Ak chcete spoznať môj príbeh, musím vám ho vyrozprávať od úplného začiatku, veď príbeh každého života začína... narodením, na ktoré si nik z nás nespomína.
Prvé spomienky sa nám väčšinou vynárajú až z detských čias, a keby sa ma raz niekto spýtal, ako si pamätám na svoje detstvo, bez rozmýšľania by som mu odvetila, že bolo šťastné a spokojné.
Aké by malo predsa detstvo byť.
Hm, vlastne, až keď som si odmyslela to každoročné sťahovanie, ktoré sme s mamou absolvovali vždy po napadnutí prvého snehu, až vtedy by som mohla povedať, že bolo celkom normálne.
Nie, nie, až keď som si odmyslela, že som bola vyhnancom, väčšinou sama, v škole ani vonku sa so mnou nechcel nikto hrať, tobôž kamarátiť.

Vraveli, že som divná.

Vraveli, že som počarovaná alebo bosorka.

Časom som pochopila, že im to buď povedali rodičia, alebo ich len počuli, ako sa o tom medzi sebou rozprávajú. Zakazovali im hrať sa so mnou, rozprávať, stretávať sa mimo školy. Ale, keď sa to tak vezme, bola som tomu aj celkom rada, aspoň sa mi ľahšie odchádzalo opäť na iné miesto, do ďalšieho mestečka či dedinky, keď som za sebou nezanechávala nijaké priateľstvá, nijaké vzťahy.

S mamou sme si úplne vystačili aj samé. Našli sme si vždy malý bytík s jednou izbou, v ktorej sme si zriadili spálňu, a v kuchyni sme mali jedáleň s obývačkou. Návštevy k nám nechodievali, len občas nejaká dobrosrdečná pani susedka posedela na káve, vyrozprávala mame najnovšie klebety, a boli aj dni, keď bola mama dlhšie v práci a prišla ma postrážiť, kým som bola menšia. Vtedy som si vždy našla radšej nejakú knihu, alebo sa vyhovorila na veľa učenia, a zašila som sa na opačný koniec miestnosti, aby som nebola videná či rušená.
K mojej spokojnosti, a určite aj susedkinej, to nebývalo až tak často.

Po nejakom čase sa ma začali moje dočasné opatrovateľky strániť, presne, ako deti v škole.
Stalo sa tak zakaždým, keď sa môj pohľad stretol s ich pohľadom. Bolo to vždy rovnaké, oči sa im vždy rozšírili prekvapením, uhli pohľadom, a viac sa mi do očí nepozreli. Malé deti sa väčšinou rozplakali a utiekli odo mňa, staršie v škole si ma prestali úplne všímať, akoby som prestala existovať.

Mohla som za to, že mám také oči?

Narodila som sa tak, aj mama ich mala rovnaké ako ja. Zvláštne modré, až fialkové. Ako malinké lesné fialky či zvončeky. Mama mi zvykla hovorievať, že sú zázračné, a keď vyrastiem, určite sa nájde niekto, kto ich bude milovať rovnako, ako mňa samotnú. Potom sa vždy tak zvláštne usmiala, a pohladila ma po plavých vlasoch. Oči sa jej zaleskli slzami a radšej vstala, aby si ich mohla zotrieť a nevidela som ju pri tom. No ja som o tom vedela, a ako som rástla, chcela som sa jej častejšie opýtať, prečo je tomu tak.

V zástupe všetkých dní môjho života prišiel jeden, v ktorom sa všetko zmenilo, celé moje dovtedajšie detstvo ostalo za mnou, ako opakujúci sa film, ale ten deň ho zastavil a odstrihol, aby začal úplne nový.
Mala som vtedy jedenásť rokov, o pár mesiacov som mala mať dvanásť, čomu som sa veľmi tešila, lebo sa mi zdalo magické mať vek s dvoma po sebe nasledujúcimi číslicami.

Jednotka a dvojka.

Predstavovala som si, že sa v ten deň stane niečo výnimočné, niečo, na čo nikdy nezabudnem. Avšak môj život nezmenil ten očakávaný deň narodenín, ale deň, ktorý nastal oveľa skôr pred ním.

Začal rovnako, ako každý deň dovtedy. Vychystala som sa do školy, mama do práce, pobehovala roztržito po byte a zdala sa mi byť akási nervózna, akoby lietala mysľou niekde inde.
„Terezka, miláčik," kľakla si ku mne, keď som na ňu čakala nachystaná pri dverách. Hneď som spozornela, lebo takto ma oslovovala len výnimočne, keď mi chcela povedať niečo veľmi dôležité, alebo keď sme sa k sebe túlili a boli sme rady, že sme takto spolu, blízke jedna druhej.
„Večer k nám príde návšteva... uhm, bude to veľmi dôležitá návšteva. Len chcem, aby si to vedela a nebola prekvapená, dobre?" pohladila ma po líci.
Prikývla som. „To zvládneme mami, neboj! Naša návšteva bude určite spokojná, veď varíš výborne! A rada sa s ňou zoznámim..."
Mama vedela úžasne variť, tety susedky, ktoré sme občas pohostili, boli vždy nad mieru spokojné a najedené, neraz drankali od mamy recepty.

Mama však pokrútila záporne hlavou.
„Nebude to nijaká ona, Terezka," pozrela na zem hľadajúc vhodné slová. Zdvihla pohľad a zadívala sa svojimi fialkovými očami do tých mojich.
„Príde jeden pán, ktorý je mi dosť blízky, chápeš? Môj veľmi blízky, veľmi dobrý priateľ," odmlčala sa a dodala. „Ktorý ma má rád, a ja mám tiež rada jeho."
Stále mi hľadela do očí.
Zdalo sa mi, akoby sa jej v nich niečo zaligotalo, akoby zahoreli. V mojej dievčenskej hlávke som si jej slová snažila uložiť do celku. Pochopila som.
Moja mama má niekoho veľmi rada, možno ho už aj ľúbi. A dnes mi ho predstaví.
Srdce sa mi rozbúchalo pri poznaní, že príde niekto nový do našich životov, už nebudeme mať len jedna druhú, ako doteraz. Aké to bude? Bolo to pre mňa niečo úplne nové, neznáme.
Rýchlo som zažmurkala, aby mi do očí nevošli zradné slzy a usmiala som sa na mamu. Len som prikývla a objala ju, lebo slová sa mi zasekli v hrdle.
Chcela som, aby vedela, že som ju pochopila.
Ak bude šťastná moja mama, budem s ňou aj ja, pomyslela som si.
Zaslúži si predsa byť šťastnou, veď sme spolu už toľko prežili... všetky tie odchody zo starých, a príchody na nové miesta, bez ozajstných priateľov či blízkych, ako keby sme boli stále na úteku.
To slovo mi vírilo mysľou, ukrylo sa mi v hlave, a vo veku necelých dvanásť rokov mi prvýkrát napadlo, či naozaj pred niečím neutekáme.

   Keď v ten večer zazvonil zvonček pri dverách, mama pri tom zvuku skoro nadskočila, taká bola napätá. Rukami si podvedome uhladila vlasy a prešla po šatách, ktoré ladili s farbou jej očí, a pozrela na mňa. Kývla som jej a vyčarila úsmev na tvári aby vedela, že som prichystaná a môže k nám uviesť hosťa. Bola som naňho aj celkom zvedavá.
Vchodové dvere sa pomaly otvorili a na prahu som zbadala stáť muža v tmavom obleku, v ruke držal nádhernú kyticu kvetov pre mamu. Keď ju zbadal, usmial sa na ňu tým najkrajším úsmevom, aký som kedy videla, a práve ním si ma vtedy získal. Prezradil mi ním, že mamu má úprimne rád, nemusel ani nič povedať, jeho gestá to spravili zaňho.
Podal mame kyticu a pobozkal ju na líce, ona sa začervenala a pozrela rýchlo na mňa, či som to videla. Sledovala som to všetko veľkými skúmavými očami. Prehliadala som si muža, ktorý miloval moju matku.

Mal husté, tmavé vlasy padajúce mu kde-tu neposlušne do čela, pekne tvarované obočie nad úžasne zelenými očami. Také zelené oči som nikdy ešte nevidela. Svietili mu v nich huncútske iskričky, a úsmev mu prehlboval jamky v lícach. Vtedy som si povedala, že je veľmi pekný a príjemný, zapáčil sa mi na prvý pohľad, a vo svojom detskom srdiečku som preňho spravila miesto v dovtedy prázdnej zásuvke priatelia.

Muž upriamil svoju pozornosť ku mne, kľakol si na jedno koleno, a z vrecka na saku vylovil malú škatuľku s pekne uviazanou mašličkou.
„Ty musíš byť Terezka, však?" podával mi ju s úsmevom, ktorý mu stále ihral na perách.
„Tak potom, toto bude pre slečnu parádnicu, rád ťa spoznávam! Ja som Jonah," a podal mi ruku na zoznámenie. Moja rúčka sa v tej jeho skoro stratila, ale potriasla som mu ňou so slovami „teší ma", na čo sa s mamou veselo zasmiali.
„A toto je môj syn Christian, volám ho Chris," povedal, a vstúpil dnu.

Za ním stál chlapec, doteraz skrytý za jeho vysokou postavou, hlavu mal sklonenú, pohľad upretý na zem. Keď Jonah vošiel dnu a predstavil ho, rýchlo zdvihol hlavu a pohľady sa nám stretli. Pripadala som si, akoby mnou prebehla nejaká neznáma sila, nemohla som sa zrazu pohnúť, ani nič povedať, len sme na seba hľadeli. Osud asi už vtedy započal svoje dielo, našim stretnutím spojil naše životy.

Chlapec mal nezvyčajne modré oči, mali nádhernú farbu morskej lagúny, a lemovali ich husté čierne mihalnice. Dlhší nos mal v tvári vsadený s presnosťou umelca medzi lícnymi kosťami, ktoré mu mierne vystupovali, ústa mal krásne vykrojené a pod nimi mal na brade rozkošnú jamku. Majster sochár by svoje dielo nestvoril dokonalejšie.
Nemal vtedy ani pätnásť, ale už som si vedela predstaviť, že raz z neho bude skutočne krásny muž. Ja som bola ešte len dievčatko, a zapôsobil na mňa priam nezabudnuteľne.
Tušila som, že podobné stretnutie už za svoj život nezažijem, že tento chlapec – Chris – bude v mojom živote dôležitou osobou.

Prehrabol si rukou zvlnené tmavé vlasy a usmial sa na mňa. Vtedy som od neho musela konečne odtrhnúť pohľad, aby si nezačal myslieť, že naňho neprimerane dlho zízam alebo či nie som divná.
„Dobrý večer," pozdravil a zvuk jeho hlasu ma pohladil po duši. 
„A táto je zas pre teba," podal mi jednoducho naaranžovanú ružičku.
Vďačne som ju od neho prijala a keď mi ju podával, dotkli sme sa prstami. Zodvihla som k nemu pohľad a jeho tyrkysové oči sa na mňa priateľsky usmievali. V tej chvíli som vedela, že som v ňom našla svojho priateľa, prvého ozajstného priateľa v živote. A to mi úplne stačilo, bola som z toho nesmierne šťastná.

Počas večere prebiehal príjemný rozhovor, ktorý odstránil počiatočnú nervozitu, a všetko plynulo akosi nenútene a prirodzene. Videla som, ako mama žiari šťastím i láskou, aj ako si s Jonahom vymieňajú nežné pohľady či dotyky rúk keď si mysleli, že ich nevidíme. Takúto som ju nepoznala, v mojich spomienkach som obraz jej šťastnej tváre nenašla, nie pri inej osobe, než pri mne.

Vždy sme boli len jedna pre druhú, to sa však teraz malo zmeniť, cítila som to vo svojom srdci.
Netrvalo dlho a moja predtucha sa naplnila.

Do bodky.

- - -

🎼 pieseň v úvode:
Fady Maalouf - Blessed 

Príbeh Tess a Chrisa mám v sebe úzko spojený práve s touto piesňou, pri písaní mi často hrala v pozadí 😉