má zname..." čudoval sa chlap pri pohľade na moje putá. Pozrel mi do tváre v rovnakom okamihu, ako ja jemu, prezrel si ma, a oči sa mu rozšírili poznaním.

„Poďte," povedal rýchlo, prehodil mi kapucňu späť cez hlavu a ťahal ma za sebou. Rozruch, ktorý spôsobila divoká Casey, pomaly utíchal a my sme sa nenápadne vytratili, kým začali pátrať po jazdkyni, čo z nej spadla.

Chlap ma ťahal bočnou ulicou, mimo zvedavých pohľadov. Zahol za roh a vošiel nízkymi dverami do nejakého domca. Nemala som na výber, nechala som sa ním viesť. V duchu som sa modlila, aby ma nechal žiť, to jediné mi bežalo hlavou.

V miestnosti bolo plno vriec, rôznych nástrojov a voňalo to tam ako, počkať, čo mi to len pripomínalo?

„Ženo, poď sem, rýchlo!" zvolal muž silným hlasom. Otvorili sa ďalšie dvere a dnu vbehla nízka, no kyprá žena.

„Čo horí?" spýtala sa a oprašovala si oblečenie, od múky.
Pekár! svitlo mi v mysli, to mi pripomínala vôňa všade navôkol.

„Máme niekoho vpredu?" spýtal sa muž.

„Nie, práve odišli," odvetila a prešla ku mne pohľadom, sklopila som zrak.

„Tak zamkni, a zavolaj deti," nakázal jej, bez slova ho poslúchla a odcupitala, ani na mňa nepozrela.

„Pani moja, ste v poriadku?" zvrtol sa ku mne muž a mierne sa mi uklonil, doteraz nemohol, ale to mi neprekážalo, ani náhodou.

Prikývla som, hoci chrbát ma neskutočne pálil a cítila som veľmi presne miesto dopadu z Casey.

„Odpustite, že som Vás sem tak dotiahol," pokračoval. „Bál som sa, že Vás niekto môže spoznať."

„To je v poriadku," povedala som potichu. „Ďakujem za záchranu."

Strelil pohľadom k mojím putám, po chvíľke, kým našiel nôž, mi ich sňal, za čo som mu bola nesmierne vďačná.

Vzápätí sa znova otvorili dvere, za ktorými pred chvíľkou zmizla žena, a dnu vcupitalo pätoro detí rôzneho veku, a pekárova žena. Uprelo sa na mňa šesť párov zvedavých očí. Keď pochopili, kto stojí pred nimi, uklonili sa, úplne automaticky.

„Vstaňte, prosím," požiadala som ich rýchlo. Stále mi to bolo proti srsti.

„Výsosť," prehovorila po chvíli žena. „Ste v poriadku?"

„Kde je Alfréd?" spýtal sa zároveň jej muž, nestihla som sa ani ozvať. Chlapček, asi päťročný, potiahol nosom.

„Fredy je ešte vonku, pomáhal pani Grahamovej s nákupom," povedal hrdo, že oznamuje takú dôležitú informáciu.

Ako na povel sa otvorili zadné dvere, ktorými ma sem muž doviedol, a ozval sa nadšený mladícky hlas.

„Neuveríte, čo sa deje! Celé mesto je na nohách! Vraj tadeto naozaj prechádzala princezná, ale splašil sa jej kôň a ona sa stra... stalo sa niečo?" zastavil prúd slov, keď zbadal všetkých, ako naňho prekvapene civejú. Nevidela som ho, výhľad mi zastal muž so svojou statnou postavou. Vykukla som spoza neho.
Fredy bol asi pätnásťročný chlapec, pravdepodobne najstarší zo súrodencov, s tmavou šticou vlasov trčiacich mu spod čiapky, vysoký, pohľadný.

„A do prčíc," vyšlo z neho, keď ma zbadal.

„Fredy!" upozornila ho mama nahnevane. „Dávaj si pozor na jazyk, tvoji súrodenci majú tenké uši!"

„Výsosť?" šepol prekvapene.

Musela som sa usmiať nad jeho rozpakmi, ktoré sa mu rozpili v červeni líc. Sklonil hlavu a vystrúhal nemotorný úklon.

„Teší ma, Fredy," povedala som. „Dopovedz, čo si začal, prosím. Čo sa deje v meste?"

Zodvihol ku mne zrak, ale zvrtol ho rýchlo na otca, ten len prikývol a čakal, kým dorozpráva.  

„Je tam blázinec, pani moja, vraví sa všeličo, aj o sprisahaní, ale... nechcem strašiť," dodal potichu. „Nerozumiem, o čom to vôbec vraveli."

Zamračila som sa.
Aké sprisahanie? Veď predsa nevedeli, že budeme prechádzať mestom!
Vzápätí sa mi vybavil záblesk akoby od čepele tesne predtým, ako sa Casey strmhlav vyrútila vpred. Mohlo to mať nejaký súvis?
„Ste zranená, pani moja?!" vytrhol ma z myšlienok ženin vydesený hlas. Pozrela som sa na miesto, kam smeroval jej pohľad, a skoro mnou trhlo zdesenie. Pravú stranu sukne som mala od krvi, nebola však moja. Bola Casey. Takže ju naozaj museli bodnúť.

Zavrtela som záporne hlavou, ale to už ku mne žena podišla a prezerala ma.

„Ošetrím Vás," vyhlásila.

„Netreba, len tie škrabance na chrbte, ak by ste mi mohla..." poprosila som ju opatrne.

„Čo máme teraz urobiť?" ozval sa nad všetkým mužov ustaraný hlas. Žena zastala v pohybe, ja som naňho vydesene pozrela. Prehltla som. Hádam ma nechceli vyhodiť na ulicu?

„Hľadajú ma, určite ma hľadajú," uisťovala som ho, a  pomyslela na Chrisa a jeho zvláštne napojenie na mňa. „Prídu si po mňa."

„Môžem ísť povyzvedať, čo sa deje," ponúkol sa Fredy.

Muž si pošúchal zamyslene bradu. Napokon prikývol a pozrel na syna. „Ani nemukneš o tom, koho máme doma, rozumieš? Len sleduj a počúvaj!"

Fredy prikývol. Uvedomoval si vážnosť vzniknutej situácie.

„Kto Vás sprevádzal, Výsosť?"

„Kráľovská Stráž, traja muži v uniforme," odvetila som.

„Pozeraj sa po nich, Alfréd," nakázal synovi. „Až keď si budeš úplne istý, že sa jedná o niekoho z nich, priveď ho sem."

Mladík prikývol, zvrtol sa a potichu vyšiel na ulicu.

Voviedli ma do svojho domu, kde to voňalo chlebom. A domovom. Žena, ktorá sa mi predstavila ako Hanna, mi opatrne ošetrila škrabance na chrbte. Neboli hlboké, ako sa vyjadrila, ale bolo ich veľa, a pekelne štípali. Šaty od krvi dala spáliť, a požičala mi svoje, našťastie nejaké staršie, ktoré mi neboli až tak veľké, aj keď som si ich musela zviazať, aby som sa na nich zakaždým nepotkla. Deti boli úžasné, stále okolo mňa pobehovali a švitorili jedno cez druhé.

Len pán domu, Alfred starší, zamyslene chodil po miestnosti, od okna k oknu a občas na mne spočinul ustaraným pohľadom. Vedela som, že určite má aj strach, čo bude mať z toho, že ma v podstate uniesol. Fredyho stále nebolo.

„Čo je tamto?" spýtala som sa zvedavo a ukázala k stolu pri veľkom ohnisku, na ktorom boli prikryté plátnom akési kôpky.

„Z toho budú rohlíky," odpovedala mi Hanna.

Vrátila som sa pohľadom k nim. „Môžem vám s nimi pomôcť?"

Pozrela na mňa skoro zhrozene. Asi nečakala, že sa princezná ponúkne, že pomôže. „Nerobte si starosti," zamietla okamžite moju ponuku.

Nevzdávala som sa. „Moja mama tiež občas robievala domáce rohlíky," vstala som a podišla ku stolu s prikrytým odpočívajúcim cestom. „Väčšinou ich plnila, ale občas sme mali aj slané, keď došlo pečivo."

Prstom som jemne pohladila plátno, ktorým bolo cesto prikryté.

„Ja dávam vždy plnku," vyhlásilo dievča, asi desaťročné, a podišlo ku mne. „Môžeme ju dávať spolu, ak chceš."

Usmiala som sa na ňu. „Výborne! A, akú máš najradšej?"

„Orechovú," odvetili mi dievčatko a oplatilo úsmev.

„Bibi, neotravuj princeznú!" napomenula ju mama a ospravedlňujúco na mňa pozrela.

„Ale kdeže, rada sa zapojím, veď tu nebudeme len tak nečinne sedieť, však?" žmurkla som na Bibi.

Umyli sme si ruky a pustili sa do práce.
Pekárova žena sa ujala cesta, a my ostatní sme plnili a rolovali. S deťmi to bola ohromná zábava, múka bola hádam všade, deti ju mali na tvári, vo vlasoch, a vedela som si živo predstaviť, že vyzerám rovnako, ako oni.

Hanna sa po chvíli uvoľnila, bola sama sebou v kruhu svojej rodiny. Dozvedela som sa, že deti pomenovali podľa postupnosti abecedy - Alfréd, Bibianka, Cyril, Daniel, Edmund a najmladšia asi trojročná Florentínka. Každý mi pri svojom mene veselo zakýval, bolo to milé. Cítila som sa s nimi príjemne.

Ako doma. Už dlho mi nebolo tak dobre.

Zabudla som na čas.
Zabudla som, kým pre nich som.
Bola som jednoducho len Tereza, akou som bola doteraz osemnásť rokov.
Smiala som sa.
Pokazila asi polovicu rohlíkov, kým som prišla na to, ako na ne. Deti sa na mne smiali, Hanna tiež. Na tvári som mala šmuhu od múky, a nie len jednu. Vlasy mi spod čepca trčali, určite boli tiež zamúčené, ale netrápilo ma to. Po dlhej dobe som bola sama sebou, opadlo zo mňa napätie i nervozita, ktoré som si so sebou niesla ako bremeno už som ani netušila, ako dlho. Bolo mi tak obyčajne, jednoducho dobre, že som zabudla na okolie, a vychutnávala si tieto vzácne chvíle. Čas ubiehal. Netrápilo ma to.

Zabudla som aj na to, že ma hľadajú. Že ma Chris určite hľadá ako blázon.

Akurát som sa smiala na niečom, čo povedal Cyril, a prišlo mi to strašne smiešne, keď moja bublina bezstarostnosti praskla.

Vrátil sa Fredy.

A s ním...

„Tess," jeho úľavu som doslova počula.
Pohľady sa nám stretli. V tej chvíli všetko navôkol stratilo obrysy. Vpíjal sa do mňa pohľadom, všímal si každý detail, každý dočasne iný rozmer môjho ja. Dlho som sa takto uvoľnene nezasmiala, ani necítila, a on to vedel. V tvári som mu badala obdiv, prekvapenie i radosť, že to všetko videl. Na mne.

Nechala som rohlík rohlíkom a pohla sa k nemu. Krok. Druhý krok. Vbehla som mu do náručia.

„Chris," šepla som. Rýchlo ma objal, potom sa spamätal, aspoň jeden z nás. Odstúpil odo mňa na šírku paží.

„Výsosť, som rád, že ste v poriadku, ani si neviete predstaviť, ako," ozval sa.

Zažmurkala som. Realita bola naspäť, stačilo jediné oslovenie.
Pozerala som naňho, neschopná slova.

Chris sa obzrel po izbe. „Vy ste ju sem doviedli?" spýtal sa pekára. Napriek strachu, ktorý ho spočiatku mátal, bez zaváhania prikývol.

„Ja, pane," pristúpil ku Chrisovi.

„Spravili ste šľachetný čin, ďakujem," podával mu ruku, pekár ju s radosťou prijal a potriasol ňou.

„Aj vám ďakujem, madam," otočil sa k Hanne a nepatrne sa jej uklonil, s rukou na hrudi. Dokonalý džentlmen, nestačila som sa diviť. Hanna len prikývla s rumencom v tvári.

„Najete sa s nami?" spýtal sa pekár úslužne.

Chris pozrel na mňa, v očiach som mu zbadala nesúhlas. Nemali sme sa asi príliš zdržiavať.

„Princezná spravila tie najkrajšie rohlíky, zajtra ich predáme ako kráľovské," vyhlásila malá Bibi.

Zasmiala som sa. „Skôr ako najväčšie nepodarky," nesúhlasila som.

„Ďakujeme za pozvanie, ale máme pred sebou dlhú cestu," odmietol Chris slušne. „Čakajú na nás."