Peregrinus opatrne nazrel do triedy. Šumivý ruch bol dôkazom toho, že sa rozvírili debaty medzi kadetmi. Začali sa spoznávať, žartovať, dohadovať.

So zmiešanými pocitmi sa stiahol späť na chodbu. Dúfal v nových priateľov, ale raňajšie stretnutie ho obralo o všetku odvahu, čo si našetril odkedy vedel, že sem príde. Vtedy sa ešte tešil, teraz však mal pocit, že sem nepatrí.

A v podstate mal pravdu.

Zem nebola jeho domovom, ani sa na nej nenarodil. Poznal ju len z výletov a prázdnin, kedy s mamou a sestrou opúšťali Základňu 74 – ohromnú vesmírnu stanicu umiestnenú na orbite Tarsasu III.

Jeho domovom nebola planéta či mesiac, ale ľudskými rukami utvorená kopa kovu a techniky obklopená temnotou vesmíru.

S povzdychom sa oprel o bielu stenu o kúsok ďalej odo dverí a pred prichádzajúcimi študentmi predstieral, že niekoho čaká. Teda aspoň dúfal, že jeho pohľad uprený do zeme, ruky za chrbtom a bledá tvár tak pôsobia. Nerozmýšľal nad ničím iným, ako nad odchodom, keď vtom k nemu podišla mierne zmätená blondínka.

A zachránila mu život.

Heh, tak to nebolo, ale určite mu doň svojou prostou otázkou dosť zasiahla.

„Ahoj, prepáč, ale... aj ty si v triede 1 - A?" opýtala sa čistým hlasom, v ktorom však rezonovala rozhodnosť, v tej chvíli však ukrytá pod neistotou z nového miesta a ľudí.

Trošku sa mračila a sem-tam pozrela na vzdialené dvere. Váhavo prešľapovala na mieste a hrala sa s prstami. Blond vlasy jej v rovných prameňoch padali na prsia – zdalo sa, že jej prekáža, keď ich má vpredu, lebo ich nestále hladila dozadu a kontrolovala či jej neutekajú spoza uší.

„Áno," zachrapčal Peregrinus. Rýchlo si odkašľal a znovu zopakoval svoju odpoveď, aby mu rozumela. „Áno, som."

Jej marhuľové oči zažiarili šťastím – alebo ich tak rozžiarilo svetlo prenikajúce do budovy cez podlhovasté okná. Drobné pery sa roztiahli do ostýchavého úsmevu a jej jemne opálená ruka čakala na jeho prijatie.

„Som Eva," predstavila sa a pár vlasov sa jej uvoľnilo spoza ucha. Nevšímala si to. S očakávaním mu hľadela do očí.

„Peregrinus," opáčil a slabo stisol jej dlaň. Potom rýchlo ruku stiahol, akoby ho kopla elektrina. „Ale Grin bude asi ľahšie, si myslím..."

Krátko a pobavene sa zasmiala. Najprv ho to vyľakalo, že ho má za blázna alebo čosi podobné, ale potom aj ona prezradila svoje tajomstvo: „Popravde, ja som Evaneriona. Myslím, že ani jeden z nás nemal šťastú ruku v tomto, Peregrinus," zazubila sa. „Svoje meno som už mala skracované rôzne, Nero, Riona, ale najlepšie je jednoducho Eva," mykla ramenom, akoby na tom vlastne ani nezáležalo. Povedala to možno len preto, aby sa cítil lepšie, že nie je sám, kto má taký osud.

Potom v potláčanej túžbe pozrela na dvere.

„Nepôjdeme?" navrhla. „Alebo na niekoho čakáš?" opýtala sa mysliac na to, prečo by inak bol takto vonku.

Pokrútil hlavou a donútil sa k úsmevu. Cítil sa hlúpo. „Nie, len... mi nebolo dobre," vyhovoril sa. „A ty tu nemáš... niekoho?" dúfal, že nepočula nádej v jeho slovách.

A bol rád, keď záporne pokrútila hlavou. Všetky vlasy sa jej tak rozlietali a dvoch polodlhých prameňoch jej stekali po ramenách na hruď. Opäť sa zdalo, že si toho nevšíma.

K triede 1 - A vykročili s dohodou, že si sadnú vedľa seba.

Keď sa chystali prekročiť prah dverí, ešte netušili, že atmosféra v triede sa zo šumivého ruchu priateľských rozhovorov zmenila na mínovú pláň, na ktorej horizonte sa ozývalo hrmenie.

Bolo počuť zadržovaný dych, vidieť napätie v tvárach kadetov, vydesené pohľady sa dali priam cítiť – ich ľadové hroty sa zapichovali do trojice v rohu miestnosti.

Eva s Grinom vycítili tú bojovú náladu a postrehli strnulosť u svojich rovesníkov akonáhle vošli. Ich priateľský rozhovor razom zmĺkol, ale ostatní aj tak zareagovali na ich pobavené hlasy. Niektorí sa k nim otočili, v tvárach nechápavosť, ako sa tak môžu baviť.

Kto však skutočne nerozumel situácii boli dvaja zmätení blonďáci vo dverách vymieňajúc si marhuľový a zelený pohľad.

„Žiadam od vás, aby ste ukázali svoju skutočnú identitu," Grin odmeraný hlas okamžite spoznal.

Podišiel trochu dopredu a dal sa na špičky. Naozaj sa nemýlil, bola to tá Vulkánka, ktorú ráno stretol. Fai, preletelo mu mysľou jej meno.

Zdalo sa, že bola uprostred nejakej závažnej debaty s dvojicou sediacou v zadnej lavici. Stála nad nimi ako sudca – vysoká a silná. Kto nebol schopný vidieť jej dominanciu v postoji, isto ju pocítil v jej chladných rečiach.

„To nie! Ak to nie sú Vulkánci...," šepkal nejaký chalan svojmu spolusediacemu Andorianovi.

Eva sa zamračila. Nie Vulkánci? Pamätala si tých dvoch z haly, sedeli vedľa nej. Videla ich tváre, obočie a nemenné výrazy, ich špicaté uši. Museli to byť Vulkánci!

„Lenže asi nie sú, keď to hovorí tamtá," reagoval Andorian a kývol smerom k trojici. „Nezabúdaj, je to Vulkánka, vlastnú rasu by mala spoznať."

Eva s Grinom sa nad ich slovami len zamračili. Nerozumeli tomu, čo sa tu deje a akokoľvek by sa do toho snažili zasiahnuť, asi by veľmi nepochodili. Dialo sa tu čosi veľké a vzduch hustol každou chvíľou ako sa v ňom koncentrovalo napätie.

„Došla som k záveru, že ste obaja Romulania," Fain hlas bol síce prísny, ale túto informáciu povedala tónom, akoby prehlásiť čosi také bolo normálne. Pre ňu a jej prísnu logiku možno, pre ostatných to však zapôsobilo akoby niekto hodil do triedy osie hniezdo – každý sa snažil byť od neho čo najďalej a robil všetko pre to, aby sa k nemu hmyz nedostal.

Tmavovlasý chalan krátko po jej slovách prudko vstal, na čo celá trieda vydesene ustúpila o niekoľko krokov. Bol len o čosi vyšší ako Vulkánka, v jeho čiernych očiach besnel hnev, ktorý bolo badať aj na jeho zatnutej čelusti a pästiach.

Dievčina sediaca vedľa neho ho okamžite chytila za rameno, avšak jemne, opatrne, akoby mu hovorila, aby sa upokojil. Takto ho držiac pomaly vstala a zapozerala sa prísnej Vulkánke do modrých očí. Jej prenikavé zelené niesli v sebe akúsi výčitku.

Napriek tomu sa jemne pousmiala a stiahla si z čela šatku, aby bolo vidno jasné znaky toho, že je Romulanka. Jej brat ju chvíľu sledoval s tichým úžasom, ale potom si aj on strhol šatku, pod ktorou skrýval výrazné vystupujúce kosti na čele. Takto odhalený spražil Vulkánku pohľadom a s hrmotom si sadol na miesto.

„Áno, to sme," prikývla zelenooká Romulanka potvrdiac Fainu domnienku.

„Len z polovice," zabručal jej namosúrený brat a Fai mu venovala krátky pohľad.

„Nikdy sme sa nechceli vydávať za ľudí z tvojej rasy," skrivená tvár dievčiny prosila o odpustenie a pochopenie. „Nie je však pre nás ľahké žiť ako príslušníci rasy, s ktorou má Federácia toľké nezhody. Kamkoľvek ideme, sme terčom. Nechceli sme nikoho oklamať," po posledných slovách sklopila previnilo pohľad.

Možno to so šatkami nebol až taký dobrý nápad, ale vskutku ju ani len nenapadlo, ako môžu na okolie pôsobiť. Chcela len, aby ju nepovažovali za tú, ktorou už od narodenia bola.

Vedela, že všetci pozerajú na nich. Tušila, čo si asi tak myslia a že jej slová nemali pre nich žiadny význam. V ich očiach bola nepriateľ.

Chcelo sa jej plakať, tak, ako to robila mnohokrát. Zúfalá, bezbranná. Len v náruči kapitána Harrisona sa cítila bezpečne. Veril im, že môžu ostatným ukázať, v čom sú iní. A ona chcela, aby to videli, no ani nie tak pre jeho slová chvály, ale pre seba. Nevedela, však, že začnú takto.

Pomaly si sadla na miesto po boku svojho brata. Neodvážila sa zdvihnúť hlavu, aby sa nemusela pozerať do tvárí jej spolužiakov. Cítila zahanbenie z toho, kým bola.

A Vulkánka, čo to celé spôsobila, len mlčky prikývla a odkráčala na svoje miesto. Pre ňu bola celá táto vec vyriešená. Bolo predsa logické, ak sa nedorozumeniam vyhnú už v počiatkoch, aby potom nenastali závažnejšie komplikácie.