Dni, ktoré nasledovali, sa vliekli jednotvárne a pomaly, zlievali sa do jednej veľkej machule, v ktorej som stíhala rozoznávať svetlo a tmu.
Mamu s Jonahom sme pochovali vedľa seba na starom mestskom cintoríne, v upršaný májový deň, presne dva dni po nehode, ako mi povedal Chris. Okrem nás dvoch a kaplána, ktorý vykonal smútočný obrad, na ňom bola len susedka z poschodia pod nami, ktorá ma strážievala, keď som bola malé dievčatko, a mama chodievala večer do práce.
Ako jediná plakala. Ja som už nemala silu a asi ani slzy, len som meravo stála celá v čiernom pod dáždnikom, ktorý držal Chris. On spola mokol, ale ani slovkom si nesťažoval. Myslím, že by som si ani nevšimla, keby ten dáždnik nemal. V mojom vnútri ma napĺňal rovnaký chlad, aký ma zahaľoval v tom daždivom počasí, rovnaký, ako studené kvapky dažďa, kvapnúce mi sem-tam z dáždnika na blúzku.

Hľadela som na dve rovnaké rakvy s kyticami kvetov pred sebou, a necítila som nič, emócie vo mne vymreli. Keď ich obe spustili do pripravenej jamy, len som roboticky zobrala do každej ruky hrudu zeme a hodila ich na ne. Nevadilo mi, že som z toho mala celé ruky od blata, a zašpinila som si aj sukňu.
Mokrá hlina tupo dopadla na drevené veko truhiel. Pery mi zvlnilo tiché zbohom, slza však nevyšla.
Už som ich vyplakala dosť. Za oboch.
Za to prázdno, čo po nich zostalo.
Za nespravodlivý osud.
Za to, že nás ich smrť s Chrisom ešte viac odcudzila, akoby pretrhla puto, ktoré nás dovtedy spájalo.

Tie dva dni pred pohrebom som ho skoro vôbec nevidela. Odchádzal z bytu ráno, a vracal sa neskoro v noci. Nevedela som, kam chodí, čo za celú tú dobu robí. Jediné, čo som vedela, bolo, že všetko okolo pohrebu vybavoval on, ale nič som mu na to nepovedala, nepoďakovala som mu.
Bola som zatvorená vo svojej izbe, a okrem pár nutných okamihov som z nej nevychádzala až do pohrebu. Zahrabala som sa do periny spomienok, smútku a melanchólie.
Mala som pocit, že sa mi odcudzuje aj posledný človek, ktorý mi na tomto svete ostal, môj nevlastný brat. Nedal mi odpovede na otázky, ktoré som potrebovala poznať, aby som pochopila, prečo sa všetko stalo. Prečo sa diali veci, ktoré som si nevedela nijako vysvetliť, prečo ma prenasledovali divné, desivé sny, a prečo za mnou naťahovali tiene svoje pazúry...
Príliš veľa prečo a nijaká odpoveď. Nijaké objasnenie. Len ticho. Pátravé pohľady, keď sme sa náhodou stretli v kuchyni, či na chodbe. Už-už som mu chcela zakaždým niečo povedať, ako to bolo doteraz, ale v poslednej sekunde som si to rozmyslela.
Z jeho strany som nezačula ani slovíčko, len pevne stisnuté pery, strnisko na tvári a kruhy pod očami boli znakom, že aj on prežíva ťažké dni. V niektorých okamihoch som mala chuť ho schytiť a prefackať, aby sa prebral a vnímal, že som tam aj ja, medzi tými osamelými stenami bytu, ktorý ešte pred niekoľkými dňami prekypoval životom a radosťou.
Každý z nás prežíval svoj smútok sám, neschopný sa otvoriť tomu druhému. Ja som chcela vedieť viac, než som mohla dostať, a on zaryto mlčal a vyhýbal sa akémukoľvek vysvetľovaniu.

Áno, staral sa o prísun jedla, o aký-taký poriadok v byte, zariadil celý pohreb, ale určite len z povinnosti. Myslel, že je mi to možno dlžný, a mne na tom vôbec nezáležalo. Potrebovala som jeho samotného, stačila by mi len jeho prítomnosť, jeho mlčanie, nemusel by prehovoriť ani slovíčko. Potrebovala som ľudskú blízkosť, ostala mi však len samota bytu, ktorá ma ubíjala. Nechcela som ho stratiť, bol jedinou osobou, ktorá mi na tomto svete ostala.
Čo ale chcel on? Čo sledoval tým, že sa tváril, že zrazu preňho neexistujem? Prečo mi pred pár dňami tvrdil, že by sme mali teraz držať pri sebe, a koná presný opak?

Z cintorína sme kráčali mlčky, ponorení každý do vlastných myšlienok. Keď som si predstavila, že sa mám vrátiť späť do toho prázdneho bytu, do izby, v ktorej som za posledné dva dni vyplakala viac sĺz, než za celý svoj doterajší život, niečo vo mne silno zaprotestovalo.
Zastala som uprostred chodníka a vzhliadla ku Chrisovi, ktorý urobil ešte pár krokov kým si všimol, že nekráčam vedľa neho. Spýtavo sa na mňa pozrel.
„Chcem ešte zostať vonku. Sama," zdôraznila som. V dokonalej tvári sa mu mihol nesúhlas. Už pekných pár dní nevidela žiletku, strnisko ho robilo starším. A neskutočne príťažlivým, až ma zabolelo pri srdci. Hľadela som naňho takto priamo, a za denného svetla, po dlhšej dobe, ale stále to bol on, príťažlivý, úžasný Chris.
„Kam chceš ísť?"
„Netuším," pokrčila som plecami. „To je úplne jedno, kde budem. Hlavne nechcem ísť do toho tichého bytu."
Zdalo sa mi, že na mňa hľadí až príliš dlho. Akoby mi chcel čítať myšlienky, zistiť, kam pôjdem.
„Dávaj si pozor, Tess. Vráť sa ešte za denného svetla, prosím..."
„Vravím, že netuším, kedy prídem. Možno až v noci, možno ráno?" preháňala som. „Ja... chcem byť proste sama."
„Tess je to dôležité. Príď ešte s denným svetlom, sľúb mi to!"
Bezmocne som rozhodila rukami.
„Budem sa snažiť," povedala som napokon.
Nemohla som mu prisľúbiť niečo, čo som nevedela splniť. Ani som nechápala, prečo mu na tom tak záleží, keď doteraz o mňa nejavil nejaký záujem.

Zvrtla som sa na opätku a pobrala som sa opačným smerom, kúsok späť k cintorínu, ale odbočila som o ulicu nižšie. Neobzrela som sa za ním. Ani dáždnik mi nechýbal, pršať už dávnejšie prestalo. Len som kráčala, krok za krokom, nevedela som ani kam, a zhlboka som vdychovala čerstvý vzduch umytý dažďom. Snažila som sa na nič nemyslieť, len jednoducho ísť, nevšímať si nikoho a nič, dostávať do pľúc nový vzduch. Uzavrieť za sebou starú kapitolu, a dívať sa v ústrety ďalšej.

Keď na truhly mojich rodičov dopadli hrudy zeminy, stali sa symbolom mojej rozlúčky. Musela som ísť ďalej, nemohla som sa motať v minulosti, chcela som nechať ich duše odísť. V pokoji.
Ja som tiež hľadala pokoj pre svoju dušu. Áno, smútiť za nimi budem ešte dlho, lebo odišli z môjho života až príliš nečakane, a bolestne ma to zasiahlo. V mojom živote ostala po nich diera, ktorú už nikdy nič nezaplní. Sĺz a utápania sa v spomienkach však už bolo dosť.
Dva dni v zatvorenej izbe ma emocionálne vyšťavili, odcudzenie s Chrisom tiež nebolo ľahké. Nechápala som, prečo sa to deje, dúfala som však, že to celé pominie, a budeme môcť ísť každý vlastnou cestou.
Nič nás už nespájalo, neboli sme pokrvní príbuzní, boli sme dvaja cudzí ľudia v jednom byte. Keď som si to uvedomila, prebehla mnou vlna ľútosti. Môj život bol doteraz spojený s Chrisovým, neviditeľné nitky nás navzájom preplietli a nevedela som si predstaviť, že ich len tak pretrháme.

Kráčala som, nevnímajúc kam, prekladala som nohu pred nohu, neobzerala som sa vôkol seba. Až kvapky dažďa, ktorý sa opäť spustil z chmúrneho neba, ma prinútili poobzerať sa po blízkej skrýši. Zistila som, že v tejto časti mesta som už dlho nebola, ak som tu už vôbec niekedy bola. Nevedela som si spomenúť, ako sa to tu volá.
Vbehla som pod prístrešok najbližšej autobusovej zastávky, kde sa okrem mňa stihlo ukryť už zopár ľudí. Názov zastávky, na ktorý som zaostrila pohľad, mi nič nevravel, azda len to, že som pekne ďaleko od svojho bydliska. Zahalená v myšlienkach som prešla pekný kúsok cesty.

Striasla som z čiernej blúzky tých pár kvapiek, čo sa mi tam stihlo usadiť, keď ma vyrušil niečí dotyk na pleci.
„Teri, si to predsa len ty! Nespoznal som ťa hneď. Čo, prosím ťa, hľadáš v tejto časti mesta?"
Obzrela som sa za známym hlasom, bol to Michal, spolužiak z triedy. Pokúsila som sa o úsmev a náznak potešenia v tvári.
„Michal! Uhm... vyzerá, že sa mi podarilo trošku zablúdiť," priznala som.
„Vážne? To ti mám ako veriť?" pokúšal sa tváriť neveriacky, ale neposlušné ohníky v očiach ho prezradili. Vôbec ho netrápilo, či som zablúdila a jeho radosť z náhodného stretnutia bola úprimná.
„Už to tak bude. Čím sa dostanem na Pražskú alebo aspoň blízko k nej?"
„Najlepšie päťkou, ale tá ti pred chvíľkou odišla," pozrel na mňa a skoro som videla, ako sa mu od premýšľania točia kolieska v hlave, a lišiacky sa usmial. „Ďalšia ide až za pol hodku, pozývam ťa zatiaľ na jednu horúcu čokoládu so šľahačkou," vyšlo z neho.

Pohľadom prešiel po mojom čiernom oblečení.
„Viem, čo sa ti prihodilo, je mi to ľúto. Úprimnú sústrasť," dodal už tichšie, ale jeho súcitný pohľad netrval veľmi dlho. Našťastie. Dobre mi to padlo, že ma neľutuje, ale nenápadne mi naznačil svojím pozvaním, že život ide aj napriek bolestným stratám ďalej.
Michal bol miláčikom triedy, obľúbený, celkom sympatický chalan, pozvanie od neho ma preto prekvapilo. Mal v hľadáčiku iný typ dievčat, než som bola ja.
„A priznám sa, že už mi z toho bifľovania začína prepínať, tebe nie?" ozval sa po chvíli. Nechápavo som naňho pozrela, ale vzápätí mi to došlo. Máme predsa akademický, a na budúci týždeň maturujem!

V celom tom rýchlom slede udalostí, ktoré som prežívala za posledné štyri dni, mi príprava na maturity úplne vyfučala z mysle. Pri srdci ma zabolela spomienka, ako sme sa s mamou dohadovali na oslave mojej skúšky dospelosti. Na rozdiel odomňa, vôbec nepochybovala, že ju zvládnem na výbornú.
„Terezka nemáš sa čoho báť, s tvojimi výsledkami a bezproblémovým učením to zvládneš ľavou zadnou, uvidíš! O týždeň sa na tých stresoch, čo si vytváraš, budeš už len smiať," počula som ju aj teraz, akoby stála pri mne. Prehltla som slzy, ktoré chceli vyhŕknuť.
Najprv som chcela jeho pozvanie odmietnuť, ale keď som si predstavila, že sa mám vrátiť do smutného bytu a k Chrisovi, ktorý mi začínal byť cudzí, zmenila som názor.
A prečo neísť? Chvíľka rozptýlenia by mi mohla aspoň trošku pomôcť zmeniť náladu.
„Vieš, ja som tomu učeniu ešte veľa nedala," vrátila som sa k téme učenia na maturity.
„Pri tvojich známkach sa ani nemusíš strachovať. Spravíš to ľavou zadnou!" zasmial sa Michal a nevedomky zopakoval mamine slová.

„Skočíme do Trinity?"
Bol to obľúbený podnik a bol neďaleko.
Prikývla som. „Len ak nebudeme rozprávať o učení."
„Dohodnuté!" súhlasil rýchlo a zdvihol ruku ako na prísahu. „Musím zmeniť vzduch a aspoň na chvíľu prísť na iné myšlienky, takže budem len rád, keď tému maturít vynecháme," dodal s úsmevom, ktorý mu veľmi pristal.
Strčil si ruky do vreciek riflí, akoby zrazu nevedel, čo s nimi, a vykročil zo zastávky popri mne. Pobrali sme sa do klubu, kde pri stoloch posedávalo zopár skupiniek mladých, smiali sa a rozprávali, poniektorí popíjali, tí pod osemnásť nealko samozrejme. Niektorých som poznala z videnia zo školy.
Pripadala som si tam zvláštne, nechodievala som na takéto miesta, bolo mi to cudzie, a chvíľu som sa cítila nepríjemne. Zachránil to však Michal, z ktorého sa vykľul príjemný spoločník, až mi bolo ľúto, že som ho takéhoto nespoznala za tie štyri roky v škole. Bol nenútený, priateľský, príjemný.

K nášmu stolu časom prikvitlo zopár ďalších spolužiakov, niektorí ostali, niektorí sa posunuli inde či odišli. Čas príjemne plynul a ja som vypustila z mysle všetkých démonov, ktorí ma strašili za posledné dni. Dokonca sa Michalovi podarilo ma rozosmiať, a nepripadala som si za to previnilo.
Všetko bolo fajn, až kým sa spolužiačka Katka nečakane spýtala:
„A ty si čo tak divná, celá v čiernom? Niekto ti umrel?" zasmiala sa vlastnému pokusu o vtip.
Všetci pri stole razom stíchli, videla som, že ju niekto pod stolom kopol do nohy.
„No čo jeee?" spýtala sa nechápavo, až nahnevane, a prešla pohľadom po tvárach zúčastnených. Zrazu sa všetok opar bezstarostnosti vôkol mňa rozplynul , a znova som stála pred krutou realitou.
Prehltla som, v ústach som mala úplne vyprahnuté. Sklopila som pohľad na nedopitý pohár koly, položený na stole. „Dnes mali pohreb," povedala som sotva počuteľne.
„A do riti!" vyšlo z úst previnilkyne skôr, než si to stihla rozmyslieť. „Netušila som... prepáč, Terka. Je mi to ľúto. Fakt mi to mohlo trknúť, keď si celá v čiernom, a ty v takom nechodievaš," ospravedlňovala sa mi.
„Ty za to nemôžeš, nemala si to ako vedieť. Nepovedala som vám to, chcela som... proste len vypnúť od všetkého," priznala som.

Už mi tam však vôbec nebolo tak príjemne, ako pred chvíľkou. Pokazila to jediná otázka.
Jediná skutočnosť.
„Prepáčte, už radšej pôjdem."
Vybrala som z vrecka úzkej čiernej sukne päťeurovku, a položila ju k poháru na stôl.
„Nechaj to tak," ozval sa na to Michal. „Pozval som ťa."
Vyslala som k nemu ďakovný pohľad, a pobrala sa k východu.
„Počkaj, odprevadím ťa!" dobehol ma po pár krokoch.
„Netreba, fakt," odmietla som jeho návrh. „Veď zastávka je hneď za rohom."
„Pôjdem s tebou," nedal sa odbiť.
„Nie, zostaň s nimi. Ja to zvládnem, som už predsa veľká," pokúsila som sa o žart.
Kútiky úst sa mu zavlnili jemným úsmevom, ktorý z neho spravil fakt príťažlivého chalana. Prečo som to štyri roky nevidela?
„Ako teda myslíš... vidíme sa na maturách. Možno ti pošlem povzbudzujúcu sms, keď nebudeš vládať s učením," podpichol ma. „Nech sa ti darí... veď vieš, ako to myslím."
Prikývla som.
„Ďakujem, Michal," rozlúčila som sa, a vykročila ku schodom vedúcim von.

Vyšla som na ulicu, ktorá sa halila do šera, každú chvíľu sa malo úplne zotmieť. Striaslo ma chladom. Po pár krokoch smerom k zastávke ma však chlad neopustil, a nebolo to len chladom vonku.
Pocit, ktorý ma prenikol, som už raz zažila, dokonca nedávno.
Keď som utekala z parku.