„Tess, panebože, Tess! Preber sa!" začula som prichádzať hlas, akoby z diaľky, a niečo mi klopkalo po tvári. S námahou sa mi podarilo otvoriť oči. Nado mnou sa skláňala tvár, poznala som ju, len... odkiaľ som ju poznala?
„Chvalabohu, konečne!" v hlase som počula úľavu. Ten hlas mi bol taký známy, taký príjemný.
„Vnímaš ma? Vidíš ma? Povedz niečo, hocičo!" dobiedzal stále.
Pohla som hlavou a okamžite mi do nej vystrelila prudká bolesť.
„Sakra!" sykla som.
„Toto som práve nemal na mysli, ale fajn," usmial sa. „Aspoň viem, že vnímaš."

Obzrela som sa opatrne po okolí. Sedela som s Chrisom, áno, spomenula som si naňho, v tráve pod stromom, o ktorý sa opieral, musel ma sem len preniesť. A držal ma v náručí, opierala som sa mu o hruď. Takto blízko som pri ňom bola po neviem akom dlhom čase, nevedela som si spomenúť, kedy ma naposledy objal, tobôž držal v náručí.

„Čo sa... kde je...?" nevedela som sformulovať obyčajnú otázku.
„Udrela si sa do hlavy," vysvetľoval. „A trochu som mu napravil úsmev, už si nedovolí nič."
Vydesene som naňho pozrela, až ma z toho pohybu zase rozbolela hlava. Až teraz som si všimla, že má na tvári zopár odrenín a pod nosom zaschnutú krv.
Oni sa vážne pobili!
„Si zranený!" vyhŕkla som a prešla mu palcom po zaschnutej krvi. Vzala som mu tvár do dlaní a opatrne si ho obzerala, nič iné som však nezbadala. Chris sebou až mykol, keď som sa ho dotkla. 
„Nič to nie je, Tess," šepol.
Pozviechala som sa do sedu, sedela som s nohami okolo tých jeho, a sledovala ho pohľadom. Možno mu zajtra bude vidieť aj nejakú modrinu.

„Si v poriadku? Asi ti ostane dočasná pamiatka z jeho stisku na krku," prešiel mi jemne končekmi prstov po hrdle, až ku kľúčnej kosti. Ten dotyk bol nečakaný, no príjemný, a tak intenzívny, že moje telo zareagovalo. Úplne nečakane.
Roztrasene som sa nadýchla a pomrvila sa, až ma zrazu chytil prudko za boky.
„Tess," šepol chrapľavo, priam prosebne. „Nehýb sa, prosím."
Stuhla som. Spravila som niečo zlé?
„Prepáč, ublížila som ti?"
„Ehm, nie," pousmial sa trošku krivo.
A potom som pochopila, cítila som, prečo tak stuhol. Zaliala ma červeň, nevedela som, čo mám spraviť. Zamrzla som na mieste, len moje vnútro sa chvelo. Chris sa nadýchol, podobne roztrasene ako ja pri jeho dotyku.

„Ďakujem, že si ma pred ním zachránil," vyšlo zo mňa po pár sekundách. Potrebovala som prerušiť tú tichú chvíľu medzi nami, keď sme si až bytostne uvedomovali jeden druhého.
Cítila som, že je to iné.
Vzduch vôkol nás akoby zhustol, bolo ťažké dýchať. Myslieť. Vnímala som ho ako nikdy doteraz.
Chris predomnou už nebol chlapec.
Ja som nebola dievčatko.
Mal devätnásť, dospel v muža, krásneho muža. Príťažlivého, pohľadného, no napriek tomu ostal skromný, neťažil zo svojho výzoru, aspoň som si to myslela. Dúfala v to. Chcela som, aby sa nezmenil, aby ho tento svet nezmenil. Koľko dievčat mu už podľahlo? Chodil s niektorou? Bozkával ju? Aj to ďalej?
Myšlienky sa mi vybrali nebezpečným smerom, bola to predsa jeho vec, jeho súkromie, nič mi do toho nebolo. A predsa ma pichol osteň žiarlivosti, ten maličký čertík.  

„Nemusíš ďakovať," povedal ticho, ledva som mu rozumela.
„Blázniš? Veď ma skoro..."
„Bol to kretén, to je ešte slušný výraz!" prerušil ma prudko. Z tváre mu sršal hnev.
Objala som ho, to jediné mi v tej chvíli napadlo spraviť. Zaborila som mu tvár do ohybu krku a vnímala jeho vôňu, úplne ma pohltila.
„Ďakujem," šepla som znovu s perami na jeho pokožke. Cítila som pod sebou, ako stuhol, zovrel mi silno boky, kde mal ešte stále položené ruky. Prstami som mu vošla do vlasov, dlaňou druhej ruky som mu zišla po chrbte. Vychutnávala som si jeho blízkosť. Jeho vôňu. Jeho silu.
Jeho celého.
Nechcela som, aby táto chvíľa pominula, bolo mi s ním tak dobre.

„Musíme ísť, Tess," zašepkal mi pri uchu. 
Vedela som, že má pravdu.
Kým som sa od neho odtiahla, vtisla som mu na pokožku jemný bozk. Vedela som, že ho cítil, lebo zadržal dych. Zopakovala som to, ale už som k nemu vzhliadla. Jeho oči vyhľadali moje. To, čo som mu v nich čítala, som cítila rovnako.
Hľadeli sme na seba v tichu, ktoré znamenalo tak mnoho, znamenalo všetko.
V tej chvíli som vedela, že všetko medzi nami sa nenávratne zmenilo.

Že sa moje srdce pri ňom zachvelo inak.

Žilami mi kolovalo nepoznané, rozlievalo sa mi to v srdci. V tom krátkom okamihu som sa doňho úplne zaľúbila.
Akoby niekto vo mne prepol vypínač. Jeho blízkosť, jeho pevné telo, jeho ochranársky prístup, jeho pohľad, ktorým ma hladil... bola som úplne stratená, city mnou zmietali ako búrka.
Čo sa to práve udialo?

Rukami mi prešiel z bokov vyššie a odtiahol ma od seba. Vyhýbal sa pohľadu na mňa, ruky sa mu trošku chveli.
„Našim ani muk," povedal, keď sme obaja stáli na vlastných. V hlave mi trochu hučalo, ale dalo sa to zniesť, doma sa určite niečo na to nájde, len potajomky, samozrejme.        
Prikývla som, aj keď som v duchu hádala, či vravel o tom incidente s Imrom alebo... nie, predsa nemohol vedieť, čo sa so mnou v uplynulých sekundách udialo.
Aj keď vyzeralo, že aj on to cítil. Tie sekundy, keď sa čas medzi nami spomalil, keď sme to obaja vnímali tak intenzívne.

S istotou som vedela, že dnešný deň mi ostane v pamäti naveky. Deň, kedy sa všetko od základov zmenilo, najmä v pocitoch k nevlastnému bratovi.

o 2 roky neskôr

Mama s Jonahom sa rozhodli spraviť si romantický víkend, len oni dvaja, zatúlaní na nenápadnom, skrytom mieste v prírode. Našli si malý rodinný penzión hneď za južnými hranicami, ktorý presne spĺňal ich nároky, tešili sa ako mladí zaľúbenci, a ja som sa v jednej chvíli  pristihla, že im trošku závidím. V dobrom závidím, že majú jeden druhého a svoju lásku, ktorá ani rokmi nestratila na intenzite, skôr naopak, prekvitala im v každom dni viac a viac. 
Ako úplný protiklad musela moja láska k Chrisovi ostať skrytá hlboko v mojom srdci, nik o nej netušil, ani Chris.

V posledných dňoch som si všimla, že Jonah nie je vo svojej koži, akoby to ani nebol on. Víkend mali s mamou naplánovaný už dlho a nechcel ju sklamať tým, že by ho náhle odvolal. Napätie bolo najviac cítiť vo vzťahu medzi ním a Chrisom, občas som však zachytila jeho skúmavý pohľad, ktorý upieral na mňa alebo na mamu. Pripadal mi neistý, akoby chcel niečo dôležité povedať mne či mame, ale v poslednej chvíľke si to rozmyslel, a mlčal.

Zvláštnou náhodou som sa stala svedkom hádky medzi ním a Chrisom, keď som si deň predtým, ako mali s mamou odcestovať, hľadala v šatníku na chodbe jarný plášť.
Z pootvorených dverí Chrisovej izby som zachytila ich hlasitý hovor, čo mi prišlo dosť zvláštne, pretože Chris s Jonahom sa takto nikdy nerozprávali, a pred nami sa nikdy nehádali.

„Vieš, že jej to nemôžeš prezradiť!" začula som nahnevaného Chrisa. „Porušíš tým Pravidlá, a to je neodpustiteľný priestupok!"
„Ale ja už  nevládzem žiť v klamstve, Chris!" Jonahov hlas znel unavene, skoro rezignovane. „Milujem Dianu a chcem, aby vedela pravdu, aj keby som mal pre to prísť o jej lásku!"
„Jonah! Vieš, že je to... pokazíš tým celú našu doterajšiu snahu! Čo všetky tie uplynulé roky, čo žili pod našou ochranou, a boli sme ako jedna rodina? Keď sa dozvedia pravdu, Diana aj Tess, čo myslíš, že spravia?"

Srdce sa mi rozbúchalo v neblahej predtuche. O čom to, preboha, hovoria? Čo nám chce Jonah prezradiť?
Držala som v ruke vešiak s jarným plášťom, ktorý sa mi už podarilo nájsť, a náhle sa mi roztriasla. Nemala som to počuť, nebolo to určené pre moje uši, ale nedalo sa to už vrátiť. Otázky sa mi rojili v mysli ako včely v úli, nebola som však schopná zachytiť ani jednu. Len bzučali, splašenie lietali sem a tam, a uvádzali ma do pochybností.

„Ja to urobím, Chris," ozval sa Jonah už tichšie. „Už som sa rozhodol, a ty na tom nič nezmeníš!"
„Jonah!" počula som ešte zvolať Chrisa, ale nepovedal už nič, lebo Jonah odchádzal z izby.
Keď som začula jeho kroky, rýchlo som vošla do šatníka a privrela za sebou dvere.
V duchu som sa modlila, aby dvere nezaškrípali a neprezradili tak môj úkryt.

Nevedela som, čo mám robiť.
Či sa tváriť, že som si nič nevypočula, alebo sa spýtať Chrisa, čo to malo znamenať? Verila som, že by mi povedal pravdu, ale môj vnútorný senzor zrazu výstražne zablikal, rozhodla som sa radšej mlčať. Aspoň zatiaľ, kým sa vzťahy medzi ním a Jonahom nevyjasnia a vrátia do starých koľají.

Chris o chvíľku rázne prešiel okolo môjho úkrytu, vyšiel z bytu a hlasno buchol za sebou dverami. Ja som opustila potichu dočasný šatníkový úkryt a nehlučne som sa presunula do svojej izby.
Nevedela som, čo ďalej, cítila som sa zmätená a oklamaná. Pochodovala som hore-dolu po izbe, a snažila sa nájsť nejaké rozumné vysvetlenie, ale na nič som neprichádzala.
Len otázok v mojom vnútri bolo čoraz viac.
Čo myslel Chris tým, že sme pod ich ochranou? Pred čím alebo pred kým nás s mamou chránia? A... prečo nechce, aby mame Jonah niečo povedal?