Prebrala som sa na dunenie hromu. Letné búrky, vždy náhle a nevyspytateľné. Najprv som sa zmätená obzerala po izbe, kým mi svitlo, kde som.
Nijaká komnata. Nijaký Palác. Dokonca už ani nijaká Zem.
Dostala som sa odtiaľ... včera... vďaka Grete.

Vydýchla som si.

Zaspala som od únavy i plaču, vysilená a tak strašne sama, až to bolelo. Vedela som, že sa nemám prečo ľutovať, predsa som unikla a zachránila Chrisovi život.
A život nášho... rukou som si opatrne prešla po bruchu. Tam rástla naša láska, ešte skrytá pred zrakom sveta. Už len kvôli tomu stvoreniu som sa musela pohnúť vpred.
A najmä - začať plánovať.

Po raňajkách, na ktorých som bola len s jedným starším pánom, som sa vybrala hľadať knižnicu. Oblečenie som neriešila, vlasy som si sčesala do prísneho uzla a nasadila si slnečné okuliare, aspoň nejaké krytie, aj keď som dúfala, že ma na tomto mieste tak skoro nebudú hľadať.

Po niekoľkých navigovaniach domácimi som sa dostala do knižnice a na internet. Potrebovala som si nájsť ubytovanie, po prvé. Zistiť, čo je s našim bytom, po druhé. Pozrieť na Tinin profil na facebooku, po tretie. Nemohla som ju tam ale kontaktovať, bála som sa zanechávať po sebe akékoľvek stopy.

Napokon som po hodnej chvíli pátrania našla, čo som chcela.
Muselo to byť riadenie osudu, lebo na ten penzión som natrafila úplne nečakane, len jeden klik na nenápadný odkaz. Nachádzal sa vo vedľajšom meste, čo mi aj vyhovovalo, lebo tu som zostať nemohla. Tinin profil bol zablokovaný pre nechcených sliedičov, a na svoj účet som sa nechcela prihlásiť, aj tak som mala problém spomenúť si na heslo.
A napokon, náš starý byt som našla v ponuke realitnej kancelárie, bol na predaj. Vec vyriešená. Bodka. Čo som chcela, som zistila.

Zaplatila som za využitú službu, smiešnych pár centov, a pobrala sa späť do mesta, kde som sa aj naobedovala, v ubytovni ma čakala až večera. Prezrela som si mesto, krásne historické centrum, a v hlave pritom spriadala plány ako ďalej.
Jediným spojivkom s mojím predošlým životom, bola Tina. A Daniel.
Musela som zariskovať a nejako sa s nimi spojiť.

Do malej izbietky som sa vrátila s troškou batožiny navyše, našťastie si ma nik príliš nevšímal a nebolo to nikomu podozrivé.
Ďalšiu noc som napísala dva listy.
Vlastnou rukou a perom, veru tak!
Bol to jediný spôsob ako byť nevystopovateľnou.
Ten pre Daniela som hneď aj zatvorila, ale ten pre Tinu som nechala otvorený, aby som jej mohla dopísať ešte spiatočnú adresu. Potom som zaspala spánkom spravodlivých.

Po rannej sprche a skromných raňajkách som si vzala svojich pár vecí a rozlúčila sa so sestrou, ani som nepoznala jej meno.

„Boh s tebou," vyprevadila ma a biele dvere za mnou zapadli.

Vykročila som v ústrety novému dňu... a aj novému životu.

Starý, rokmi poznačený pútač, oznamujúci ponuku ubytovania, si už asi málokto všimol. Keby som nespoznala dom, ktorý som videla na fotke, tiež by som ho minula. Bol to nádherný dom, taký ten rozprávkový, kde žije čarovný starček a starenka. Prešla som nízkou bránkou, chodníkom lemovaným nízkymi okrasnými kríkmi, a s malou dušičkou zazvonila pri dverách.

„Prosím, ako pomôžem?" zjavila sa vo dverách čarovná pani z rozprávky, aspoň mne tak pripadala. Nižšia, staršia žena s vlasmi už popretkávanými striebrom, ale priame držanie tela mi napovedalo, že až taká stará ešte nebola.

„Dobrý deň," pozdravila som slušne. „Hľadám ubytovanie a vy nejaké ponúkate," ukázala som smerom k vyblednutej tabuli.

Pani sa zasmiala. „Ach tak, veru, tu už dlho nik nezazvonil kvôli ubytovaniu."

Vnútro mi zovrel strach. Čo to vraví? Hádam ma nepošle preč?

Asi som vyzerala vydesene, lebo vzápätí na mňa upokojujúco pozrela a usmiala sa.
„Niečo s tým ale urobíme, poďte," zavolala ma dovnútra. Vošla som za ňou do menšej chodbičky, kde zašla za nízky pult, ako v malom hoteli. Otvorila knihu, kde tých zápisov skutočne nebolo až tak veľa.

„Viete, už sa u nás málokto zastaví, len tí skalní, povedala by som," vysvetľovala, zodvihla ku mne zrak a úsmev jej zamrzol na perách. Zažmurkala, akoby videla ducha, a ja som pri jej výraze zneistela.

„Koľko by ste sa chceli... chceli zdržať, slečna?" pohla sa po pár sekundách a opäť pozrela do knihy.

„Aspoň mesiac, možno i dlhšie," povedala som.

Za mnou sa ozvali kroky a veselý mužský hlas. „Kto nás nejakou šťastnou náhodou objavil, Bela?"

„Musela to byť veru šťastná náhoda, lebo slečna sa zdrží mesiac, možno i dlhšie," odpovedala mu žena s úsmevom, čo jej zjemnil črty.

Otočila som sa k mužovi, ktorý k nám prišiel, a usmiala som sa naňho. Trošku ním trhlo, ale svoje prekvapenie rýchlo skryl a podával mi ruku.

„Vitajte u nás," privítal ma úprimne. Pohľad mu zaletel žene za pultíkom, kým na mňa znovu pozrel. Nerozumela som tomu.

„Ďakujem," odvetila som.

„Musím si Vás zapísať, môžem poprosiť Vaše doklady?" požiadala ma Bela, ako ju oslovil jej manžel.

„Ja... nemám pri sebe žiadne, ale prinesiem Vám ich, sľubujem," priznala som potichu.

Žena si vzdychla. „Nadiktujte mi aspoň Vaše údaje," požiadala ma. Tentokrát som ich nahlásila pravdivo.

Napokon, po všetkých formalitách, mi podala kľúče od izby.

„Ste v poriadku?" spýtala sa starostlivo, keď som si ich od nej vzala.

Prikývla som a snažila som sa vyzerať presvedčivo, aj keď mi určite v tvári videla únavu, možno aj smútok. Už som bola v pohode, dostala som sa predsa až sem. Mala by som byť, ale... cítila som sa, akoby som stratila kúsok svojho ja. Akoby som ho nechala tam, za Dverami...

Avšak, ak by som sa mala rozhodovať opäť, a tiež tak narýchlo, spravila by som rovnaké rozhodnutie. Zachránila by som Chrisa. Jeho život mi bol prednejší, než kráľovská koruna, aj keď som tým možno sklamala svoj ľud. I keď Chris pravý dôvod môjho zmiznutia nepoznal, verila som, že ma neodsúdi ani nebude cítiť voči mne nenávisť.
Verila som, že moje rozhodnutie pochopí, časom určite...

Do listu určeného pre Tinu, som dopísala spiatočnú adresu schránky, ktorú som si na mesiac prenajala na tunajšej pošte, a odoslala som jej ho. Nechcela som, aby vedela moju novú adresu v penzióne, veď možno bola len dočasná. Dúfala som, že príjme moje len stručné vysvetlenie nielen náhleho odchodu spred pár mesiacov, ale aj prečo som zvolila tento spôsob komunikácie.

Jej odpoveď som v schránke objavila na tretí deň.
S malou dušičkou som list vybrala, a otvorila ho až v súkromí izby s výhľadom na ulicu.

„Teri, ty ma chceš zabiť??????? Skoro ma vystrelo, keď som našla list od teba!!!!" 
začala Tina teatrálne, úplne sa to na ňu podobalo, musela som sa usmiať.
„Nielenže som kvôli tebe bola prinútená PÍSAŤ list, ale nechávaš ma v neistote, čo sa týka tvojho pobytu. Prečo ti mám písať do prenajatej schránky? Čo sa, preboha, také stalo?
ALE samozrejme, že ti pomôžem, tie doklady ti pošlem a neboj, dám si bacha :-)

Ozvem sa ti, končím, bolí ma ruka!
T.

PS - aspoň mobil si zoženieš?"

Moja Tina , tak by som ju chcela objať a všetko jej povedať! Napísala som jej aspoň hrubý náčrt udalostí, aj keď tie podstatné veci som jej prezradiť nemohla.

„Keď táto búrka v mojom živote utíchne, prídem za tebou, aby som ťa mohla objať. Veľa veci pochopíš až potom. Dávaj si pozor, najmä buď obozretná v našom byte!"

V ďalšom liste mi už prišli aj doklady, odľahlo mi, že sa k nim dostala a vyzeralo, že všetko prebehlo v poriadku a držala mojich pokynov. Písala:

„V byte nik predo mnou nebol, našťastie. Kľúče som našla presne tam, kde si mi napísala, a vrátila som ich späť. Snažila som sa ignorovať skapaté rastliny v kvetináčoch, aj keď by som ich najradšej poliala... alebo rovno vyhodila :-) dúfam, že som nezanechala nijaké stopy, už vyše týždňa sa netúlam po večeroch, a každý cudzí človek mi je podozrivý.

Desíš ma, Teri, ale chápem, že je to len dočasné.
Chrisa by som predsa spoznala :-) zatiaľ som ho nevidela, ani ma nekontaktoval.
Čo sa medzi vami stalo? Nechápem, ale verím, že raz mi to povieš...

Vďaka tebe som začala písať rukou častejšie, baví ma to! :-)
A, myslím na teba a modlím sa, nech si v poriadku! Viem, že keď bude správny čas, ozveš sa mi, a hádam sa aj stretneme.
V myšlienkach som pri tebe,
T."

Napísala som jej ešte jeden list, posledný.
Končil mi prenájom schránky, a ani na jej naliehavé prosby som jej neprezradila, kde sa nachádzam. Nepresvedčila ma ani ohľadom mobilu či facbooku.
Jediné, čo som jej mohla sľúbiť, bolo, že ju raz vyhľadám.
Raz...

S Izabelou, a jej manželom Vincentom, ktorý ju s láskou volal Bela, sme sa postupom času spriatelili. Skutočne nemávali veľa hostí a pochopila som, že penzión udržujú už skôr z nostalgie, ako z prosperity. Nemala som síce nijakú prax, keďže som len nedávno dokončila školu (vážne to bolo len nedávno?), ale vďaka šťastnej náhode som sa dostala k tomu, že som im dávala postupne do poriadku účtovné záznamy, doklady a knihy hostí.
A že toho mali dosť!

A tak, úplne nenápadne a úplne poľahučky, sa naše životy preplietli.
Prešiel mesiac, ktorý som plánovala zostať, a keď sa ku koncu blížil aj nasledujúci, už odo mňa nechceli platbu za ubytovanie, čomu som sa bránila. Peniaze som míňala opatrne, ale za ubytovanie som chcela platiť ako každý iný hosť.

„Poďte do mojej pracovne, nechcem to riešiť pred hosťami," zavolala si ma Bela bokom, kým jej manžel zapisoval nových hostí, podľa mena som už zo starších kníh vedela, že sú to jedni z tých, čo sa pravidelne vracali.

Kým za mnou zatvorila dvere, chystala som si v mysli slušné argumenty, ale v pracovni som pri pohľade na jej zariadenie stratila reč, a trvalo pekne dlho, kým sa mi vrátila.

V ten deň som sa dozvedela ich príbeh, a tiež prečo boli obaja takí zaskočení v deň, keď som k nim prišla. Izabela mi so slzami v očiach rozpovedala príbeh ich dcéry, ktorá akoby mi z oka vypadla, mala len tmavší odtieň blond vlasov, čo bol jediný rozdiel. Zabila sa pred piatimi rokmi pri autonehode, čo ani nebola jej vina. Vpálil do nej vodič s necelým promile alkoholu v krvi, žiadna brzdná dráha. On žije ďalej s výčitkami do konca života, ona neprežila. Ich jediná dcéra.

Istým spôsobom si ma adoptovali, už od prvého dňa, ako som prekročila prah ich domu. Ja som nemala nikoho, oni dostali novú príležitosť, prečo žiť.

Keď sa už môj stav nedal ďalej skrývať, musela som s pravdou von.
A vtedy sa rozplakali znova, ale sľúbili, že je to naposledy, že už sa budú len radovať, a minulosť nechajú spať. Príbeh ich dcéry mal jeden podstatný detail, s ktorým sa nikomu nezverili, a to, že čakala dieťa. Paralely našich životov boli neprehliadnuteľné. Zdalo sa, že osud občas posunie na šachovnici života figúrky nepochopiteľným smerom, podstatu ktorého pochopíme až omnoho neskôr. Nie vždy dá veciam zmysel, to my sa musíme dobre pozerať, zo správneho uhla.

V samote izby som po večeroch uvažovala, prečo sa všetko v mojom živote udialo práve takto. Možno všetko smerovalo práve sem, k týmto dňom, keď som sa mohla prestať strachovať o budúcnosť, pretože som našla náhradnú rodinu, ľudí, čo mi pomáhali, a na ktorých som sa mohla úplne spoľahnúť.

Chris mal pravdu, keď vravel, že treba veriť v osud. Osud ma doviedol sem, a bolo len na mne, čo s tým spravím. Rozhodla som sa, že mu dám predsa len šancu...

Vianoce som strávila s Izabelou a Vincentom v ich penzióne.
Boli to zvláštne Vianoce, prvé bez mamy, Jonaha a Chrisa, ktorý mi chýbal priam neznesiteľne. Jediné, čo ma s ním spájalo, som už na Vianoce cítila kopkať v bruchu. Naše dieťa, výsledok našej lásky.

Izabela mi pomohla nájsť dobrého lekára, ktorý mal byť aj pri jeho narodení. Pomáhali mi s výbavou a kúpou potrebných vecí, tešili sa so mnou a nevyzvedali, povedala som im mierne upravenú verziu môjho príbehu.

Myšlienky mi často, až pričasto, odbiehali za Chrisom.
Čo teraz robí, hľadá ma?
Ako sa má? Ako všetko znáša?

Jedine večer som si dovolila dať priechod svojim obavám a pocitom. Precitlivenosť som zvaľovala na hormóny, čo mi menili telo, ale slzy, tie boli úprimné. Chýbal mi. Milovala som ho, viac, než som si dokázala priznať. Bála som sa o neho.

Pozrela som von oknom na tichú ulicu chúliacu sa v šere prichádzajúceho večera. Pouličné lampy sliepňali do čím ďalej tým viac tmavšieho neba, a po chodníku už dlhšie nik neprešiel.
Ostražito som sa ešte rozhliadla ulicou a zatiahla som záves. Môj každovečerný rituál.
Strach, že ma nájdu, stále tlel niekde v mojom vnútri.
Aj keď som vedela, že Dvere sa nikdy neotvoria na tom istom mieste viackrát, mohli ma nájsť, nepoznala som všetky ich zbrane.
A Chris ma hľadal určite.
Jeho Poslanie sa skončilo, ale vedela som, že to, čo sa stalo medzi nami, ho núti hľadať ma.
Čo sa dialo v Zemi po mojom úteku? Dozviem sa to niekedy?
Vedela som, že to zvláštne miesto si žije vlastným životom aj naďalej. Azda sa napokon stal kráľom Leon? Strážcovia dostali opäť Poslanie, s prioritou nájsť ma? Priviesť späť?

Aby ma nik zo Strážcov nespoznal, zmenila som trošku aj svoj vzhľad. Dala som si ostrihať vlasy, prvýkrát v živote nakrátko, a keď som išla mimo domu, brala som si aj okuliare, tzv. „imidžovky" bez dioptrií. Keď som sa takto videla v zrkadle prvýkrát, skoro som sa nespoznala. Krytie bolo takmer dokonalé, len farbu očí som si nedokázala zmeniť.

Zostala som bývať v penzióne a naďalej sa starala o „tie strašné papierovačky", ako ich zvykol nazývať Vincent.

Môj život získal akú-takú rovnováhu. Snažila som sa zmieriť s osudom a prijať jeho riadenie, cestu, na ktorú ma nasmeroval.
V modlitbách som prosila, nech je zhovievavý aj k Chrisovi, a dopraje mu šťastný život, nech by bol práve teraz hocikde...

Čas predsa všetko zahojí.