Začínal mi už tou svojou tajomnosťou liezť na nervy. Zostala som nepohnute stáť na mieste, rozhodnutá povedať mu, čo mám na srdci.
Nadýchla som sa, a to poriadne zhlboka, potrebovala som pokojnú myseľ.
„Chris," začala som unavene. „Dnes som sa navždy rozlúčila so svojimi rodičmi, a ich strata ma stále bolí... cez pol mesta ma prenasledovala čudná temná postava v habite, ktorá mi vravela, že zomriem," hlas sa mi zlomil, ale chrapľavo som pokračovala.
Musela som to konečne zo seba dostať.
„Od teba sa mi už niekoľko dní nedostane viac pozornosti, než kvetu v kvetináči na okne, ktorý tam denne vídaš. Nedostala som od teba nijaké odpovede, a otázok začína byť priveľa! Chcem aby si mi všetko vysvetlil, Chris. Úplne. Všetko!"
Zradná slza mi stiekla po líci.

Bez slova pristúpil ku mne, chytil mi tvár do dlaní, a palcom pravej ruky mi ju zotrel. Dlho, predlho sme si hľadeli do očí, čas sa vôkol nás zastavil. Prechádzal mi prstom po lícnej kosti, telom mi prebehla vlna citov k nemu, úplne ma pohltila. Medzi nami sa odohrávalo čosi úžasné, strácala som pri ňom pojem o všetkom navôkol, chcela by som zostať v jeho objatí hádam aj navždy. Napriek odcudzeniu posledných dní mi bol všetkým. Ostal mi len on.
Nechcela som ho nikdy stratiť.

„Keď nastane ten správny čas, dozvieš sa všetko, čo budeš chcieť, Tess," šepol. „Viem, že ti moja odpoveď nestačí," pokračoval rýchlo keď videl, že ho chcem prerušiť. „Prosím, dôveruj mi. Skutočne, úprimne mi dôveruj."
Privrela som oči a zhlboka som vdýchla do pľúc večerný vzduch. Stále bolo vôkol nás zakliate ticho, ale v diaľke som už začula hukot áut a mestskej premávky.

Mám ti dôverovať, Chris? Ale ako, keď sa mi vzďaľuješ? pýtala som sa samej seba.
Chcela som mu dôverovať, veď doteraz tomu tak vždy bolo, bez výhrad.
Prikývla som, oči som však neotvorila.
Chris mi stále držal tvár v dlaniach. Cítila som, že pristúpil tesnejšie ku mne, zľahka sme sa dotýkali, pod blúzkou som cítila jeho telo, sálalo z neho ku mne príjemné teplo.
Z tváre mi prešiel dlaňami jemne po sluchách, prstami mi zablúdil do vlasov a jednou rukou mi prešiel na chrbát, až ma zalialo príjemné teplo. Jeho dych som zacítila na tvári, prekvapene som otvorila oči.
Trvalo to ani nie sekundu, ale v jeho očiach som zbadala záblesk vrúcneho citu, len krátko, ako keď sa škrtne zápalkou. A potom sa stalo, čo som vôbec nečakala.
Pobozkal ma.
Najprv opatrne, akoby sa bál, že sa mu rozplyniem v náručí, ale keď moje ústa odpovedali rovnako, bozkom, už nezaváhal ani chvíľku. Objal ma ešte mocnejšie, a jeho bozky ma úplne ovládli. Ako keď sa človek blúdiaci na púšti po dlhom čase napije vody, tak sme sa nevedeli nasýtiť jeden druhého.
Rukami som mu skĺzla po chrbte, a zašla mu pod tričko, bruškami prstov mu prechádzala po hladkej pokožke, a chcela som od neho viac, než len bozky.
Sníva sa mi to alebo ma Chris skutočne drží v náručí a bozkáva? behali mi mysľou otázky, zbytočne. Deje sa to, naozaj, snívala som o tom dlho, a nečakane sa to splnilo.
Srdce mi spievalo šťastím, v žilách kolovala horúčava. Privinula som sa k nemu ešte tesnejšie. Skrývalo ma jeho objatie, na pokožke mi zanechával svojimi dotykmi cestičky túžby.
„Chris," zašepkala som, všetka moja túžba sa zhmotnila do štyroch hlások jeho mena.

V tom okamihu akoby zamrzol, povolil objatie a prudko odomňa odstúpil, až som mala čo robiť, aby som udržala rovnováhu.
Z jeho úst som začula niečo ako: „Do pekla!"
Prekvapene som zažmurkala, počula som dobre?
„Chris?" prebrala som sa z omámenia, akoby mi dal facku. „Stalo sa niečo?"
„Toto sa nemalo stať!" precedil pomedzi zuby.
„To nemyslíš vážne, však?" spýtala som sa neveriacky.
Hruď sa mu dvíhala a klesala, ako prudko dýchal. Ruky zaťal v päsť, a v pohľade už nebolo ani stopy po túžbe, ktorú som tam ešte pred okamihom zhliadla.
„Musíme odtiaľto ihneď vypadnúť, pôjdeme domov..."

Prešiel okolo mňa, vzal ma za ruku a nútil ma kráčať za ním. Nohy ma ešte neposlúchali od práve prežitého návalu citov, jeho konanie som nechápala. Mala som chuť vytrhnúť sa mu a utekať opačným smerom, úplne sa mu vzoprieť.
„Christian Bauer, okamžite stoj!" zvolala som, a s vynaložením posledných síl som zastavila, aj keď sa pokúšal ísť so mnou ďalej.
Zvrtol sa na päte ku mne, temer sme sa dotýkali nosmi.
„Ak nechceš dnes večer zázračne použiť svoj meč znova, mali by sme sa ponáhľať!" ozval sa prudko. „Ten Temný, ktorého sme zabili, nebol jediný, ktorý ťa sleduje."
Nepovedala som mu na to nič, len som nemo prikývla, neschopná prehovoriť. Hrdlo stiahnuté citmi a sklamaním. A moja odvaha zmizla ako para nad hrncom.
„Fajn, to som rád," dodal a vykročil smerom k nášmu domu.

Na perách mi vyhasínali jeho bozky, a on bol znova nedostupný, ako predtým, akoby sa nič medzi nami nestalo. Vo svojom vnútri som sa snažila ovládnuť citový zmätok, ale nechcela som, aby Chris niečo zistil.
Nasadila som si teda masku figuríny z výkladu, beztvárnu, bez emócií, a mlčky som sa pohla za ním.

V byte bolo síce rozsvietené, ale vládlo v ňom ticho, také nezvyčajné, bolestné ticho. Striaslo ma smútkom, keď som si uvedomila, že ešte pred týždňom tomu tak nebolo.
Vždy u nás vládla pohodová atmosféra, vždy niečo rozvoniavalo z kuchyne, zaznieval mamin veselý hovor, alebo aspoň kulisa z televízie.
Mama často vykukla spoza rohu a jej „Ahoj moja!" bolo pre mňa uvítaním, že som skutočne doma. Už to tak nikdy nebude, nevráti sa to späť. Len dnes ráno som odchádzala z nášho bytu, aby som sa s ňou a Jonahom navždy rozlúčila.
Koľko sa toho dnešný deň stalo!

Pochovala som rodičov, stala sa zo mňa sirota... zablúdila som v meste, a nečakane ma aspoň na pár chvíľ rozptýlili spolužiaci, zabudla som pri nich na bolestnú realitu... cestou domov som neďaleko nášho bytu zabila nejaký prízrak, o ktorom som donedávna ani netušila, že existuje... a bozkávala som sa s Chrisom... teda on sa bozkával so mnou, úplne ma tým šokoval.
Priveľa udalostí na taký krátky čas.
Hlava mi doslova trešťala bolesťou a jediné, po čom som bez ohľadu na zmätok v duši myslela, bola moja posteľ. Spánok bolo jediné, čo mi mohlo pomôcť, vyslobodiť ma z bludiska otázok bez odpovedí.

Zamierila som preto hneď do svojej izby, na Chrisa som ani nepozrela.
„Pripravil som niečo na večeru, môžeš sa ísť najesť," začula som Chrisa spoza chrbta, keď som vošla do izby.
„Nemám chuť, vďaka za starostlivosť," odbila som ho.
„Musíš predsa niečo zjesť, Terezka, dnes si toho..." použil znenazdajky mamino oslovenie.
„Nehovor mi tak!" zavrčala som naňho. „Vravela mi tak len mama!"
Ostal zarazene stáť.
„Prepáč, neuvedomil som si to," vyzeral, že nevie, kam sa zrazu podieť. „Ale mala by si sa..."
„Nemám chuť, som unavená a idem spať. Dnes na mňa toho bolo priveľa."
Zabuchla som mu dvere pred nosom, možno to bolo neslušné gesto, ale nechcela som ho vidieť, dnes už nie.
Zhodila som zo seba čierne oblečenie, v ktorom som sa celý deň necítila nejako extra príjemne, hodila som ho k posteli a navliekla na seba rozťahané tričko s vypraným, už nečitateľným nápisom, ktoré som používala ako pyžamo.
Zahrabala som sa pod perinu a pomaly som upadala do ríše snov.

Spoly ponorená v spánku som začula, že sa dvere na mojej izbe otvárajú, a priplával ku mne Chrisov tichý hlas.
„Tess, už spíš?"
Neodpovedala som, chcela som, nech si myslí, že som zaspala.
„Musím odísť Tess, a tento krát skutočne neviem, kedy sa mi podarí vrátiť domov," pokračoval ticho. „Ráno ma tu už nenájdeš."
Ležala som naďalej  nepohnute, aj keď som ho plne vnímala. Chvíľočku bolo ešte ticho, akoby čakal na moju odpoveď, a potom som počula zatvoriť dvere na izbe, odišiel.

Silnejšie som zatvorila oči, aby som zabránila slzám vykotúľať sa von. Nechcela som plakať, nie pre neho. Bolelo ma milovať ho, a uvedomila som si, že musím svoje city k nemu pochovať.
Mala som sa aj naďalej trápiť nenaplnenou, neopätovanou láskou?
Skúsim sa od neho odpútať, veď sa možno v najbližších týždňoch naše cesty rozídu, nebudeme mať už nič spoločné. Nespájalo nás pokrvné puto, ani nijaké iné, tak prečo by som sa naďalej mala súžiť, a skrývať svoje city?
Dnes som ich dala najavo, nechala sa uniesť, a ako to dopadlo? Pochopil z mojej reakcie na jeho bozky, že k nemu niečo cítim?
Bola som na pochybách, že ani nie... ale plamienok nádeje možno stále vo mne tlel.

° ° °

    Spala som nepokojným spánkom.
Vo sne sa mi miešali všetky zážitky a emócie posledných dní.
Bežala som v ňom po asfaltovej ceste, vedúcej lesom, keď sa oproti mne v diaľke vynorili svetlá auta. Auto išlo dosť rýchlo, a zvláštne po mokrej ceste manévrovalo. Začala som naň mávať rukami nad hlavou, ale nevideli ma, bola som akoby priehľadnou. Keď auto preletelo okolo mňa, spoznala som v ňom Jonahovo auto, a zrazu som vedela, kde som a na čo sa dívam.

Opäť som sa záhadným riadením snov ocitla pri osudnej nehode, ktorá vzala mojim rodičom život, ale tento krát som sa na všetko pozerala akoby zhora, zvonka.
S rastúcim pocitom paniky vo vnútri som sa rozbehla za nimi, a kričala z plných pľúc: „Pozor Jonah, brzdi!"
Tesne predtým, ako sa ozvala osudná rana, a auto vbehlo na štrkovitý okraj vozovky, som z miesta, kde som tentokrát stála, videla, ako sa na ceste zjavila čierna postava v habite, a do predného kolesa auta mojich rodičov vrazila dýku. Úplne bez problémov, akoby to bola len vata, aj keď auto išlo dosť rýchlo. Vykríkla som, čo to robí, ale z hrdla mi nevyšiel ani hlások.
Postava sa vztýčila a pozrela mojím smerom. Do hlavy mi prenikol nepríjemný šepot, ovíjal sa okolo mňa ako had a zachádzal mi až do kostí.
„Vyvolená," začula som. „My si ťa nájdeme!" z tváre pod kapucňou civela na mňa len temnota. Postava sa pohla smerom ku mne.
Zhrozene som vykríkla.
V tom okamihu auto vrazilo do stromu, počula som náraz a chcela som sa rozbehnúť smerom k nemu, ale nejaká neviditeľná sila ma po ceste posúvala opačným smerom, preč od nich.
Zúfalo som sa rozkričala, snažila sa zo všetkých síl dostať, kde som chcela, ale bolo to nad moje sily, slzy mi tiekli po tvári a ja som kričala a kričala...

Musela som kričať aj v skutočnosti, lebo som sa prebrala na to, že mnou niekto trasie a snaží sa ma prebudiť. Zmätená som sa prebrala na svojej posteli, pri mne sedel Chris a triasol ma za ramená, aby som sa zobudila.
„Tess, preber sa, je to len sen!" začula som ho, jeho hlas sa ku mne približoval akoby z veľkej diaľky.
Po tvári mi stekali slzy, srdce mi stále vystrašene tĺklo, akoby to všetko bola skutočnosť, nie len nočná mora. Lampičku na nočnom stolíku som mala zasvietenú, musel ju zažať Chris, lebo som určite zaspávala potme.
„Si v poriadku?" spýtal sa Chris, keď videl, že som sa už úplne prebrala.
Roztrasená som prikývla.
„Bolo to strašné, zase som to videla Chris... ako zomreli, tú nehodu."
„Zase?" vyzeral prekvapený.
„Už sa mi raz podobný sen sníval, vtedy, keď som to nezvládla v tej márnici," pozrela som naňho. „Vtedy, keď som sa ťa pýtala, či si Strážca, a čo to znamená."
Zachmúril sa, vedel už, o čom hovorím.
„Čo sa ti snívalo tento krát?" spýtal sa.

Nechápala som, prečo sa ma na to pýta, ale rozpovedala som mu pekne celý sen.
„Neviem, prečo sa v snoch vraciam späť k tej nehode... akoby mi chceli vyjaviť niečo, čo prehliadam," uzavrela som potichu.
Chris mlčal, rozmýšľal, prstom si zamyslene prechádzal po spodnej pere, ach bože...
„Asi na tom naozaj niečo bude Tess," ozval sa. „Nič viac si nepamätáš?"
Pokrútila som záporne hlavou, bola som si istá, že som mu povedala všetko. Podľa môjho posledného sna to vyzeralo, že smrť mamy a Jonaha má na svedomí ten istý temný prízrak, aký som večer zabila mečom.
„Boli za tým Temní, však?" spýtala som sa Chrisa priamo.

Ostražito na mňa pozrel, ale mlčal. Vedela som, že myslí presne na to isté.
Skúpe svetlo lampy sliepňalo do tmy v izbe, ale výraz jeho tváre som videla veľmi dobre. Miešali sa v nej poznanie, hnev i nevyslovené otázky.
„Pôjdeme s tým na políciu?"
„Jasné, a povieme im, že sa ti snívalo, ako nejaký prízrak vrazil do predného kolesa nôž, a kvôli tomu auto našich rodičov dostalo šmyk, a vrazilo do stromu," riekol so sarkastickým podtónom.
„Prosím ťa, s týmto by sme nikde nepochodili. Necháš si to len pre seba, jasné?"
Rozprával sa so mnou ako s malým deckom. Vzbĺkol vo mne hnev.
„Chcela som len pomôcť pri objasnení prípadu, nevysmievaj sa mi!"
„Nevysmievam sa ti, len skús najskôr premýšľať, hm?"
„Ja... som dosť zmätená, je toho na mňa príliš... príliš veľa otáznikov," povedala som ospravedlňujúco, bezmocne som si povzdychla. „A chýbajú mi, Chris. Veľmi mi chýbajú."
Pozrel na mňa so smútkom v očiach.
„Aj mne," priznal po chvíli ticha.  „Nechápem, ako nás mohli dostať!" dodal tajomne, skôr pre seba, než pre moje uši, a vôbec som nechápala, prečo to povedal.
„Čo si to...?"
„Nevšímaj si ma, poviem občas, čo by som si mal len pomyslieť," schladil okamžite moju zvedavosť.
Pritiahla som si pod paplónom kolená pod bradu, a zamyslene sa naňho pozrela. Sedeli sme blízko seba, na mojej posteli, a predsa sa mi zdalo, že sme na míle vzdialení. Avšak, aj napriek tomu som chcela využiť tú chvíľku, keď sme znovu spolu, ako to bolo kedysi.
„Nechceš vedieť, čo sa stalo v ten deň nehody?" vyslovila som neodbytnú myšlienku, čo mi nedala pokoj, a spýtavo spočinula na Chrisovi pohľadom.