Celou cestou k bytovke som bežala, a až keď sa za mnou zatvorili vchodové dvere, až vtedy som si uľahčene vydýchla, a tiež lapala po dychu. Bežala som poriadny kus cesty, bol to výkon hodný atléta, ale bola som šťastná, že som konečne v bezpečnom prostredí, a o chvíľku aj pod ochrannými krídlami bytu.
Naozaj sa za mnou naťahovala ruka z tieňa?
Tú čiernu ruku s pazúrmi namiesto prstov som mala stále pred očami. Aj v prítmí chodby ma striaslo, a rýchlo som zažala svetlo, aby som sa zbavila tej predstavy. Dvere bytu som zamkla na dva západy, cítila som sa tak bezpečnejšie. Nechápala som, čo to malo znamenať, čo sa to vlastne stalo, stále som cítila pri spomienke na to triašku.

Prešla som z chodby do kuchyne a prihriala si večeru. Zapla som telku a prepla na hudobný kanál, aby nebolo v byte také nepríjemné ticho, išla len ako pozadie, kým som sa najedla.
Pohľad mi odbehol k hodinám na stene, ukazovali päť minút po siedmej. Mama s Jonahom by mi už mali ozvať, avšak displej mobilu neukazoval žiadnu správu, ani neprijatý hovor.
Asi ešte nedorazili alebo sa možno ubytovávajú, určite mi dajú vedieť, upokojovala som sama seba. Opäť sa však ku mne vrátil ten zvláštny pocit ako ráno, keď sme sa pri aute lúčili.
Už to nemohla byť len náhoda, keď sa ku mne prinavracal po celý deň. Chcel mi skutočne niečo naznačiť?

Vytočila som hneď na mobile mamine číslo. Ozval sa ženský hlas oznamujúci, že volané číslo je momentálne nedostupné. Skúsila som aj Jonahovo číslo, tam som sa nedovolala vôbec, bolo hluché. Nepáčilo sa mi to, ale povedala som si, že skúsim ešte za hodinu, že je ešte čas prepadnúť zbytočne panike.

Upratala som po večeri, riad uložila do umývačky a zapla ju, nech si umýva pekne sama. Chodila som po byte ako zblúdená duša, a bolo mi odrazu akosi smutno. Čakala som, že sa ozvú mama s Jonahom, alebo Chris. Telefón však zaryto mlčal a čas neúprosne ubiehal. Nevedela som už, čo so sebou, sadla som si napokon v kuchyni na stoličku a zrakom som spomaľovala sekundovú ručičku, aby tak nebežala a nezväčšovala moje obavy každým svojím tiknutím.
O ôsmej som to už nevydržala a skúsila sa dovolať znovu, ale opäť s rovnakým výsledkom. Začínalo mi to byť podozrivé. Nanešťastie som nemala po ruke adresu penziónu, do ktorého mali namierené, aby som si mohla overiť tam, či už dorazili.
Bola som zúfalá, ale nemohla som nič spraviť, len čakať, a to ma ubíjalo.

Stále som sedela v kuchyni, keď sa stalo čosi zvláštne. Svetlá v byte zablikali, zhasli a asi po troch sekundách sa znovu rozsvietili, televízia sa znova zapla. Oči mi hneď zablúdili k hodinám na stene, nevedela som si vysvetliť, prečo. Ukazovali osem hodín a osem minút.
Vzápätí zo steny, naproti ktorej som sedela skleslo na stoličke, spadol rámik s fotografiou nás štyroch. Drevený rámik sa rozpadol na dve časti, sklo sa rozbilo presne stredom, cez časť fotografie, kde bola mama s Jonahom, a vypadlo z rámiku na podlahu. Záclona na okne sa zavlnila, akoby ju nadvihol vánok zvonku, okno však bolo zatvorené. Svetlá opäť zablikali, no nerozsvietili sa, ostali zhasnuté.

Srdce mi začalo rýchlejšie biť, v ušiach mi hučalo, tep sa zrýchlil. V mysli sa mi vynorili podobné okamihy z duchárskych historiek, ktoré som čítala ako dievčatko, a bála sa pri nich. Dych sa mi zrýchlil, oči behali vystrašene po zhasnutej miestnosti sem a tam. Pozrela som von oknom, aby som sa uistila, že výpadok je na celej ulici, no vo všetkých oknách oproti sa svietilo.

Po chrbte mi prebehol mráz a vzápätí ma obliala horúčava, predtucha niečoho nedobrého visela vo vzduchu ako hrozba. Po pamäti, hmatkajúc okolo steny, som prešla z kuchyne do chodby, aby som vyhľadala baterku pripravenú pre prípad  núdze.
Pokoj, zachovaj pokoj... nič to neznamená! snažila som sa upokojiť, a o niečo ráznejšie než inokedy hľadala baterku, po tme to bolo o dosť ťažšie.
Mohlo to celé trvať len pár sekúnd, nanajvýš minútku, keď sa svetlo, úplne samé, znovu rozsvietilo. Prestala som hľadať a prekvapene sa obzrela navôkol, už som tomu prestávala rozumieť. Baterku som si radšej vybrala a postavila ju na kuchynskú linku, keby sa to znovu zopakovalo.
So svetlom sa ku mne navracal aj pokoj, srdce sa mi postupne upokojovalo. Zrak sa mi pristavil na prázdnom mieste na stene, odkiaľ spadol rámik s našou fotkou, a skĺzol po nej nadol k črepinám, čo z neho zostali.

Siahla som bezmyšlienkovite po mobile a vytočila mamine číslo.
„Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Zavolajte nes..." ozvalo sa v telefóne namiesto maminho hlasu. Zrušila som to v polovici vety, teta z hlasovej služby nedopovedala, čo mala. Jonahovo číslo bolo stále vypnuté. Skúsila som to znova, a znova, a znova, až mi zapískala batéria. Ako zúfalé vtáča, vrážajúce do okna v snahe vyletieť von, tak som sa snažila stále dookola dovolať dvom ľuďom, o ktorých som si začínala robiť starosti.

Moja snaha bola však neúspešná.
Pripojila som v izbe mobil na nabíjačku, a pobrala sa do sprchy. Voda stekajúca po mojej tvári, sa miešala so zblúdilými slzami, ktoré som už nedokázala zadržiavať.
Bolo toho na mňa za dnešný deň akosi veľa, potrebovala som zo seba dostať všetku neistotu, ktorá vo mne narastala, i strach o svojich najbližších. Nevedela som, čo je s mamou a Jonahom, aj Chris nedal o sebe od včera vedieť.
Potrebovala som ho pri sebe, vedela som, že by ma povzbudil a uistil, že všetko bude dobré, že sa mama s Jonahom len niekde cestou zdržali a každú chvíľu dorazia na miesto. Že aj on je v poriadku, a keď dokončí, čo musí, tiež príde domov, a po víkende budeme opäť všetci spolu.
Ako rodina

Doľahla na mňa clivota, únava, všetky udalosti dnešného dňa, oprela som sa čelom o chladný obklad v sprche, a rozplakala som sa ako malé dieťa, ramená sa mi natriasali vzlykmi. Už dávno som tak veľmi neplakala, ale vyplakanie mi pomohlo, cítila som sa ľahšie, keď som vychádzala zo sprchy,  zabalená v uteráku. Neunúvala som sa prezliecť, keď som prišla do izby, hneď som sa pobrala k mobilu a znovu sa pokúšala dovolať, no bezúspešne.
Napísala som teda správu aspoň jednej osobe, o ktorej som vedela, že si ju určite prečíta – Chrisovi.

Nemozem sa dovolat mame s Jonahom. Bojim sa o nich. Som sama doma a deju sa tu zvlastne veci.

po chvíľke zaváhania som ešte dopísala:

Chybas mi tu, Chris!

a poslala som ju, už som to nemohla vrátiť.
Napísala som, čo som naozaj cítila, najmä tie posledné slová. Pípnutie mi oznámilo doručenie správy.
Položila som mobil na stolík vedľa postele, a stále zabalená v uteráku som sa posunula ku stene, oprela sa o ňu a objala si rukami kolená. Ostalo mi chladno, stiahla som na seba prikrývku, neprezliekla som sa však. Nemala som na to silu, čelom som sa oprela o kolená a nechcela som na nič myslieť, nič vnímať, nič počuť.

   Musela som zaspať, pretože som sa strhla na nepríjemný zvuk, ktorý sa stále opakoval a rezonoval mi v ušiach. Nepamätám sa, či sa mi niečo snívalo. Ten zvuk ku mne prichádzal znovu a znovu, akoby z hlbiny, a trvalo mi hodnú chvíľu, kým som si uvedomila, že je to náš zvonček pri dverách. Niekto sa snažil za každú cenu k nám dozvoniť.
Pretrela som si rozospaté oči, zívla a vyhrabala sa spod prikrývky, kde som zaspala vo veľmi zvláštnej, pokrútenej polohe. Bolel ma z nej celý chrbát, ale musela som sa pohnúť, aby som umlčala dobiedzajúci zvonček, ktorý nie a nie prestať. Uterák zo mňa pri vstávaní z postele spadol, a zostala som nahá stáť uprostred izby.
Vzdychla som si.
Výborne, ešte si musím nájsť niečo na oblečenie!
Natiahla som na seba spodnú bielizeň a prvé tričko s džínsami, ktoré som mala po ruke. Ospalo som sa pohla k dverám, cestou som zaostrila na hodinky svietiace z mikrovlnky, ukazovali pol tretej ráno. Zívla som znovu, ospalá myseľ sa nechcela prebrať a fungovať. Došuchtala som sa do chodby a pozrela cez priezor na dverách.

Stáli tam dvaja muži. Jeden stál ďalej od dverí a obzeral sa po chodbe, a pred ním bol ten, čo tak vytrvalo zvonil.
„Áno? Čo sa deje?" hlasno som zakričala spoza dverí, aby ma bolo počuť.
Zvonenie v tej chvíli ustalo a pohľady oboch mužov sa upreli na dvere.
„Prepáčte, že Vás vyrušujeme takto neskoro v noci," ozval sa muž stojaci bližšie ku dverám. „Slečna Kostelanská?"
„To som ja," súhlasila som.
„Môžete nám otvoriť?"
„Môžem vedieť, kto ste?" odpovedala som otázkou.

Muži akoby na povel siahli pod bundy, vytiahli odznaky s nápisom Policajný zbor, a priblížili ich k priezoru na dverách, aby som ich videla. Zarazilo ma to. Čo tu robí polícia v túto nočnú hodinu?
Odomkla som dvere, otvorila som im však iba na dĺžku bezpečnostnej retiazky.
„Stalo sa niečo?" spýtala som sa s obavou v hlase.
„Slečna Kostelanská, hovoria vám niečo mená Diana a Jonah Bauerovci?" spýtal sa opäť ten bližší z mužov, ignorujúc moju otázku.
„Je to moja mama a jej manžel, môj nevlastný otec," odpovedala som mu.

Policajti sa na seba pozreli, a ten druhý nepatrne kývol na nevyslovenú otázku kolegu. Komunikovali spolu bez slov, museli spolu pracovať už dlhú dobu, aby si takto porozumeli.
„Slečna, som poručík Galis, a toto je kolega, poručík Molnár," ukázal na muža stojaceho za ním. „Mohli by ste ísť s nami na policajnú stanicu?"vyzval ma.
Výraz tváre, aj pohľad mal neutrálny, bez emócií, ktoré by mohli niečo naznačiť. Vyľakaná som však už trochu bola, predtucha niečoho zlého mi zvierala útroby a zrýchľovala tlkot srdca.

„Stalo sa im niečo?" spýtala som sa znovu.
Policajt, ktorý sa predstavil ako Galis, sa na mňa spýtavo pozrel, a nadvihol obočie.
„Prečo si to myslíte, slečna?"
Skúmavo som pohľadom prechádzala od jedného k druhému, stále som nevedela, či im mám veriť. Celé mi to pripadalo ako zlý sen, z ktorého som sa chcela zobudiť.
Nanešťastie to nebol sen, ale mrazivá skutočnosť.

„Nemôžem sa im od včera dovolať, mali mi dať vedieť, že pricestovali... a teraz stojíte pred našimi dverami vy..." povedala som im.
„Kedy ste s nimi hovorili naposledy?" spýtal sa pre zmenu druhý policajt.
„Včera ráno, keď odchádzali preč."
„Mali namierené na juh?" odznela jeho ďalšia otázka.
„Áno, kúsok za hranice."
„Potrebujeme s Vami spísať bližšie skutočnosti, pôjdete s nami, slečna?" spýtal sa poručík Galis a hľadel uprene na mňa.

Naprázdno som prehltla. Bála som sa, že nastane takýto okamih, odkedy sa mama s Jonahom nehlásili. Bolo to ako z najhoršej nočnej mory, napadli mi všelijaké možnosti, čo sa mohlo stať, a dokonca aj tie najhoršie, že sú mŕtvi.
„Áno, musím sa ešte preobliecť."
Poručík prikývol. „Samozrejme, počkáme na vás v aute pred vchodom."
Zabuchla som dvere, čelom sa o ne oprela a zatvorila na chvíľku oči, potrebovala som sa upokojiť. Nevedela som, či sa nerozplačem, a či to vôbec  zvládnem, pripadala som si strašne maličká.
Navliekla som si na bosé nohy ponožky, zvyšok oblečenia som už mala na sebe, schmatla som zo stolíka mobil a peňaženku, a skontrolovala som si doklady, lebo som predpokladala, že ich budú odo mňa pýtať.
Nechcela som myslieť na to, čo ma čaká na polícii, radšej som si v mysli nesplietala žiadne hypotézy, čo sa mohlo stať, prečo ma tam volajú. Odmietala som si hlavne pripustiť, že sa niečo stalo mame s Jonahom, mala som však tušenie, že prítomnosť policajtov pred našimi dverami bude určite s nimi súvisieť.

Zamkla som byt, zbehla som dolu schodmi a vyšla pred vchod, pohľadom pátrajúc po bežnom policajnom aute, ale nevidela som ho. Namiesto toho sa na tmavom aute rovno pred vchodom otvorili dvere, a vystúpil z nich poručík, s ktorým som sa rozprávala pri dverách.
„Nastúpte si dozadu, prosím," povedal a otvoril mi zadné dvere auta. Na okamih som zaváhala, ale napokon som si to rozmyslela.
Nech sa stane, čo sa má stať, už to nemôžem zmeniť, pomyslela som si, ale keď som si spomenula na dlhé pazúry, naťahujúce sa za mnou z tieňa v parku, prebehli mi po chrbte zimomriavky. Dúfala som, že tieto dve udalosti nemajú nijakú súvislosť.

Obzrela som sa ešte k oknám nášho bytu.
Ich temnota vystihovala moje duševné rozpoloženie, bolo mi smutno a ťažko, cítila som sa zrazu sama ako prst.
Večer muselo spŕchnuť, lebo ulica sa leskla po daždi, kvapky viseli na spätných zrkadlách áut, poštovej schránke, zábradlí, a vzduch voňal zeminou a vlhkosťou.
Celá naša ulica zívala prázdnotou, len pouličné lampy občas zažmurkali do tmy noci. Všetko navôkol spalo, iba mňa viezli odtiaľto preč, z miesta, ktoré mi poskytovalo istotu a domov.

Keď sa sem vrátim, už asi  nebude nič ako predtým... mala som tušenie, že tomu tak bude, aj keď som sa tomu úporne bránila.