Ozvena krokov sa niesla tmavou chodbou, po ktorej som kráčala. Všade bolo ticho a zima, chlad ma tesne objal, a ja som sa striasla. Rukami som habkala okolo seba, ale cítila som len hladké steny, nič viac. Ticho bolo už neznesiteľné, nikde ani živej duše, nijaký zvuk, nijaký pohyb.

Náhle ku mne z neznáma navôkol opäť zavial ten zvláštny vánok, ktorý som cítila aj na chodbe policajnej stanice, a niesol sa ním mamin hlas.
Terezka! zaševelilo znovu okolo mňa.

V temnote, asi dva-tri kroky predo mnou, sa otvorili dvere a svetlo, ktoré z nich sálalo, ma úplne oslepilo. Oči, doteraz privyknuté na tmu, sa museli prispôsobiť novému, jasnému svetlu. Okrem žiary som z neho na tvári cítila sálať teplo, blahodarné, príjemné. Chlad, ktorý ma do tejto chvíle halil, ustupoval svetlu. Cítila som sa pokojne, priam nebesky ľahko.
Zatienila som to svetlo pred očami dlaňou, aby som aspoň čosi videla, a opatrne som vykročila vpred, k nemu.

Za dverami nebola nijaká miestnosť, ako som čakala, len biela stena, na ktorej bežal premietaný film, avšak, ten bol bez ostrého obrazu, bolo vidieť len neurčité šmuhy.
Nechápavo som naň hľadela. Počula som iba hlasy, ktoré sa rozprávali, či skôr sa hádali.

„Čože? To nemyslíš vážne?" vykríkol hlas patriaci akejsi žene. „Vedel si to, celé tie roky, a nič si mi nepovedal? Čo si si myslel, že ťa za to vybozkávam? Utekám pred tým celý svoj život, a keď si myslím, že mám konečne pokoj a našla som milovaného muža, ty prídeš s týmto?"
Ten hlas mi bol známy, poznala som ho, len si spomenúť, odkiaľ?
Zaplietol sa do toho mužský hlas.
„Chcel som ti to povedať, už dávno, ale Chris mi v tom bránil!"
„Aj on je Strážca?" odmlka. „Nie je tvoj syn, však?"
„Nie, nie je môj syn, nie je mi ničím. Bol ku mne pridelený."
„Aby ste nás našli? Sledovali?" ženský hlas už nekričal, skôr rezignovane konštatoval.
„Aby sme vás strážili, Di. Temní vám boli v pätách, ale zmiatli sme vašu stopu."

Došlo mi to. Nemo som zízala na film bežiaci predo mnou, nevidela som však nijaké tváre, len rozmazanú scenériu krajiny, akoby spoza okna. Okna auta. Známe hlasy.
Sledovala som posledné okamihy života mojej mamy a Jonaha.

Čo jej prezradil Jonah? Museli pre to zomrieť?

Ozval sa vzlyk, mama sa asi rozplakala.
„Verila som ti, všetky tie roky! Chris mi bol ako vlastný syn! A celé to bolo... iba klamstvo! Určite jeho práca, však? Nezniesol, že som utiekla z jeho Zeme!"
„Di, zo začiatku to pre mňa bola len práca, ale potom..." bolo počuť povzdych, ako keď sa zbavíte bremena, ktoré vás dlhé roky ťažilo. „Potom som sa do teba zamiloval," priznal Jonah.
„Prečo mi to vravíš? Teraz je to už jedno, všetko si pokazil, všetko!"

Ozvala sa rana, akoby niekto vystrelil z pištole. Auto sa skrútilo na ceste, zabalansovalo.
„Čo to bolo?" vykríkla mama, z hlasu jej sálal strach.
Srdce sa mi rozbúchalo, tušila som, že nastal osudný okamih.
„Nie!" chcela som vykríknuť, ale nevydala som ani hláska, mohla som len nemo sledovať scénu bežiacu predo mnou.

„Jonah, brzdi... preboha!" v maminom hlase rástla panika.
„Nemôžem, nedá sa! Auto ma vôbec neposlúcha!"
„Narazíme! My narazíme do stromu, Jonah!"
Počula som škripot kolies, keď auto v rýchlosti zišlo z cesty na štrkovitý okraj vozovky. Za oknami sa mihali stromy, boli veľmi blízko, bližšie ako by mali byť.
„Terezka!" začula som mamin výkrik, presne taký, ktorý ma prenasledoval na chodbe policajnej stanice, a aj v márnici...

„Nie! Nieee!" vykríkla som, a v tom okamihu sa všetko okolo mňa rozplynulo.

Precitla som a začula sama seba, ako kričím. Zúfalo, bolestne a vystrašene.
Niekto si ku mne prisadol a tíšil ma. Spoznala som Chrisa, prišla ku mne jeho vôňa, jeho teplo. Okolo mňa bolo šero, a nevedela som ihneď, kde sa nachádzam.
„Psst, tu som... bol to len sen, zlý sen," chlácholil ma šeptom.
Nevedela som sa spamätať z toho, čo som práve videla. Skutočne to bol len sen? Či som sa ocitla v nejakej inej dimenzii, kde som mohla sledovať tieto osudné sekundy?
Slzy mi tiekli po tvári. Snažila som sa predýchať, čo som práve videla, a silno som zvierala Chrisove tričko. Bola som vo svojej izbe, vo svojej posteli, navôkol vládla neskorá noc.
„On brzdil, predsa brzdil!" nariekala som.
Chris ma tíšil a hladil po chrbte. Mlčal. Neopýtal sa kto ani čo, akoby o tom všetkom vedel svoje.
Odtiahla som sa od neho a vzhliadla mu do tváre, bol tak blízko mojej, že sa nám temer dotýkali. V izbe sa nesvietilo a svetlo pouličných lámp bolo skúpe, nevidela som mu ju tak jasne, ale poznala som ju aj po slepiačky.
Upieral na mňa svoje nádherné oči, jeho pohľad som cítila blúdiť po mojej tvári.
„Ako si to vedel?" vyslovila som otázku, ktorá sa mi motala podvedomím, odkedy sa vynoril z hmly a prišiel ako z čarovnej krajiny.

Dlhé sekundy nič nevravel, až som mala chuť zatriasť ním a dostať odpoveď za každú cenu. Nadýchol sa a privrel oči.
„Nemôžem ti to povedať, Tess, ešte nie. Nie si na to pripravená," odvetil.
Nič nepoprel. Nevyvrátil moje dohady.
Nerobil sa, že nevie, o čom vravím.
Tým sa usvedčil. V Jonahových slovách , ktoré som počula v tom sne, bol teda kúsok pravdy.
Ak nie úplne celá pravda.

„Klameš..."
„Neklamem, len nie je ten správny čas."
„A kedy bude? Keď stratím aj teba?"
Hlas ma zradil. Prezradil z mojich citov k nemu viac, ako by som v tej chvíli chcela. Odtiahla som sa od neho a prisunula sa chrbtom ku stene.
„Tess," začal Chris, ale pokrútila som hlavou, že ho odmietam počúvať.
„Prosím, neklam mi ešte viac," zastavila som ho. „Už teraz som zo všetkého zmätená, a aj dosť vydesená."
„Keby som ti teraz všetko povedal, nechápala by si to. Vinila by ma z vecí, o ktorých nevieš všetko, nerozumieš im..."
„Ó, aký si šľachetný Chris!" prerušia som ho uštipačne. „Nemyslíš, že mám nárok vedieť, čo sa stalo mojej mame s Jonahom? Prečo zomreli? Mám pocit, že o tom máš dosť poznatkov, o akých ja zďaleka nemôžem ani tušiť!"
„Tess, musíš teraz oddychovať, dať sa do poriadku. Čakajú na nás ťažké dni, nás oboch. Mali by sme držať pri sebe, a nie sa obviňovať."
„Odbočuješ od témy! Dnešok bol najhorší deň v mojom živote, a ..."
„Včerajšok, Tess. Prespala si celý jeden deň," opravil ma.
Prekvapene som zmĺkla. Ako je to možné?

„Nepamätáš sa? V márnici si sa zviezla k zemi ako handrová bábika, skoro som ťa nestihol zachytiť," pokračoval tichým hlasom. „Našťastie sa ti nič nestalo, odviezli sme ťa s poručíkom domov, ale prebrala si sa až teraz. Tvoja psychika asi nezvládla ten nápor," uzavrel ako odborník.
Nepamätala som si to.
Posledná vec, ktorú som mala v spomienkach, boli biele dvere márnice.

Nevedela som už nájsť slová, ktoré som mu chcela nahnevane vmiesť do tváre. Týmto ma nečakane prekvapil.
„Pohreb bude presne o dva dni, v stredu," oznámil stroho. „Snažil som sa vybaviť ho čo najrýchlejšie."
Zahľadela som sa naňho. Oči si už privykli na šero vládnuce v izbe, tak som ho videla dosť zreteľne.
„Je ti to všetko aspoň trochu ľúto?" spýtala som sa ho tichým hlasom.
Neodpovedal hneď. Sklonil hlavu na bok, a pohľad upieral niekam na koniec izby do tmy.
„Prečo mi kladieš takúto otázku? Zbytočnú, ako niekomu úplne cudziemu."
„Zbytočnú? Boli to predsa aj tvoji rodičia..."
„Tess, vieš predsa, že..." zasekol sa, akoby si práve niečo dôležité uvedomil. „Áno, boli. Ja však neprejavujem svoj smútok plačom. Smútim inak."
„Ako sa dá ešte smútiť?"
Nepatrne sa usmial, ale úsmev z jeho pier zmizol skôr, ako som ho stihla úplne zachytiť.
„Vybehám ho, vyboxujem v telocvični, dostanem ho zo seba. Avšak, ani tak nie smútok, ako hnev."
Hovoril dosť záhadne. Nechápala som, čo tým chce naznačiť.
„Hnev?" začudovala som sa. „Však áno, máme právo sa hnevať – na osud, aký je zlomyseľný a neprajný, keď nám berie zo života tých, ktorí sú nám najdrahší."
„Ty sa možno hneváš na osud. Ja nie. Môj hnev je namierený voči... inému," odvrátil sa odomňa, a vstal z postele. „Ale to je teraz jedno. Nedá sa vrátiť späť, čo sa už stalo."

Tušila som, že vie viac, než mi je ochotný prezradiť, v tejto chvíli určite. Keby som sa začala príliš vypytovať, mohol by sa uzavrieť úplne. Už teraz mi asi odkryl viac, než chcel. Poznal skutočnosti, o ktorých som ja nemohla ani tušiť, ale ktoré mi naznačil ten zvláštny, krátky sen i to, že ich existenciu predo mnou nepoprel. Zmiatol ma tým viac, než som chcela pripustiť.
„Vieš niečo, čo ja nie?" skúsila som predsa, s malým plamienkom nádeje.
Ten sen mi neschádzal z mysle, slová sa mi točili v hlave ako na kolotoči.
„Och, Tess, nemáš ani tušenie, čo všetko je pred tebou ešte skryté," povzdychol si. „Mohla si žiť v sladkej nevedomosti naďalej, keby sa nestalo to, čo sa, žiaľ, stalo našim rodičom. Pár rokov ešte určite."
„V sladkej nevedomosti? Čo, preboha, predo mnou tajíš? Čo ste tajili, aj s Jonahom?" nedala som sa.
„S Jonahom?" spýtal sa prekvapene.
„Áno, s Jonahom. Večer pred nehodou ste sa pohádali, nechtiac som vás začula," priznala som. „Hovoril si mu, že poruší nejaké Pravidlá. V mojom sne mama vravela o nejakých Strážcoch. Si aj ty Strážcom? Prečo ste nás mali chrániť?" otázky sa zo mňa rinuli jedna za druhou, tak som veľmi chcela poznať odpovede.

Zvieral ma strach z toho, o čom vravel Chris. Že nemám tušenie, čo je predo mnou skryté.
Ale, stále vo mne tkvela maličká iskierka nádeje, že Chris vnesie svetlo do celého neznáma.
Nestalo sa tak.
Dlhé sekundy bol ticho, počula som len jeho pravidelný dych. Bojoval sám so sebou? Chcel mi predsa len prezradiť niečo viac?
Ani som v tom napätom očakávaní nevnímala slzy, ktoré mi znovu tiekli po tvári. Chris na mňa hľadel od dverí izby, s rukou položenou na kľučke, ale nepovedal ani slovíčko k mojim zúfalým otázkam. Bola som ako topiaci sa človek, ktorý sa v beznádeji snaží zachytiť poslednej slamky.
Z útržkov, ktoré som poznala, sa mi nedarilo vytvoriť nijakú odpoveď.

A Chris, ktorý mi v tejto chvíli mohol všetko objasniť, mlčal ako socha. Jeho tvrdenie, že ešte nie je správny čas, mi nestačilo. Mala som pocit, že ak sa rýchlo nedozviem, čo chcem vedieť, vybuchnem.
„Chris?" šepla som zlomeným, prosebným hlasom.
„Pospi si ešte, pomôže ti to zabudnúť, aspoň na chvíľku," odvetil stroho, vyšiel z izby a zatvoril potichu dvere.
Bol vôbec pri mne v tejto izbe?
Nebolo to celé len výplodom môjho smútku?
Schúlila som sa na posteľ a plakala som do vankúša, ktorý tlmil moje vzlyky.

• • •

Milí moji, dnes trošku kratšia kapitolka,
ale už teraz vám môžem povedať,
že tá pondelková má vyše 2.100 slov 😘
Ďakujem za vaše ohlasy na príbeh #Tris, veľa to pre mňa znamená... ste úžasní
🙏🏻💕♥️