Auto uháňalo prázdnymi ulicami mesta, nik z jeho osadenstva neprehovoril slovko. Policajti sedeli mlčky a sledovali cestu, ja som nemala silu sa niečo pýtať, veď všetko som sa mala dozvedieť o pár minút. Pozerala som cez okno auta na pozhasínané domy, len v niekoľkých oknách sa kde-tu ešte svietilo, asi tam nemohli spať, alebo ešte pozerali televíziu. Pohľadom som prebehla vysvietené výklady obchodov, s figurínami bez života. Aj ja som si pripadala ako ony, mĺkve a s maskou na tvári, ktorá poznala len jeden výraz, a nikdy sa nemenila.

Jednotvárne pradenie motora ma pomaly uspávalo, oči mi klipkali a azda by som zaspala, keby auto náhle nezastavilo, a dvere po mojej ľavici sa neotvorili, aby som mohla vystúpiť. Boli sme na mieste, budova polície bola väčšinou pozhasínaná, len v niektorých kanceláriách na prízemí sa svietilo.
Vystúpila som pred budovu a pohla sa s policajtami dovnútra, každý išiel z jednej strany, a ja som si medzi nimi pripadala ako zločinec, ktorého vedú na vypočúvanie. Stále mlčali, ani mi nenaznačili, čo sa bude diať.
S malou dušičkou som vstúpila do kancelárie, kde ma usadili na otáčavú stoličku, a ponúkli mi čaj alebo vodu. Odmietla som.
Poručík Galis si vyzliekol bundu, zavesil ju na vešiak pri dverách a s povzdychom sa usadil oproti mne, jeho kolega kamsi zmizol. Preložil zopár zložiek papierov nabok, aby si spravil na stole miesto, zopäl si ruky pod bradou a uprel na mňa pohľad. Tiež som naňho hľadela a čakala, kým začne.
„Slečna Kostelanská," začal pomaly. „Viete, prečo sme vás sem priviedli?"
Pokrčila som neurčito plecami. Možno som tušila, ale nechcela som si to stále pripustiť.
„Totiž... hm, ide o dosť nepríjemnú záležitosť," pokračoval a opatrne volil slová, bolo vidieť, že sa o to snaží.
„Súvisí to nejako s mojou mamou a Jonahom, predpokladám," začala som neisto domnienkou, ktorá mi vírila mysľou odkedy som otvorila dvere bytu dvom policajtom.
Srdce mi tĺklo tak hlasno, až som sa bála, že nebudem počuť jeho odpoveď. Začala sa mi krútiť miestnosť a obliala ma nepríjemná horúčosť. Poručíkova tvár, na ktorú som napäto hľadela v očakávaní ďalších slov, sa mi začala rozmazávať, až som musela zažmurkať, aby som naňho videla dobre.

Zamračil sa a naklonil hlavu nabok. Videla som, že sa mu pohybujú pery, ale nerozumela som, čo vraví. Vstal, obrátil sa mi na okamih chrbtom a niečo mi vzápätí podával. Bol to pohár s vodou, vypila som ho na dúšok. Zatvorila som silno oči, a po pár sekundách som cítila, že sa miestnosť so mnou prestala krútiť, návaly horúčavy ustupovali, len ten nepríjemný pocit strachu nepominul.
„Poprosím Vás o tie doklady," počula som opäť jasne poručíkov hlas. Prikývla som, otvorila oči a siahla do vrecka bundy, aby som vytiahla peňaženku.
„Ďakujem," povedala som mu potichu hľadajúc doklady. „Za tú vodu, pomohla mi."
Pozrel  na mňa a prikývol. „Videl som, že ma akosi prestávate vnímať," kútiky úst sa mu zvlnili náznakom úsmevu.
Vzal si podávané doklady a pozrel na ne.
„Tereza Kostelanská," prečítal nahlas moje meno. Potom sa trošku zachmúril. „A dokonca máte dnes narodeniny, osemnásť rokov, takže podľa zákona ste od dnes už dospelou."

Až keď to vyslovil, uvedomila som si, že má pravdu. Bolo už skoré ráno dňa pätnásteho mája, takže dnes som mala osemnásť, ale s trpkou príchuťou. Nebolo to vôbec sladkých osemnásť.
„Bude to teraz pre mňa oveľa ťažšie, keď viem, že Vám touto správou pokazím narodeniny," pokračoval poručík.
Vzhliadla som k nemu, a čakala. Čakala na osudnú správu. Sekundy ubiehali a on mlčal, hľadal vhodné slová.
„Slečna Kostelanská, našli sme auto vašich rodičov," začal napokon a sťažka si vzdychol. „Bolo havarované asi dvadsať kilometrov pred hranicami, vletelo do priekopy a narazilo do stromu."
Odmlčal sa, sledoval, či nejako zareagujem. Zažmurkala som, význam jeho slov mi ešte nedochádzal.
„Vašim rodičom sa už, žiaľ, nedalo nijako pomôcť. Sú obaja mŕtvi."

Nastalo ticho, v ktorom som počula každý nádych i výdych, každú kvapku zo stojana s vodou, čo z neho odkvapla.
Sú mŕtvi... mŕtvi, opakovala mi myseľ stále dookola. Uvedomila som si, že nič necítim, žiadne emócie, žiadne pocity. Len ma začali štípať oči, nevyšla z nich však žiadna slza.
„Ich auto ešte vyťahujú," začula som ho znovu, ale jeho hlas ku mne prichádzal akoby cez sklo. „Ale ich telá sú už na ceste do márnice, budem Vás musieť požiadať o ich identifikáciu."
Prikývla som. „Samozrejme, pôjdem," vyšlo zo mňa. Stále som sedela ako obarená, neschopná sa pohnúť, neschopná vysloviť slovko. Povedala som to úplne automaticky, bez uvedomenia si, na akú skutočnosť som vlastne reagovala.

„Slečna, cítite sa dobre?"
Neprítomne som prikývla, pohľadom som ostala visieť na nejakom papieri na stole, oči mi behali po písmenkách, ale význam mi unikal.
Sekundy ubiehali, zlievali sa v minúty, pomaly plynuli, no poručík mi nechával čas spamätať sa, nekládol mi zatiaľ nové otázky. Ja som si pripadala ako vo vzduchoprázdne, bez myšlienok, bez schopnosti prehovoriť.
„Môžete mi povedať, či máte ďalších príbuzných? Súrodencov, tety, strýkov..." ozval sa znovu poručík Galis.
„Nemám... už nikoho," riekla som, ale vzápätí som sa opravila.
„Vlastne nie, mám, nevlastného brata," spomenula som si na Chrisa.
„Kde ho môžeme nájsť? Ako sa volá?" nedal mi poručík pokoj s otázkami.
„Chris... Christian Bauer. Ale neviem, kde sa teraz nachádza," priznala som.
Pri spomienke na Chrisa mi zovrelo hrdlo. Došlo mi, že ešte nevie, čo sa stalo, je niekde ďaleko odomňa a netuší, čo práve prežívam.
„Môžeme sa s ním nejako spojiť? Máte naňho telefón, email?" zisťoval poručík vytrvalo. Vytiahla som mobil z nohavíc, aby som mu nadiktovala Chrisove číslo. Svietila na ňom prijatá správa. Otvorila som ju a rýchlo prečítala, bola od Chrisa:

Tessie, zostan PROSIM doma a nikam nechod!
Budem sa ponahlat za tebou, pridem dufam uz rano. TNT... Chris :-)

V jedinom okamihu ma zaplavili dva druhy pocitov – hrejivá láska pri oslovení Tessie, lebo tak ma volal len on, a štipka radosti, keď som zbadala, že použil našu starú súkromnú skratku TNT – teším sa na teba.
Avšak, zostal vo mne aj zmätok. Čo má znamenať, že nikam nemám chodiť? 
Prečo mi napísal takú zvláštnu správu?

Už som ničomu nerozumela.
Všetko, čo som prežívala, mi pripadalo ako v zlom sne, z ktorého som sa nemohla prebudiť, gniavil ma a východisko bolo beznádejne stratené.
„Zavolám mu," navrhla som, a ihneď som vytočila Chrisove číslo. Bolo však už nedostupné. Nadiktovala som ho teda poručíkovi, aby sa mu skúšal dovolať aj on.

Moja myseľ sa akoby sama zablokovala pred skutočnosťou, ktorú mi oznámil poručík, bránila sa jej. Obranný mechanizmus. Chcela radšej ostať v doterajšom vedomí, že sme šťastná, úplná rodina, a že sa mama s Jonahom po romantickom víkende vrátia späť domov, do nášho bytu, a naplánujeme spolu moju oslavu narodenín, vstupu do dospelosti.
Znovu som si prečítala správu od Chrisa.
Ostan prosim doma a nikam nechod.
Z akého dôvodu mu tak veľmi záležalo na tom, aby som nikam nechodila? Doteraz ma nikdy takto nestrážil. Deje sa niečo, o čom nemám tušenie?

Bolo mi to čudné, najmä po tom, čo som si vypočula jeho rozhovor s Jonahom.
Jeho posledný rozhovor s Jonahom.
V tej sekunde, keď mi to naraz došlo, som si uvedomila, že sa s Chrisom nerozišli v dobrom... a už to nenapraví, nevráti späť, lebo sa už nestretnú.
Nikdy sa už s mamou a Jonahom neuvidíme, lebo sú mŕtvi... zomreli... zabili sa.

Naraz na mňa ako balvan doľahol význam tých slov. Miestnosť, v ktorej som sedela, sa mi začala scvrkávať pred očami, pripadala som si ako v sklenenej gule, hlava mi išla prasknúť. Cítila som, že sa nemôžem nadýchnuť, potrebovala som sa dostať von, na čerstvý vzduch, rozdýchať to, čo som si konečne uvedomila.
Zostala som sama.
Sirotou. Chris mi nebol žiadnou pokrvnou rodinou, bol len nevlastným bratom, dosiahla som plnoletosť, a bola som teda zodpovedná sama za seba.

Bolo toho na mňa naraz veľa, chcela som od všetkého utiecť, skryť sa niekam do samoty, a dať priechod slzám a smútku.
„Musím ísť... na chvíľku... na vzduch," vyslovila som s námahou. Vyzerala som asi dosť úboho, lebo poručík na mňa pozrel, a len chápavo prikývol.

Rozrazila som dvere vedúce von z budovy a rázne zbehla tých pár schodov, zastavila som sa až na chodníku pred ňou.
Nasala som do seba čerstvý vzduch plnými dúškami. Bol umytý dažďom, voňal kvapkami zmiešanými s vôňou zeminy, trávy, kvetov a nových lístkov stromov.       
Zatvorila som oči a predstavovala som si, že som na lúke, uprostred lesov alebo pri zurčiacom horskom potôčiku, hocikde, len nie tam, kde som naozaj  bola.
Že nič z toho, čo sa stalo, nie je pravda.
Že sa ráno prebudím vo svojej posteli a len si pomyslím, aký to bol strašný sen.

Vzhliadla som k oblohe, ale hviezdy boli skryté za oblakmi. Striaslo ma zimou, vybehla som z budovy len v tričku s krátkymi rukávmi. Objala som si ramená a šúchala si ruky, aby som sa aspoň trošku zohriala. Už som mohla ľahko dýchať, čerstvý vzduch mi pomohol, necítila som už tú strašnú úzkosť.
Kde si, Chris? volala som ho vo svojom vnútri. Potrebujem ťa tu! Toto nezvládnem sama!

Ulicou sa plazila hmla, držala sa pri zemi, a všetko navôkol vyzeralo ako z rozprávky. Nikde nebolo živej duše, bola som tam len ja, noc, a hmla ako cukrová vata.
Zahľadela som sa do diaľky, kde končila ulica, a z tmy noci a z hmly sa zrazu vynorila postava, kráčala smerom ku mne. Stála som na mieste neschopná pohnúť sa.
Ako zhypnotizovaná som sledovala tmavú siluetu kráčajúcu mojím smerom, sebaisto a odhodlane. Čím bola bližšie, tým rýchlejšie mi tĺklo srdce. Ten spôsob chôdze mi bol niečím známy, pohyby ramien a tela som už určite niekde videla.
Keď bola tá tajomná postava asi na desať krokov odomňa, svetlo pouličnej lampy mi konečne poodhalilo tvár neznámeho.

Ako princ z rozprávky, ktorý ma prišiel zachrániť, sa z hmly ku mne blížil Chris. Napadlo mi, či začul moje zúfalé volanie o pomoc, ktoré som pred chvíľou vypustila z mysle ako vtáča z klietky.
Niečo vo mne sa v tej chvíli zlomilo a v očiach ma začali štípať prvé slzy. Neveriacky som sa pohla k nemu, prvý krok bol opatrný, neistý, ďalší už rozhodnejší, a potom som sa už k nemu rozbehla.
Hodila som mu do náručia a on ma objal, doslova ma zovrel v náručí, a pritisol si ma k sebe. Vdýchla som jeho vôňu, na krku som cítila jeho teplý dych. Cítila som sa pri ňom v bezpečí, bol mojím majákom v búrke, v ktorej som sa ocitla.

Netuším, ako dlho sme takto stáli v objatí. Tlkot jeho srdca ma upokojoval. Aspoň na pár krátkych okamihov som zabudla na všetko, čo sa v posledných hodinách prihodilo, a nemyslela som na nič.
Vnímala som len Chrisa, jeho pevné telo tesne pri mne, jeho objímajúce paže a ochraňujúce objatie.
Slzy sa mi konečne spustili a tiekli mi po tvári, vpíjali sa mu do trička. Nevravel nič, len stál a držal ma, a to bolo pre mňa v tej chvíli viac, než desiatky upokojujúcich slov.

„Chris, mama a Jonah..." začala som, hlas sa mi však zlomil, a nemohla som vysloviť ani slovíčko.
Pohladil ma po vlasoch. „Viem, ja viem," šepol. Mysľou mi preblesklo, že sa poručíkovi napokon podarilo dovolať sa mu.  
Vystúpila som z jeho objatia a vzhliadla mu do tváre. Zbadala som mu v nej únavu, niekoľkodňové strnisko ho robilo starším, ale aj príťažlivejším. Srdce sa mi napriek smútku, ktorým bolo zaplavené, pri pohľade naňho rozbúchalo.
Milovala som ho, ale netušil to.
Jeho nečakaná blízkosť ma oberala o pokoj, a zmietali mnou vlny citu.

„Poď, pôjdeme na stanicu," prehovoril a pohol sa smerom k polícii.