Vybrať si v necelých štrnástich svoje ďalšie smerovanie, to mi pripadalo ako odvážny životný krok. Našťastie som vedela na akú školu chcem ísť ďalej, úplne bez zaváhania. Cudzie jazyky ma vždy bavili, a uvítala som aj možnosť skončiť ôsmym ročníkom namiesto deviatym. O rok menej s otravnými spolužiakmi, ktorí ma brali len ako súčasť triedneho inventáru, prípadne ma častovali posmeškami, ktoré mi už našťastie nemohli nijako ublížiť.

Naschvál som si vybrala inú školu, než na akú chodil Chris. Nechcela som mu byť na očiach ešte aj v škole, bolo dosť, že sme na seba narážali doma. Aj keď gymnázium by tiež nebolo zlou voľbou, rozhodla som sa pre bilingválnu školu na druhom konci mesta. Mama s Jonahom ma podporili, Chris mlčal, ani slovkom mi nedal najavo, že som si vybrala správne, čo ma trošku mrzelo. Už to medzi nami nebolo ako doposiaľ, cítila som to, odkedy sám z nás stala rodina. Často býval preč, cez letné prázdniny sa doma skoro neukázal. Chodili od neho aspoň strohé pohľadnice, nezabudol ma v nich nikdy pozdraviť.

Keď sa pred začiatkom školy vrátil, vždy som ho s radosťou uvítala, ale z jeho strany sa mi nedostalo toľkého nadšenia, ako tomu bolo u mňa. Vždy som sa mu vrhla do náručia, plná očakávania,  kedy mi konečne rozpovie, aké bolo jeho leto, skoro sa pri tom neudržal na nohách. Jemne ma od seba odtisol, usmial sa a pobral do svojej izby.
Medzi nami akoby vyrástla neviditeľná stena, videli sme sa cez ňu, ale nedostali sa k sebe.

Chris sa zmenil, nielen výzorovo.
Nešlo nevšimnúť si, že sa z neho stával príťažlivý mladý muž. Vysoký, s vyšportovanou postavou, pod tričkom sa dali tušiť svaly, a pritom vôbec nechodil do fitka, aspoň pokiaľ som vedela. Strapaté tmavé vlasy a pohľad tyrkysových očí spod dlhých mihalníc určite už nejednej dievčine zamotali hlavu. Pri tej predstave ma nečakane prekvapil pocit žiarlivosti, niekde v mojom vnútri sa prebudil k životu.
Chris bol vždy môj, ale len brat, inak som ho ani nikdy nebrala, ale ako som dospievala, začala som si jeho správanie viac pripúšťať. Nechcela som, aby to bolo medzi nami až také iné. Ako bol vždy môj priateľ, tak sa mi zrazu vzďaľoval.

Prvé dva ročníky na strednej, kým on strednú skončil a nastúpil na vysokú, sme sa prakticky len míňali v byte. Mal svoje povinnosti, svoje aktivity, a aj keď sa stále, aspoň zo zdvorilosti, zaujímal o tie moje, o mňa už tak nie. Bolelo ma to. Nechápala som tomu. Zmenil sa až tak?
Vedela som, že som sa zmenila aj ja. Vedela som, že už nie som dievča, moje krivky sa zaoblili „na tých správnych miestach", ako vravievala mama. Veľmi sme sa podobali. Každý pohľad do zrkadla mi to potvrdil. Bola som celkom vysoká, aj keď Jonah a Chris ma ešte skoro o hlavu prevyšovali. Oči mi ostali fialkové, presne ako mamine, vlasy som tiež mala jej. So štíhlosťou som si nerobila starosti, ženské krivky mi bolo vidieť skôr, ako spolužiačkam, čo niektoré nevedeli prehltnúť, najmä triedna kráska Tamara.

Chvalabohu, že som už nemusela znášať nijaké urážky či odsudzovanie, v novej škole mi začal nový život. Bola som takou šedou myškou, nenápadná, tichá a tak mi to vyhovovalo. Mala som svoj spokojný svet, len Chris mi v ňom chýbal, čím ďalej častejšie mi chýbala jeho prítomnosť.

Cez prázdniny, po druhom ročníku strednej, som si našla brigádu v kníhkupectve neďaleko školy. Jazyky mi išli, a keďže sa jednalo o kníhkupectvo s prevahou cudzojazyčnej literatúry, v podstate som využila, čo ma bavilo, a ešte mi za to platili. Mala som šestnásť, leto bolo v plnom prúde a zdalo sa, že nič nemôže skaziť moju súkromnú idylku.
Mýlila som sa.

Skazil ju jediný deň, a to keď sa v „mojom" kníhkupectve zjavili bývalí spolužiaci, ktorí mi tri roky základky, odkedy sme ostali bývať v tomto meste, strpčovali život.
„Pozrime sa, koho sme tu objavili?" zvolanie ma zastavilo v polovici pohybu, keď som dokladala knihy do police. Od prekvapenia som nebola schopná sformulovať odpoveď. Snažila som sa nevšímať si ich, ale nedali mi pokoj.
„Ako sa ti darí? Koho teraz okúzľuješ svojimi čarami?"
„Nikoho, a nikdy som to ani nerobila," odvetila som so všetkým pokojom, ktorý sa mi podarilo v sebe nájsť.
„Nehovor, a čo všetky tie náhody, čo neboli vôbec náhodami?" pristúpil ku mne Imro, snažil sa vyzerať sebavedome a zastrašiť ma, najmä pred svojimi dvoma kámošmi, ktorých som nepoznala, a potiahol ma provokačne za vrkoč.
Akoby sme stále mali 11 rokov, tak to teda nie! Stačilo! Nebudú ma už trápiť!

„Daj tie paprče odo mňa ďalej, lebo dôjde k úrazu!" zavrčala som a prižmúrila naňho oči. Zaspätkoval, bál sa svojich predsudkov, ktoré si o mne vystaval v mysli, a podľa ktorých by som ho hádam mohla aj začarovať. Hneď tu a teraz.
„Deje sa niečo?" zjavil sa pri nás znenazdajky majiteľ, Imro naňho prekvapene pozrel. Vedela som si predstaviť, že si v mysli skombinoval jeho príchod s mojimi nepodloženými schopnosťami.
„Páni akurát odchádzajú, nenašli, čo hľadali," vyhlásila som pokojne, akoby sa nič neudialo.
„To ma mrzí, a čo to bolo za titul?"
„Ehm, to je už jedno, skúsime inokedy," vykoktal Imro a ešte raz ma spražil pohľadom, ktorý neveštil nič dobré. Odvážila som sa mu odporovať pred jeho kamarátmi, navyše aj pred majiteľom, a ako som ho poznala, určite plánoval tichú pomstu. Z detských čias asi ešte nevyrástol.
Nerozumela som, o čo mu išlo. Musela som byť opäť obozretnejšia, rovnako ako pred pár rokmi.

Keď som tú príhodu povedala doma pri večeri, mama sa len zamračila, a Jonah na mne ostal visieť nesúhlasným pohľadom. Nepresvedčilo ho moje uistenie, že v podstate o nič nešlo, asi mal na to iný názor.
„Budem ťa chodiť čakať z brigády, aspoň pár dní," vyhlásil napokon.
Protesty boli zbytočné. Ďalší týždeň som mala ochranku, našťastie sa Imro s kámošmi neukázal. Vypustila som ho teda po pár dňoch z hlavy. Jeho konanie som nechápala, chcel ma vtedy nejako zastrašiť?
Niečo si dokázať pred kamarátmi?

Nemala som asi tak skoro zabudnúť na zvláštny incident, a určite som ho nemala tak rýchlo vypustiť z hlavy. Po týždni, keď sa nič nedialo, Jonah usúdil, že išlo o nepodarený žart, a upustil od sprievodu domov, čomu som bola rada.
Prvý večer potom, vo štvrtok, som Imra zbadala opierať sa o stenu obchodu naproti. Postával tam s hlúčikom kamarátov a o nič sa nepokúsil, len ma ostražito sledoval. Nič viac. Aj to som pochopila ako vyhrážku, pridlho som ho poznala.

V piatok som sa zdržala dlhšie, vypadla nám jedna pracovná sila, takže kmital aj sám majiteľ. Odchádzala som unavená tesne po zatváracích hodinách.
Imro zase vyčkával.
Avšak, teraz sa pohol za mnou, keď som sa pobrala smerom domov. Snažila som sa nevšímať si ho a pridala som do kroku, no stále bol za mnou. Pripadala som si ako korisť, prenasledovaná predátorom.
Domov som už nemala ďaleko, len prejsť ulicou  a zabočiť vpravo, náš dom by som mala na dohľad. Imro ma však dobehol a zabránil mi v prechode.

„Hej, bosorka," postavil sa mi do cesty. „Hádam si si nemyslela, že ti tvoj trik len tak ľahko odpustím?"
Pretočila som očami, nemala som chuť sa s ním dohadovať, bol úplne mimo.
„Netuším, o čom hovoríš," odbila som ho a chcela som ho obísť, keď ma schmatol za predlaktie a strčil z celej sily k múru priľahlého domu. Narazila som do steny, dosť prudko, jednal so mnou hrubo. Kámoši sa zarehotali, mali postarané o divadlo.

„Na mňa tvoje čáry-máry neplatia. Prečo si myslíš, že by sme ťa mali stále tolerovať? Aj tvoju matku?" zavrčal nenávistne.
„Nič sme vám predsa nespravili, nechaj ma! Sú to sprosté povedačky, nič iné," bránila som sa.
„Videl som tie vaše povedačky, len čo je pravda, moja rodina sa kvôli vám rozpadla!" zrúkol na mňa. „Otec od nás odišiel a mama to celé nezvládla! Vraj ju tvoja matka zariekla... môj život je v totálnych sračkách, a len kvôli tebe a tvojej matke!"
Vyjavene som naňho civela, nerozumela som, o čo mu ide.
„A ty sa tu ďalej promenáduješ, akoby nič! Stačí jeden ten tvoj pohľad a..."
„Prestaň! Nemienim tu počúvať tvoje trápne obvinenia," prerušila som ho, sama som nechápala, kde sa vo mne vzala tá odvaha. „Nechaj ma, láskavo, odísť!"
„Tá sa s tebou neserie, Imro," zachechtal sa jeden z jeho kámošov. „Ja by som ju vedel umlčať ako sa patrí!"
„Drž hubu, Miki!" odvrkol Imro podráždene a ešte viac ma pritlačil k múru. Schytil ma pod krkom, a to pekne silno, až som zalapala po dychu. Teraz mi začal vážne naháňať strach.
„Tak počúvaj, slečinka, máš poslednú šancu napraviť to," sykol. Znovu zosilnil stisk, začal mi dochádzať kyslík.
„Viem, že to dokážeš, keď si to už posrala."

Pokrútila som záporne hlavou, vážne som nemohla dýchať, pred očami sa mi všetko začalo rozmazávať. Imro sa silene zasmial, skoro ako šialenec. Prenikol mnou skutočný strach, jeho kámoši sa len prizerali, nik mi nepomohol, a ani sa nechystal.
„Pusť ma," vyšlo zo mňa priškrtene a snažila som sa mu odtiahnuť ruku, ale nemala som proti nemu šancu.
„Hovorí sa prosím, ale to asi nepoznáš," nepúšťal ma Imro a naďalej sa mi vyškieral do tváre. Prišlo mi nevoľno, pred očami sa mi mihali stovky hviezdičiek, asi to nebolo pre mňa dobré.

„Prosím sa nehovorí hajzlom, ako si ty," ozvalo sa kdesi spoza neho. Ledva som stála na nohách, ale skoro sa mi pri zvuku toho hlasu podlomili. Imro sa namosúrený obzrel, kto si to dovolil povedať niečo také.
Za ním stal Chris.
Nechápala som, kde sa tam v tej chvíli zjavil.
„Okamžite daj od nej preč tie špinavé paprče," povedal tónom, ktorý nezniesol protesty. Imrov poskok sa naňho vrhol, aby ho spacifikoval, ale jedným pohybom ruky ho poslal k zemi. Druhého takisto. Tretí radšej o krok ustúpil.
Imro ma stále nepúšťal, všetko sa už so mnou točilo, a skôr mi pripadalo, že jeho stisk je ešte silnejší. Chcel Chrisa vyprovokovať?

„Máš problém so sluchom?" pristúpil k nemu Chris. Imro sa narovnal v celej svojej výške, na Chrisa však nemal, ten bol starší a skúsenejší, Imro bol proti nemu len šestnásťročný sopliak vo vývine. Pomaly, pomaličky povolil zovretie.
Zalapala som po dychu, kyslík mi už bytostne chýbal, a zosunula sa popri stene ako handrová bábika. Imro sa už o mňa nestaral, vrhol sa na Chrisa, ktorý ma nestihol zachytiť. Videla som, ako sa po mne načiahol, prekazila mu to však Imrova rana rovno do brucha.

Dopadla som tvrdo na chodník, udrela som sa do hlavy a posledný obraz, čo mi myseľ spracovala, bol Chris, ako mu vrátil úder priamo do tváre.

Potom už len tma.

- - -

🎬
menšia "reklamná vsuvka" 😁
ak chcete ukážky z pripravovaných kpt
či iné pikošky odomňa,
nájdite si ma na Instagrame 😘💕