Keď som sa dnes ráno pozrel do zrkadla, dostal som pocit, že sa na mňa díva môj otec. Alebo aspoň jeho brat. Tie moje fúzy sa mi zdali zase o čosi väčšie, pričom som mal nejaké chmýrie aj na brade a na bokoch tváre. To akože vážne? To už v trinástich môžem byť takýto fúzatý? Ako budem potom vyzerať v tridsiatke? Budem mať bradu ako hipster? A v sedemdesiatke budem mať dlhú sivú bradu ako Gandalf či Dumbledore? Nedá sa nič robiť, musí to ísť dole. Lenže ja ešte svoju žiletku či strojček nemám. Snáď mi otec požičia svoju.

"Oci, potrebujem sa oholiť, môžem si požičať tvoju žiletku?", opýtal som sa otca, ktorý práve opravoval nejaké písomky.

Otec na mňa pozrel. "Tebe predsa ešte netreba žiletku. Stačí sa ti postaviť do prievanu, a to chmýrie odpadne samo, Samo," vtipkoval.

"Fakt vtipné, oci. Ale ja som už v trinástich skoro taký fúzatý ako ty. Musím sa oholiť, lebo fakt vyzerám hrozne," naliehal som.

"Ja som mal fúzy tiež v trinástich. Si chlap, to už tak býva, že chlapi majú fúzy. Niektorí skôr, niektorí neskôr. No ale keď tak veľmi chceš, požičiam ti teda moju žiletku. Vezmi si aj moju penu na holenie, vieš, kde býva, a aj vodu po holení. A so žiletkou opatrne. Nie že sa porežeš a bude ti tiecť krv. Držím palce."

Poďakoval som mu a ponáhľal sa do kúpeľne. Vedel som, kde má otec svoje veci na holenie, tak som ich vybral a pustil sa do toho. Bol som viackrát svedkom, keď sa otec holil, nebolo mi to aspoň také neznáme.

Pena na holenie bola v spreji, vytlačil som si trochu na ruku a začal som ju nanášať na tvár. Vyzeral som s tým dosť čudne. Ako Santa Claus. Pobavilo ma to. Zobral som teda žiletku a opatrne som začal. Všetko išlo ľahko, ale nebol by som to ja, keby som sa párkrát neporezal. Zopár raniek na krku, zopár na brade. V duchu som nadával. Ale napokon som mal úspech, fúzy boli preč, a tvár znova ako keby som bol dieťa.

Do kúpeľne vošiel otec. "No vidíš, prvé holenie máš za sebou. A ako som predpokladal, párkrát si sa porezal. Niečo ti na to dám." Otec otvoril skrinku a niečo odtiaľ vybral.

"Táto tyčinka je na to, aby ti zastavila krv z malých raniek po žiletke. Pomáha to."

Mal pravdu. Už len tieto úpravy a prvé holenie bolo celkom úspešne za mnou. Bol som so svojou prácou spokojný. Použil som už len vodu po holení a cítil som sa ako ozajstný dospelák.

-----------------------------------

Na druhý deň cez veľkú prestávku som išiel pohľadať Teovu triedu, pretože som sa s ním chcel dohodnúť, aby sme išli po škole von. Chcel som ho viacej spoznať. Odkedy som naňho prvýkrát natrafil, neschádzal mi z mysle.

Vedel som, že jeho trieda je jediná osmička v pavilóne. Okrem toho tam majú triedy už len piataci. My máme v našom pavilóne ešte ôsmu áčku, a potom dve triedy šiestakov. Prečo, to fakt neviem.

Musel som vyjsť o poschodie vyššie, aby som našiel pavilón s Teovou triedou. A jeho som našiel hneď, pretože bol na chodbe. Niečo riešil s dvomi piatakmi.

"... Ešte raz uvidím, že ho šikanuješ, tak si ma nepraj. Si oveľa silnejší ako on, nehanbíš sa skákať doňho? Mazaj do triedy a daj mu pokoj! A ty kľudne prídi za mnou, ak ti ešte bude robiť zle. Vieš, kde mám triedu. Teraz ma ospravedlň, mám tu kamaráta," povedal Teo, keď si ma všimol.

"Ahoj. Vidím, že robíš poriadky," usmial som sa naňho.

"Krpec jeden, ešte je len piatak, a už šikanuje. To neznášam, keď si niekto začína do slabších. Dozor na chodbách nie je, tak to musí zobrať do rúk starší žiak. Som rád, že si sa objavil," povedal Teo.

"Nemám na teba žiadny kontakt a chcel by som s tebou ísť po škole von. Zatiaľ sme boli spolu len v poškoláckej triede, a tam sa nedá nejako extra spoznať. Aj keď, už viem, že rád kreslíš ženám fúzy," uškrnul som sa.

"Ani nie tak ženám, ako Čaputke. Ale to je jedno. Von pôjdem rád, ale neviem, koľko máš hodín. Napríklad ja mám dnes šesť."

"Ja takisto. Kde sa stretneme? Pred školou?"

"Pred školou nie, tú vo voľnom čase radšej nevidím. Stretnime sa pred Starbucksom, čo povieš?"

"Dobre, tak Starbucks. O koľkej? O štvrtej?"

"Nie je to trochu neskoro?"

"Už je jar, tak je dlhšie svetlo. A ako poznám našich, nebudú ma chcieť pustiť dokým nebudem mať hotové úlohy a nebudem naučený na zajtra. O štvrtej už budem v pohode."

"Ja tomu učeniu zas toľko nedávam, ale keď to máš takto, tak dobre. O štvrtej som tam," mrkol na mňa Teo. Potom sme sa rozlúčili a ja som išiel do triedy.

-----------------------------------

Na Tea bolo spoľahnutie. O štvrtej už čakal pred Starbucks, a keďže ja som prišiel presne, musel tam byť pred štvrtou.

"Čauko. Čakáš dlho?", opýtal som sa.

"Len pár minút. Ideme sem?"

"Do Starbucks? Nie, radšej by som šiel niekam von."

"Okej. Ale ak by si chcel niekedy ísť so mnou do Starbucks, kľudne ťa pozvem, mám kopu prachov," povedal Teo a vyšli sme z obchodného centra.

"Dostávaš vysoké vreckové?"

"Dá sa to aj tak nazvať. Naši mi dajú do ruky nejakú bankovku, a to je vlastne jediný väčší kontakt, ktorý s nimi mám. Povedzme to tak, že si ma kupujú za to, že nemajú čas."

"Vaši na teba nemajú čas?"

"Nie. Stále sú v robote. Foter je konateľom nejakej veľkej spoločnosti, takže je večne kdesi preč, a mama zase chodí do Rakúska opatrovať dôchodcov. Raz je tam dva týždne, raz týždeň, a keď je náhodou doma, tak obvykle pomáha otcovi s niečím okolo firmy, takže ako keby doma ani nebola," hovoril Teo sucho.

"Tak to máš blbé," povedal som. Nič lepšie mi nenapadlo, nevedel som, ako sa k tomu vyjadriť. Takže Teo sa vlastne vychovával sám.

"Hej, no. Ale už som si zvykol. Rodičia stále pracujú, vraj pre moje dobro, ale oveľa radšej by som bol, keby sa o mňa zaujímali. Keby som mohol byť s nimi každý deň. Niekedy ma mama zoberie na nákupy, a vtedy je to super. Vtedy sme fakt ako mama a syn. Pokupuje mi všelijaké handry na seba, od Supreme, od Gucciho, od Air Jordan, skrátka takéto štýlové. Ale ja už to nechcem, radšej by som všetko vymenil za to, aby som mal rodičov pri sebe."

Nečakal som, že Teo to má doma také blbé. A takisto som nečakal, že sa mi hneď na začiatku takto otvorí. Pomyslel som si, že by som bol rád, keby som mal od našich chvíľu pokoj. Ale tak, ako to má Teo, by som to určite nechcel mať.

"U mňa to je úplne inak. Našim na škole veľmi záleží, navyše majú v prípade potreby poruke argument, že som nadpriemerne inteligentný chalan. Takže asi automaticky musím nosiť tie najlepšie známky. K tomu všetkému je otec učiteľ, tak si vieš predstaviť, čo je u nás za zlé známky," povedal som.

"Nebodaj ťa mlátia?", opýtal sa Teo s obavou v hlase.

"Našťastie nie. Ale dostanem siahodlhú prednášku od otca, pri ktorej často asistuje aj mama. Fakt mi to lezie na nervy."

Dostali sme sa do parku, kde sme sa posadili na lavičku. Bola jar, stromy už kvitli, vtáky čvirikali, tak bolo hneď veselšie.

"Moja teta, ku ktorej chodím na obedy, je toho názoru, že sa týmito mojimi výčinmi snažím na seba upozorniť. Neviem, či to tak je. Ale ja by som prijal nejakú prednášku od otca o tom, čo áno a čo nie. Som v puberte, všetko sa vo mne mení, všetko sa na mne mení, a ja to s ním nemôžem ani prebrať. Našťastie, v školskej knižnici teraz pracuje taký mladý chalan, s ktorým som sa skamošil. Na dospeláka je brutálne v pohode, takže s ním riešim tieto veci."

"Ja do našej knižnice nechodím, ale ako ťa tak počúvam, asi to zmením. Bolo by fajn pokecať s ním, lebo niektoré veci nechcem riešiť ani s otcom," povedal som.

"Chápem. S Mišom z knižnice riešim všetko možné, považujem ho za staršieho brata, ktorého nemám. Je neskutočne múdry, obdivujem ho. Hovorím mu o svojich trápeniach a on vždy vypočuje, neposmieva sa. Ale ešte sa ho chcem spýtať na jedno. Už nejaký čas viem o sebe, že som gay. Ale kde v tomto meste nájdem druhého gaya v mojom veku, ktorý by so mnou chcel chodiť?"

-----------------------
Ahojte, nová kapitola je konečne vonku a ja by som Vás chcel poprosiť o Váš názor. Ako sa Vám príbeh páči, či nepáči. Čo je dobré a čo nie. Aby som vedel, čo mám zlepšiť.
Vopred veľmi pekne ďakujem.

Na tomto mieste by som ešte chcel odporučiť knihu Padesát Odstínu Dvojsmyslu od KariLaz (sorry, nejde mi na tomto mobile dať tú guličku nad u 😂). Je to vtipná (ale veľmi inteligentne) knižka o vzťahoch na všetky možné spôsoby. Môžete si prečítať aj jej ďalšie príbehy, fakt dobre píše.

Majte sa krásne. Váš Džardži.