V okamihu, ako som si tú skutočnosť uvedomila, zježili sa mi všetky chĺpky na tele, a v neblahej predtuche niečoho nedobrého, som sa poobzerala. Ulica však zívala prázdnotou, neprešlo ani jediné auto, jediný trolejbus, vôbec nič. Prišlo mi to čudné, zrýchlila som radšej krok.
Zašla som za roh, a v tom okamihu som vykríkla.

Z tieňa, ktorý vykresľoval roh domu, vystúpila proti mne tmavá postava, do tváre jej padala kapucňa, a celá bola zahalená ako mních v tmavom habite. Zaspätkovala som, o krok cúvla, ale tá zvláštna postava sa hýbala so mnou. Vstúpila som do kruhu svetla z pouličnej lampy, a tam už tajomná postava nešla, zostala stáť na jeho okraji, kde svetlo hraničilo s temnotou. Bála sa vstúpiť do svetla, a pre mňa sa tak stalo akousi ochrannou bariérou.
Na ceste sa zjavilo auto, svetlom z reflektorov osvecovalo cestu i chodník, a keď sa jeho svetlá priblížili až k postave, tá sa rozplynula ako dym. Akoby tam pred pár sekundami vôbec nestála.
Srdce mi tĺklo ako splašené, nohy sa mi triasli, odmietali ma poslúchať. Stála som v kruhu svetla z pouličnej lampy, ktoré vytvorilo ochranný múr pred neznámymi tieňovými postavami, ktoré ma z neznámeho dôvodu prenasledovali. Pred pár dňami v parku, a aj teraz. Je to skutočné, alebo si to len namýšľam? A najmä... prečo to vidím?
Otázky mi behali mysľou, ale odpoveď na ne neprichádzala. Vedela som len o jednom človeku, ktorý by mi to vedel objasniť, a tým bol Chris.
Príď ešte s denným svetlom, zazneli mi naraz mysľou jeho slová, vybavil sa mi tón hlasu, akým mi ich hovoril. Naliehavo, s dôrazom.
Vedel, čo by sa mohlo stať?

Po ceste prichádzal k neďalekej zastávke ďalší trolejbus, rozpoznala som na ňom číslo päť. O päťke vravel Michal, že by ma mala doviezť na Pražskú! Zhlboka som sa nadýchla a rozbehla sa zo svetelného kruhu smerom k trolejbusu. Strach mi oťažel nohy, ale nemienila som to vzdať.
Okolo uší mi ševelil vietor, ale začula som zreteľné šepkanie a slová „vyvolená" a „zomrieš", ktoré mi vkĺzli do mysle. Akoby ich vyslovili tie tiene, ktoré ma prenasledovali.
Dobehla som v poslednej chvíli, nastúpila som prednými dverami a roztrasenými prstami som lovila z vrecka mince na zaplatenie cestovného. Vodič na mňa neprívetivo zazrel, ale nevšímala som si ho. Zrakom som prebehla po osadenstve trolejbusu, okrem mňa sa v ňom viezol len starší manželský pár a skupinka asi piatich mladých chlapcov a dievčat, baviacich sa s mobilmi. Vkĺzla som na dvojsedadlo za vodičom, a snažila sa upokojiť rozbehnuté srdce.

Vonku už nadobro prebrala nadvládu tma, a kde tu bolo vidno pomedzi mraky zažmurkať hviezdy. Niekde na priestrannej zelenej lúke, ďaleko za mestom, by bol na ne pri bezoblačnej oblohe určite nádherný pohľad.
Sledovala som svoj odraz v sklenej tabuli okna trolejbusu, a skoro som nespoznávala vlastnú tvár. Pod očami mi vystupovali kruhy od únavy a vyčerpania posledných dní, pokožka stratila zdravú farbu, a bola skôr priesvitnou ako zdravo ružovou. Čudovala som sa, že sa ma Michal a spolužiaci nezľakli, keď ma videli v takomto, nie práve príťažlivom, stave.
Odvrátila som pohľad od svojho biedneho odrazu, a snažila sa zoskupiť písmenká cestovného poriadku predo mnou v súvislú vetu, avšak nedarilo sa mi poskladať ani jedno zrozumiteľné slovíčko.
Hlavou mi vírili dookola len dve slová: vyvolená a zomrieš.
Ten hlas znel zákerne, výhražne, až desivo.
Významu som nerozumela, unikal mi.
Ja som nejaká vyvolená? Prečo mi oživené tiene rozprávajú, že zomriem?
Nič mi nedávalo zmysel, a k množstvu nezodpovedaných otázok len pribúdali nové.

Schúlená na sedadle som skoro zaspala, ale prebral ma nahratý hlas z reproduktora, oznamujúci názov zastávky, kde som mala vystúpiť. Rýchlo som vstala a tromi schodmi zbehla na chodník. Dvere trolejbusu sa za mnou zavreli, odlepil sa od chodníka smerujúc na ďalšiu zastávku, a ja som zostala stáť na chodníku sama ako prst.
Po ulici nešiel nik, ani po ceste neprešlo auto.
Zadné svetlá trolejbusu zmizli za zákrutou, a tá samota bola zrazu ohlušujúca.
Všade len ticho a tma, ani lístok na strome sa nepohol, ani vietor si po chodníku nepohadzoval nijaký papier, ktorý by vydával aspoň aký-taký šuštiaci zvuk. Akoby tu pripravili filmovú kulisu na bojovú scénu, a vyprázdnili predtým celú ulicu.

Zlovestné ovzdušie okolo mňa priam bzučalo, že sa niečo udeje.
Dych sa mi zrýchlil, srdce znovu o preteky rozbehlo. Pomaličky som sa obzrela vôkol seba. Pouličné lampy vytvárali na chodníku svetelné kruhy, vedela som, že cez ne prejdem bezpečne až na roh ulice, ktorá viedla k našej bytovke. Tento úsek cesty by ma nemali prenasledovať žiadne tieňové prízraky.
Ale, čo potom?
Nevedela som si v pamäti rýchlo vybaviť, koľko lámp svieti na ulici pred našou bytovkou. Inokedy úplne nepodstatná vec ma teraz desila.
Vykročila som k prvému kruhu svetla, ktoré na zem vrhala pouličná lampa, a načúvala som zvukom okolo. V tichu, ktoré vládlo, by bolo hádam počuť spadnúť aj špendlík.
Možno som si to len predstavovala vo svojej vydesenej mysli, a možno v skutočnosti vládol navôkol bežný ruch, s trúbením áut, hovorom ľudí ponáhľajúcimi sa domov z práce, či štekotom psov na povinnej vychádzke.

V duchu som odpočítavala kruhy svetiel, cez ktoré som kráčala. Nič sa nedialo, nik ma neprenasledoval, nikoho som nepočula, avšak ostražitosť som nechala napnutú na doraz.
Dostala som sa až na roh našej ulice, sklamane som si vzdychla. Na strane vedúcej k domu, kde sme bývali, lampy neboli, boli len na náprotivnej strane ulice, a nedalo sa povedať, že ich svetlo bolo ohromujúce, skôr len sliepňali z posledných síl do tmy. Skontrolovala som, či nejdú po ceste nejaké autá, aby som mohla prejsť na druhú stranu ulice, keď som začula ten zvuk.

Kroky.

Blížiace sa kroky, z ktorých mi po chrbte prebehol mráz.
Chcela som sa rýchlo dostať na osvetlenú stranu ulice, ale namiesto toho som zostala stáť ako prikovaná na mieste. Stále okolo neprešlo jediné auto, jediný chodec, ktorí by sa stali mojimi záchrancami. Zúfalo som sa obzerala po ulici, ale zívala prázdnotou.
Kroky zneli stále bližšie a bližšie. Strach mi zovrel hrdlo, nemohla som ani kričať. Siahla som po mobile a chcela som vyťukať Chrisove číslo, keď displej zhasol úplne, a už sa nerozsvietil. Potichu som zanadávala.
Nevedela som, či sa mám nad touto situáciou rozplakať, alebo sa smiať. Chris bol len pár krokov odo mňa, v našom byte, a nemohla som mu dať nijako vedieť, že ho potrebujem.
Vedela som, s nevysvetliteľnou istotou, že by mi pomohol, zachránil ma. Teraz som sa však musela samotná postaviť čelom všetkému, čo ma čakalo v nasledujúcich okamihoch.

Zvuk krokov naraz utíchol. Nasala som do pľúc vzduch, zavrela oči a pomyslela si, nech sa stane, čo sa má stať.
Otočila som sa.
Stál pár krokov odo mňa, presne, ako som čakala. Temná postava zahalená v čiernom habite, kapucňa padajúca hlboko do tváre, ktorú som mu nevidela. Podišiel ešte bližšie, v temnom habite to pôsobilo, akoby sa vznášal nad zemou, odev sa mu vôbec nezavlnil.

„Neutečieš, Vyvolená!" ozval sa znovu tým hrozivým hlasom, aj keď v skutočnosti iba šeptal. „Pred nami sa nedá utiecť!"
Prehltla som. „Pred vami? Je vás azda viac?"
Jeho smiech znel ako chrapot zdochýnajúceho psa. „Dlho sme ťa hľadali. Teba aj tvoju matku."
„Nerozumiem, prečo by ste hľadali práve nás dve?"
Na okamih zavládlo ticho, akoby nepochopil moju otázku.
„Aby si nemohla naplniť Proroctvo, Vyvolená..."

Netušila som, o čom hovorí.
Potrebovala som však získať čas, drahocenný čas na útek, či na útok.
„Proroctvo? Ja ale o nijakom proroctve neviem!"
„Matka ti nič neprezradila? Aká škoda! Umrieš bez toho, aby si vedela prečo, Vyvolená!"
Spod kapucne mu nebolo vidno tvár, miatlo ma to a nevedela som, čo za stvoru vlastne mám pred sebou. Vyžarovalo z neho zlo, priam hmatateľné, temné zlo a strach.
A chcel ma zabiť.
Úplne po tom prahol, akoby to bolo jeho poslanie. Bolo len otázkou minút, kedy tak učiní.
A ja som sa nemohla nijako brániť.
Zachovaj pokoj, rozmýšľaj! opakovala som si v duchu, a snažila sa zachovať chladnú hlavu, aj keď sa mi triasli kolená.

Myšlienky mi odbehli ku Chrisovi, neviem prečo mi práve v tejto chvíli napadlo, že som sa s ním nerozlúčila v dobrom, a vlastne, už to možno ani nestihnem. Ako on s Jonahom.
Zabolelo ma pri srdci, ani som mu nestihla povedať, čo k nemu cítim...
A v tom, úplne znenazdajky, ako blesk z jasného neba, ma osvietila jedna dávna spomienka, a zrazu som presne vedela, čo by som mala spraviť...
Vybavila sa mi lekcia z jednej dávnejšej hodiny šermu, na ktorej som bola práve s Chrisom, a kde ma učil jeden výpad, ktorým by som protivníkovi jediným pohybom meča odsekla hlavu.
Odrazu som si bola viac než istá, ako by som sa mohla zbaviť temného nepriateľa predo mnou.
Chýbal mi už len ten meč, ktorý mi mal pomôcť.
Túžobne som pomyslela na svoj obľúbený kúsok zo šermiarskeho kurzu, ako by som ho práve teraz mala rada pri sebe, a použila ho.
Zhlboka som sa nadýchla, zovrela pevne dlane v päsť, rozhodnutá bojovať o vlastný život, a v pravej ruke som naraz zvierala rukoväť svojho meča. Nechápala som, ako sa mi tam zjavil, ale vedela som úplne presne, čo s ním mám vykonať.

Najúčinnejší je moment prekvapenia, počula som šeptať Chrisov hlas, akoby stál tesne pri mne. Zovrela som pevne zdobenú rukoväť, a v zlomku sekundy som ho už držala oboma rukami tak, aby som naučeným pohybom odrovnala protivníka predo mnou. Prudko som ním švihla, a ostrím meča odťala temnému prízraku hlavu, ak teda nejakú hlavu mal.
Ozvalo sa asi najpríšernejšie kvílenie, aké som kedy počula, a prízrak sa začal na chodníku zvíjať a triasť, ale nezmizol, nezabila som ho svojím útokom. Okamžite sa na mňa vrhol, nestihla som sa spamätať a zopakovať zásah mečom, keď vzduchom zasvišťalo ostrie ďalšieho meča, a tieňový prízrak sa s kvílením rozplynul ako dym.

Úplne vystrašená som pustila svoj meč z ruky, s rinčaním dopadol na chodník k mojím nohám.

Nevládala som.

Temný sa rozplynul, a predo mnou stál Chris zvierajúci v ruke svoj meč. Stekala po ňom zvláštna tmavá tekutina podobná ľudskej krvi.
„Som rád, že tvoje hodiny šermu neboli zbytočné," zahlásil.
Prekvapene som zažmurkala.
„Máš chuť vtipkovať Chris? Skoro ma to zabilo, to... ani neviem, čo to bolo?" vybehla som naňho. „Veď ja som práve... skoro zabila... to niečo!"
Slzy som mala na krajíčku, dnes bolo toho na mňa priveľa. Potrebovala som skôr jeho objatie, ako vtipkovanie.

Kútiky úst mu klesli, tváril sa zrazu smrteľne vážne.
„Ako sa ti to podarilo?"
„Čo myslíš?" nechápala som.
„To s tým mečom, ako si ho získala, a ako si vedela, čo s ním máš urobiť?"
„Ja... netuším, zrazu som to jednoducho vedela. Pomyslela som si, že by som práve nesmierne potrebovala svoj meč, z hodín šermu, a zrazu som ho zovrela v dlani. Nechápem, čo sa stalo, Chris," priznala som. „Pozri, je to presne on, môj meč zo šermu, ktorý som..." chcela som ho zodvihnúť z chodníka, kam som ho upustila z ruky, ale už tam nebol.

Nechápavo som zdvihla hlavu späť ku Chrisovi.
„Čo to má znamenať? Veď ešte pred chvíľkou tu bol!"
„Tak to dosť vysvetľuje," zašomral si Chris popod nos, skôr pre seba, než pre mňa.
„Prosím?"
„Tess, povedal ti niečo ten Temný?" prepočul náročky moju otázku.
Vzdychla som si, cítila som sa mizerne, bolo mi chladno a triasla som sa na celom tele. Nevedela som, či naozaj od zimy, či od vyčerpania a prežitého šoku.
Zavrela som oči a snažila sa vybaviť si slová, ktoré Temný vyslovil.
„Vravel mi Vyvolená... a zomrieš, aby som nemohla naplniť nejaké Proroctvo. Vôbec netuším, o čom hovoril," pozrela som znovu naňho.
Sústredene ma pozoroval, počúval každé moje slovo. Vyzeralo, že nad niečím dôležitým uvažuje, ale svoje domnienky nevyslovil.
„Poď, vrátime sa domov," povedal napokon, akoby sa pred chvíľou nič neprihodilo. Z ostria meča zotrel tmavú krv Temného, mračil sa pri tom, ale svoj pohľad ku mne neotočil.

Vo mne sa v tých okamihoch miešalo toľko pocitov, až som mala problém ich ustáť. Točila sa mi hlava... a najmä, už som mala dosť jeho neprístupnosti.