𝕮𝖍𝖗𝖎𝖘

Jazdec na čiernom koni splýval s okolitou nocou, keď uháňal po lesnej ceste, až koňovi spod kopýt odskakovali kusy zeminy. Napriek temnote s istotou viedol koňa cestou, o ktorej vedel len on, a niekoľko ďalších zasvätených.

Na mieste, kde sa mohutné staré stromy nenápadne rozostupovali, jazdec zastal na malej čistinke, pri drevenom domci ukrytom v húštine. Nebolo na ňom badať únavu z niekoľkodeňovej jazdy, keď svižne zoskočil z koňa, uviazal ho ku stromu, a zrakom prešiel po okolí aby sa uistil, že je sám. Pevným krokom podišiel ku dverám, a rukou nahmatal na ráme nad dverami rytinu, o ktorej vedelo len zopár povolaných, pre iných návštevníkov ostala nepovšimnutá.
Uistil sa, že je na správnom mieste.
Zhlboka sa nadýchol a trikrát silno zabúchal na dvere domca.
Po chvíli ticha sa dvere nehlučne otvorili, a cez škáru nahliadol muž s dlhou, šedivou bradou a vlasmi farby striebra, siahajúcimi mu až na plecia. S prižmúrenými očami si prehliadol príchodzieho, kývol hlavou, a vpustil ho rýchle dovnútra.
„Čakal som ťa skôr," riekol namiesto uvítania, a zahasproval za návštevníkom dvere.

Jazdec v čiernom zložil plášť k ohňu, ktorý napriek ročnému obdobiu horel v krbe, a unavene klesol na stoličku pri ňom.
„Viem, Majstre, ale zdržali ma nečakané prekážky," odvetil príchodzí ospravedlňujúco. „Musel som zmiasť svoju stopu pred niekoľkými Temnými, ktorí ma prenasledovali."
„Takže chýry sú pravdivé?" ozval sa starec, a sadol si oproti svojmu hosťovi. Uprel naňho pokojný, múdry pohľad rokmi skúšaného muža, a posunul k nemu misu so sýtou, hustou polievkou, ktorú len nedávno zložil z ohniska.
„Chýry sa tu šíria bleskovou rýchlosťou, ako som si stihol všimnúť," poznamenal jeho hosť s náznakom úsmevu, a nabral si z polievky plnú misku.
„Ďakujem, Majstre, veru som hladný, nejedol som od včerajška, ako som sa vybral za Vami."
„Len si daj, synu, náš rozhovor už tú chvíľu počká," vstal od stola a pobral sa naliať mu do čaše z domáceho vína.

Jazdec vyhladovane zjedol porciu, výdatne ju zajedol domácim chlebom a zapil vínom.
Keď utíšil hlad, vďačne pozrel na starca. Ten rýchlo odpratal riad zo stola a pozval ho, aby sa usadili bližšie k ohňu. Obom nalial ďalšieho vína, aby sa trošku uvoľnili, a lepšie sa im rozprávalo. Vedel však, že jeho hosť je k nemu vždy úprimný, a nič pred ním netají.

„Je teda pravda, že sa stratená kráľovská dcéra našla vo svete za Dverami, ale Temní ju pripravili o život?" začal starec priamo.
„Žiaľ, je to pravda, Majstre, a nehovorí sa mi to ľahko," prikývol jazdec. „Ale, ohrozená je aj jej dcéra, ktorú sme s Jonahom celé tie roky taktiež strážili, a chránili."
„Vám, ako jediným Strážcom, sa podarilo dostať k nim tak blízko bez toho, aby vás podozrievali? To bol veľký úspech, veď toľké roky sa ju už pokúšali Strážcovia nájsť, ale bez úspechu."
„Áno, predtým dlhé roky žila, aj s dcérkou, útekmi a presunmi na rôzne miesta, aby po sebe zahladili stopy, a nemohli ich Strážcovia nájsť, ale keď sme ich napokon našli my, zmenilo sa to. Diana nám verila, aj keď, zo začiatku, to bolo rôzne," pousmial sa pri spomienkach, ktoré sa mu vynárali v mysli.
„Čítal som Jonahove správy, neskôr aj tie tvoje, boli podrobné a uspokojivé, darilo sa vám," povedal uznanlivo starec. „Ale potom sa niečo udialo..."

Mladý muž videl, že jeho hostiteľ pozná všetky podrobnosti, a nič pred ním neutají. Prečo by však mal?
Jazdec si ťažko vzdychol a prikývol.
„Jonah vážne porušil Pravidlá, keď sa do Diany zamiloval."
Starec sa odmlčal a premýšľal, ako má vysloviť svoj názor bez toho, aby svojho hosťa nezmiatol svojou otvorenosťou.
„Ostane to len medzi nami, Chris," riekol napokon pomaly. „Ja osobne si myslím, že to tak prísne brať nemôžeme. Citom sa nedá rozkázať. Áno, zamiloval sa, a k tomu všetkému sa ešte aj tajne zosobášili, ale podľa môjho skromného úsudku tým možno ešte viac posilnil vašu úlohu Strážcov. Viac ste na nich mohli dohliadať, keď ste sa stali rodinou, a žili spolu."

„City by nemali narušiť naše Poslanie, Majstre," odvetil Chris. „Potom v mnohých veciach konáme neuvážene, a úplne inak, ako keby tie city neexistovali. Strácame zdravý úsudok, dáme sa viesť svojimi citmi, a to môže byť napokon nebezpečné."
„Nebuď zas tak tvrdý, Chris!" karhal ho starec vľúdne. „Vidím, že ťa k tvojmu Poslaniu vycvičili priam dokonale, ale tiež si len človek, máš svoje city. Nikdy si neuvažoval nad tým, že Jonahove city k jeho zverenkyni sú skutočné, a úprimné? Myslíš, že to bola všetko fraška?"
„To nie, Majstre, Jonah Dianu skutočne miloval," odmlčal sa a zahľadel do plameňov.
Vyzeral, že nad niečím vážne uvažuje, ale potom myšlienky odohnal a pozrel na svojho hostiteľa. Ten sa nebadane sám pre seba pousmial, dobre poznal srdce a city svojho hosťa. Čítal v ňom ako v otvorenej knihe, ale nedal najavo nijaké vedenie. Utvrdil sa vo svojich domnienkach, že Jonah nebol jediný, kto sa zamiloval do svojej zverenkyne.

„Podľa tvojich správ, a doterajších zistení, sú za smrť Jonaha a Diany zodpovední Temní, je tak?" spýtal sa ho po chvíľke ticha, kedy sa každý venoval svojim myšlienkam.
„Zo začiatku som to vôbec nepredpokladal, ale Tess mala po nehode zvláštne sny," odvetil pravdivo, nemal pred starcom čo skrývať. Poznal ho ako nikto iný, bol mu otcom, ktorého si nepamätal.
„Aké sú to sny?"
„V tých snoch sa vracia na miesto nehody, a vždy ju vidí z inej perspektívy. V tom poslednom videla, ako jeden z Temných vrazil dýku do predného kolesa auta, kvôli čomu auto havarovalo. Išli dosť rýchlo, a cesta bola mokrá."
„Tuší niečo Theressa o našom svete?" spytoval sa ďalej.
„Až do nehody nič netušila," odvetil Chris. „Vlastne, až do dňa pred nehodou," opravil sa.
Starec nič nepovedal, mlčky čakal na jeho vysvetlenie.
„Deň pred nehodou som sa s Jonahom nepohodol," vzdychol ťažko Chris. „Chcel prezradiť Diane našu pravú totožnosť, nechcel som mu to dovoliť. Tess si nechcene vypočula koniec nášho rozhovoru, a začala niečo tušiť. Potom prišli tie sny, a začala ma podozrievať, mať zvedavé otázky..."
„Povedal si jej niečo?"
„Nie, neprezradil som nič, ale ani som nič nepoprel, Majstre," priznal. „Vie, že som nejakým Strážcom, že ním bol aj Jonah, pretože jej to vyjavil v jednom zo snov. Videla v ňom celý rozhovor Jonaha s Dianou v aute, kým havarovali," vzdychol si. „Jonah jej to napriek mojim protestom napokon prezradil, a ona nebola príliš nadšená, že jej celé tie roky klamal," dodal potichu.
„Ako chceš udržať jej zvedavosť v bezpečných medziach?"

Mladý muž si sťažka vzdychol. Sám by to rád vedel, ale jeho zverenkyňa začínala byť priveľmi zvedavá, priveľmi naňho naliehala. Chápal ju, aj on by konal rovnako, keby sa to všetko prihodilo jemu. Boli si dosť podobní.
Dlaňami si prešiel po tvári, akoby z nej chcel zotrieť všetky starosti, všetky problémy posledných dní.
„Zatiaľ sa mi to darí, Majstre, myslím však, že nie nadlho. Doteraz som ju odbil s tým, že na pravdu nie je ešte pripravená. Dokedy mi to však bude veriť, je otázne."
Polená v krbe zapraskali, rozpadli sa v uhlíky a do vzduchu sa pri tom vzniesli desiatky iskier, ktoré ožiarili miestnosť. Dvaja muži, sediaci pri kozube, mali pred sebou neľahkú úlohu, vedeli, že nesmú stúpnuť vedľa, lebo následky by boli zničujúce.

„Tess zabila Temného, Majstre," šepol do ticha mladý muž.
Starec naňho uprel pohľad, a prekvapene nadvihol obočie.
„Ako?"
„Netuším, ako sa jej to podarilo. Muselo v tom byť nejaké kúzlo, inak si to neviem vysvetliť! Zrazu držala v ruke meč, a vedela s úplnou presnosťou, ako ho má použiť," vstal rázne z kresla, prekrížil si paže na hrudi a pristúpil bližšie k ohňu.
Keď znova prehovoril, díval sa radšej do plameňov, ako na svojho hostiteľa, lebo cítil, že zlyhal. Prvýkrát v živote mal pocit, že nesplnil svoje Poslanie.

Takmer nesplnil...

„A čo je horšie, našli nás, už nie sme na tom mieste v bezpečí," prehltol trpkú príchuť pravdy. Vedel však, že svojmu Majstrovi môže odhaliť všetko, aj najtajnejšie zákutia svojho srdca.
„Vystopovali ju, a ona sa musela brániť sama, nebol som pri nej! Keby som prišiel o niečo neskôr, ten Temný by ju zabil. Zlyhal som..."
Na ramene pocítil pevný stisk svojho Majstra, vyjadril mu ním svoju podporu, a najmä pochopenie.

Starec si zastal vedľa neho a prešla hodná chvíľa, kým múdro prehovoril.
„Ty si predsa nezlyhal, Chris. Život a poslanie vás, Strážcov, nie je len o tom byť vo všetkom dokonalý, a nikdy nezlyhať. Ste k tomu od malička vedení a vycvičení, no život prináša množstvo skúšok, ťažkostí. Teba v posledných dňoch skúša až príliš," odmlčal sa a pozrel zboku na mladého muža. Zachmúrene hľadel niekam pred seba, vedel však, že ho vníma.
„Podľa toho, čo hovoríš, to vyzerá, že Theressa zdedila matkine schopnosti, aj keď ich ešte úplne neobjavila. To s tým mečom bola prvá lastovička. Je to niečo, ako kúzlo čistého srdca, myšlienky tak úprimnej, že nech pomyslí z čírej hĺbky srdca na čokoľvek, nech by chcela byť kdekoľvek, stane sa tak."

Jazdec mlčky počúval, ukrýval si každé starcove slovo do srdca.
„Schopnosť  prechádza len na kráľovských potomkov ženského rodu, je tomu tak už oddávna. Theressa je pokračovateľkou po svojej matke. Nesmieš jej to ešte prezradiť, Chris!"
„Čo mám teda urobiť?"
„Musíte urýchlene opustiť mesto, kde teraz žijete, odísť čo najďalej, a zamiesť za sebou všetky stopy. Temných treba zmiasť, aby vás prestali hľadať. Čas ti ukáže, kedy máš Theressu začať pripravovať na jej návrat sem, kam podľa svojho rodu patrí," usmernil starec Chrisa.

„Iné riešenie nateraz nevidím. Temní sa k vám dostali príliš blízko, kráľovská dcéra nesmie byť v ohrození. Viem, že v tvojich rukách, Chris, je v bezpečí, a riadne chránená."
Po chvíli mlčania dodal s pohľadom upretým do očí mladého muža.
„Si najlepší spomedzi Strážcov, Chris. Viem, že sa môžem na teba plne spoľahnúť."

Chris prikývol na znak súhlasu.
„Dobre, ešte dnes v noci sa vrátim, a pripravím všetko na náš odchod z mesta."
„Ako dlho je Theressa bez tvojej ochrany?"
„Štvrtý deň."
„To je už veľmi dlho, Chris! Ponáhľaj sa za ňou, aby nebodaj nedošlo k nešťastiu!"
Mladý muž so synovskou oddanosťou a vďakou objal starca.
„Ďakujem za všetko, Majstre!" snažil sa, aby mu hlas znel pevne, a starec neodhalil jeho viac než strážcovskú oddanosť.

„Zbohom!" stisol mu starec na rozlúčku s mladíckou silou ruku a potľapkal ho po chrbte. Jazdec sa ešte raz obrátil, aby sa rozlúčil so svojím učiteľom a radcom, a vyšiel do noci.

TESS

Prebudil ma opakujúci sa zvuk neďaleko mňa.
S námahou som otvorila oči a rozhliadla sa, odkiaľ prichádza. V hlave mi hučala aspoň stovka bubnov, musela som vynaložiť všetku silu do jediného pohybu - aby som si sadla. Zistila som, že opakujúci sa hlasitý zvuk je budík na mojom mobile. Načiahla som sa za ním a vypla som ho, ticho bolo priam vykúpením. Chvíľku som ostala sedieť a len zhlboka dýchala.
Postupne sa bolesť síce vytratila, ale necítila som sa úplne v pohode. Vzadu na hlave som si nahmatala menšiu hrču, citlivú na dotyk. Sykla som od bolesti, musela som sa riadne udrieť. Pohľad na neporiadok v obývačke mi pripomenul, čo sa včerajší večer stalo.
A pohľad na hodiny v mobile mi pre zmenu hovoril, že by som si mala švihnúť, aby som stihla prísť do školy načas. Zvonenie budíka totiž znamenalo jediné – je už pondelok, a čaká ma maturitná skúška!
Pozviechala som sa čo najopatrnejšie na nohy, a zastonala pri pohľade na neporiadok v izbe.
Keď prídem, musím to dať do poriadku, zaumienila som si v duchu, v časovej tiesni, ktorá ma zvierala, som to nestíhala upratať pred odchodom do školy. Dúfala som, že ak sa Chris medzitým vráti, nevyvodí si z toho nesprávne závery. Na zápisník v koži, zapadnutý medzi papiermi, som v tej chvíli ani nepomyslela.

Pobyt v sprche so mnou urobil zázraky, cítila som sa oveľa lepšie, až na to citlivé miesto na hlave. Prešla som do svojej izby, a zo skrine som si vybrala šatový kostým, ktorý som si s maminou pomocou vybrala práve na príležitosť maturít. Nedovolila som slzám, aby mi pri spomienke na kúpu šiat, začali znovu tiecť. Zaumienila som si, že radšej, než plakať pri spomienke na matku, v týchto šatách, ktoré mi ju pripomínali, zvládnem maturitu, a aspoň pomyselne sa jej tak zavďačím.
Šaty, strihané a là decentný business štýl, boli bez rukávov, smotanovej farby, len veľké vrecká a všitý opasok boli lemované jemnou fialovou farbou. Ako moje oči.
K nim bolo farebne zladené sako s trojštvrťovými rukávmi, a tromi výraznými gombíkmi. Keď som si ich obliekla, presne obopínali moju postavu, akoby mi ich šili na mieru. V šatách som sa vždy cítila zvláštne, nepohodlne, omnoho radšej som mala nohavice v akejkoľvek podobe. Povedala som si však, že pri príležitosti maturity to nejako vydržím.
Napokon som si ešte spravila mejkap, jemne nalíčila oči, tvár nepotrebovala veľa, kruhy pod očami som zakryla len jemnou vrstvou púdru, a pery som si pretrela nenápadným rúžom. Vlasy som zopla do decentného drdola, aby ma pri písaní prípravy či odpovedi nevyrušovali, a vkĺzla som do lodičiek.
Zo zrkadla na chodbe na mňa už nehľadelo dievča. Oblečenie ma premenilo na mladú ženu, skôr čerstvú absolventku vysokej, ako maturantku, musela som sa veru lepšie prizrieť, či som to skutočne ja, lebo som sama seba nespoznávala.

Na chodbe pred našou triedou to vyzeralo ako v úli, všetci bzučali nervozitou či očakávaním. Chalanov zmenili obleky na vážnych mladých mužov, dievčatá dnes boli za krásne dámy.
Nebola som sama, ktorá prišla v šatách, ale keď som prišla ku hlúčiku, zhromaždenom na chodbe, vrava na pár sekúnd utíchla, zachytila som pár obdivných pohľadov od spolužiakov, ale i závistlivých od spolužiačok. Najmä Tamara, naša triedna kráska a hviezda, si ma dôkladne premerala od hlavy po päty.

„Teri, si to naozaj ty?" spýtal sa neveriacky Patrik stojaci oproti mne. „Páni, veru by som ťa nespoznal."
Čakala som hocičo, len nie pochvalu, a tak mi nečakane vohnala do líc ružovkastý nádych. Celé štyri roky som bola skôr za sivú myšku, musela som ich dnes hádam aj prekvapiť.
„Dnes sme predsa všetci za slušákov, nie?" snažila som sa odraziť ho vtipom.
„Myslela som, že prídeš v niečom čiernom, a nie takto," podpichla ma falošne Tamara, čakala na moju reakciu. Vždy vedela ako ublížiť.
„To bolo od teba fakt sprosté, Tamara!" zastal sa ma Michal a pristúpil ku mne. Aj ostatní spolužiaci sa tvárili pohoršene, a pozreli na ňu s náznakom odsúdenia. Ona len zodvihla namyslene bradu, venovala mi jeden zo svojich pohŕdavých pohľadov, a odkráčala na druhú stranu k oknu, čím dala všetkým najavo, čo si o nás myslí.

Aj keď som sa snažila tváriť, že sa ma jej poznámka nijako nedotkla, nebola to pravda. ň
Pichla ma pri srdci.
Vďačne som vzhliadla na Michala.
„Ďakujem," šepla som tak, aby to počul len on, a venovala som mu slabý úsmev.
Podišiel ku mne a stisol mi ruku.
„Pripravená?" kývol hlavou smerom ku dverám triedy, ktoré boli previazané širokou zelenou stuhou, s mašľou uprostred.
„Dúfam, že som ťa svojimi smskami veľmi nevyrušoval, a neodpútaval pozornosť od učenia..."
Pokrútila som hlavou. „Určite nie, práveže si mi pomohol nebrať to všetko až tak vážne!"
„Som rád, že si sa rozhodla prísť. Viem, že ti volala triedna o odklade."
„Nechcela som odklad maturity, nič by to nezmenilo. Aspoň som mohla pri učení myslieť na niečo iné, a neutápala sa tak..." zasekla som sa, lebo som si uvedomila, že mu prezrádzam svoje najvnútornejšie pocity. Zmätene som naňho pozrela, ale výraz jeho tváre mi vravel, že ma chápe.
Dvere triedy sa presne o ôsmej otvorili, vyšla naša triedna, aby nás privítala a oznámila nám v skratke priebeh dnešného prvého dňa maturitných skúšok.
Keď po nás všetkých prechádzala pohľadom, zazdalo sa mi, že sa jej v očiach lesknú slzy dojatia.
„Želám vám veľa šťastia!" povedala napokon, a vrátila sa do triedy.