Osud má buď zvláštny zmysel pre humor, alebo je rád, keď môže byť škodoradostný, a môže si z ľudí uťahovať. Alebo mi chcel konečne dopriať kúsok šťastia, keď som sa asi o tri týždne stretla s Danielom.
Úplne náhodou a neplánovane, keď som sa túlala mestom so zmrzlinou v ruke. Podarilo sa mi vybaviť si na leto brigádu, mala som síce len dokladať v supermarkete tovar, ale aspoň mi čas rýchlejšie ubehne. A hlavne, zarobím si vlastné peniaze, pretože som nechcela byť finančne úplne závislá od Chrisa, aj keď na mne nešetril, a vždy mi nechával peniaze. Odkiaľ ich stále bral, bolo pre mňa takou menšou záhadou.

Dopriala som si teda túto chladivú odmenu, akoby na oslavu svojho malého úspechu.
„Asi začnem veriť na osud," ozvalo sa za mnou. Otočila som sa, či boli tie slová adresované mne, a skoro mi zabehlo.
„Čokoládová, tušil som to!" podišiel bližšie ku mne, ukazujúc na moju zmrzlinu. V ruke držal rovnakú. Len som naňho pozerala, neschopná zareagovať, úplne ma v tom okamihu prekvapil. A očaril, bol tak príťažlivý v krátkom tričku, bledých nohaviciach, a s tým jeho pohľadom.
„Si ozajstná, či sa mi pred očami rozplynieš?" zažartoval a zastal už tesne pri mne. Zažmurkala som akoby som sa práve zobudila zo sna.
„Na osud? Kvôli čokoládovej zmrzline?"
Zasmial sa smiechom, z ktorého mi zavibrovalo celým vnútrom.
„Nie, kvôli tomu, že sme sa opäť stretli. Nechali sme to na osud, pamätáš sa?"
Prikývla som, konečne sa mi podarilo spamätať sa z nečakaného stretnutia.
„No, na zmrzku ťa už teda pozývať nejdem," zadíval sa na môj kornútok, z ktorého začala stekať roztopená zmrzlina. Rýchlo som ju zlízala, aby mi nestiekla na prsty.
„Čo by si povedala na prechádzku k fontáne v parku?"

Súhlasila som, prečo nie? Keď nám to už osud takto zariadil, asi v tom bude niečo viac, a mám dať Danielovi šancu.
Napokon sme spolu strávili príjemné popoludnie, a rozlúčili sme sa, až keď na mesto začal sadať súmrak. Dlho mi už nebolo tak príjemne. S niekým, kto prestával byť cudzím, a stal sa mojím priateľom.
Zatiaľ som bola rada, že mám nového priateľa, niekoho, s kým mi bolo dobre, kto ma vedel rozosmiať, počúvať, vnímať ma. A pravdou bolo, že sa mi celkom páčil, s každým ďalším stretnutím, ktoré sa stávali častejšími, čím ďalej viac.
Neboli už náhodné.
Stále som sa však tvárila, že všetko sa deje v medziach priateľstva, že mi nejde o nič viac. 
A Daniel nenaliehal, hoci som vnímala, že mu nie som tiež ľahostajná, ale dával mi čas. Vedel, že nie som zvyknutá na blízkosť iných ľudí, púšťala som si ho k sebe len pomaly, pomaličky. A on to rešpektoval. Nič neunáhlil a bola som mu za to vďačná.

Poukazoval mi postupne to krásne, históriou nasiaknuté mesto, ako mi sľúbil vtedy v autobuse. Bol z neho príjemný a naozaj informovaný sprievodca, ukázal mi zákutia či miesta, ktoré by som bez neho asi nikdy nevidela. Vždy sme potom skončili niekde v kaviarni či reštaurácii, nevedela som odmietnuť jeho pozvania. Získaval si ma drobnôstkami, pozornosťou, prirodzenosťou. Na nič sa nehral, a ja som pri ňom bola sama sebou. Chápal aj moje skoré návraty domov, ešte pred zotmením. Videla som síce na ňom, že by chcel byť so mnou dlhšie, tráviť so mnou večery niekde v kine či na potulkách nočnými ulicami. Vyhovorila som sa na únavu z práce, alebo neodkladné povinnosti a on sa ma na nič nepýtal.

Cítila som, že by chcel odo mňa viac, než len priateľstvo, a čakala som, kedy zlomí mlčanie, a prehovorí. Dúfala som, že si uchovám zdravý rozum, a hlavne som uisťovala sama seba, že si to nenamýšľam. Jeho dotyky začali byť o kúsok viac odvážnejšie, držal ma častejšie za ruku, a keď ju nepúšťal ani po niekoľkých krokoch, pochopila som, že ju pustiť nechce. Chcel, aby sme boli spolu. Aby všetci videli, že už patríme k sebe.
Prišlo mi to zvláštne, nepoznané, nové.
A krásne. Cítila som sa akosi inak, chcela som to vykričať do celého sveta: Mám priateľa! Krásneho, šarmantného, úžasného chalana!

„Pozývam ťa do kina. V piatok," obrátil sa ku mne Daniel, keď sme pomaly prechádzali mestom. Prišiel ma vyzdvihnúť z práce, nebolo to síce prvýkrát, ale prvýkrát som sa naňho tešila tak trošku inak. Aj srdiečko sa mi pri ňom rozbúchalo inak.
„Dúfam, že nemáš dlhú smenu."
Dlhá smena znamenala do ôsmej.
Pokrútila som hlavou. „Nie, mám rannú."
„Tak?" čakal na moju odpoveď. „Môžeš vybrať na čo pôjdeme."
Váhavo som súhlasila. „Okej, kde sa stretneme?"
„Prídem po teba."
„Nemusíš, počkám ťa niekde v meste," odbila som ho rýchlo.
Predstava, že Chris zistí, že mám rande, prvé oficiálne rande, ma desila. Dosiaľ sa mi Daniela darilo držať v tajnosti, a chcela som, aby to tak aj zostalo. Nebola som si istá, ako by Chris reagoval.
Pretože, už sa mi darilo nemyslieť naňho tak často, aj keď som chápala, že svoje city len tak nevytrhnem zo srdca. Boli tam roky, pevne zakorenené, pestované, udržiavané klamnou nádejou, že raz budú opätované, naplnené.
Úprimne som chcela niečo rovnaké cítiť aj k Danielovi, ale išlo to len veľmi pomaly, bola som opatrná. Cestu do môjho srdca mal dosť komplikovanú.

Vybrala som český film, ktorý vyzeral dosť lákavo. Na akciu som nemala chuť, a romantika by bola asi veľmi okatá.
Film sme si užili, s pukancami a veľkými pohármi koly, v sedadle pre dvoch najvyššieho radu kina. Nad nami bzučala premietačka, ale nevadilo mi to. Daniel ma plne zamestnával, aj keď som sa snažila sústrediť na film.
Palcom mi kreslil cestičky od zápästia k ohybu lakťa, a späť. Šteklilo ma to, a vyvolalo vo mne tisíce pocitov. Pomrvila som sa, no nepozrela sa naňho. Bála som sa, aby nezistil, že sa červenám. Moje telo pri jeho dotyku reagovalo úplne pobláznene, nechápala som to. Obyčajný, len letmý dotyk a čo so mnou robí.
To bude tým prítmím kina, snažila som si nahovoriť, tu všetko pôsobí intímnejšie a poblázni zmysly.
Boli sme pri sebe tak blízko, že som cítila tlkot jeho srdca na mojom ramene. Bez opýtania si ma k sebe jednoducho privinul, a vlastne som sa o neho opierala. Tvár si vnoril do mojich vlasov, občas som cítila, ako mi do nich vtisol tajný bozk. Bolo mi príjemne, už dlho mi tak nebolo.

Snažila som sa sledovať dianie na plátne, no pozornosť mi stále brali Danielove dotyky a jeho blízkosť.
„Keď sa ťa opýtam, o čom bol ten film, asi mi nebudeš vedieť odpovedať, hm?" otočila som k nemu svoju pozornosť.
„Absolútne nemám šajnu," priznal s priduseným smiechom, a ja som v tej chvíli musela zadržať dych. Tvár mal nebezpečne blízko mojej. Vpíjal sa mi pohľadom do očí a ja som v tom okamihu vedela jediné – pobozká ma. Teraz.
Konečne, náš prvý skutočný bozk. Pomaly sa priblížil k mojim perám a prikryl ich svojimi. Opatrne. Akoby sa bál, že mu utečiem.

Neutiekla som, dala som mu svojím bozkom vedieť, že to tiež chcem. Ochutnať ho. Preklenúť tú pomyselnú priepasť medzi priateľstvom, ktoré bolo medzi nami doteraz, a niečím vážnejším, čo sa pred nami črtalo.
Úprimne? Netuším, ako skončil ten film. Daniel bol jediné, čo ma do konca premietania zaujímalo. Bozkávať sa teda vedel, priam fantasticky, nevedela som mu odolať. Netlačil na mňa, ani nebol príliš trúfalý, bol proste džentlmen. Teda, v rámci ponúkaných možností, dával, čo som chcela, a bral, čo som mu ponúkala.
„Teri," šepol medzi bozkami. „Ani netušíš, ako som po tomto túžil."
Musela som sa nad jeho priznaním pousmiať.
„Chcem... nikdy neprestať... chcem teba, celú."
Srdce mi vynechalo úder. Telo s ním súhlasilo, rozum mi navrával, že to bude takto najlepšie, ale srdce sa vzpieralo.
Zapĺňal ho už niekto iný.

Odtiahla som sa od neho, naraz som potrebovala viac priestoru. Bozkávať sa s ním bola jedna vec, ale, na to ďalšie som ešte nepomýšľala.
V kine sa rozsvietilo, na plátne začali bežať záverečné titulky. S Danielom sme boli pritisnutí na seba a nevnímali okolitý svet.
V sekunde som to však prerušila, nielen, že som nechcela, aby nás niekto videl, ale svetlo ma prebralo zo sladkého omámenia.
„Ja... ehm," zažmurkala som pred nepríjemným svetlom a odtiahla som sa od neho. „Asi by sme už mali..."
Spýtavo na mňa pozrel a chytil ma za ruku.
„Povedal som niečo, čím som ťa..."
„Nie, nie, Daniel," pokrutila som hlavou. „Chcela som ťa pobozkať, len... nechcem stratiť tak rýchlo hlavu," dodala som ospravedlňujúco.
Videla som na ňom, že mu odľahlo, usmial sa na mňa a pritiahol si ma opäť k sebe.
„Ja som ju pri tebe už stratil, Teri. Jediné, čo nechcem stratiť, je moje srdce, to chcem dať tebe," palcom mi nadvihol bradu a prinútil ma pozrieť naňho.

Kinosála sa už medzitým vyprázdnila, ostali sme sami dvaja v najvyššom rade. Zahľadela som sa mu do tých zvláštne nádherných zlatavých očí, a znova som cítila, ako z neho skoro strácam zem pod nohami.
„Ja, myslím, že... ľúbim ťa, Teri," povedal s pohľadom upretým do môjho. „Od prvého okamihu, ako som ťa uvidel v tom autobuse."
Prehltla som, jeho vyznanie som nečakala.
Nie tu na tomto mieste. Nie dnes.
Nie tak rýchlo.
A hlavne, nie z jeho úst, tie slová som chcela počuť od iného.
Nebola som schopná odpovede. Privrela som oči, a oprela sa čelom o jeho hruď.
Čo mu mám na toto povedať? Klamať mu nemôžem, necítim to zatiaľ rovnako. A to by som chcela, naozaj chcela.
„Viem, že sme spolu krátko, ale niekedy to proste vieš. Máš v citoch jasno," ozval sa po chvíli. Ani netušil, akú veľkú pravdu práve vyslovil.
Ďalšie slová však prerušil hlas za nami.
„Hej, holúbkovia, potrebujem upratať, tak by ste už mohli odísť. Prosím!" doložila upratovačka neochotne. Nemohla tušiť, ako som jej bola v tej chvíli vďačná. Oddialila aspoň na chvíľku okamih mojej odpovede na Danielove vyznanie.

Pobrali sme sa teda von zo sály, aj z kina. Kráčali sme mlčky, ponorení do svojich myšlienok. Hľadala som slová, ktoré by vyplnili to ticho, čo sa medzi nami rozhostilo. Vedela som, že Daniel očakáva moju odpoveď. Čím dlhšie som mlčala, tým som si to robila ťažším.
Ale, čo mu povedať?
Povedal mi, že ma ľúbi. Najúžasnejšie slová, aké môže chlapec povedať dievčaťu. Slová, na ktoré čaká, o ktorých sníva.
Ja som si ich vypočula pred chvíľkou, a neviem mu dať odpoveď, na ktorú čaká.
Že ho tiež ľúbim.
Mám mu klamať? Mám mu ich povedať, a pritom budú prázdne a prasknú ako bublina?

Utápala som sa vo svojej dileme, keď Daniel náhle vedľa mňa zastal. Skoro som doňho vrazila, keď ma jemne stiahol k sebe, ale zachytil ma do náručia, vnorila som sa do jeho objatia.
„Teri," šepol mi pri uchu. „Nechcem, aby si si myslela, že sa na teba hnevám. Ak to necítiš rovnako, zatiaľ, pochopím to, aj keď ma to možno trochu zabolí."
Pokrútila som hlavou a zdvihla k nemu pohľad.
„Daniel, viem, že..." začala som.
„Psst," prerušil ma a priložil mi palec na pery. „Ja si počkám."
A potom ma pobozkal. Vtiahol ma bokom do nejakej uličky, ktorú som si predtým ani nevšimla. Podvolila som sa jeho bozkom, pritisla sa k nemu ešte bližšie.
„Chcem ťa ľúbiť," šepkala som medzi bozkami. „Len, potrebujem viac času."
Na perách som cítila, že sa usmial. „Času máme koľko len budeš chcieť."
Za chrbtom som zacítila stenu nejakého domu, keď ma o ňu opieral. Bozkával ma čím ďalej viac odvážnejšie, vťahoval ma tak do osídel pocitov, o ktorých som nemala ani potuchy. Nechcela som pôsobiť neskúsene, aj keď som takou bola, a tak som na jeho bozky odpovedala s rovnakou intenzitou.
Jednou rukou mi vošiel do vlasov, druhou mi prechádzal po chrbte. Točila sa mi z neho hlava. Ale to, čo som potajme očakávala, sa pri ňom nestalo.
Nezatriasla sa pri ňom zem. Nevybuchovali ohňostroje, ani som sa nestratila v čase.
To sa mi stalo pri jedinom chalanovi, s ktorým som nemohla byť... pri Chrisovi.
Len s ním som zažila niečo neopísateľné. Áno, Daniel sa bozkával dokonale, ale nestratila som pri ňom pojem sama o sebe, nebolo v tom srdce i duša.
Pri spomienke na Chrisove bozky ma niečo zapichalo pri srdci.
A potom som to začula.
Prišlo to znenazdajky z temnoty uličky.

Vyvolená.

Šepot prenikajúci až do špiku kostí.
Ostala som ako primrznutá, nehybná. Daniel sa odtiahol.
„Deje sa niečo?" spýtal sa zarazene.
Srdce mi v hrudi uháňalo ako o závod. Blúznim, či som to počula naozaj?
Pozrela som mu do očí. Dúfala som, že nepôsobím priveľmi vydesene.
„Mala by som... mali by sme už ísť," vyšlo zo mňa.
Prekvapene zažmurkal. „Teraz?"
Asi chcel pokračovať, kde sme prestali.
Prikývla som. Radšej som sa ani neobzrela do tmy uličky za mnou.
Sklonil hlavu, počula som jeho nádych, a hneď ju prudko zodvihol.
„Fajn," preskočil mu hlas. Nevedela som, či od hnevu, či od vzrušenia.
„Zavolám taxík."

Zmohla som sa len na strnulý úsmev s nepatrným prikývnutím. Chytil ma za ruku a pobrali sme sa z uličky.
Našťastie stál jeden voľný taxík neďaleko. Nasadli sme, a povedala som vodičovi svoju adresu. Daniel ma stále držal za ruku, palcom ma hladil na vnútornej strane zápästia.
„Povedz, pokazil som niečo?" začula som ho šepkať mi do vlasov.
Odtiahla som sa od neho a vzhliadla k nemu. Pohľad mal upretý na moje pery, a výraz tváre hovoril, že ho to úprimne zaujíma.
„Daniel, vieš predsa, že nie," snažila som sa byť presvedčivá. „Všetko s tebou je krásne, ale..."
„Ale?"
Vzdychla som. „Pre mňa je to nové," priznala som.
„Myslíš nový vzťah?"
„Tak nejako," pritakala som rýchlo a pozrela pred seba.
Pritiahol si ma a vtisol mi do vlasov bozk. „Neboj, pri mne naňho rýchlo zabudneš."

Zatvorila som oči a nasala do pľúc vzduch, ktorý mi naraz bytostne chýbal. Voňalo to tam zmesou cigariet, večerného vzduchu a pachu ľudí, ktorí sa viezli pred nami. Zabudnúť? Na predošlý vzťah, ktorý sa vlastne ani nedá nazvať vzťahom?
Zabudnúť na Chrisa?

Auto zastalo, boli sme na mieste. Prineskoro som si uvedomila, že som taxikárovi zadala adresu priamo pred náš dom. Chcela som vystúpiť o niekoľko domov skôr, aby Chris nič nevidel, ak už bol doma.
Ráno, keď som odchádzala do supermarketu, doma už nebol. Ale, to nebolo nič nové, buď zmizol hneď ráno, alebo nebol doma večer, keď som sa vrátila z práce. Dosť sme sa obchádzali, málo spolu prehovorili. Pripadalo mi, že sa mi vyhýba. Naše stretnutia sa obmedzili len na tie najnutnejšie, čo mi bolo ľúto.
Chýbal mi Chris z času pred tými udalosťami, ktoré tak zmenili naše životy. Keď bolo všetko jednoduchšie a bezstarostné. A najmä - bez tajomstiev.

Taxikár sa obrátil k nám. „Vystupujete tu obaja?"
„Nie, ja pokračujem," odvetil mu Daniel a obrátil sa ku mne.
„Zvládneš to, Teri. Chcem, aby to bolo medzi nami krásne. Máme na všetko čas," usmial sa tak úprimne, že som sa musela tiež.
„Všetok čas sveta."
„Viem," súhlasila som. „Ďakujem, Daniel. Za všetko."
Otvorila som dvere taxíka a chcela vystúpiť, keď ma Daniel stiahol späť, a pobozkal ma ešte raz.
„Dobrú noc, kráska," šepol mi do pier.
„Dobrú noc," vydýchla som.

V spätnom zrkadle som zachytila taxikárov  pobavený pohľad. Asi mu bolo divné, že Daniel nejde ku mne, keďže bolo očividné, že sme mali rande. Ktovie, koľko podobných párov už sledoval v spätnom zrkadle? Rýchlo som radšej sklopila zrak a vystúpila, možno až prirýchlo zabuchla dvere. Auto sa pohlo od krajnice, a ja som zostala stáť na chodníku, hľadiac za ním, až kým sa mi z dohľadu nestratili zadné svetlá.